Bohatá história a pamiatky maglódskych Slovákov
Ján Jančovic: Z cesty za Slovákmi na Dolnej zemi ● Slovenské začiatky ● Kostol - vzácna kultúrna pamiatka ● Pôsobenie evanjelických farárov ● Čo prezrádzajú dobové dokumenty? ● Zachovať slovenské tradície pomocou spevácko-tanečnej skupiny Rosička ● Tu sa zoznámili slovenskí rodičia básnika S. Petőfiho (A. Petroviča)
Ján Jančovic: Z cesty za Slovákmi na Dolnej zemi
Na poznávacej a výskumnej ceste po stopách Slovákov v Peštianskej župe, ktorú sme uskutočnili so spolupracovníkom Jánom Labátom, návštevy do Veľkej Tarče a Maglódu, nám sprostredkovala farárka slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Guláčiová-Fabuľová. Na maglódskej evanjelickej fare, ktorá sa nachádza v blízkosti evanjelického kostola v strede evanjelického cintorína, kde na pomníkoch dominujú slovenské 
priezviská, nás privítal farár Michal Németh a miestna slovenská aktivistka Anka Rakitová. Po oboznámení nášho záujmu nám pán farár poskytol nielen ústne informácie o minulosti a prítomnosti cirkevného zboru, ale umožnil nám nazrieť do najstarších protokolov, v ktorých sa nachádzajú vzácne, po slovenský písané záznamy o prvopočiatkoch maglódskej evanjelickej cirkvi. Využili sme jeho ochotu a niekoľko údajov z protokolov, hlavne o menách cirkevníkov, predstavených a vokátoroch farárov sme si zdokumentovali. Takými sú napríklad zápisy o preberaní a odovzdávaní farárskej funkcie medzi Ondrejom Seberínim a Michalom Martínym, resp. Ondrejom Seberínym a Jánom Gabrielom Horeckým a o zaručení ich zmluvných dôchodkov. Nasledovala prehliadka interiéru kostola a cintorína. Hostitelia nás sprevádzali po kostole, v ktorom sme práve našli sestry Potočkové pripravovať kostol pre nedeľné bohoslužby a informovali nás o vzácnom historickom vybavení interiéru, kde najmä slovenské nápisy na chóroch svedčia aj o tom, že cirkevný zbor bol od začiatku a potom dlho výlučne slovenský. Čo sme videli, zistili a zaznamenali, o tom sa tu chceme s čitateľmi podeliť.
Slovenské začiatky
Do Slovákmi osídleného Maglódu prišli prví evanjelickí Slováci už v rokoch 1701-1705, ktorých do tejto osady priviedli Fáyovci a Pavol Ráday. V roku 1703 sa tu spomína farár Satelites a roku 1706 Samuel Nikléci st. Podľa súpisu obyvateľov z rokov 1715 a po roku 1720 sa tu už slovenskí poddaní nachádzajú vo väčšom počte. V roku 1715 bolo tu 15 poddaných, roku 1728 55 poddaných. Zo súpisu utečených poddaných z Novohradskej stolice pred rokom 1720 zbehli: z Ábelovej Matej a Martin Filík, Martin Repa, Matej Feraga, Martin a Andrej Králik, Matej Kováč, z Ľuboreče Martin Tomka, z Nedelišťa Juraj a Matej Zahorec, z Pravice Martin Lacko a Andrej Turčan, zo Suchého Brezova Michal Meňad, z Veľkého Lomu Pavel Varga a Andrej Zantalog. Predpokladá sa, že mnohí z nich ušli veľmi skoro aj stadiaľto a našli svoje trvalé bydlisko na Dolnej zemi. Celé 18. storočie tu slovenskí evanjelici tvorili väčšinu obyvateľstva. 
Zaujímavý je údaj, že koncom 18. storočia tu bolo veľa želiarov, až 123 na 28 roľníkov. Roku 1760 bývalo tu 102 poddaných. Už na začiatku osídlenia mali svoj prvý evanjelický kostol, ktorý stál bez strechy. Keď tam v roku 1712 prišiel farár Ján Hajčík, našiel len holé steny a tak bol nútený vykonávať bohoslužby v kaplnke na fare. Ďalší problém mali maglódski evanjelici, keď chceli stavať kostol ešte pred prijatým tolerančným patentom. Susední ečerskí rímski katolíci v roku 1771 - ešte za panovania Márie Terézie - si začali cez vacovského biskupa vymáhať, že kostol, ktorý stál na začiatku v Maglóde, bol katolícky. Po doložených protokoloch a svedectvách nakoniec evanjelici dokázali svoju pravdu a Mária Terézia rozhodla v ich prospech.
Kostol - vzácna kultúrna pamiatka
Základný kameň za dodržania stanovených podmienok (približne ako pri artikulárnych kostoloch) položili roku 1775 v čase, keď bol farárom Samuel Stankovič, ten tesne pred jeho dokončením umrel. Postavený kostol posvätil v novembri roku 1778 jeho nástupca Martin Klanica. Je to unikátna a jedinečná krížová stavba kostola bez veže. Má zaujímavý aj interiér. Na vysokom chóre sú maľované farebné obrazy, ktoré zobrazujú biblické výjavy. Je ich dookola 
celkom šesť, pod ktorými gotickým typom písma slovakizovanou češtinou sú uvedené texty. Štyri sú zo Starého zákona a dva z Nového zákona a pod každým aj citovaný zdroj. Sú to tieto texty : 1. Jsme wzdělánj na základ Apostolsky a Prorocky kdez jest gruntownj obetný kámen sam Jezjs Krystus, 2. Zpjweyte HoSpodinu pisen Nowau Chwálu jeho wshromazděnj swatem, 3. Obetowánj Izáka, 4. Jak Hrozné jest misto toto Zem jiného jedine dum Bozj a twá jest brána nebeská, 5. Wzetj Eliasse do Nebe, na ohniwem wozu, 6. Vzstaupenj Krystowo Na nebe. V starej dedine stojí dodnes zvonica s tromi zvonmi z roku 1720. Pod oltárom je v krypte pochovaná šľachtická rodina Baltazára Pongráca. Väčšia časť reštaurácie interiéru kostola bola odborníkmi vykonaná v rokoch 1998-1999. Kostol, nachádzajúci sa na návrší evanjelického cintorína, má oltár, na ktorom je slovenský nápis.
Pôsobenie evanjelických farárov
V Maglóde poznáme mená všetkých evanjelických farárov, ktorí tam pôsobili od roku 1712. V uvedenom roku bol farárom Ján Hajčík, po ňom v rokoch 1713-1749 Samuel Nikléci, 1749-1753 Ján Polerecký, 1753-1756 Ján Stanovský, 1756-1772 Pavol Salaj (*1712 Bohunice - 1772 Maglód), 1772-1778 Samuel Stankovič, 1778-1784 Martin Klanica, 1784-1810 Ján Hrdlička, 1810-1818 Michal Martíni, 1818-1832 Ondrej Seberíni, 1833 Ján Gabriel Horecký, 1853-1855 Ján Kemény, 1855-1890 Samuel Kemény, 1891-1893 Dezider Kemény, 1893-1921 Július Šimko, 1921-1933 Aladár Shulcz, 1934-1944 Karol Bánki, 1944-1977 Juraj Harmati, 1977-1995 Ján Blatnický. Maglód je rodiskom a miestom umretia viacerých významných slovenských osobností. Narodili sa tu významné osobnosti: 1743 Ján Láni, farár, zberateľ slovenskostí, ktorý v dvojzväzkovom rukopisnom zborníku najviac textov (piesne, próza, poézia) zapísal z Maglódu, 1751 Ján Polerecký, čuvársky farár, 1824 Ondrej Seberíni, farár v Nadlaku, spisovateľ. V Maglóde umreli: 1778 farár v Maglóde a Bodoni Pavol Salaj, 1810 farár, člen Učenej spoločnosti banského okolia Ján Hrdlička.
Čo prezrádzajú dobové dokumenty?
V cirkevnom protokole z roku 1833 nachádzam priezviská Slivka, Varga, Kubica, Hajduch, Rakita, Bocko, Kovalčík, Záskalický, Kubovič, Boldiš, Boudiš, Valkaj, Koren, Hrnčár, Jáni, Oravec, Joch, Klúčik, Kozák, Medveď, Juhás, Mráz, Šipický, Laurinec, Holko, Ribársky, Hlaváč, Belanský, Slávik, Gašpar, Láni, Potočka, Baláš, Križan, Horniak, Radlinský, Janečka, Domoni, Dudáš, Tabáni, Derčan. V roku 1836 pri jednej zápisnici z konventu, ktorú písal učiteľ Michal Pokorný, boli podpísaní Jano Varga mladší, richtár, Paľo Tabány, rečník, Mišo Medveď, Paľo Medveď, Ján Tabáni, stredný, Ištván Bódiš, kurátor, Paľo Dudáš, kostolník. Nedávno som prechádzal po evanjelickom cintoríne a na pomníkoch postupne čítam slovenské priezviská a epitafy s maďarským pravopisom: Barica, Bocko, Borsík, Brezník, Čelovský, Glózik, Guba, Kalina, Kriško, Lacko, Lipták, Mičinsky, Potočka, Rakita, Sľuka, 
Sever... Pri hrobe s priezviskom Potočka stretávam pred pomníkom ženu stredných rokov, ktorá sa s rovnakým priezviskom hlási k Slovákom a usmerňuje ma na oddelene umiestnené historické pomníky, na ktorých sú ešte slovenské nápisy. Na jednom z nich je okrem iného nápis Cselovsky Juro zomrel 1877...
Aj pri Maglóde sa potvrdzuje, že Peštianska stolica bola v prvej polovici 18. storočia pre slovenských poddaných roľníkov len prechodnou stanicou, z ktorej mnohí útekom odchádzali do nižšie položených častí Uhorska. Napríklad v roku 1718 sa do Békešskej Čaby odsťahoval Bukovinský a Kučera. Dôkazom toho sú na Slovákmi osídlenej Dolnej zemi (Maďarsko, Rumunsko, Srbsko) pomiestne priezviská Maglócky, Maglovský, Maglódsky, odvodené od tejto obce. Koncom 19. storočia sa tu už k Slovákom hlásilo málo obyvateľov, roku 1890 iba 7,2 %. Pri sčítaní roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 70 obyvateľov.
Spevácko-tanečná skupina Rosička a rodičia S. Petőfiho (A. Petroviča)
Zoznámenie sa s Maglódom, ktorý je od roku 2007 mestom, nám pomáhala miestna slovenská aktivistka Anka 
Rakitová. Okrem toho, že nás poinformovala o jej činnosti, najmä o tanečno-speváckej skupine Rosička, pozvala nás na prehliadku domu, v ktorom skupina Rosička má svoje sídlo. Práve pred nim sa mali sústrediť kultúrne telesá na oberačkové slávnosti. Tie sa pre nepriaznivé počasie preložili zo soboty na nedeľu a tá už organizátorom vyšla. O týždeň neskôr sa konal už v poradí 13. Slovenský deň, na ktorom sa tradične svojimi vystúpeniami zúčastňujú aj susedné Slovákmi osídlené obce. Vždy sa snažia, aby na tomto septembrovom podujatí nechýbala slovenská bohoslužba. Hlavným cieľom miestnych slovenských aktivistov je zachovať v meste slovenské tradície a prostredníctvom spevácko-tanečnej skupiny Rosička najmä miestne slovenské piesne. Na túto prácu sú vhodne zimné mesiace. Prezreli sme si aj samotné mesto, kde nás zaujal zrekonštruovaný dom, v ktorom mal v minulosti mäsiarstvo Štefan Petrovič, otec jedného z najvýznamnejších maďarských básnikov Alexandra Petroviča - Sándora Petőfiho, ktorého obidvaja slovenskí rodičia sa v tomto dome zoznámili, o čom hlási aj pamätná tabuľa umiestnená na tomto dome. Hneď oproti je malý parčík a v ňom symbolizované drevené sochy postáv otca a matky básnika - Štefana Petroviča a Márie Hrúzovej, ktorej strýko bol vtedy v Maglóde evanjelickým učiteľom a kantorom.
