Martin Morháč prežil v Budapešti ťažké roky
Osud slovenského evanjelického farára, literárneho a osvetového pracovníka Martina Morháča, ktorý v hlavnom meste prežil ťažké a zložité roky (1906-1941) ● Odporca nariadenej maďarizácie ● Po vykonštruovanom obvinení internovaný ● Literárna a publicistická činnosť ● Ako ho videli zainteresovaní?
Slovensko má mnoho významných osobností, ktoré v minulosti v národnom živote Slovákov doma a v zahraničí zohrali významnú úlohu a ich život, dielo i osud dobre poznáme. Sú však aj takí, o ktorých sa v širšej verejnosti málo vie a tým aj o nich a ich osude málo píše. Medzi nich možno zaradiť aj evanjelického farára, literárneho a osvetového pracovníka Martina Morháča. Práve v tomto roku uplynulo stopäťdesiat rokov od jeho narodenia. Narodil sa 3. marca 1864 v novohradskej Brezničke, v roľníckej rodine. Základné vzdelanie získal v rodisku, gymnaziálne štúdium ukončil roku 1884 v Lučenci. Po dobrovoľníckom roku vo 
Viedni študoval a ukončil evanjelickú teológiu v Bratislave a po jej ukončení nastúpil za kaplána do Slovákmi osídlenej dolnozemskej Békešskej Čaby. Je zaujímavé, že jeho ďalšie kaplánske a farárske účinkovanie bolo medzi krajanmi vo viacerých dolnozemských strediskách Vojvodiny. V Báčke ako kaplán pôsobil v Báčskom Petrovci, Hložanoch a Laliti, od roku 1892 do roku 1896 už ako farár v sriemskej Binguli. Zvesť o jeho vedomostiach, duchovnosti, tvorivosti a dobrosrdečnosti sa dostala aj do Turčianskej stolice, kde bol roku 1896 zvolený za farára v Mošovciach, od roku 1899 do roku 1906 navyše vykonával aj funkciu turčianskeho seniora. Po smrti Daniela Bacháta, farára slovenského evanjelického zboru v Budapešti, známeho básnika, bol superintendentom a poprednými martinskými Slovákmi po ňom odporučený a cirkevníkmi roku 1906 zvolený Martin Morháč.
Po vykonštruovanom obvinení internovaný
Na prelome 19. a 20. storočia bol aktívnym účastníkom slovenského národného pohybu, najmä ako odporca nariadenej maďarizácie. V roku 1901 popri svojej duchovnej práci založil a bol zvolený za predsedu 
Občianskej besedy. Po príchode do Budapešti organizoval všeobecnovzdelávacie cykly prednášok, pričom sám prednášal v kultúrno-osvetových spolkoch. Po rozpade monarchie bol roku 1920 obvinený maďarskými štátnymi a cirkevnými orgánmi z velezrady a špionáže v prospech Československej republiky a z rozkazu vojenskej polície 3. mája 1920 internovaný spolu s manželkou a dcérou do júna 1921 v tábore v Zalaegerszegu. Vďaka žiadosti a vplyvu významného slovenského podnikateľa (výroba kočiarov a autokarosérií) Michala Mišuru, ktorý bol dozorcom slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti a rovnako aj interpelácii slovenských poslancov národného zhromaždenia Československej republiky (Ľ. Medvecký, M. Hodža, V. Šrobár) na ministra zahraničných vecí a vnútra ČSR, ktorí potom pritlačili na rovnaké maďarské ministerstvá ohľadom prepustenia internovaného farára a jeho 
rodinu, maďarské orgány skončili internovanie. Výsledkom bolo, že Martin Morháč bol v júni roku 1921 prepustený na slobodu, ale spolu s rodinou mal zákaz opustiť bydlisko. Nakoniec aj peštiansky seniorát uzavrel disciplinárne konanie a 14. októbra 1921 sa Martin Morháč mohol vrátiť do úradu.
Literárna a publicistická činnosť
Martin Morháč (pseudonym M. Breznický) v oblasti literárnej tvorby bol aktívny najmä v duchovno-cirkevnej spisbe. Prekladal spisy Martina Luthera a niektorých ďalších nemeckých autorov. Písal homiletické práce a poviedky na náboženské motívy v časopisoch Cirkevné listy, Stráž na Sione, Svědectví víry a v Tranovskom evanjelickom kalendári. Články o výchove publikoval v Rodine a škole. Bol členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorú založil Andrej Kmeť a tak sa venoval aj národopisu. Z národopisných diel možno zaradiť cirkevné zvyky z jeho rodiska: Blažeja a Gregora. Školské zvyky v Ipeľskej Breznici v Hornom Novohrade, ktoré uverejnil v časopise MSS (1906). V štúdii s názvom Príspevky k hornonovohradskému dialektu opísal nárečie obcí Breznička, Kalinovo, Zelené, Mládzovo, Rovňany, Uhorské, Ozdín, Bystrička a Málinec. Počas 
pôsobenia v Budapešti roku 1918 napísal Krátke dejiny evanjelickej a. v. cirkve v Budapešti.
Ako ho videli zainteresovaní?
O v poradí treťom farárovi v Binguli, evanjelický biskup Adam Vereš v monografii o Slovenskej evanjelickej kresťanskej cirkvi a.v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch (1930) okrem iného uviedol: „Morháč bol človekom vysokovzdelaným, čo ukazujú jeho literárne diela. Keď by nebol takým vynikajúcim mužom, iste by sa nebol stal turčianskym seniorom a peštianskym farárom. Pri svojej literárnej práci zaoberal sa v slobodných hodinách maliarstvom, v čom dosiahol aj pekného úspechu. Zaoberal sa aj stolárstvom, aby otužil svoje telo. Bingulčanom chcel porobiť nové obloky na faru a žiadal od 
nich len toľko, aby kúpili k tomu potrebné drevo, ale vtedy, ani len toho nechceli. Vážme si svojich vodcov, ktorí nás dobre učia a ktorí sa usilujú naše časné a večné blaho napomôcť.“
O jeho pôsobení v Mošovciach si J. D. po jeho smrti v roku 1941 v Stráži na Sione napísal: „Mošovskí cirkevníci ani po desaťročiach nezabudli na svojho bývalého farára. Pri počutí jeho mena sa ich tvár vždy vyjasnila. Keď prišiel ako kandidát na uprázdnenú stanicu, počas jeho kázne istá ženička nahlas vykríkla : To je on ! - a tým vyslovila mienku celého zboru. Bol dobrosrdečným rytierom Martinom. Bol opravdovým morháčom, skutočným morhistom, ktorý moril zloby a maril jej účinky. V tomto boji dostával i mnohé rany, aby aj on bol dokladom pravdivosti apoštolských slov, že musíme kvôli mnohým súženiam vojsť do kráľovstva Božieho. Svoju úlohu splnil, i keď mal povedomie, že je na stratenej varte. Chceme veriť, že jeho peštiansky zbor nestane sa ostrovom, pomaly sa prepadajúci v morské hlbiny...“ - veštecký naznačil J. D. budúci osud slovenského budapeštianskeho zboru.
Po troch rokoch účinkovania Morháča v Budapešti prišiel k nemu za kaplána Fedor Ruppeldt, ktorý si z toho obdobia viedol denník a v ňom v zmienke o svojom predstavenom sa tento čerstvý absolvent bohoslovia 
vyjadruje aj kritický. Uvediem skrátene: „Po Bachátovej smrti na žiadosť slovenských peštianskych evanjelikov martinskí národovci, najmä Halaša, trvali na tom, aby sa do hlavného mesta Uhorska za farára dostal dobrý Slovák. A tým bol mošovský farár Martin Morháč, ten mal však manželku Emíliu Häckelovú, Nemku z Bratislavy, ktorá nevedela dobre po slovenský, a keby vraj o tom predtým cirkevníci vedeli, ťažko by prešiel voľbou.“ Navyše s manželkou mal osem detí, a tak s ňou málo chodil do slovenskej spoločnosti a podľa Ruppeldta, často celý deň sedel v malej kancelárii a fajčil. „Zriedkakedy sa s nim podarilo viesť rozhovor o nábožensko - cirkevných otázkach, ochotnejšie vraj o politických názoroch. Potvrdil však, že bol verný slovenský národovec a dobrý človek...“ - poznačil okrem iného vo svojom denníku peštianskych pamätí z rokov 1909-1911 kaplán Fedor Ruppeldt.
V Pešti prežil ťažké a zložité roky
Evanjelická cirkev v hlavnom meste Uhorska - Budapešti bola založená roku 1787. Takmer od začiatku stáli pri jej zrode aj Slováci. Neskôr, keď mali Slováci v čase pôsobenia Jána Kollára v spojenej trojjazyčnej nemecko-slovensko-maďarskej evanjelickej cirkvi a v kostole na Deákovom námestí v Pešti členskú prevahu, roku 1873 si založili samostatnú slovenskú evanjelickú cirkev. A následne sa rozhodli postaviť svoj vlastný slovenský kostol na Kerepešskej ceste. Vtedy už po odchode Jána Kollára z Pešti prišiel z Pribyliny za slovenského farára Daniel Bachát. Za vynaloženia veľkého úsilia, nákladov, darov a pôžičiek, moderný kostol s priľahlými objektmi dokončili. Farár a básnik Daniel Bachát po 33 rokoch účinkovania v Budapešti roku 1906 zomrel a na jeho miesto v tom istom roku nastúpil Martin Morháč. Slovenská evanjelická cirkev bola v Budapešti od svojho začiatku neprajníkom tŕňom v oku. Pociťovali to aj všetci uvedení farári a tak ani Martin Morháč nebol výnimkou. Aj on si vytrpel vo svojej 35-ročnej duchovnej službe medzi slovenskými evanjelikmi v Pešti mnoho nepríjemností a často bol nútený vypiť si nejeden plný kalich horkosti. Oporu však nachádzal nielen v rodine, rovnako aj medzi každoročne rednúcim vďačným zborom, najmä však u obetavých dozorcoch a donoroch 
zboru, ktorým bol na začiatku rodák z Istebného Michal Mišura starší a po ňom jeho syn Michal Mišura mladší. Martin Morháč, farár, literárny a osvetový pracovník zomrel po 52-ročnej duchovnej službe dňa 12. júla 1941 v Budapešti. Za veľkej účasti duchovných a cirkevníkov pochovával ho jeho dovtedajší kaplán, po ňom farár zboru, Eugen Szilády (Bahil).
