Tichá noc - Kračúnske zvyky (nielen) na Čabe
Väčšina ľudí považuje obdobie Vianoc za najkrajšie sviatky počas roka. Ich neopakovateľné čaro prináša atmosféru, v ktorej je samozrejmosťou aj solidarita s chudobnými, trpiacimi či osamelými ľuďmi. Čas pokoja, oddychu a pokory sa spája s mnohými zvyklosťami, tradíciami, podujatiami i kulinárskymi špecialitami.
http://www.teraz.sk/tag/vianoce
Sláveniu Vianoc vtlačilo v našom kultúrnom priestore osobitnú tvár kresťanstvo. Podľa tradície, prebratej zo židovstva, slávia kresťania veľké sviatky už večer pred ich skutočným termínom. Preto máme Štedrý večer 24. decembra a polnočnú svätú omšu v noci z 24. na 25. decembra. K slávnostne prestretému stolu si ľudia sadali podľa starého zvyku po objavení sa prvej hviezdy na oblohe. „Keď neskoršie zasadneme, budeme v lete meškať s robotou,” pripomínalo sa v dedinských domoch. Po večeri sa deti rozbehli po susedoch spievať pod oknami koledy, za čo ich v každej rodine počastovali vianočnými dobrotami. Slávnostná atmosféra vrcholila polnočnou svätou omšou, ktorá patrila medzi najnavštevovanejšie a nadobúdala dokonca ekumenický charakter, pretože v tento deň prichádzali do kostola aj neveriaci alebo príslušníci iných 
náboženstiev. Na mnohých miestach sa táto omša nazýva utiereň, čo je odvodené od slova utro, jutro - ráno. Hneď z rána na sviatok Božieho narodenia 25. decembra sa slúžievala tzv. pastierska omša. Dopoludnie bolo plné vinšov a žičení, po hlavnej svätej omši sa však ľudia ponáhľali domov, lebo kto vraj dobehol prvý pred dvere, prvý obstál v prácach na poli. Prvý skončil jarné aj letné roboty, pozvážal z poľa úrodu a v jeseni predbehol ostatných s mlatbou. Zvyšok dňa charakterizovalo domáce silencium (ticho). Platil prísny zákaz všetkých prác, na obed sa len prihriali jedlá od večera a rušiť sviatočný pokoj návštevami sa považovalo za spoločenskú netaktnosť. Ľudia sa mali zamýšľať nad príchodom Spasiteľa na svet a ďakovať Bohu za túto milosť. Atmosféra druhého vianočného sviatku, zasväteného prvému mučeníkovi svätému Štefanovi, bola omnoho voľnejšia. Mládenci vyberali od dievčat “sviatočné” za postavenie vianočného stromu uprostred dediny a za výzdobu chrámovej lode. Popoludní sa hrávali divadlá a večer patril svätoštefanskej veselici. Až touto tanečnou zábavou sa vlastne končilo pôstne adventné obdobie, keď boli hlučné svadby a iné radovánky zakázané. Sviatočnú atmosféru čiastočne zopakoval silvestrovský večer, podobný najmä jedálnym lístkom tomu Štedrému, a potom postupne uvoľňovala miesto všedným povinnostiam. Posledným vyvrcholením bol sviatok Troch kráľov alebo Zjavenia Pána 6. januára a následná nedeľa, ktorá je posledným vianočným dňom. Po tomto termíne sa v kostoloch prestanú spievať vianočné piesne, odstraňuje sa vianočná výzdoba a betlehemy môžu ostať iba v bočných kaplnkách.
Kračúnske zvyky v Békešskej Čabe
V Slovenských pohľadoch z roku 1902 je nepodpísaný článok s názvom Ľudové zvyky a povery v Békešskej Čabe. Jeho autorom bol pravdepodobne vtedajší čabiansky učiteľ Ján Pravdoľub Bella, ktorý v tom čase napísal do tohto časopisu viac príspevkov. V článku opisuje nielen výročné zvyky, ale podrobnejšie sa zaoberá najmä s čabianskou svadbou. Predvianočné a vianočné zvyky začína Luciou. V Čabe sa v deň pred Luciou a v deň Luciy a taktiež v pôstny deň (Štedrý deň) nemal kydať hnoj spod statku, že by sa „jóságu“ nepoškodilo. To isté platilo aj po západe a pred východom slnka. Keď v pondelok prišla do domu prv žena ako muž, malo to znamenať škodu alebo nešťastie. Rovnako v pondelok ráno netreba nič predať, požičať alebo darovať, lebo by potom celý týždeň odchádzalo všetko z domu (autor nepíše, či to platí len v pondelok cez vianočné sviatky a či každý pondelok). V deň Lucie sa mali pred svitaním vyhnať všetky sliepky z pántov, aby dobre niesli vajcia, a kohúta poštuchať papekom, aby dobre „dlávil“. Na Čabe od Lucie po Kračún sypali hydine zrno do obruče ležiacej na dvore, aby sa táto nerozutekala. Gazda sypal sliepkam zrno pomedzi rozkročené nohy, aby dobre niesli. Na Tomáša dievčatá potriasali lesu (plot) a pritom spievali „lesa, lesa, trasiem ťa, svätý Tomáš, prosím ťa, dajže mne ty zvedeti, kde ja budem bydleti“. Z ktorej strany zaštekal prvý pes, v tú stranu sa malo dievča vydať. Na Štedrý večer dávala rodina na stôl okrem iných jedál aj celý peceň chleba, ten nechali zakrytý a cez celý Kračún nedotknutý, aby sa rodina po celý rok držala spolu. V ten deň gazdiná pošibala celú rodinu prútom, ktorý na Luciu priniesol kondáš, aby sa ošípaným dobre darilo. Prút sa však nesmel chytať do holej ruky, ale iba cez zásteru. Gazdiná si na Štedrý večer všetko tak prichystala, aby už nemusela vstávať od stola, lebo inak by sliepky a husi zle sedeli. Pod štedrovečerný stôl nasypali rôzne obilie, to zhrnuli a po sviatkoch nasypali hydine, aby vraj nehynula. Ak mali v dome na vydaj dievča, to sa počas večere snažilo uchytiť z vidličky halušky, ktoré otec prvé kládol do úst a vyhodiť ich von oblokom. Ak do rána zmizli, dievka sa do roka vydá. Rovnako na Štedrý večer posypali pitvor a „chyžu“ slamou, ktorú po sviatkoch odložili a pri podsypaní dali z nej do každého hniezda, aby sa kurence a kačičky dobre liahli. Proti strigám zápasili tak, že napísali ceruzkou kríže na dvere domu a stajne, aby tak zabránili strigám prístup do stavania. Smeti z domu vysýpali len na Štefana a tieto potom porozsýpali po maštali, hydine a stromom, aby sa vo všetkom dobre darilo. Od Lucie po Kračún dievka jedávala novou lyžicou, ktorú si dala na Kračún pod hlavu, aby sa jej prisnilo, za koho sa má vydať. Na sedem ceduliek napísala mená mládencov a zapravila ich do pirohov, ktoré sa varili a ktoré meno v prvom pirohu vyplávalo na povrch, za toho sa dievka mala vydať. Čo všetko sa z tohto medzi Slovákmi na Čabe zachovalo, nech posúdia a cez vianočné sviatky si zaspomínajú tí najstarší. Dobre vykonajú, ak sa o svoje spomienky podelia aj s najmladším.
Ján Jančovic
Na maďarskom stole nechýbajú halászlé
František Tyukos pochádza zo stredu Maďarska, no po slovensky rozpráva perfektne a takmer bez prízvuku. Naučila ho to pred štyridsiatimi piatimi rokmi zosnulá manželka, s ktorou sa ako študent strojáriny v Prahe stretol v českej metropole na brigáde. Dovtedy nevedel po slovensky ani ceknúť. V tom čase sa na sever Slovenska, do rodného mesta manželky, v ktorom dnes cítiť národné cítenie, nebál presťahovať. „Vtedy neexistovala medzi našimi národmi žiadna nenávisť. Slováci nás mali radi, pomáhali nám,” povedal rodák z Maďarska. Keďže Slovensko vtedy ešte pred polstoročím patrilo do rovnakého spoločného štátu ako Maďarsko, František Tyukos výrazný rozdiel vo sviatočných zvykoch nevidí. „Sú to len také malé drobnosti ako v jednotlivých regiónoch na Slovensku,” vysvetlil. Aby ich medzinárodná rodina bola v kuchyni vyvážená, u Tyukosovcov sa striedali raz slovenské, raz maďarské jedlá. U Tyukosovcov prežívali Vianoce podľa kresťanských zvyklostí. Kvôli pôstu, ak v Štedrý večer navarili kapustnicu, mäso z nej vybrali. Pri maďarskej tak robiť nemuseli. Naši južní susedia majú za sviatočnú polievku rybaciu - halászlé. František Tyukos upozorňuje, že medzi maďarskou a slovenskou rybacou je veľký rozdiel. „Naše halászlé sú bohatšie na rybacie mäso ako slovenská polievka,” vysvetlil. Na vianočnom stole sa tiež objavujú zabíjačkové špeciality, samozrejme maďarsky pikantné. Maďari tiež zvyknúť až do Nového roka jesť plnené kapustné listy či „beigli”, čo je natenučko zavinutý závin s makom alebo orechmi. (Sme, 2010)
Halászlé
3 kg rybie mäso (z toho 3/4 kapor), 1 väčšia cibuľa na 1 kg rybieho mäsa, kopcovitá PL mletej červenej papriky, soľ, štipľavá paprika. Ryby očistíme, nakrájame na podkovičky, jemne osolíme a odložíme na 1 hodinu. Ikry a mlieč nesmieme soliť. Cibuľu nakrájame na jemné kocky. Po hodine rybie mäso dáme do hrnca, pridáme cibuľu a na každý kg mäsa dáme 1,1 - 1,2 l vody a zapálime oheň. Necháme jemne vrieť a keď zmizla pena na povrchu, pridáme červenú mletú papriku (nemiešame). Po 15 - 20 minútach pridáme vnútornosti a 2 ks štipľavej papriky. Ochutnáme a dochutíme (soľ alebo štipľavá paprika). Pol hodiny od začatia vrenia je halászlé hotové.
Narodenie Pána slávia kresťania podľa dvoch kalendárov
Ježiš Kristus sa narodil približne pred 2000 rokmi, presný dátum jeho narodenia však nie je známy. Narodenie Ježiša znamená podľa kresťanského chápania vtelenie Boha do človeka. Podľa kresťanov sú Vianoce sviatkom lásky. Slávenie 25. decembra ako dňa Narodenia Pána je po prvý raz historicky dokázané v roku 336 v Ríme. Spočiatku sa v tento deň slávil aj sviatok klaňania sa Troch kráľov, ktorý neskôr preložili na 6. januára. V priebehu histórie slávili veriaci vianočné sviatky so stále krajšou výzdobou. Jasličky a vianočný stromček tu majú hlavné miesto. Jasle sa spomínajú v Svätom písme v súvislosti s narodením Ježiša. Po prvý raz sú jasličky historicky podložené v Taliansku a Španielsku v polovici 16. storočia, o niečo neskôr sa objavili v južnom Nemecku. Po roku 1600 sa rozšíril zvyk vyrezávať a zostavovať betlehemy. Vrchol umenia budovania betlehemov znamenal barok. Koncom 18. storočia sa šírili najmä z Neapolu a Tirolska. Vianoce na základe tradícií slávia kresťania rôznych cirkví v rozličných termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Iná časť pravoslávia sa rozhodla pre 25. december podľa juliánskeho kalendára, čo zodpovedá 6. januáru. Juliánskym kalendárom sa riadi pravoslávna cirkev v Jeruzaleme, Rusku, Srbsku, Poľsku, Česku, na Slovensku, v Gruzínsku a na Ukrajine, ako aj niektoré staré východné cirkvi. Pravoslávne cirkvi Carihradu, Alexandrie, Rumunska, Bulharska, Grécka a sýrsko-pravoslávna cirkev používajú gregoriánsky kalendár.
Magické obrady na Vianoce priniesli dobrú úrodu a šťastie v rodine
Dni Vianoc sprevádzali na starej dedine rozmanité tradície a obyčaje. Ľudia verili v čarovnú moc Štedrého dňa, ktorý bol bohatý na tajuplné úkony, obrady a zvyky. Celá rodina vstávala skoro ráno, aby stihla splniť povinnosti magického dňa. Zavčas rána gazda obviazal stromy slamou, aby pocítili teplo Vianoc a na jeseň priniesli bohatú úrodu. Potom zamieril do maštale, kde vložil dobytku do papúľ kúsok oblátky natretej cesnakom. Verilo sa, že to pomôže celý rok odháňať choroby. Gazdiná prelomila prvý upečený koláč nad teľnou kravou, aby sa šťastne otelila. Celý deň sa držal pôst, až do východu prvých hviezd. Ešte pred štedrou večerou bolo treba urobiť obrady a úkony, ktoré mali obyvateľov domu ochrániť pred zlými duchmi a trápeniami, pole a záhradu pred pohromami a statok pred chorobami a uhynutím. Celá rodina sa zoradila do sprievodu, na ktorého čele kráčal gazda s kadidlom v rukách. Za ním gazdiná cesnakom robila kríže na dverách a oknách domu, vrátach do dvora a maštale. Rodičov nasledovali so sviečkami deti a všetci odriekali otčenáš. Popri kadidle, sviečkach, otčenáši a cesnaku sa vraj zlí duchovia najviac báli silnej, súdržnej a veľkej rodiny. Výlučne rodinnou záležitosťou bola štedrá večera, ktorej predchádzalo niekoľko tradičných zvykov. Po modlitbe všetci pozorne sledovali plameň sviece. Tradovalo sa, že na koho plameň ukáže, ten bude na rok pri štedrovečernom stole chýbať. Keď všetci zadržali dych, plamienok sa ani nepohol a rodine odľahlo. Gazdiná potom namočila do medu strúčik cesnaku a urobila ním mužovi i deťom na čelo krížik. Gazda rozkrojil najkrajšie jablko a každému dal z neho kúsok, čo znamenalo, že rodinu tvorí každý jej člen, ako kúsky tvoria jabĺčko. Skutočnú večeru otvoril gazda prípitkom a pohárikom páleného, po ktorom sa jedli oplátky s medom a cesnakom, orechy, jabĺčka, hríbová, šošovicová alebo kapustová polievka s hubami a sušenými slivkami. Na vyzdobenom stole bývali placky z chlebového cesta, osúchy, pupáčky, lekvárové cestenice, tvaroh, mak i pohár medu a hrnček mlieka. Takto prestretý stôl symbolizoval aj vďaku roľníka za dary zeme.
K sviatočnej pohode patrí aj pieseň Tichá noc
Pieseň Tichá noc patrí neodmysliteľne k vianočným sviatkom, prvýkrát zaznela pred 192 rokmi. Mnohí ju desaťročia považovali za ľudovú pieseň, má však autorov aj dátum prvého uvedenia. Kňaz Joseph Mohr napísal Stille Nacht pôvodne ako báseň. Požiadal Franza Xavera Grubera, organistu na fare v dedine Oberndorf pri Salzburgu, aby k básni napísal vhodnú melódiu. V priebehu jedného dňa Gruber skomponoval melódiu a prvýkrát zaznela na polnočnej omši 24. decembra 1818 v Oberndorfe. Zahrali ju v obsadení pre dva sólové hlasy, zbor a gitarový sprievod, pretože kostolný organ bol v tom čase nefunkčný. Pieseň sa postupne rozšírila po Európe a v roku 1839 ju prvýkrát hrali aj na americkej pôde. V súčasnosti sa spieva vo viac ako 300 jazykoch na celom svete. V Spojených štátoch majú dlhoročnú tradíciu dve pesničky - White Christmas, ktorú zložil skladateľ Irving Berlin, rodák z ruského Ťumeňa. Jej prvú verziu nahral Bing Crosby v roku 1942. V rokoch 1958 až 1962 bodovala vždy v decembrovej americkej hitparáde. Od tej doby nahrali Biele Vianoce desiatky spevákov, od Američana Pata Boona až po Karla Gotta či Berca Balogha, existuje viac ako 2000 rôznych verzií tejto skladby. Ešte o pár rokov staršia je Santa Claus Is Coming To Town (1934). V americkej hitparáde sa v popovej verzii umiestnila prvýkrát v decembri 1962 v podaní skupiny Four Seasons. V prvej stovke britských bestsellerov od roku 1952 - zostavených podľa úspešnosti predaja - sa umiestnilo päť piesní s vianočnou tematikou. Prím má Do They Know It's Christmas v podaní zoskupenia Band Aid, vydaná v decembri 1984. Autormi tohto projektu boli Bob Geldof, spevák skupiny Boomtown Rats a Midge Ure, gitarista a spevák skupiny Ultravox. Skladbu nahralo 36 umelcov, medzi nimi dievčatá zo skupiny Bananarama, Phil Collins, Boy George, Sting, Bono Vox. Výťažok z predaja bol určený na základnú materiálovú a potravinovú pomoc Etiópii. Singel sa predal v miliónových nákladoch a v marci 1985 prišla do Etiópie prvá zásielka materiálovej pomoci z finančného výťažku tohto projektu. Do prvej desiatky patrí aj verzia pesničky Mary's Boychild diskotékovej formácie Boney M. z decembra 1978. Originálnu verziu nahral Američan Harry Belafonte v decembri 1957, aj táto verzia figuruje v prvej tridsiatke. Treťou je Last Christmas v podaní formácie Wham!, ktorú tvorili George Michael a Andrew Ridgeley. Tento hit z decembra 1984 bodoval v hitparáde paralelne s pesničkou zoskupenia Band Aid a predaj singlov prevýšil miliónovú hranicu. V decembri 1973 viedla anglický rebríček skladba Merry Christmas Everyone glamrockovej skupiny Slade. Nahrali ju v New Yorku počas turné a predaj singlov prevýšil sumu milión kópií. Neskôr, v rokoch 1981 až 1986 sa vždy vrátila do hitparády. Úspešnou je aj pieseň Happy Xmas (War Is Over) v podaní Johna Lennona. Bola prvou, ktorú John nahral v New Yorku. Vznikla v októbri 1971, keď iba mesiac predtým sa John presťahoval do USA. Singel vyšiel v Spojených štátoch v decembri 1971. V Británii bolo vydanie pozastavené do ďalšieho roka, údajne pre vydavateľské spory kvôli autorskej spoluúčasti Yoko Ono, a tak platňa vyšla na ostrovoch až 9. decembra 1972. Zo spoločnej éry Čechov a Slovákov sú dlhoročne populárne dve skladby, obe sú pritom z autorskej dielne dvojice Jaromír Vomáčka a Zdeněk Borovec. Veselé Vánoce (Vánoce, Vánoce přicházejí...) nahrala v roku 1963 vokálna skupina Settleři. Tá druhá je Těšíme se na Ježíška. V roku 1965 ju nahrali Lubomír Lipský, Jiří Malát a Trojanov detský zbor. Z tých novších je známa skladba Sliby se maj plnit o Vánocích v podaní Janka Ledeckého. Medzi najhranejšie slovenské pesničky patrí Každý deň budú vraj Vianoce v podaní skupiny Lojzo a Mira Žbirku z roku 1991. Jej autorom je už nebohý Marian Kochanský. Skladby Nesiem vám noviny, Do hory, do lesa, valasi, Nad Betlemom, Povedzte nám pastuškovia či Prišli sme vám zvestovati spopularizovala u nás známa speváčka ľudových piesní Darina Laščiaková. Albumy s vianočnými piesňami vydali skupina Tublatanka, Robo Opatovský aj Dara Rolins. Najnovším hitom v susednej Českej republike aj u nás na Slovensku je nový album Bílé vánoce Lucie Bílé. Po mesiaci od jeho vydania už prevýšil predaj 50.000 výliskov. A vianočným hitom už pomaly 30 rokov je album Karla Gotta Bílé vánoce, ktorý vyšiel v roku 1982.
Autori piesne Tichá noc, svätá noc boli najskôr nepoznaní
Najznámejšiu vianočnú koledu „Tichá noc, svätá noc” uviedli po prvý raz na Vianoce v roku 1818 v kostole sv. Mikuláša v rakúskom Oberndorfe. Medzičasom ju preložili do 300 jazykov a spieva sa na všetkých kontinentoch. Pieseň vznikla v roku 1818 celkom náhodou tesne pred Vianocami. V kostole sv. Mikuláša v rakúskom mestečku Oberndorf, v blízkosti Salzburgu, sa stala veľká nepríjemnosť - myši prehrýzli mechy organu. Kaplán Joseph Mohr to zistil 23. decembra. a o deň neskôr, 24. decembra, mala byť vianočná omša, ktorá sa nedala odslúžiť bez hudby. Mohr rozmýšľal, čo robiť. Napadlo mu, že situáciu by mohla zachrániť slávnostná pieseň, ktorá by sa dala zaspievať bez hudobného sprievodu. Zúfalstvo prebudilo jeho predstavivosť a Mohr zložil niekoľko vhodných štvorverší. Napísať hudbu však nevedel. V neďalekej dedine Arnsdorfe však mal priateľa, učiteľa a organistu Franza Grubera, ktorý vedel komponovať melódie. Mohr sa za ním rozbehol s úpenlivou prosbou, aby vymyslel hudbu. Gruber sa prejavil ako dobrý priateľ - napísal melódiu a zachránil svojho priateľa. Ukázalo sa, že hudobníka osvietil sám Duch svätý, pretože melódia prežila stáročia. Pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. pieseň Tichá noc, svätá noc, ktorú počul na Štedrý deň roku 1853 ho nadchla. Dvornému koncertmajstrovi nariadil nájsť autorov. Úloha to však bola neľahká: Mohr a Gruber boli obyčajní, bezvýznamní ľudia. Navyše, Joseph Mohr už v roku 1848 zomrel vo veku 56 rokov v úplnej chudobe. Skladateľa Grubera neúspešne hľadali celý rok a možno by ho ani nikdy nenašli. Pomohla však náhoda. V roku 1854 Salzburský zbor pripravoval vianočný program, v ktorom nechýbala pieseň Tichá noc, svätá noc. Jeden z členov zboru, mladík Felix Gruber, ju však spieval nie celkom tak, ako to vyžadoval zbormajster. Keď mu udelil pokarhanie, Felix namietal, že pieseň spieva, ako ho to naučil jeho otec a otec vie najlepšie, ako správne spievať piesne, ktoré sám skomponoval. Šéf zboru dobre poznal dvorného koncertmajstra a poznal aj príkaz Friedricha Wilhelma IV. Zvyšok života prežil Franz Gruber ako slávny človek. V chráme sv. Mikuláša v Oberndorfe visí plaketa s nápisom: „Učiteľ Franz Gruber tu 24. decembra 1818 napísal melódiu piesne Tichá noc, svätá noc a vikár Joseph Mohr zložil jej slová”.
Prvé vianočné stromčeky mali v Nemecku, s tradíciou je spojená legenda
Najkrajším a neodmysliteľným symbolom Vianoc je vyzdobený vianočný stromček. Nevie sa presne, v ktorej krajine vo svete si kresťania na Vianoce prvýkrát skrášlili svoje príbytky ozdobenou drevinou, no historici poznajú zrodenie vianočného stromčeka v Európe. V podobe ako ho poznáme dnes sa objavil sa prvý vianočný stromček pred 400 rokmi u kresťanov v Nemecku, ktorí začali aj s jeho zdobením. Najskôr to boli jednoduché ozdoby z dreva, slamy, šúpolia a papiera, neskôr prizdobovali stromček vianočným pečivom, medovníčkami, najkrajšími jabĺčkami a do pestrofarebných papierikov zabalenými orechmi a sušenými slivkami. Pre odpoveď na otázku, prečo práve stromček, siahli bádatelia ešte hlbšie do histórie. Z raných čias kresťanstva, keď si nová viera hľadala miesto v srdciach a mysliach pohanov, pochádza legenda o obetnej slávnosti. Starí keltskí kňazi, druidovia, verili, že ich bohovia prebývajú v stromoch. Pred jednou duchovnou slávnosťou pripravovali pre bohov krvavú obetu, mladého muža. Na udalosti bol prítomný aj kresťanský misionár Winfried, ktorý sa rozhodol zachrániť mladíkovi život. Zhromaždeniu vyrozprával príbeh o narodení Ježiša Krista v Betleheme, o sile dobra, lásky a viery. Pripomenul, že narodenie Ježiša je najvzácnejší dar Božského otca všetkým ľuďom na zemi. Svedectvo oddaného misionára presvedčilo druidov a mladíkovi darovali život. Potom vyťali strom, v ktorom podľa ich viery dobrý boh prebýval, preniesli ho do osady a spoločne pri ňom oslávili Boží dar, narodenie Ježiša v Betleheme.
Na dedine sa pred štedrou večerou postilo
Dni Vianoc sprevádzali na dedine rozmanité tradície a obyčaje. Ľudia verili v čarovnú moc Štedrého dňa, ktorý bol bohatý na tajuplné úkony, obrady a zvyky. Celá rodina vstávala skoro ráno, aby stihla splniť povinnosti magického dňa. Zavčas rána gazda obviazal stromy slamou, aby pocítili teplo Vianoc a na jeseň priniesli bohatú úrodu. Potom zamieril do maštale, kde vložil dobytku do pysku kúsok oblátky natretej cesnakom. Verilo sa, že to pomôže celý rok odháňať choroby. Gazdiná prelomila prvý upečený koláč nad teľnou kravou, aby sa šťastne otelila. Celý deň sa držal pôst, až do východu prvých hviezd. Ešte pred štedrou večerou bolo treba urobiť obrady a úkony, ktoré mali obyvateľov domu ochrániť pred zlými duchmi a trápeniami, pole a záhradu pred pohromami a statok pred chorobami a uhynutím. Celá rodina sa zoradila do sprievodu, na ktorého čele kráčal gazda s kadidlom v rukách. Za ním gazdiná cesnakom robila kríže na dverách a oknách domu, vrátach do dvora a maštale. Rodičov nasledovali so sviečkami deti a všetci odriekali otčenáš. Popri kadidle, sviečkach, otčenáši a cesnaku sa vraj zlí duchovia najviac báli silnej, súdržnej a veľkej rodiny. Výlučne rodinnou záležitosťou bola štedrá večera, ktorej predchádzalo niekoľko tradičných zvykov. Po modlitbe všetci pozorne sledovali plameň sviece. Tradovalo sa, že na koho plameň ukáže, ten bude na rok pri štedrovečernom stole chýbať. Keď všetci zadržali dych, plamienok sa ani nepohol a rodine odľahlo. Gazdiná potom namočila do medu strúčik cesnaku a urobila ním mužovi i deťom na čelo krížik. Gazda rozkrojil najkrajšie jablko a každému dal z neho kúsok, čo znamenalo, že rodinu tvorí každý jej člen, ako kúsky tvoria jabĺčko. Skutočnú večeru otvoril gazda prípitkom a pohárikom páleného, po ktorom sa jedli oblátky s medom a cesnakom, orechy, jabĺčka, hríbová, šošovicová alebo kapustová polievka s hubami a sušenými slivkami. Na vyzdobenom stole bývali placky z chlebového cesta, osúchy, pupáčky, lekvárové koláče, tvaroh, mak i pohár medu a hrnček mlieka. Takto prestretý stôl symbolizoval aj vďaku roľníka za dary zeme.
Vianočný večer sa ohláša zvonením a rozvoniavajúcimi dobrotami
Vianočný večer sa začína v mnohých slovenských domácnostiach zvonením zvončeka. Nasleduje oblátka s medom a cesnakom, kapustnica, ryba, často opekance alebo pupáčiky a nakoniec už možno siahnuť po maškrtách v podobe drobného pečiva. Zvonkárstvo na Slovensku prekvitalo najmä pred prvou svetovou vojnou. Bolo úzko spojené s chovom oviec a dobytka a rozšírené na Orave, Pohroní, v Turci, Liptove, na Gemeri či na Spiši. Patrilo medzi domáce remeslá, kde sa vyžadovalo mať aj hudobný sluch. Na Slovensku sa vyrábali dva druhy zvoncov. Liate zvonce, nazývané liatovce, spiežovce, sa zhotovovali zo zvonoviny - spieže (zliatina medi a cínu). V súčasnosti sa vyrábajú z mosadze totožným kovolejárskym spôsobom ako veľké kostolné zvony, ktoré sú tvarovo podobné. Liate zvonce vážili od 0,25 kg, podľa veľkosti. Plechové zvonce (klopáre) sa vyrábajú z plechu, ktorý sa vystrihne podľa šablóny a zaoblí kladivom. Boky sa spájajú nitovaním a letovaním. Hotové zvonce sa ladia podľa sluchu vykúvaním. Plechové zvonce vážia od 0,5 do 3 - 6 kg a bývali tvarovo i funkčne rozdielne. Zvonce pre ovce (šuliare) sú zväčša valcovitého tvaru. Kravské zvonce (klopáre) majú kužeľovitý tvar. Rozličné druhy zvoncov sa používali v rozmanitej signalizačnej funkcii podľa druhu zvierat (ovce, kozy, kravy, jalovina, svine atď.) a podľa ich povahy a správania pri pasení. Pastieri v horskom teréne, kde boli viaceré salaše vedľa seba, uprednostňovali zvonce naladené na jeden hlas, tzv. jednohlasovú partiu (Spiš, Šariš), pričom každý salaš používal zvuk inej výšky. Oblátky nájdeme takmer na každom slovenskom štedrovečernom stole. V minulosti ich pre celú dedinu piekol učiteľ a do domácností ich roznášali žiaci, ako to poznáme z televízneho filmu Vianočné oblátky (1977) podľa poviedky slovenského klasika Martina Kukučína o zvykoch a obyčajach našich predkov v období od Ondreja po Vianoce. Oblátky z jednoduchého liateho cesta s medom a škoricou môžu byť ploché alebo stočené do trubičiek. Opekance sa pečú z kysnutého hustejšieho cesta. Gazdinky v časovom deficite našúľajú z cesta tyčinky cez celý plech a šikovné ruky detí ich potom pokrájajú na malé kúsky. Svedomitejšie gazdiné dajú na plechy už nakrájané cesto a veru sa im tie kúpené nevyrovnajú.
Slávenie Vianoc u gréckokatolíkov je spojené s celým plánom spásy
Sviatky Narodenia Ježiša Krista (cirkevnoslovansky Roždestvo Isusa Christa) patria aj v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku medzi najväčšie sviatky liturgického roka. Ich obsahom je oslava toho, že Boh sa stal človekom, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote. „Narodenie Ježiša oslavujeme v kontexte celého plánu spásy, preto sa v bohoslužobných textoch popri jeho narodení (vtelení) spomína aj Kristova smrť, vzkriesenie, vykúpenie ľudstva z hriechu,” uviedol pre TASR hovorca Gréckokatolíckej eparchie (biskupstva) v Bratislave Stanislav Gábor. Ako ďalej vysvetlil, sviatku Narodenia Ježiša Krista predchádza 40-dňový pôst, ľudovo nazývaný Filipovka, lebo sa začína 15. novembra, deň po sviatku sv. Filipa. Je to liturgické obdobie podobné adventu v latinskej cirkvi, má však viac pôstny charakter. Na Štedrý deň (Navečerie Roždestva) - Deň pred Narodením Pána - zachovávajú greckokatolíci prísny pôst až do večera. Medzi gréckokatolíkmi rusínskej a ukrajinskej národnosti na severovýchodnom Slovensku sa tento deň zvykne nazývať „Svjatyj večer”, kedy sa rodina schádza večer na „svjatu večeru”. Štedrovečerná večera sa začína zvyčajne modlitbou a vianočnými želaniami, ktoré prednesie otec - hlava rodiny. Podávajú sa rôzne jedlá, podľa zvykov daného regiónu: med, cesnak, mačanka (hubová polievka), juška (kapustnica), hrach, fazuľa, bobaľky (opekance s makom), ryba, varená pšenica s medom, atd. Po večeri bolo zvykom, predovšetkým na dedinách, chodiť koledovať. S Vianocami boli spojené aj rôzne ľudové zvyky, ktoré vychádzali z poľnohospodárskeho spôsobu života, napríklad z každého jedla odobrať do vedra pre statok či dať seno na stôl pod obrus. Pokiaľ ide o bohoslužby, v gréckokatolíckej cirkvi sa na Štedrý deň ráno slúžia v chrámoch kráľovské hodinky (cárske časy), počas ktorých sa čítajú žalmy a čítania zo Starej i Novej zmluvy predpovedajúce alebo ohlasujúce Kristovo narodenie. Tento názov pochádza zo skutočnosti, že na tejto bohoslužbe sa voľakedy v Byzancii zúčastňoval cisár so svojím dvorom, vysvetlil Gábor. Poobede sa potom slávi veľká večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s ôsmimi starozmluvnými čítaniami, ktoré sa vzťahujú na sviatok Narodenia. Na rozdiel od latinskej cirkvi sa neslúži polnočná sv. liturgia. Po sviatočnej štedrej večeri sa gréckokatolíci zhromažďujú vo svojich chrámoch na veľkom povečerí, ktoré sa slávi neskoro večer, okolo 21.00 h alebo 22.00 h. Zvláštnosťou tohto obdobia v gréckokatolíckej cirkvi je aj osobitný pozdrav, ktorým sa veriaci navzájom pozdravujú v období sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra): Christos raždájetsja! odpoveď znie: Slavite jeho! (Kristus sa rodí! Oslavujme ho!). V deň sviatku Narodenia Ježiša Krista 25. decembra sa slávi slávnostná sv. liturgia. V nasledujúci deň - 26. decembra gréckokatolíci slávia druhý deň sviatku nazývaný Zhromaždenie (Zbor) presvätej Bohorodičky a 27. decembra nasleduje Sviatok prvomučeníka Štefana, priblížil slávenie Vianoc v cirkvi Gábor.
Chlieb pripravený v čase sviatku symbolizuje bohatstvo rodiny a dobro
Chlieb sprevádza ľudstvo od nepamäti. „Je v našej výžive nenahraditeľnou a nezameniteľnou potravinou a nikdy sa nepreje. Aj v tomto treba hľadať korene významu chleba v živote človeka, ktorý mu pripisujú všetky kultúry a náboženstvá sveta,” uviedla pre TASR etnologička Rastislava Stoličná. V kontexte rodinných a kalendárnych obradov zohrávala základná požívatina - chlieb na sviatočných stoloch významnú úlohu. Chlieb pripravený v čase sviatku symbolizuje vo všetkých ľudských kultúrach želanú plodnosť polí, bohatstvo rodiny a všeobecne domov a dobro. Na Slovensku sa piekol biely chlieb, z pšeničnej múky, ale aj čierny chlieb z ražnej múky. Podľa historikov výživy je to dané tým, že cez naše územie prechádza podľa geografických možností dopestovania obilnín hranica zóny bieleho a čierneho chleba. V rámci európskeho priestoru je južná a západná Európa zóna bieleho chleba a severná a východná Európa je zóna čierneho chleba. Kvalita chleba sa v minulosti menila v závislosti od sociálnych a geografických podmienok regiónu. Podľa odborníčky závisela od kvality múky. V minulosti sa však chlieb málokedy piekol len z jedného druhu múky. „Etnografický atlas Slovenska ukazuje, že vo väčšine dedín múku miešali najmä s jačmennou múkou, pri jej nedostatku sa pridávala aj ovsená múka. V čase nedostatku, núdze a hladomorov sa do zmesi na chlieb v krajných prípadoch pridávala hrachová múka, piliny z rôznych druhov stromov alebo múka zo žaluďov. Po rozšírení zemiakov na našom území pridávanie nastrúhaných uvarených zemiakov cesto na chlieb zvláčnilo,” vysvetlila Stoličná. Tvar chleba môže byť dvojaký. Tradičný chlieb je okrúhly, pretože sa vždy formoval do dreveného vahana alebo do slamienky. Druhým typom je obdĺžnikový, ktorý bol na našich dedinách rozšírený pravdepodobne pod vplyvom mestského prostredia. „Okrúhly tvar chleba je najjednoduchším a najdokonalejším obrazcom, ktorý symbolizuje slnko ako životodarný element Zeme. Kruh symbolizuje aj plynutie života človeka, počínajúc narodením a končiac smrťou, je aj znakom nekonečnosti, večnosti a dokonalosti,” uviedla Stoličná. Pečenie chleba v domácnostiach bolo rituálom a pretože šlo o ťažkú a namáhavú prácu, musela byť gazdiná v dobrej kondícii. Cesto sa vo veľkom koryte zarábalo na niekoľko pecňov chleba. Aby sa chlieb vydaril, musel byť dobre pripravený kvások, primerane rozohriata pec a kvalitne vymiesené cesto. Chlieb sa do pece vsádzal na drevených lopatách a po dvoch až dva a pol hodinách bol upečený. Upečený chlieb schovali do komory na rebríček alebo do truhly, ktorú gazdiná zamkla. Odkrojiť z neho si nemohol hocikto a hocikedy, pretože bolo presne vypočítané, dokedy má vydržať. O chlieb bolo treba požiadať a gazdiná z neho odkrojila. Chlieb bol v minulosti považovaný za Boží dar a ľudia sa k nemu aj tak správali. Už počas jeho prípravy ho bolo treba sedemkrát prežehnať, aby všetko dobre dopadlo. Spadnutý chlieb bolo treba pobozkať a ospravedlniť sa mu. Výchovu detí orientovali tak, aby si chlieb vážili a mali ho v úcte. S chlebom ako rituálnym obradným jedlom sa spájalo množstvo poverových predstáv. Ak napríklad pri pečení praskol, neveštilo to pre domácnosť nič dobré. Chlieb nesmel byť nakrojenou časťou otočený ku dverám, lebo tým sa vynáša šťastie z domu. Takisto nesmel byť položený „hore nohami”, pretože by sa porušila harmónia rodiny. Nevesta prichádzajúca do domu svojho manžela kládla chlieb na stôl alebo prah domu, ktorý sa považoval za kultové miesto, akoby chcela pozdraviť predkov rodiny, do ktorej prichádza. Chlieb pre mŕtvych sa kládol do hrobu alebo truhly zosnulého. Chlieb pečený pri slávnostných príležitostiach mal doslova rituálny význam. K starým rituálnym chlebom pečeným počas vianočných sviatkov patril kračún. „Dnes je to koláč, ale pôvodne to bol chlieb, do ktorého sa zapekali rôzne obilniny, liečivé rastliny, fľaštička s medom. Všetko, čomu sa malo na hospodárstve v budúcnom roku dariť,” uviedla Stoličná. Tento chlieb ležal na sviatočnom stole od Štedrého večera počas celých sviatkov ako symbol úrodnosti a na záver sviatkov ho dali zožrať hospodárskym zvieratám. „Ani odrobinky z chleba zo štedrovečernej večere sa nesmeli vyhadzovať. Pripisovala sa im magická sila a používali sa na liečenie. Alebo ich pri jarnom oraní poľa zaorávali do prvej brázdy, aby sa zabezpečila ďalšia dobrá úroda,” uviedla etnologička. O dôležitosti chleba v živote človeka svedčí aj to, že pojmom chlieb sa nenazývala len samotná potravina, ale označovalo sa ním v prenesenom význame aj celé hospodárstvo, bohatstvo rodiny. „Má svoj chlieb” znamenalo, má svoje hospodárstvo. Ten, kto bol „na cudzom chlebe”, pracoval pre iného. Má „ľahký alebo ťažký chlebík”, boli označenia pre ľahšie a ťažko pracujúceho človeka. Pri označení „je bez chleba” išlo o človeka bez práce. „Najznámejším zvykom spojeným s chlebom je ponúkanie vzácnych hostí chlebom a soľou, ktorý sa stal symbolom pohostinnosti všetkých slovanských národov,” dodala Stoličná.
Vianoce strácajú vplyvom konzumu svoju jedinečnosť
Vianoce patria podľa etnologických výskumov medzi najdôležitejšie cirkevné sviatky kalendárneho roka. Zábavné veštenie, obradné jedlá či vinše ako tradičné zvyky pretrvávajú v mnohých domácnostiach ako ich neodmysliteľná súčasť. Etnológovia však v prežívaní Vianoc zaznamenali viacero zmien. „Za posledné storočie sa tradičné obrady rapídne zmenili. Svet sa individualizoval, každý má inú predstavu o trávení sviatočného času,” konštatovala pre TASR etnologička Viera Feglová. Podľa nej súčasným sviatkom chýba najmä dôležitý a jedinečný „moment prekvapenia”. „Nie nadarmo skrývame pred malými deťmi vianočný stromček, tajne ho ozdobujeme.” Sviatočné chvíle podľa profesorky etnológie zovšednieva najmä spotrebné správanie sa spoločnosti a veľké nákupy v preplnených obchodoch. „Pre mňa osobne je katastrofické, keď začiatkom októbra sú v obchodoch vianočné ozdoby. Je to predčasné.” Etnologička ďalej upozornila, že vymizla aj niekdajšia atmosféra adventu a s ním spojeného pôstu. „Tie štyri týždne adventu mali človeka vtiahnuť do meditácie, pripraviť na sviatočnú chvíľu.” V minulosti boli prísne zakázané akékoľvek zábavy, svadby, ľudia sa orientovali skôr na duchovné než svetské záležitosti. Aj v súčasnosti tento zákaz čiastočne platí, podľa etnologičky sú zábavy a cirkevné sobáše tabu najmä na vidieku. Odborníčka skúmajúca zvyky ocenila, že práve na Vianoce sa stále zachováva pomerne dosť tradícií. Tie sa týkajú predovšetkým úpravy stola, spoločného jedenia, jedálneho lístka. „Pre každú rodinu je pomerne dosť dôležité ritualizovať si kontinuitu rodiny tradíciami,” poznamenala. Štedrovečerné večere, úkony pri večeri a rituály odrážajú napríklad pôvod manželov. „Každá rodina si musela vytvoriť svoj scenár, svoje menu, ktoré obidvoch manželov nejakým spôsobom spája s ich rodinou,” poznamenala. Hoci drvivá väčšina Slovákov konzumuje 24. decembra rybu so šalátom, výber pečiva, ale predovšetkým polievok sa podľa odborníčky značne líši. Mnoho tradičných úkonov na Vianoce vymizlo alebo sa zmenilo aj vplyvom nových zamestnaní obyvateľstva. Etnologička vysvetlila, že európska kultúra sa riadila podľa roľníckeho kalendára. Zvyky boli preto orientované hlavne na zabezpečenie zdravia, úrody, súdržnosti rodiny, lokálneho spoločenstva. Staršiu vrstvu obyčajov na konci roka tvorili obrady, magické úkony či zákazy. Zamerané boli aj na pozitívne ovplyvnenie prírody, zdravia, života, na veštby a pranostiky. Predpovedali sa nimi úroda, vydaj, narodenie a úmrtie členov rodiny. Kým na dedinách sa roľníci orientovali na zabezpečovanie úrody, v mestách fungovali skôr prejavy spoločenskej participácie, charity či aktivity spolkov a remeselníckych združení. „Obyvatelia miest pestovali namiesto orientácie na agrárny svet prejavy spoločenskej participácie. V súčasnosti sa to premietlo napríklad do populárnych vianočných trhov,” upozornila odborníčka. Podľa nej vianočné trhy v mestách sú príležitosťou na stretnutie ľudí, ktorí sa dlho nevideli a nemusí to byť len „o konzume”. Podľa nej totiž existuje snaha mať okolo seba okruh známych, blízkych práve na Vianoce a porozprávať sa napr. aj pri punči. Na vidieku aj v mestách ľudia dbali počas sviatkov narodenia Krista aj na uctievanie predkov. „Kult predkov bol v minulosti veľmi silný. Aj v súčasnosti sa prestrie človeku, ktorý z rodiny odišiel. Súvisí s tým aj návšteva cintorína na Vianoce, na hroby sa dávajú malé stromčeky a takým spôsobom sa pripomínajú predkovia,” opísala etnologička. Počas sviatkov bola dôležitá aj návšteva kostola, cirkevná hudba a modlitby. Práve modlitby sú podľa etnologičky vnímané ako začiatok štedrej večere aj u tých, ktorí nie sú hlboko veriaci. Novým javom, ktorý zaznamenali etnológovia, je aj dôraz na výzdobu vianočných stromčekov. „Už nastupujú experti, ktorí hovoria o tom, aká bude tohtoročná výzdoba Vianoc, v akých farbách, tak ako móda,” konštatovala Feglová. Sú podľa nej ľudia, ktorí sa riadia takouto módou, existujú však aj takí, ktorí sa vrátili k tradičnej výzdobe a siahajú napr. po slamených ozdobách a potom je ďalšia skupina, ktorá uchováva staré 30-40-ročné vianočné ozdoby pripomínajúce detstvo. Forma darčekov pod stromček sa podľa etnologičky takisto zmenila. „V minulosti to boli drobnosti - jabĺčko, nejaké hračky, ktoré sa vystružlikali. Dnes sú to často obrovské dary.” Vianoce boli pôvodne sviatkami zimného slnovratu, 25. december bol oslavovaný ako deň znovuzrodenia Slnka. Cirkev ho za deň narodenia Ježiša Krista ustanovila v 4. storočí. V cirkevnom kalendári trvá vianočný cyklus od 24. decembra do 6. januára (Traja králi).
Prejedanie počas sviatkov je v posledných rokoch bežným fenoménom
Prejedanie najmä počas sviatkov je v posledných rokoch podľa gastroenterológa Petra Paulena bežným fenoménom. S jedlom sa aj v súvislosti so sviatočnými dňami spája množstvo ľudových múdrostí. Už naši predkovia hovorievali: „Na Vianoce - po gágorce, na Veľkú noc - moc, na Ducha - do pol brucha a na Jána - v bruchu jama”, „Kto mnoho je, málo vie”, „Málo máš jesť a piť, ak chceš dlho živý byť”. Aj počas sviatkov však treba dbať na správne stravovacie návyky, aby sa zaobišli bez zažívacích problémov. Podľa zaužívaných stravovacích návykov by sa podľa Paulena dali ľudia rozdeliť do dvoch skupín. Jednu tvoria ľudia s chorobami zažívacieho traktu, druhú ľudia bez týchto ťažkostí. „Tí čo majú chorobu, či už žlčníkového, pečeňového alebo žalúdočného charakteru, majú odporúčanú svoju diétu a vedia, čoho sa majú vystríhať. Tieto upozornenia musia rešpektovať aj počas vianočných sviatkov,” upozornil Paulen. Ľudia, ktorí podobné obmedzenia nemajú, by si mali podľa odborníka rozložiť konzumáciu jedla tak, aby sa vyhli tráviacim ťažkostiam. „Musia myslieť na to, že aj napriek tomu, že na sviatočnom stole je veľa lákavého jedla, mali by sa správať zodpovedne. Môžu si vychutnať všetko, ale po troške,” vysvetlil. K najčastejším tráviacim ťažkostiam pri prejedaní patria nafukovanie, nevoľnosť, nepríjemné grganie, bolesti v oblasti žalúdka alebo žlčníka. Príznakom sťaženého trávenia je aj pálenie záhy, ktorého príčinou je návrat kyslého žalúdočného obsahu do pažeráka. Pokiaľ sa v konzumácii dodržiava miera, nie je podľa gastroenterológa žiadna potravina z vianočného stola pre organizmus škodlivá. „U zdravého človeka nie je v zásade rozdiel, či je na stole vajíčkové alebo kapustové jedlo. Ide len o kvantitu. Pokiaľ nie je zjedeného jedla veľa, tak nám nemá prečo uškodiť,” podotkol. Podľa Paulena by mal mať v sebe pri jedení každý človek racionálnu brzdu, aby mu pokrm neuškodil a aby si ho dostatočne vychutnal. „Ľudia by mali jesť podľa pocitu plnosti žalúdka. Recept, ako sa vyhnúť zažívacím ťažkostiam, je jednoduchý. Keď viem, že už mám dosť, tak už nejem,” dodal.