V11242024

Posledná aktualizáciaP, 22 nov. 2024 10am

Martinská deklarácia ukončila manželstvo Slovákov s Maďarmi

alt„Ak si chcú Slováci uchovať svoju identitu, je nemysliteľné, aby sa tak stalo v štáte, kde tvoria majoritu Maďari. Najlepšie to konečne ukazuje aj tragický osud násilne pomaďarčenej polmiliónovej slovenskej menšiny v Maďarsku...“

Deklarácia slovenského národa patrí podľa historika Martina Lacka medzi kľúčové dokumenty zrodu československého štátu. Slovenská národná rada sa 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine prijatím Deklarácie slovenského národa prihlásila k novému štátu - Československej republike. Martinská deklarácia žiadala právo na sebaurčenie Slovákov na základe ich úplnej nezávislosti a vyjadrila vôľu slovenského ľudu žiť v spoločnom štáte s českým národom. „Slováci, pre ktorých bolo Uhorsko stáročia domovom i vlasťou, sa následkom šovinistickej politiky vládnucich uhorských elít od poslednej tretiny 19. storočia dostávali do pozície podnájomníkov vo vlastnom dome, ostávajúc bez akéhokoľvek reálneho vplyvu na štátnu politiku. I ten najmenší náznak verejne prejaveného slovenského národného povedomia bol tvrdo potieraný,“ povedal pre agentúru SITA Lacko. altNa sklonku I. svetovej vojny, ktorá hlboko otriasla starou Európou, stáli preto slovenské elity na osudovom rázcestí: zotrvať, s požiadavkou zlepšených podmienok, v „tisícročnej vlasti“ alebo vykročiť z rámca monarchie a prihlásenia sa do zväzku s Čechmi. Ako vyzeral prístup vedúcich elít porazeného Uhorska k slovenskému národu ešte na konci vojny, sa ukázalo podľa Lacka v jeseni 1918, keď jediný slovenský poslanec, kňaz Ferdiš Juriga, žiadal dňa 19. októbra 1918 v uhorskom sneme federalizáciu štátu a spolužitie Slovákov s Maďarmi na princípe slobodných so slobodnými. „Maďarských poslancov táto „nehorázna“ požiadavka priviedla priam do nepríčetnosti. Jurigu zahrnuli lavínou invektív a nadávok. Juriga vraj nepotrebuje lekára, ale zverolekára, znela odpoveď jedného z maďarských „demokratov“. Bolo tak istým paradoxom, že predstavitelia národa, ktorý sa pred svetom vystatoval slobodomyseľnosťou a tradíciami bojom za nezávislosť, odmietali ten istý princíp aplikovať na Slovákov,“ zdôraznil historik. V dôsledku dusných pomerov v „žalári národov“, ako sa Uhorsko nazývalo, slovenské politické elity nemali podľa historika možnosť dosiahnuť väčšiu početnosť, ani vplyv. Postoj maďarskej politiky, kde absentovala akákoľvek sebareflexia i ústretovosť k Slovákom, však mal jedno veľké pozitívum: prispel k tomu, že napriek dlhej pasivite v rokoch vojny sa v jeseni 1918 aj tieto skromné slovenské elity rýchle a jednoznačne zorientovali. „K oficiálnemu deklarovaniu tohto postoja došlo 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine, kde sa v budove Tatrabanky zišlo deklaračné zhromaždenie. Pozvánky na toto zhromaždenie rozoslal vtedajší predseda SNS Matúš Dula ešte 24. septembra. V trojtisícovom mestečku sa tak v onen deň zišli dve stovky národne uvedomelých slovenských vodcov, najmä evanjelických a katolíckych kňazov. Medzi nimi bol aj ružomberský farár Andrej Hlinka,“ upozornil Lacko. Hlinka ešte na jar 1918 predniesol podľa neho pamätnú vetu, ktorá sa stala aj akýmsi mottom martinského zasadnutia: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Prítomní predstavitelia zvolili aj 20-člennú Slovenskú národnú radu (SNR), a tiež jej 12-členný výkonný výbor. SNR sa mala stať oficiálnym a strešným orgánom slovenskej politiky. V mene SNR bola potom prijatá Deklarácia slovenského národa, ktorej znenie navrhol i predniesol evanjelický farár Samuel Zoch. Deklarácia vyhlásila SNR za jedinú predstaviteľku slovenského národa, ktorá je oprávnená konať v jeho mene, a toto právo uprela uhorskej vláde. Pre Slovákov požadovala samourčovacie právo a prihlásila sa k myšlienke česko-slovenskej vzájomnosti, k zväzku s českým národom. „Toto bolo historickým, dovtedy nepredstaviteľným prelomom v slovenskej politike,“ vyhlásil Lacko. Význam jej prijatia je podľa neho o to väčší, že martinské udalosti sa odohrávali nezávisle od pražských. Počas zasadnutia v prvý deň totiž deklaranti nevedeli o vzniku ČSR 28. 10. Až vo večerných hodinách po príchode Milana Hodžu z Budapešti sa dozvedeli o pražských udalostiach spred dvoch dní. Ako to už v politike býva, jednou vecou je podľa Lacka prijatie nariadenia, druhým jeho aplikácia v praxi. „SNR nemala žiadne mocenské ani finančné prostriedky na to, aby Slovensko reálne oslobodila a začlenila do spoločného štátneho zväzku s Čechmi. Koncom októbra bola totiž celá krajina ešte v moci ozbrojených síl poslušných budapeštianskej vláde. A pre tú bolo akékoľvek vyčlenenie sa Slovenska a Slovákov neprijateľné,“ uviedol. altDošlo tak k situácii, že SNR musela čakať na pomoc zvonku - tou boli ozbrojené formácie z českých krajín, a tiež legionárske jednotky z Talianska či z Francúzska. Uvedená slabosť slovenských elít a odkázanosť na pomoc zvonka sa tak podľa historika stala osudovým. Už v nasledujúcich týždňoch sa ukázalo, že SNR je nemohúcim orgánom, ktorý iba „zavadzia“ československej vládnej moci, ktorá ju aj nakoniec, nariadením ministra Vavra Šrobára v januári 1919, rozpustila. „Tento mocenský nepomer českej a slovenskej elity už v počiatkoch zrodu ČSR mal osudové dôsledky pre pomer a spolužitie Čechov a Slovákov v nasledujúcich dvoch desaťročiach,“ konštatoval Lacko. Napriek celkovej slabosti a niektorým chybám, ktorých sa slovenská politická elita v októbri 1918 dopustila, jej história dala podľa Lacka jednoznačne za pravdu v základnom kroku, a to v odtrhnutí sa od Maďarov. „Aj nasledujúce desaťročia jasne ukázali, že ak si chcú Slováci uchovať svoju identitu, je nemysliteľné, aby sa tak stalo v štáte, kde tvoria majoritu Maďari. Najlepšie to konečne ukazuje aj tragický osud násilne pomaďarčenej polmiliónovej slovenskej menšiny v Maďarsku,“ dodal.

(sita)

Deklarácia slovenského národa 1918

30. okt. 1918 - Martinská deklarácia

Nedocenený význam Martinskej deklarácie