Ján Jančovic: Putovanie Gemerom a Malohontom
Fotogaléria - Na gotickej ceste krajom bývalých hámrov, vysokých pecí, železiarní a remesiel - Veľká časť Slovákov sa z nich vysťahovala na Dolnú zem - Kokava nad Rimavicou, Klenovec, Potok, Rybník, Štítnik, Slavošovce, Ochtiná, Nižná Slaná, Kobeliarova, Roštár, Brdárka, Gočovo, Rejdová, Koceľovce, Dobšiná
Tretie tohoročné putovanie skupinky novohradských nadšencov národnej histórie po Gemeri a Malohonte smerovalo od Kokavy nad Rimavicou po Dobšinou. Hlavným cieľom bolo po gotickej ceste navštíviť historické pamiatky v obciach regiónu, z ktorého sa na začiatku 18. storočia vysťahovala na Dolnú zem značná časť Slovákov. V 16. a 17. storočí veľa obcí okupovali Osmani a mnoho ľudí povraždili a odvliekli do otroctva, čím tu nastal úbytok obyvateľstva. Tento sa ešte znásobil, keď sa po vyhnaní Osmanov začali obyvatelia sťahovať na úrodnejšiu zem. V čase jozefínskych reforiem bola Gemerskú stolica spojená s malohontským dištriktom, ktorý dovtedy 
patril k Hontianskej stolici, pričom bola vzhľadom na hornatý reliéf a rozloženie sídel, rešpektovaná územná integrita Malohontu. Trvalé spojenie sa uskutočnilo až roku 1802. V slovenskej časti Gemera bolo na konci 18. storočia 214 sídel. Na území Malohontu bolo na začiatku 18. storočia len 36 sídel, z ktorých len Tisovec a Rimavská Sobota boli mestečká. Vysťahovalecký osud stihol aj poddaných z tohto dištriktu, a to prevažne z obcí, ktoré obývali Slováci. Väčšia časť poddaných z tohto dištriktu smerovala zo začiatku do osád v Hevešskej stolice, Jazygo-kumánskeho dištriktu, ale významná časť sa usadila aj v Peštianskej a Békešskej stolici.
Na gotickej ceste krajom bývalých hámrov, valch, vysokých pecí, železiarní a remesiel - Za pamätihodnosťami obcí...
- Veľká časť Slovákov sa z nich vysťahovala na Dolnú zem
Fotogaléria
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.482964768469171.1073741861.147596498672668&;type=3
Za hranicou Novohradu prvou navštívenou obcou Malohontu bola Kokava nad Rimavicou, ležiaca v doline rieky Rimavica. Tunajší obyvatelia sa od nepamäti zaoberali chovom dobytka a lazníckym poľnohospodárstvom. Keď bola obec vo vlastníctve Forgáčovcov, tí tu založili skláreň. V polovici 19. storočia v obci pracovali dve papierne, výrobňa potaše a parná píla. Po druhej svetovej vojne tu boli dve odborné školy - poľnohospodárska a lesnícka. Evanjelický kostol renesančný z roku 1560 po veľkom požiari roku 1911 zhorel a na jeho ruinách bol zo zbierok miestnych cirkevníkov a významnej pomoci zo zahraničia roku 1913 postavený od základu nový kostol. V pamätnej knihe Pavla Haluku s názvom Veľký požiar, vydanej roku 2011 k 100. výročiu vyhorenia obce, v prílohe je aj zoznam darov jednotlivcov a evanjelických cirkevných zborov. Zo zoznamu je vidieť, že veľká časť zbierky pochádza z dolnozemských cirkevných zborov (teraz Maďarsko, Srbsko, Rumunsko, Chorvátsko). Po interiéri kostola nás sprevádzal a vyčerpajúce informácie nám podal farár Martin Riecky. Vedľa terajšieho kostola stojí bývalá budova evanjelickej školy, na ktorej je pamätná tabuľa, že tam v rokoch 1842-48 pôsobil pedagóg prenasledovaný za panslavizmus Michal Bakulíni (1819 Pondelok-1892 Kameňany). Na prelome 17. a 18. storočia od svojich kokavských zemepánov zbehli viacerí poddaní do Novohradskej, Peštianskej a Hevešskej stolice a po niekoľkých rokoch stadiaľ na Dolnú zem, najmä do Slovenského Komlóša a Čanádalbertu. S pomiestnym priezviskom Kokavec, Kokavský, ktoré patrí utečencovi či presídlencovi z Kokavy sa však možno stretnúť na celom území Dolnej zemi.
Na ceste východným smerom sme sa zastavili v Klenovci, obci ležiacej v doline Klenovskej Rimavy, ktorá do konca 16. storočia patrila Kubíniovcom. Vzhľadom na svoju polohu sa jej obyvatelia venovali chovu oviec a dobytka a to na kopaniciach a stavaniach, nazývaných kolešne. Kopanicové hospodárenie tam pretrvalo až do polovice 20. storočie. Z tohto spôsobu hospodárenia vyplynulo, že sa tam rozvinuli remeslá zamerané na výrobu plátna, tkanie plátna, spracovanie kože a kožušín, šitie halien a kabaníc a výrobu ovčích syrov. Z ľudových remesiel to bola výroba huslí a fujár. Narodili sa tu Historik a geograf Ladislav Bartholomaeides (1754-1825), herečka SND Mária Bancíková (1913-1962), spisovateľ a predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč (1922-1996). Pôsobili tu básnik Juraj Bahil (1689-1760), v rokoch 1885-87 vydavateľ a publicista Karol Salva (1849-1913). Po návšteve obce a zdokumentovania pamätných tabúľ, zavítali sme na prehliadku evanjelického kostola, kde nás prijal zborový farára a senior Rimavského seniorátu Dušan German. Pred kostolom stojí neskorogotická zvonica a kostol tolerančný je z roku 1787. V deň našej návštevy prebiehali bohoslužby zamerané na poďakovanie za úrodu. Podobne ako z Kokavy aj z Klenovca rozhodujúca časť zbehov od zemepánov Kubíniovcov ušla na prelome 17. a 18. storočia do Hevešskej (Domoszló, Kápolna) a Peštianskej stolice (Kerepeš, Mácsa). Neskôr sa v Čanádalberte z Klenovca usadil Pavel Kriška.
V juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, v doline ľavostranného toku Blhu sme našli malú dedinku s malým počtom obyvateľov - Potok. Je rodiskom významnej slovenskej osobnosti, literárneho vedca, redaktora a správcu Matice slovenskej Jozefa Škultétyho (1853-1948). V strede obce v blízkosti evanjelického klasicistického kostola z roku 1791 sa nachádza ohradený pamätník venovaný práve tejto osobnosti. Pravdepodobne z tých, ktorým by táto pamiatka patrila do starostlivosti, pri ňom už dávno neboli. Poznať to z toho, že kamenná busta a mramorová pamätná tabuľa volajú po odbornom prečistení. Na vŕšku nad kostolom do ktorého už len zriedka zavíta cirkevník a farár stojí náletmi krovín a drevín zarastená neogotická zvonica z 19. storočia. V Rybníku sa narodili dvaja zakladatelia dediny Čanálbert (1743) a boli nimi Juraj Oravec a Ján Antalec. Ďalšími obyvateľmi Čanádalbertu, pochádzajúcimi z Potoka boli Ondrej Antalec, Pavol Budaj a Mária Moravská.
Neďaleká tiež vyľudňujúca obec Rybník, ku ktorej patrí aj osada Brusník, je známa ložiskami železnej rudy. V minulosti okrem poľnohospodárstva sa jej obyvatelia zaoberali výrobou dreveného riadu. Ešte aj v polovici 20. storočia sa tu ľudia zaoberali výrobou tkáčskeho náradia (vretená, cievky...), obchodovali s voštinami a drevenými výrobkami. V chotári obce sa nachádzajú zrúcaniny hradu Drienok. Na návrší za dedinou sa nachádza evanjelický gotický kostol z 2. polovice 13. storočia, renesančne upravený. Vzácne gotické maľby na stenách sú tiež zo 14. storočia. Kostol je už nefunkčný, oltár bol prevezený do Rožňavy, a časť mobiliáru rozkradnutá. Zvonka možno obdivovať túto vzácnu sakrálnu stavbu bez problémov, prehliadku barokového maľovaného dreveného interiéru z 18. storočia, kde okrem už uvedených gotických malieb, zaujme za nefunkčným a vykradnutým organom poschodový chór, je potrebné o prehliadku požiadať. Okolo kostola je starý cintorín a hneď pri múre kostola je hrob a železný náhrobník významnej slovenskej osobnosti pôsobiacej na Dolnej zemi (Níreďháza, Báčsky Petrovec, Bajša), štúrovca Štefana Homolu (1820 Revúca - 1881 Rybník). Pod kostolom za zrúcaninami opevneného múru je novší cintorín. Novší kostol, ktorý stal v strede obce viackrát padol za obeť požiaru a zostala po ňom len veža.
Mesto Štítnik leží v severozápadnej časti Slovenského krasu a prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1243. Vtedy ho daroval Belo IV. Detrichovi a Filipovi Bebekovi. Rozvoj mu zabezpečila ťažba železa a hámre. V rokoch 1709-10 postihol Štítnik mor, na ktorý zomrelo 1700 obyvateľov. Medzi remeselníkmi sa najviac ujali obuvníci, čižmári, krajčíri, mäsiari a garbiari. Časť obyvateľstva obchodovala so železom, ktoré sa tu vyrábalo. Žilo tu veľa zemanov, čo poznačilo aj architektúru meštianskych domov. Panovníčka Mária Terézia zrušila Štítniku výsady mesta, ale jej nástupca, syn Jozef II. im ho roku 1781 vrátil. V roku 1883 sa tu utvorila spoločnosť Concordia, ktorá vlastnila dve pece. Železiarske závody tu zanikli na začiatku 20. storočia. Počas reformácie tu v roku 1886 vznikla mestská latinská škola na ktorej pôsobili Eliáš Sartorius (1694), ktorý v rokoch 1694-1704 tu usporiadal divadelné predstavenia, Daniel Sartorius (1730), Ján Raduch (1760-1763, Martin Klanica (1769-1771), posledný rektor sa spomína roku 1794. Ochotnícke divadlo sa tu po slovenský prvý raz hralo v roku 1860. Evanjelický gotický kostol zo 14.-15. storočia je národnou kultúrnou pamiatkou. Má gotické nástenné maľby, gotickú krstiteľnicu zo 16. storočia, renesančné tumby a náhrobné tabule tiež zo 16. storočia. Hlavný renesančný oltár je z roku 1636. Kostol je unikátnou historickou sakrálnou pamiatkou, ktorú pravidelne denne navštevuje množstvo návštevníkov z domova zahraničia. Aj počas našej návštevy to boli tri autobusové zájazdy a jeden z nich bol aj z Maďarska. Štítnik je rodiskom maliara Viktora Madarása (1830-1917), literárneho historika Michala Rotaridesa (1715-1747), spisovateľa Martina Sartoriusa (1704-1767). Pôsobil tu náboženský spisovateľ Ján Majer (1722-1784), náboženský spisovateľ Ján Ambrózi (1694-1746) a v rokoch 1769-1771 Martin Klanica (1740 Martin - 1810 Kameňany), ktorý v rokoch 1779-1784 bol farárom v Maglóde, kam prišiel z Rimavského Brezova. Roku 1784 odišiel za farára do Kamenian, bol aj malohontským seniorom. V maglódskych cirkevných protokoloch sme zásluhou tamojšieho farára Mihálya Németha našli jeho vzácne záznamy.
V Slavošovciach, rodisku spisovateľa a zberateľa ľudových povestí Pavla Emanuela Dobšinského nás privítala miestna zborová farárka Lýdia Naďová a jej manžel Radoslav, zborový farár v Čiernej Lehote. Obec leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, na nive v doline Štítnika. Spomína sa od roku 1318, dnešný názov má od roku 1932. Vznikla ako pastierska osada, neskôr obyvatelia pracovali v hámroch, pálili uhlie a ako povozníci. V roku 1634 v obci pracovali dva hámre. V 18. storočí slavošovské železo bolo široko ďaleko známe, neskôr namiesto železiarskych podnikov tu vznikli dva mlyny na papier, ktoré sa zmenili na továrne. Zakladateľkou papierne bola Johanna Gyurkyová - Markušová, ktorá v roku 1817 založila prvú a vtedy najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. Zakladateľka papierne bola krstnou matkou rozprávkara Pavla Dobšinského. V roku 1841 sa tu po ručnej výrobe začal vyrábať papier na prvom papierenskom stroji v Uhorsku. Slavošovské papierne boli do konca minulého storočia známe výrobou školských zošitov. Po privatizácii je tu papierenská výroba obmedzená, lebo majitelia značnú časť výroby presunuli do iných miest. V Slavošovciach sa teraz na novej linke vyrábajú kuchynské utierky. V roku 1842 bol v Slavošovciach založený prvý družstevný spolok „Welkoslabossovská Sedlácka Cecha“. Z evanjelického gotického kostola zo 14. storočia sa dodnes zachovala jeho východná časť. V 15. - 16. storočí bol niekoľkokrát upravovaný a roku 1712 rozšírený do dnešnej podoby. Má barokový oltár so stĺpovou architektúrou s neskorobarokovou kazateľnicou. Najvýznamnejším rodákom je P. E. Dobšinský (16. 3. 1828 - 22. 10. 1885 Drienčany) a v jeho rodnom dome je umiestnená expozícia o jeho živote a tvorbe. Narodil sa tu aj ďalší významný historik, básnik a maliar Michal Bosý starší (1751-1791), ktorého syn Michal medzi Slovákmi v terajšom Maďarsku. Slovošovce sú aj rodiskom zberateľa ľudových piesní Ľudovíta Vansa (1835-1873).
V susedstve Slovošoviec je obec Ochtiná, známa miestnou jaskyňou. Vznikla v prvej polovici 13. storočia a už v roku 1543 sa na jej území uvádza železný hámor. Aj táto obec patrila štítnickym Bebekovcom. Od začiatku sa vyvíjala ako banícka osada, preto aj časť obyvateľov využívala výsady baníckeho mesta. pritom druhá časť obyvateľov sa venovala chovu oviec. Popri rozvinutých remeslách tu pracovali aj dva mlyny na papier, vysoká pec a hámor. V rokoch 1709-1710 na mor zomrelo viac ako štyristo obyvateľov. Neskôr sa tu ťažil aj magnezit a mramor. Vzácnou kultúrnou pamiatkou je tu evanjelický románsko-gotický kostol z polovice 13. storočia, gotický upravený v 14. storočí, rozšírený v 15. storočí o gotickú kaplnku. Gotické nástenné maľby pochádzajú zo 14. storočia, interiér je barokový. Kostol je opevnený ochranným múrom, ktorého jednu časť počas našej návštevy opravovali. Budova fary, ktorá stojí vedľa kostola je baroková z 18. storočia a nej je pamätná tabuľa, že sa tam narodil cirkevný historik Ján Ladislav Bartholomaeides (1787-1862) a že v nej býval počas pôsobenia v rokoch 1837-38 novinár a vydavateľ Daniel Lichard (1812-1882).
Vo vlastníctve štítnických Bebekovcov bola aj Nižná Slaná, ktorá patrila medzi gemerské banícke osady. Od 17. storočia ju vlastnili Andrášiovci, ktorí najmä v 19. storočí rozvinuli baníctvo. Ťažila sa tu železná ruda meď. Na začiatku 19. storočia tu pracovali tri slovenské pece a hámre Okrem baníctva sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom a chovom oviec. Evanjelický gotický kostol zo14. storočia bol v 16. storočí upravený renesančne a v 18. storočí barokovo. Pôsobil tu pedagóg a folklorista Samuel Ormis, hlása o tom aj pamätná tabuľa na kostole.
Vedľajšia cesta z Nižnej Slanej vedie do Kobeliarova, rodiska veľkého slavistu Pavla Jozefa Šafárika (1795-1861). Podobne ako Nižná Slaná aj Kobeliarovo v rovnakom období patrilo Bebekovcom a Andrášiovcom. Obyvatelia sa zaoberali pálením uhlia pre huty, baníctvom, povozníctvom a chovom oviec. Rozvinutá bola aj domáca výroba plátna. V obci je ranogotický evanjelický kostol z 13. storočia, roku 1664 prestavaný renesančno-barokovo. Zaujímavý je oltár z prvej polovice 19. storočia s klasicistickou stĺpovou architektúrou. Na veži po odobratí zvonov počas prvej svetovej vojny, po jej skončení boli tunajší evanjelici nútení zabezpečiť si všetky tri zvony. Prvý veľký dali vyrobiť roku 1921 u brnenského zvonolejára R. Manouška. Ten má názov „Budiš verný až do smrti, dám tebe korunu života. Z milodarov v Amerike pracujúcich spolubratov. Roku Pane 1921“. Druhý má daroval Vasiľ Bilanský a má názov v azbuke a text v preklade : „ VASIL“ tento zvon obetoval na slávu Božiu Vasiľ Bilanský, rodom z Slobody Dolinskoj..., roku pána 1929“. V obci stojí pamätný dom (evanjelická fara) miestneho rodáka literárneho historika, jazykovedca, etnografa Pavla Jozefa Šafárika, v ktorom žil od svojich štyroch rokov. Prvá expozícia v ňom bola inštalovaná roku 1961. V Kobeliarove pôsobil aj literárny historik Matej Holko starší (1719-1785).
Ako banícka osada vznikol v druhej polovici 13. storočia aj Roštár. Zo začiatku patril štítnickým Bebekovcom, neskôr viacerým zemepánom. Zo začiatku sa obyvatelia zaoberali baníctvom a železiarstvom. začiatkom 16. storočia tu pracovali tri hámre a roku 1634 hámor na výrobu šablí. Po zániku priemyslu sa v ďalších storočiach obec stala poľnohospodárskou. Obyvatelia si privyrábali remeslami a povozníctvom. Odchádzali aj na sezónne práce na Dolnú zem. Do polovice 20. storočia sa zaoberali výrobou košíkov a tkáčstvom. V obci stojí evanjelický kostol zo začiatku 14. storočia, prestavaný na mieste starého barokového kostola, upravený koncom 17. storočia, ktorého interiér je zo začiatku 18. storočia. Vedľa kostola stojí budova evanjelickej fary, na mieste ktorej stála stará fara, v ktorej žil a zomrel farár, včelár, autor jednej z prvých slovenských včelárskych kníh z roku 1792 Ján Glosius ml. (1764 Jelšava - 1794 Roštár) a čom svedčí aj pamätná tabuľa umiestnená na budove fary, ktorú postupne demolujú neprispôsobiví obyvatelia.
Živým skanzenom by sme mohli nazvať navštívenú obec Brdárka, ktorá má už len 70 obyvateľov a 45 domov, z ktorých sú viaceré opustené. Aj táto malá obec vznikla v 16. storočí na valašskom práve. založili ju pastieri zo zaniknutej osady Radzim. Obyvatelia sa okrem pastierstva a drevorubačstva zaoberali ovocinárstvom. Široko ďaleko boli známi pestovaním čerešní, ktorých stromy aj dnes obopínajú celý chotár. S ovocím obchodovali aj na terajšom území severného Maďarska, okolo Miškovca, Ózdu a Putnoka. Ešte do polovice 20. storočia obyvatelia tkali plátno na súkno, šili časti odevu a súkenné pokrovce. Obec leží v tichom prostredí, viaceré domy nesú znaky ľudovej architektúry. Na obnove dediny sa podieľa občianske združenie Radzim a pomáhajú aj dobrovoľníci z Francúzska, ktorých sme tam stretli počas našej návštevy. Pre viaceré evanjelické obce v tomto regióne je typické, že sa nielen vyľudňujú, ale aj to, že činnosť cirkevných zborov leží len na pleciach obetavých jednotlivcov. Aj z toho dôvodu kostoly zívajú prázdnotou, do niektorých cirkevných zborov a tým aj kostolov farári chodia na bohoslužby raz za mesiac a do niektorých len na pohreby. To je aj prípad Brdárky. Na návrší v strede dedinky stojí evanjelický renesančný barokový kostol z roku 1606 a veža je z roku 1850. Obdivuhodný je interiér, najmä oltár z roku 1754, ktorý je teraz v opatere reštaurátorov. Pracuje tu občianske združenie na záchranu tejto vzácnej pamiatky.
Na ceste do Dobšinej sme sa zastavili v obci Gočovo, kde nás pred evanjelickým kostolom čakala a potom aj v kostole sprevádzala vlachovská zborová farárka Martina Gdovinová. Gočovo leží v doline rieky Slaná a vzniklo v 14. storočí ako pastierska osada. Časť obyvateľov mala valaské výsady. Roku 1570 obyvatelia zo strachu pred Osmanmi ušla, noví obyvatelia sa prisťahovali od Hnilca. Roku 1774 vznikol v obci hámor, ale obyvatelia sa zaoberali tradičným chovom dobytka a oviec. Vyrábali kolesá, dosky, pálili drevené uhlie a pracovali ako baníci. Rozvinutá bola aj domáca tkáčska výroba a výroba čipiek. Evanjelický tolerančný kostol pochádza z roku 1790, veža zo začiatku 19. storočia. na kostole je pamätná tabuľa Kornela Ivana Haláta (1923 Gočovo - 2000 Montpellier), ktorý bol prvým misionárom evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku, ktorý pôsobil v Kamerune. V obci sa narodil vedec, matematik Jur Hronec (1881-1959). Na cintoríne má náhrobník a v obci na pamiatku udržiavajú jeho rodný dom.
Do rázovitej obce Rejdová nás sprevádzala zborová farárka z Vyšnej Slanej Karmen Želinská, ktorá administruje aj túto obec. Podobne ako niektoré susedné aj Rejdová vznikla začiatkom 16. storočia na valašskom práve. prvá zmienka o nej je z roku 1551. Patrila štítnickým Bebekovcom a od 17. storočia panstvu Krásna Hôrka. Neobišli ju ani Osmani, ktorí ju roku 1672 vypálil a dostala sa do ich područia. Rovnako ich neobišiel ani mor šíriaci sa v rokoch 1709-10 Gemerom a ktorému tu podľahlo 530 obetí. Okrem chovu dobytka sa venovali remeslám, najmä výrobe šindľov a dosák. Vyrábali syr, súkno a pokrovce.. Evanjelický kostol je pôvodne renesančná modlitebňa, rozšírená roku 1682. Veža je barokovo klasicistická z roku 1794. O obci ja zachovaná ľudová architektúra a ľudové tradície (odev, remeslá, spev a hudba). To sem láka nielen mnohých turistov, ale záujemcov o kúpu starších chalúp a to aj zo zahraničia (Slováci zo Srbska). Aktívna je činnosť miestnych folkloristov, ktorí vo svojich vystúpeniach šíria po celom okolí ľudové tradície obce. Na Dolnej zemi jedným zo zakladateľov Čanádalbertu v rokoch 1843-44 bol Rejdovčan Ján Bulavštiak. Z Rejdovej v Čanádalberte ďalej pochádzali : Karol Bartolomej, Zuzana Doriaková, Mária Liptáková, Mária Spišiaková a Mária Kračúnová.
Pri vstupe do takmer zabudnutej dedinky Koceľovce nás hneď upútala veľkolepá stavba kostola, aké nenachádzame ani v mestách. Je to ranogotický evanjelický kostol s osem hrannou vežou postavený na mieste, kde bol v minulosti cintorín. Počiatky tohto kostola súvisia so založením obce na prelome 12. - 13. storočia nemeckými kolonistami. K šesťhrannej kaplici bola v prvej polovici 14. storočia pristavená chrámová loď s vežou. Kostol od reformácie patrí evanjelikom. Tunajší obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. V análoch obce je zachytený smutný údaj z roku 1561, v tom roku Osmani obec vyrabovali a 150 obyvateľov odvliekli do otroctva. Koncom 19. storočia vypukol na kostole požiar, následkom čoho pri oprave veže došlo k zmene jej krovu z baňatého na terajší prilbový. Interiér kostola ostal v pôvodnom stave. Barokový oltár z roku 1740 sa teraz reštauruje. Kazateľnica s poškodenou plastikou Krista je zo 17. storočia, vrchnák z roku 1750. Najcenejšie fresky sú v pôvodnom stave. Ide o najlepšie zachované gotické fresky z druhej polovice 14. storočia. na Slovensku. V nich možno napočítať 150 osôb. V gotickom oblúku oddeľujúcom loď od svätyne je osem postáv. V medzirebrových poliach štyria evanjelisti, na nadoltárnych poliach plesá množstvo anjelikov s hudobnými nástrojmi. Nad oltárom je výjav Kristus pred Kajfášom a Pilátom a 12 apoštolov. V rokoch 1856-60 pôsobil tu ako farár štúrovský básnik Eduard Škultéty (1825 Veľký Krtíš - 1891 Košice), brat Augusta Horislava Škultétyho.
V juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria v doline Dobšinské potoka a v časti hornatého chotára na výbežku krasovej plošiny Slovenského raja, leží mestečko Dobšiná, ktoré má teraz 5300 obyvateľov. Vzniklo začiatkom 14. storočia, keď Bebekovci poverili šoltýsa Mikuláša založením baníckeho mesta na krupinskom práve. Aj Dobšinú roku 1556 Osmani prepadli a stal sa im poplatným, roku 1584 ju dokonca vypálili a odviedli do zajatia 362 obyvateľov. Podobne ako na okolí v rokoch 1709-10 aj tu na mor zomrelo 666 ľudí. V 16. - 18. storočí sa tu dolovala medená a železná ruda. Obyvatelia pracovali v baniach, hutách, pálili drevené uhlie a ako remeselníci. Roku 1770 tu bolo 50 remeselníckych dielní. Boli tu cech kováčov, ševcov, mäsiarov, čižmárov, zámočníkov, stolárov. Dobšiná sa v 18. storočí stala slobodným mestom. Rozkvital tu priemysel. Roku 1680 bola tu prvá vysoká pec a v roku 1703 vznikla ďalšia huta. V rokoch 1686 - 1875 pracovala papiereň, ku ktorej roku 1715 pribudla druhá. Bohaté tradície má školstvo. najstarší záznam o škole pochádza z roku 1572. Boli tu rôzne typy škôl, latinská, z ktorej sa vyvinulo gymnázium, osobitná pre chlapcov a dievčatá, meštianska, banícka škola...3tudovali tu významné slovenské osobnosti ako napríklad Ladislav Bartholomaeides, Karol Kuzmány, P. J. Šafárik, Bohuslav Tablic... V 19. storočí bola Dobšiná považovaná za jedinú nemeckú enklávu v Gemeri. na prelome 19. - 20. storočia sa začali obyvatelia silne pomaďarčovať. Na druhej strane prichádzalo do nej veľa slovenských obyvateľov. Evanjelický neskorogotický kostol je pôvodne z 15. storočia, koncom 19. storočia upravený a rozšírený v neogotickom slohu.
Text a foto: Ján Jančovic
Fotogaléria
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.482964768469171.1073741861.147596498672668&;type=3