http://www.oslovma.hu

Novohradská obec Halič, ležiaca v susedstve mesta Lučenec, vznikla v 12. storočí pod hradom, ktorý bol sídlom panstva rodu Tomajovcov, od 15. storočia Lossonczyovcov a v rokoch 1554-1848 Forgáchovcov. Staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Gach (1386), Galch (1424), Gaach (1435); maďarsky Gács. Podhradie sa stalo mestečkom v roku 1765 a dnešné pomenovanie obce Halič je od roku 1808. Hrad bol v rokoch 1450-51 v rukách Jiskrovcov, v roku 1544 zrúcaný, v roku 1612 obnovený. V roku 1682 ho dobyl Imrich Tököli, v roku 1703 Rákóczi a v roku 1709 cisárske vojská. V rokoch 1554-1594 ho okupovali Turci. Do roku 1922 bola Halič sídlom okresu. Teraz je súčasťou okresu Lučenec, má 1680 obyvateľov a starostom je Juraj Machava.

Halič rodiskom prvých evanjelických farárov v Pilíši a Alberti

Počas svojich bádateľských ciest po stopách Slovákov usadených od začiatku 18. storočia v obciach a mestách Peštianskej stolice a následne na Dolnej zemi, z dostupných historických dokumentov, vrátane vlastného skúmania najmä v cirkevných archívoch, som dospel k tomu, že už v prvých rokoch osádzania sa povolávali si k sebe učiteľov a farárov. Pokiaľ sa týka o zakladajúce osady - obce s obyvateľstvom evanjelického vyznania, zistil som, že si často k sebe pozývali vzdelancov, ktorí pochádzali alebo pôsobili v Novohradskej stolici. Spomeniem príklad z troch po sebe stojacích Slovákmi osídlených obcí (miest) Pilíš, Alberti, Irša. Napríklad v halicj03 Pilíši už v prvom roku založenia osady 1722 bol do roku 1725 ich slovenským evanjelickým farárom Ondrej Apoštoli, rodák z Haliče, kde jeho otec bol učiteľom, v Alberti v rokoch 1721 - 1740 zase jeho brat Štefan Apoštoli, do Irše osobne zemepán, gróf Ondrej Váracskay, pozval už v prvom roku 1713 usádzania evanjelikov v Irši prvého farára Mateja Koníčka z Uhorského, teda z Novohradu, skadiaľ pochádzalo najviac jeho poddaných. Aj v poradí druhý farár Ján Farkaš, bol halicj04 rodákom z novohradskej Cinobane. Podobne boli novohradskí vzdelanci, starajúci sa o vzdelanostný a duchovný život prichádzajúcich poddaných do nového prostredia, v ďalších pripeštianskych obciach, Cinkote, Peterke, Veľkej Tarči, Kerestúre, Bíni, Čemeri... Keďže obec Halič, zásluhou šľachticov Forgáčovcov, je voľakedajšie mestečko s majestátnym zámkom rodiskom prvých evanjelických farárov v Pilíši a Alberti, rozhodol som sa Halič a jej bohatú históriu čitateľom priblížiť. Využil som k tomu získané poznatky bývalého starostu obce Vladimíra Rehaneka a vedomosti miestneho rodáka, poslanca a historika Jána Hikkera, ktorý ma jeho rodiskom sprevádzal. Dopravný inžinier Ján Hikker je telom a dušou lokálpatriot, ktorý nielen dokumentuje, uchováva, publikuje históriu o svojom rodisku, ale sa aj aktívne zapája do záchrany kultúrneho halicj05 dedičstva aj tým, že priamo na miestach pamiatok, či už na cintoríne hrobku Forgáčovcov a historické náhrobníky ďalších členov rodu, ale tiež aj hrob slovenskej spisovateľky Hany Ponickej, objektoch na verejnom priestore osobne sa angažuje za ich starostlivosť a obnovu. Osobitnú pozornosť venuje rozvetvenému rodu haličských Forgáčovcov, udržiava písomný styk so žijúcimi potomkami vo svete a pokiaľ je možné, navštevuje aj miesta, kde nachádza aj ich príbuzenstvo. Takto halicj06 osobne navštívil v Maďarsku aj Sečany (Szécsény) a Gedeľov (Gödölö). Vydal už DVD „Forgáchovci - šľachtici z Gýmeša a Haliče“ a spolu s ďalším autorom pripravil na vydanie monografiu o obci Halič. Jeho cieľom je zriadiť obecné múzeum, ku ktorému má už uschované desiatky trojrozmerných artefaktov a stovky historických dokumentov a fotografií.

Halič a jej dávna sláva

Obec Halič, ležiaca v susedstve okresného mesta Lučenec, vznikla v 12. storočí a bola sídlom panstva rodu Tomajovcov. Prvá písomná zmienka o nej je až z roku 1299 s názvom Holuch. Neskôr bola známa pod názvom Gáč (Gács). Dejiny obce sú úzko späté s históriou zámku (pôvodne hradu). Haličské hradné panstvo patrilo halicj07 rodu Tomajovcov, potom Lučenských (Lossonczy) a nakoniec od roku 1554 - 1948 Forgáčovcom (Forgách). Pod Forgáčovské panstvo patrilo 15 doteraz samostatných obcí. Obyvateľmi podhradia boli spočiatku prevažne nemecké rodiny. Slováci sa postupne usádzali na predmestí, neskôr zaujali i vnútornú časť mesta. Podhradie Haliče sa stalo úradne mestečkom. v roku 1765 a v tom istom roku Forgáčovci založili manufaktúra na súkno, v halicj08 ktorej roku 1832 inštalovali prvý parný stroj v Európe. Na konci 18. storočia v Haliči pracovala aj manufaktúra na majoliku, tiež papiereň, výroba ceruziek a mlyny. Dňa 15. februára 1776 vydal gróf Ján Forgáč privilégium pre mesto Gáč v slovenskej reči. Rozvinutá remeselnícka výroba má tu dávnu tradíciu. Napríklad hrnčiarsky cech vznikol už v roku 1736 a združoval 58 majstrov. Boli tu však aj ďalšie remeslá s väčšími dielňami, známe po celom Novohrade, napr. kachliarstvo a stolárstvo. Doklad z pokladničnej knihy evanjelického cirkevného zboru v Pôtri z roku 1821 vypovedá, že za nové lavice do kostola zaplatili Pôtorčania haličskému stolárovi Karolovi Köllerovi 326 zlatých a za farské kachle haličskému kachliarovi 20 zlatých. Cechové listiny mali aj obuvníci a čižmári. V roku 1836 tu bol založený cukrovar. Postupne sa pod zámkom usádzala aj židovská komunita. Niekoľko základných údajov nájdeme aj na internetovom portáli obce, pochádzajúce z monografie o Haliči, halicj09 autora Jozefa Drenku. Podľa Vladimíra Rehaneka najvzácnejšou historickou stavbou a pamiatkou celého regiónu, ktorá majestátne stojí nad obcou na osamotenom kopci, obkoleseným lesoparkom so vzácnymi drevinami, je zámok, ktorý ako hradná pevnosť vznikol v 12. storočí. Samotný hrad roku 1386 povolila kráľovná Mária Štefanovi Lučenskému (Lossonczymu), aby postavil kamenný hrad Halič - Gach. Okolo roku 1440 obsadili toto územie vojská Jana Jiskru z Brandýsa, ktorý po porážke halicj10 Huňadyho vojska dal v roku 1451 hrad opevniť. Zhruba v tom čase bol hrad zbúraný, ale jeho majitelia ho aj bez kráľovského povolenia obnovili. Nepovolenú stavbu hradu prikázal kráľ zbúrať. V časoch okupácie územia Osmanmi (1554 - 1593) bol hrad v ruinách.

Forgáčovci hrad prebudovali na zámok

Hrad znovu postavili Forgáčovci v roku 1612. Žigmund Forgáč vynaložil veľké finančné prostriedky na jeho vybavenie. Halič od 17. storočia plnila tri funkcie: bola sídlom hradu, panstva (obce, neskôr mestečka) a štátnej správy. V druhej polovici 17. storočia bol hrad prestavaný tak, aby chránil život rodiny a ich majetky. Vybudovali sa hradné veže, vykopali obranné priekopy, umiestnili kanóny, húfnice a zriadila sa posádka 40 hajdúchov s nemeckým delostrelectvom. Vojenským veliteľom hradu bol kapitán, ktorý riadil hradných halicj11 ozbrojencov, hospodárskych správcov panstva a dvorného sudcu. Hrad bol centrom panstva, zemepánom bol generál, novohradský župan a krajinský hodnostár Adam Forgáč. Vo funkciách hlavných županov pokračovali aj potomkovia rodu. Roku 1762 Haličský hrad prebudovali na barokové šľachtické sídlo. Koncom 16. storočia boli Imrich a Šimon Forgáč a jeho syn gróf Žigmund prívržencami reformácie. V Haliči vtedy vznikol jeden z prvých evanjelických cirkevných zborov v halicj12 novohradskom evanjelickom bratstve. V čase protireformácie Peter Pázmán získal pre katolicizmus Žigmunda Forgáča, kde v tomto smere veľkú iniciatívu vyvíjala jeho tretia manželka Katarína Pálfiová. Neskôr naopak, podporovali rekatolizáciu. Potom už miestni rodáci, neskôr farári pri Pešti Štefan a Ondrej Apoštoli, boli nútení chodiť do evanjelickej školy v susednej Maškovej a Tomášovciach. V 17. storočí Pozemkové vlastníctvo rodu Forgáčovcov nezostalo ako celok, ale vyčlenili sa z neho podiely pre jednotlivých príslušníkov. Majetok bol rozložený vo viacerých obciach novohradského regiónu. Aj v čase poddanských reforiem Márie Terézie, novohradskí poddaní muselipre svojich feudálnych pánov vykonávať roboty,, odvádzať im peňažný cenzus, naturálie a vykonávať aj iné druhy prác a služieb. Haličské panstvo grófa Forgáča vyžadovalo od poddaných niektorých obcí najmä peňažnú rentu, halicj13 napríklad od Ábelovej 260 zlatých a Prahy 414 zlatých, tí však mali aj tri týždne orať a siať, pokosiť úrodu a zviesť ju do stodoly a doviezť po šesť siah dreva do sídla panstva. Niektoré obce si namiesto robotovania mohli vybrať, či budú robotovať, alebo sa z robôt vykúpia. Od niektorých obcí si panstvo vyžadovalo výlučne roboty. Haličský zámok bol častým miestom župných zhromaždení a šľachtická rodina Forgáčovcov zastávala v župe a v krajine významné posty, cestovala po svete a tým prinášala halicj14 do mestečka aj nové spôsoby života a kultúry.

Manufaktúra, kde sa tkal aj kašmír

V 18.storočí sa v Haliči začalo rozvíjať remeselníctvo a vznikla aj manufaktúrna výroba. V rokoch 1784 - 1787 žilo v Haliči 1146 obyvateľov, z toho len traja boli zapísaní ako „mešťania“. Základnú vrstvi tvorili gazdovské a želiarske rodiny. Želiari nemali ornú pôdu, nevykonávali žiadne roboty, platili len ročne 6 zlatých, živili sa remeslom, alebo pracovali v miestnej manufaktúre. V roku 1828 mala Halič 186 domov a 1235 obyvateľov, remeselníckych dielní bolo 27. Zakladateľom manufaktúry bol Ján Forgáč, ktorý1753 zdedil zámok a väčšinu haličského panstva. Bol obľúbencom Márie Terézie, ktorá ho poverila funkciou hlavného župana Čongrádskej stolice. V roku 1756 prevzal za 40 tisíc zlatých od generála Jozefa Forgáča na 32 rokov ďalšiu časť majetkov. halicj15 Jeho prvá manželka bola dcérou grófa Antona Grašalkoviča, novohradského hlavného župana. (J. Alberty, Novohrad, regionálne vlastivedná monografia, Dejiny 2/1,1989). Manufaktúra bola založená roku 1767 a odborníkov na vedenie a prevádzku získal Forgáč z Linca, kde už sto rokov pracovala manufaktúra na súkno a cajky (jemný vlnený textil). Odtiaľ prišiel aj samostatný cechmajster - cajkár Franišek Geyer, ktorý nakupoval suroviny a viedol prevádzku. S Geyerom prišlo do halicj16 Haliče ďalších 150 odborníkov aj s rodinami (211 osôb). Boli to mladí majstri cajkári, pochádzajúci z Česka, Rakúska a Sliezka. V roku 1770 sa manufaktúra formálne stala účastinnou spoločnosťou a na jej čele stál Ján Forgáč. V polovici 70. Rokov sa dostala do ťažkosí, ale napriek tomu ročne spracovala 100 - 150 centov vlny zo Sedmohradska, Banátu, Valašska a domácich trhov. Koncom 18. storočia sa výroba v manufaktúre začala rozvíjať, keď na čele manufaktúry stál Anton Festetich a lučenský veľkostatkár Jozef Silaši. Ročne spracovala 500 - 600 centov vlny, s tým, že na jej spracovanie pracovalo 22 stavov na cajky a 6 stavov na jemné súkno. 187 stálych zamestnancov a 1500 pradiarok z okolitých obcí, ročne spracovalo tisíc kusov cajkov a šesť tisíc rífov jemného súkna. O dva roky neskôr sa manufaktúra pod vedením Petra Haltenbergera, pôvodom zo Spiša, špecializovala na výrobu jemných súkien. halicj17 Začali pracovať na 60 vretenových spriadacích strojoch, 20 moderných tkáčskych stavoch, 8 španielskych stavoch a vyrábali jemné tkaniny z vlny a 2 stavy tkali kašmír. V roku 1800 vznikla nová akciová spoločnosť súčasťou veľkostatkárov, ktorí vo veľkom chovali ovce. Začiatkom 19. storočia bolo v prevádzke 35 ručných stavov a pracovalo až dvetisíc domácich pradiarok a ročne sa spracovalo 600 centov vlny. V 20. rokoch 19. storočia súkenka zamestnávala 200 osôb, mala zahraničný strojový halicj18 park a 20 mechanizovaných tkáčskych stavov, 1 predpriadiací stroj, 5 veľkých spriadacich strojov na jemnú priadzu a 20 postrihovacích strojov a ďalšie mechanizmy. V roku 1832 dali do prevádzky parný stroj s výkonom 16 HP od firmy Tops a Nelson. Technika mala vtedy 40 tkáčskych stavov a do prevádzky boli zaradené nové česacie a spriadacie stroje s 240 vretenami, valcovacie stroje a iné. Manufaktúra sa takto zmenila na továreň. V období hnutia spolkov na ochranu domáceho priemyslu bolo priam módou nosiť odev z haličských textílií.. Textilka mala predajné miesta a sklady v Pešti, Debrecíne, Miškovci, Košiciach a v Lučenci. Haličská súkenka, v celom Uhorsku známa manufaktúra, prezentovala sa širokým sortimentom a kvalitným tovarom na priemyselnej výstave v roku 1842. V Haliči žili príslušníci rôznych národností, okrem Slovákov to boli Nemci, Maďari, Poliaci, Česi..., ktorí sem prišli za prácou. Rod Forgáčovcov mal zásluhy aj na tom, že v Haliči bola halicj19 dostupná zdravotná starostlivosť pre všetkých obyvateľov, lekári tu mali svoje ambulancie a lekárnici lekárne. Stoličným lekárom bol aj Anton Forgáč. Už v roku 1776 mala Halič poštovú stanicu a roku 1870 telefonické spojenie. Po predchádzajúcich neúspešných pokusoch Jána Forgáča bola železničná trať Lučenec - Halič vybudovaná v roku 1906 a zrušená bola v roku 1967.
Aj keď Halič rokmi stratila mestské výsady, aj zásluhou Forgáčovcov si doteraz zachováva halicj20 tvár, ktorá je odlišná od susedných novohradských dedín. Svedčia o tom aj rovné ulice a historické studne, cintorín a ďalšie objekty. Halič sa okrem zámku môže pochváliť aj rímsko-katolíckym kostolom zo 14. storočia v Starej Haliči, rímsko-katolíckym kostolom Povýšenia svätého kríža z roku 1835 v Haliči, obnovenou synagógou, ktorú kúpila tunajšia evanjelická cirkev, budovou kráľovského soľného úradu a skladu, ktorého začiatky sa spomínajú už na začiatku 18. storočia a ďalšími pamiatkami. Za povšimnutie stojí aj obnovená historická budova Hasičskej zbrojnice, ktorá slúži ako súkromná reštaurácia. Na náprotivnej strane cintorína upravený historický cintorín bývalej židovskej obce. Halič s 1680 obyvateľmi žije aj pestrým kultúrno-spoločenským a spolkovým životom a športom.

Obnovený zámok je klenotom Novohradu

Najvýznamnejšou historickou stavbou je tu už spomínaný zámok, ktorý bol z pôvodného hradu v roku 1762 prebudovaný na barokové šľachtické sídlo. Doteraz zámok tvorí štvorkrídlová budova s pretiahnutým šesťuholníkovým pôdorysom a arkádovým nádvorím. Noví majitelia zachovali všetko pôvodné. Na nárožiach má výrazné renesančné delové bašty, na priečelí nárožné veže halicj22-tart a mohutný prevýšený rizalit, v ktorom je vstupná hala a slávnostná sála. Vystupujúce časti architektúry zdôrazňujú atikové štíty a manzardové strechy, ich fasády členia lizénové rámy a na poschodí prevýšené okná. V strede nad vstupným portálom je kamenný balkón. V okolí sa zachovali časti pôvodnej kompozície parku, výsadby a plastiky z 18. a 19. storočia. Slávnostné priestory vo vstupnom krídle patria medzi najkrajšie ukážky rozvinutej barokovej architektúry. Schodište má bohato riešený kamenný ornamentálny parapet s rokajovým prelamovaním a pletencovým pásom. Iluzívna maľba v slávnostnej sále znázorňuje Triumf Auróry (bohyňa rannej zory) a alegóriu štyroch ročných období, steny zdobí výmaľba v podobe architektúry s postavami a fontánami. Zachovali sa pôvodné, bohato vyrezávané dvere a kované mreže. Z obdobia renesancie sú maľované vyrezávané stropy a figurálna nástenná maľba vojvodcov a kráľov s darovacími nápismi. Renesančná oltárna menza na schodišti je z prvej tretiny 17. storočia a slúžila neskôr ako nádrž na vodu. Po roku 1990 zámok dlho chátral. O jeho kúpu sa zaujímali viacerí jednotlivci a spoločnosti, ale do roku 2006 nikto z nich nebol vážnym a spoľahlivým kupcom. Až po tomto roku ho od Banskobystrického samosprávneho kraja kúpila solventná košická spoločnosť IMET, ktorá ho dala do užívania v roku 2016. Novozrekonštruovaný zámocký hotel Galicia Nueva, skutočný klenot Novohradu a národná kultúrna pamiatka, odvtedy poskytuje svoje služby na najvyššej úrovni pre domácu a zahraničnú klientelu.

Text a foto: Ján Jančovic

Literatúra:
Drenko, Jozef: Halič, Obecný úrad Halič, 1999.
Novohrad - Regionálna vlastivedná monografia, Dejiny 2/1. Zostavili Július Alberti, Ján Sloboda, Osveta,1989.