Historické zaujímavosti v Gemeri a Malohonte
Vlastivedné putovanie
po historických zaujímavostiach
v Gemeri a Malohonte
Viaceré obce sú známe
aj sťahovaním Slovákov na Dolnú zem
Historické územie Gemera zaberá jednu z južných častí stredného Slovenska. Prevažná časť územia leží v Slovenskom rudohorí, severná časť v Horehronskom podolí, južná v Rimavskej kotline, východná v Rožňavskej kotline a Slovenskom krase. Molohont ako jeho terajšia súčasť sa rozprestieral na strednom Slovensku v povodí toku Rimavy, medzi Gemerom a Novohradom. Malohont bol začiatkom 14. storočia pripojený k Hontianskej stolici. Tým došlo k územnej anomálii, lebo Malohont od Hontu oddeľovala Novohradská stolica, čo takáto vzdialenosť prinášala veľa problémov a konfliktov. Po viacerých rozporoch v roku 1786 sa Gemer spojil s Malohontom a vznikla Gemersko-Malohontská stolica a po krátkom prerušení znova roku 1803. Hospodársky život ľudu zabezpečovalo baníctvo a hutníctvo, zamerané najmä na ťažbu železnej rudy. V roku 1852 tu vznikla Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť, jedna z najväčších výrobcov surového železa a železiarskych výrobkov v Uhorsku. Popri tomto odvetví sa rozmohli aj remeslá, ktoré súviseli so železiarstvom (mečiarstvo, kováčstvo, zámočníctvo) a tiež viaceré dedinské remeslá. Gemer a Malohont zohrával významnú úlohu v slovenskom národnom živote, bol rodiskom a pôsobiskom množstva slovenských osobností, ktorí rozvíjali a zabezpečovali v mestách a dedinách zachovanie a rozvoj slovenskej vzdelanosti a kultúry. V čase feudalizmu veľa poddaných sa z regiónu sťahovalo na Dolnú zem. Región je bohatý na množstvo kultúrnych pamiatok, ktoré priťahujú zvedavosť návštevníkov z domova a zahraničia.
Po gotickej ceste obcami Malohontu - Po stopách prvých Slovákov Békešskej Čaby
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/769-po-gotickej-ceste-obcami-malohontu
Vlastivedným putovaním a poznávacou turistikou sa už niekoľko rokov zaoberá skupinka štyroch Novohradčanov, ktorí sa napríklad v roku 2012 vydala gotickou cestou po Malohonte. Zážitkami a dojmami z vlaňajška nadchnutí štyria priatelia Milan z Rovnian, Marek z Nadlaku a Pôtra, Ján z Dolných Strhár a Ján z Pôtra a Nitry sa rozhodli, že v tejto ceste budú pokračovať. Tento rok si vytýčili v prvej etape popri gotickej ceste navštíviť obce s prevahou 
evanjelických artikulárnych a tolerančných kostolov. Zaujímalo ich aj to, ako a kde sa Slováci z týchto obcí odsťahovali na Dolnú zem a na druhej strane, ako tí, čo zostali, obchodovali a odvážali svoj tovar do dolnozemských stredísk. Ktoré obce a pamiatky navštívili a čo ich z histórie zaujalo, dočítate sa v nasledujúcich riadkoch.
Fotogaléria
Prvou rannou zastávkou po stanovenej dlhej a náročnej trase bola dnes už malá malohontská obec Selce. Prvým obyvateľom, s ktorým sme sa mali šťastie stretnúť bol Vladimír Bodnár, starosta obce. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1303. Obec má teraz iba 115 obyvateľov. Staroslovanský názov obce pochádza od slova selo - dedina. V minulosti boli tunajší obyvatelia známi ako výrobcovia vozov, kolies (koleso majú v erbe), dreveného náradia a debnárskym remeslom. Začiatkom 18. storočia značná časť evanjelických obyvateľov Seliec utiekla od svojich zemepánov na Dolnú zem do Békešskej a Hevešskej stolice. Do Békešskej Čaby Juraj Bielik, Juraj Meliš, Michal Hanes, Pavol Kender, Lukáš Botto, Štefan Botto, Michal Botto, Juraj Botto so synom Jurajom, Ján Valach, Tomáš Sýkora, Juraj Sýkora, Peter Číčeľ, Juraj Paľo, Ondrej Hudík, Iľka Mišková, Ondrej Angyal so synom Jánom a Tomášom, Juraj Méhes. Mnohí ďalší aj s utečeneckým priezviskom Selský, Selčan. Na návrší nad obcou sa nachádza evanjelický kostol so samostatnou zvonicou, ktorý bol postavený v roku 1809 zo skoršej iniciatívy Michala Bosého (spisovateľa), farára v Pondelku, ktorému Selce boli fíliou. Vzácny oltárny obraz Kristus v Getsemanskej záhrade je posledným vytvoreným obrazom Jozefa 
Božetecha Klemensa. Pôvodný drevený kostol bol prenesený do Dúžavy (Rimavská Sobota). Narodil sa tu Rudolf Radomil Kubáni, brat básnika, prozaika, kritika Ľudovíta Kubániho (1830 Záhorany - 1869 Rim.Brezovo).
Po zvolenej trase kratšiu zastávku sme mali v Kocihe, skadiaľ v tom istom čase ako zo Seliec na Dolnú zem - Békešskej Čaby, utiekli Peter Uňa, Michal Buday, Martin Štefanovech, Lukáš a Pavel Doňa, Ján Malin, Peter Mega, Andrej Pecho, Pavel Lauček a ďalší aj s pomiestnym priezviskom Kociha, Kociský. Popri poľnohospodárstve sa obyvatelia zaoberali debnárstvom. Nachádza sa tu evanjelický neskoroklasicistický kostol z roku 1856. Ďalšou malou zastávkou bola Rimavská Píla, ktorá je rodiskom Mateja Hrebendu (1796 - 1880 Hnúšťa), ľudového spisovateľa a kolportéra, ktorý knižné zbierky daroval Prvému slovenskému gymnáziu v Revúcej. Narodil sa tu aj dramatik a filozof Daniel Lauček (1846 - 1911). Ako farár tu pôsobil Juraj Bahil, ktorý tu v roku 1760 zomrel. Svoje pôsobisko tu našiel aj publicista Ľudovít Vansa, zberateľ ľudových piesní, ktorý tu roku 1873 zomrel. Pri ňom svoje tvorivé roky prežila aj jeho manželka Terézia Vansová, spisovateľka, ktorá tu napísala román Sirota Podhradských. V obci ležiacej v doline rieky Rimava ľudia pracovali zväčša v lesoch a zaoberali sa výrobou šindľa, dosák a furmanstvom. Niekoľko poddaných kráľovskej komory utieklo na začiatku 18. storočia do osád Hevešskej stolice. Evanjelický kostol v Píle bol postavený roku 1947 v historizujúcom slohu, pochádza z projektovej kancelárie kulpínskeho rodáka Milana Michala Harminca.
Prvú dlhšiu prestávku sme mali v meste Hnúšťa, ktorý po spojení s Likierom má približne päťtisíc obyvateľov. Aj tu na samom začiatku 18. storočia niektorí obyvatelia ušli od svojich zemepánov a komory do osád Hevešskej stolice. Dnes na týchto miestach by sme len ťažko niekde v Jánoshíde našli človeka so slovenským priezviskom, ktorý by vedel nielen po slovenský, ale aj to, že jeho predkovia tam prišli ako slovenskí poddaní z Hnúšte. Ale už v 18. storočí tu pracovali dve huty a dva hámre. Okrem práce v nich sa obyvatelia zaoberali najmä remeslami, z ktorých najznámejším bolo halenkárstvo. V Likieri v druhej polovici 19. storočia postavila Rima-muránska spoločnosť železiareň. Na začiatku 20. storočia bola tu magnezitová továreň a mlyny na mastenec. Rima-muránska spoločnosť tu mala vysoké pece a zlievareň, ktoré v čase hospodárskej krízy zanikli. Neskôr sa mesto stalo strediskom chemického priemyslu - lúčobných závodov. Hnúšťa je rodiskom viacerých významných slovenských osobností. Roku 1780 sa tu narodil Michal Bosý, spisovateľ a prekladateľ, roku 1759 fyzik a prekladateľ Samuel Čerňanský, roku 1822 Ján Francisci - Rimavský, básnik a publicista. Pôsobil tu v rokoch 1757-1760 Ján Čerňanský (1709 - 1766), v rokoch 1749- 1755 osvietenský spisovateľ Matej Holko, st. (1719 - 1785, literárny historik, v rokoch 1867 - 1873 Peter Kellner - Hostinský (1823 - 1873), spisovateľ, ktorý tu aj zomrel. Na námestí pred kostolom a radnicou sa vyníma pomník rodáka Jána Francisciho-Rimavského.
Po prehliadke mesta a jeho pamätihodnostiach sme zavítali do evanjelického kostola, kde nás sprevádzala farárka Iveta Korenková, ktorá nám podala o tejto pamiatke podrobnú informáciu. „V starom značne poškodenom evanjelickom kostole sa bohoslužby konali naposledy v roku 1804 a nový kostol bol postavený v roku 1808 a nový oltár v neoklasicistickom slohu roku 1888. V roku 1907 bol vysvätený organ. Kazateľnica je za starého kostola stavaná v barokovom slohu. Vo veži sú tri zvony. Stredný zvon bol zadovážený v roku 1924 s nápisom: “Zvestuj slávu Trojjediného. Najväčší zvon je s nápisom „Prebúdzaj živých, oplakávaj mŕtvych.“ Všetky tri zvony boli posvätené 10.8.1924. V roku 1927 bol kostol vymaľovaný z vnútra a v sedemdesiatych rokoch 20. storočia zvonku. Pravdepodobne prašné prostredie spôsobilo, že v deväťdesiatych rokoch kostol v porovnaní s kostolmi na okolí vyzeral veľmi šedivo a pôsobil chladne. A tak Hnúštania túžili svoj kostol po roku 1989 znovu obnoviť a zútulniť, preto robili zbierky na jeho obnovu. Rekonštrukcia elektroinštalácie bola urobená v roku 1996. Maľba interiéru v roku 1997. Strecha kostola bola vymaľovaná v roku 1999. V roku 2000 sa podarilo vymaľovať aj interiér kostola“ - uviedla tunajšia zborová farárka.
Z Hnúšte prichádzame do Tisovca, významného mesta slovenského školstva, divadelníctva, národného a kultúrno-spoločenského života. Tisovec sa vyvinul z baníckej osady, rástol ako poľnohospodársko-remeselnícka obec. Na prelome 17. a 18. storočia sa niekoľko poddaných Tisovca utieklo do susedných stolíc a na Dolnú zem, najmä do Boršodskej a Hevešskej stolice. Už na začiatku 18. storočia bola tu papiereň a niekoľko valchovní a farbiarní. V 19. storočí sa stal dôležitým miestom slovenského národného života. V druhej polovici 19. storočia boli v prevádzke vysoké pece, ktoré vyrábali najviac surového železa v Uhorsku. Na začiatku 19. storočia boli v časti Hámor v prevádzke aj tri železné hámre. Okolo roku 1920 tu zostala v Tisovci len jediná vysoká pec na Slovensku. Záznam o jestvovaní prvej školy pochádza z roku 1494. Roku 1842 založil August Horislav Škultéty evanjelickú cirkevnú knižnicu a v roku 1845 tu založili nedeľnú školu. Aj keď prvé divadelné predstavenie tu bolo v 40-tych rokoch 19. storočia, tradícia ochotníckeho divadla sa začala roku 1860 a až do prevratu roku 1918 bol Tisovec významným strediskom slovenského divadelníctva. Ako ochotníci tu účinkovali viaceré slovenské osobnosti tej doby. Roku 1877 založil Samuel Daxner Spevácky spolok a jeho syn Vladimír roku 1900 tamburášsky súbor. Z pamiatok, ktoré sme si prezreli hodno spomenúť budovu rímskokatolíckej barokovej fary z roku 1774, hneď pri ceste do stredu mesta rodný dom Štefana Marka Daxnera s pamätnou tabuľou, rodný dom Vladimíra Clementisa, jeho pamätník a tiež pamätník SNP. Nadšencovi poznávacej turistiky v centre mesta neunikne budova Starej radnice z roku 1797 prestavaná v roku 1845 a oproti nej dominanta mesta evanjelický kostol. Tento nami navštívený kostol začali stavať v roku 1825 za pôsobenia farára a superintendenta Pavla Jozeffyho ako jeden z najväčších a najkrajších kostolov v Uhorsku. Jeho výstavba trvala sedem rokov. Pôvodný oltár, kazateľnicu a krstiteľnicu darovali Tisovčanai evanjelikom do Mníšan. Nový oltár a kazateľnicu postavili Štefan Ferenczi a Ján Maurer z Pešti. Oltárny obraz namaľoval významný levočský majster Jozef Caucik. V roku 1905 bol pôvodný organ z roku 1792 od organára Františka Pecníka nahradený novým. Tisovec je rodiskom a pôsobiskom viacerých osobností slovenského národného života. Roku 1819 sa tu narodil Jonatán Čipka, zberateľ ľudovej slovesnosti, roku 1823 Štefan Marko Daxner, politik, zberateľ ľudových povestí tu aj pôsobil a je tu aj pochovaný, roku 1719 Matej Holko, st., literárny historik, roku 1843 Gustáv Lojko-Tisovský, básnik, roku 1818 Bohuš Nosák - Nezabudov, básnik. V rokoch 1719 - 1734 tu pôsobil spisovateľ Ján Fabrícius, v rokoch 1712 - 1719 básnik Ján Glosius, v rokoch 1833 - 1835 osvetový pracovník Jozef Hojč, v rokoch 1820 - 1848 národný buditeľ Pavol Jozeffy, roku 1837 novinár, vydavateľ Daniel Lichard, v rokoch 1807 - 1809 zberateľ ľudovej slovesnosti Ľudovít Reuss, v rokoch 1844 - 1847 pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti August Horislav Škultéty a neskôr ďalší významní Slováci.
Pookriaty bohatou históriou mesta Tisovec, ochotou cirkevnej kurátorky a celkovou prívetivosťou mesta pod Hradovou, prichádzame pred poludňajším zvonením do Revúcej, významného a dôležitého centra národného a kultúrneho života Slovákov v druhej polovici 19. storočia. Pripomeňme, že z encyklopédii v časti o Revúcej sa dozvedáme, že pôvodná obec bola od začiatku baníckou a pastierskou. V 16. storočí pracovalo v nej 5 hút a 7 hámrov. Ako mestečko sa prvý raz spomína v roku 1616. V 17. a 18. storočí nastal rozvoj železiarskej výroby a remesiel, najmä kováčstvo a súkenníctvo. Neskôr sa rozmohli aj iné remeslá a tiež poľnohospodárstvo a ovocinárstvo. Revúca aj neskôr bola známym strediskom garbiarskej, súkenníckej, kováčskej a obuvníckej remeselnej výroby. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa tu valchovalo súkno, tkali ľanové a bavlnené tkaniny na štyroch podnožiach mangľovali plátno a spracúvali drevo. Vyzbrojení naštudovanými informáciami vyrážame do doliny Muráňa. Kde inde mohla byť naša prvá zastávka v meste ako pred budovou prvej slovenskej strednej školy - Slovenského ev.a.v. gymnázia v Revúcej, otvoreného v roku 1862. Vzniklo vďaka zbierkam a darom slovenského národa a z nich bolo potom udržiavané počas celej jeho dvanásťročnej existencie. Tento národný pamätník bol v čase našej návštevy vzhľadom ma prebiehajúcu obnovu jeho vnútorných zariadení návštevám neprístupný. Pri fotografovaní pred touto historickou budovou sme sa od Revúčanov dozvedeli, že na záchranu tejto národnej svätyne vzdelanosti, z ktorej vzišli a pôsobili v nej desiatky národných buditeľov, počas vyhlásenej celoslovenskej zbierke sa vyzbieralo iba sedem tisíc EUR, čo nestačilo ani na začiatok opráv, prihlásil sa podnikateľ v Humennom, rodák z Revúcej, ktorý venoval na záchranu tejto významnej a nenahraditeľnej pamiatky Slovákov stotisíc EUR, a tým môžu renovačné práce pokračovať. Vypočutím tejto príjemnej správy sme s plným pochopením pokračovali v poznávaní iných miest v Revúcej. Najbližším je evanjelický kostol a k nemu patriace cirkevné objekty.
O bohatej histórii cirkvi a kostola nám porozprávala tunajšia zborová farárka Danica Hudecová: - Evanjelický a.v. tolerančný kostol je pravdepodobne druhou najstaršou stavbou v meste. 22. januára 1782 mala Revúca pri sčítaní 1367 obyvateľov. Z toho bolo 1080 evanjelikov, ktorí žili v 221 rodinách. 7. júna 1783 dostáva revúcka evanjelická cirkev súhlas na slobodné vykonávanie náboženstva a 11. júna podáva prosbu na vymeranie pozemkov pod kostol. 25. apríla 1784, po službách Božích položili základný kameň pre výstavbu kostola. Ešte pred jej dokončením priviezli organ, ktorý neskôr nahradil drevený klasicistický organ z 19. storočia. V roku 1928 zakúpili nový organ. Obdivuhodné nadšenie a nevšedné obete priniesli zaslúžené ovocie. Chrám bez veže slávnostne posvätili 16. októbra 1785. Posvätil ho jelšavský evanjelický kňaz Pavol Valaský, literárny, kultúrny a cirkevný historik, ktorý sa zaslúžil o výstavbu evanjelického kostola v Jelšave. Revúcky evanjelický kostol tvorí sieňová stavba s polkruhovým oltárnym uzáverom, pristavanou sakristiou a s dvoma bočnými predsieňami. Priestory sú zaklenuté pruskými klenbami, ktoré sú zdobené štukovými obrazcami. Fasády kostola sú hladké. Dominantou interiéru je rokokový oltár. Spolu s kazateľnicou ho v roku 1784 vyhotovil jelšavský rezbár Ján Reisiger. Od neho bola aj pôvodná rokoková protestantská empora z roku 1785, obnovená a rozšírená v 19. storočí. Polychrómiu oltára a kazateľnice uskutočnili v rokoch 1794 - 1795 prešovský maliar S. Kramer a levočský maliar I. Czirko, ktorý polychrómoval aj chóry, organ a lavice. Pred oltárom je rokokové železné tepané zábradlie z roku 1795, ktoré daroval revúcky železiarsky podnikateľ Martin Petrózcy. V kostole sa nachádza mramorová neorománska krstiteľnica z roku 1904. Keďže ani 9. decembra 1786 nedošlo k dohode medzi rímskokatolíckou a evanjelickou a. v. cirkvou, evanjelici vyhlásili, že zvony bez náhrady prenechávajú katolíkom, ale žiadajú povolenie k výstavbe veže a k zakúpeniu zvonov. Ani nie o mesiac, 8. januára 1787 povolenie dostali. Výstavbu veže dokončili 17. júla 1788 osadením kríža. Zhotovili ho Pavel Krixhoffer a Michal Kučera. Výška kríža bola 2 siahy (3,79 m) a hmotnosť 2,50 centov (140 kg). Evanjelický a. v. klasicistický kostol tolerančný kostol bol 5. decembra 1975 vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Ozdobou jeho dejín je 16. september 1862, kedy v ňom slávnostne otvorili Slovenské evanjelické augsburského vyznania gymnázium. Jedinečný počin revúckych evanjelikov a ich neúnavných podporovateľov vyjadruje pri vstupe do kostola pamätná tabuľa, ktorej autorom je Revúčan Peter Balogh. Na nej je reliéf pôvodného domu gymnázia a text: V tomto chráme Božom bolo 16.9.1862 slávnostne otvorené Slovenské ev. a. v. gymnázium - Prvé slovenské gymnázium, ktoré svoju činnosť vyvíjalo v rokoch 1862 - 1874. Tabuľu odhalil 9. septembra 1992 generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Pavel Uhorskai pri príležitosti celonárodnej spomienky venovanej 130. výročiu založenia tohto gymnázia. Súčasťou areálu kostola je dnes už historická budova fary. Stavať ju začali v roku 1785 a dokončili v lete 1786. Prvý krát ju opravovali v roku 1859 a rozsiahlejšie prestavali v roku 1906. V rokoch 1995 - 1996 cirkevný zbor s podporou veriacich a za finančnej podpory Štátneho fondu Pro Slovakia urobil veľkú rekonštrukciu historickej fary v celkovej hodnote 1 200 000 Sk. Revúcka evanjelická fara sa od dvadsiatych rokov 19. storočia stala jednou z významných bášt národnobuditeľských snáh v Gemeri a Malohonte. Po smrti farára Samuela Kellnera tu pôsobil od 24. apríla 1812 ako evanjelický kňaz superintendent Potiského dištriktu Samuel Reuss, osvietenec a nestor slovenského národopisu. Práve on v priestoroch evanjelickej fary už 21. apríla 1822 založil prvú slovenskú knižnicu v meste, ktorá vznikla ako školská knižnica. Ako zberateľ ľudovej slovesnosti stál pri zrode rukopisných zborníkov, ľudových rozprávok Codex revúcky A, B, C. Toto neprekonateľné dielo je spojené s Pavlom Dobšinským, ktorý revúcke kódexy spracoval do známych Slovenských prostonárodných rozprávok. Na začiatku 50-tych rokoch 19. storočia tu ako kaplán pôsobil Pavol Dobšinský. Historická budova fary bola 5. decembra 1975 vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Priečelie fary zdobí pamätná tabuľa, kultúrna pamiatka, venovaná Samuelovi Reussovi a jeho synom Adolfovi, Gustávovi, Júliusovi a Ľudovítovi. Autorom tabule je košický akademický sochár Arpád Račko a odhalená bola 30. mája 1970.
Podobne ako v Tisovci, ale v Revúcej ešte skôr, prvé divadelné predstavenie hrali študenti slovenského gymnázia. Do roku 1873 nacvičili 22 hier. Po zatvorení gymnázia sa divadelnému ochotníctvu začala venovať remeselnícka mládež. V polovici 19. storočia tu bolo známe Práškovo bábkové divadlo. V Revúcej sa narodili a pôsobili desiatky významných slovenských osobností. Z narodených spomeniem aspoň tých, ktorí pôsobili aj na Dolnej zemi. Jozef Maliak (1888 - 1945 Prievidza), bol pedagógom a publicistom v Iloku (Chorvátsko) a Báčskom Petrovci (Srbsko), Štefan Václav Homola (1820 - 1881 Rybník), pedagóg, zakladateľ Nedeľnej školy a knižnice v Báčskom Petrovci (Srbsko), kaplán v Níreďháze, vychovávateľ a pedagóg v Novom Sade a v Bajši (Srbsko). Medzi pôsobiacimi spomeniem aspoň v rokoch 1851 - 1852 to bol maliar Peter Michal Bohúň, 1850 -1854 spisovateľ Peter Kellner - Hostinský, 1862 - 1874 pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti August Horislav Škultéty, 1866 - 1874 pedagóg, spisovateľ Ivan Branislav Zoch...
Po dlhšej prehliadke tohto okresného mesta odchádzame smerom východným smerom do centrálnej časti Gemera. Dobre nám padlo zastavenie nad obcou Muráň s pekným výhľadom na obec a hrad. V Muránskej Dlhej Lúke sme sa ohlásili u farára miestneho evanjelického cirkevného zboru Dušana Pavla Hrivnáka, ktorý je rodákom z rumunského Nadlaku a tým aj spolurodákom člena našej skupinky Mareka. Obyvatelia tejto obce sa v minulosti venovali pastierstvu a pracovali na pílach a hámroch. Počas osmanských výbojov obyvatelia obce ušli a obec ostala pustá. Keď sa neskôr zaľudnila, mor v rokoch 1709 - 1710 si vyžiadal viac ako štyristo obetí. Po priateľskom prijatí na fare a informáciách nasledovala prehliadka kostola, ktorý pochádza z takzvanej tolerančnej doby. V roku 1787 bol tento klasicistický postavený bez veže, ktorú k nemu dostavili v roku 1862. V tejto obci sa narodil československý a exilový politik a štátnik Martin Kvetko (1912 - 1995 Bratislava), ktorý je tu aj pochovaný.
V ceste sme mali ďalšiu obec Mokrá Lúka, ktorá podobne ako väčšina obcí tejto časti Gemera patrila do Jelšavského panstva a od polovice 15. storočia Muránskemu hradnému panstvu. Neskôr obyvatelia pracovali v hutníctve a zaoberali sa garbiarstvom a kováčstvom. V prvej polovici 19. storočia aj výrobou železa. Boli tu dve pece a dva hámre. Prehliadli sme si zaujímavý tolerančný kostol bez veže, ktorý bol postavený roku 1785.
V pokračovaní smerom na Jelšavu sme nemohli obísť Chyžnú, do ktorej sa odbočuje z Lubeníka. Aj túto obec osmanské vojská roku 1566 spustošili a viacerých obyvateľov odvliekli do zajatia. Obyvatelia sa zaoberali chovom oviec, pracovali v hutiach, baniach, furmančili a odchádzali na sezónne práce na Dolnú zem. Po prvej svetovej vojne sa zaoberali výrobou plátna i súkna a výrobkov z prútia. Do svojej smrti tu v rokoch 1834 - 1887 pôsobil evanjelický farár, spisovateľ Samuel Tomášik (1813 Jelšavská Teplica - 1887 Chyžné), ktorý je tu aj pochovaný. Pred ním tu roku 1834 pôsobil ako evanjelický farár, spisovateľ Samo Chalupka. Po prehliadke tolerančného evanjelického kostola z roku 1785, v ktorom pôsobili obidvaja uvedení spisovatelia, sme si prezreli 
na cintoríne aj náhrobník S. Tomášika a náhrobníky jeho rodiny. Aj keď je obec doteraz až na päť katolíkov evanjelická, v Chyžnom sa nachádza mimoriadna Národná kultúrna pamiatka ranogotický rímskokatolícky kostol Zvestovania Panne Márie z prvej polovice 14. storočia s freskovou výzdobou svätyne. Loď kostola má rovný strop s kazetovaním zdobeným maľovanou ľudovou ornamentikou z roku 1745. Presbytérium je zaklenuté jedným poľom gotickej krížovej klenby. Steny a klenby presbytéria a víťazného oblúka sú pokryté nástennými maľbami z poslednej tretiny 14. storočia, ktoré boli v roku 1936 reštaurované. Drevená empora v lodi pochádza z polovice 18. storočia, na ktorej je umiestnený organ zdobený barokovou ornamentikou a plastikami svätíc. Neskorogotický krídlový oltár z okruhu dielne majstra Pavla z Levoče je z roku 1508. Kazateľnica je neskorobaroková z, polovice 18. storočia, s plastikami Krista Spasiteľa a štyroch evanjelistov, na baldachýne je Svätý Michal archaniel a maľované vnútorné zariadenie z 18. storočia. Objekt sa zachoval v takmer nezmenenej podobe s drobnými úpravami v 18. storočí, kedy bol doplnený osobitne stojacou drevenou zvonicou, typickou gemerskou drevenou stavbou, veľmi podobnou zvonici evanjelického artikulárneho kostola v Hronseku. V 19. storočí bola k opevneniu kostola pristavená škola, dnes využívaná ako obytný dom. Kostol nám otvorila a umožnila vstúpiť do jeho interiéru staršia správkyňa kostola a pokochať sa v jeho zachovanej kráse.
Pred Jelšavou dopravná smerová značka oznamovala odbočku do Magnezitoviec, čo je novodobý názov (od roku 1960) dvoch zlúčených obcí Mníšan a Korpáša. Obyvatelia sa zaoberali hutníctvom, ťažbou striebra a medi. V 15. storočí nastal prílev Valachov. Od druhej polovice 16. storočia obec Mníšany patrila Muránskemu panstvu a žili v nej privilegovaní Valasi. V 19. storočí sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v priemyselných závodoch a baniach pri ťažbe magnezitu. Spomienky na pôtorského evanjelického učiteľa Jána Cirbesa (1888 - 1962 Pôtor), ktorý v mojom rodisku učil plných štyridsať rokov, vrátane mňa a mojich rodičov a pochádzal z Mníšan, ma nutkali už dávnejšie túto obec navštíviť. Jeho otec Ján sa v Mníšanoch narodil roku 1849. Na radu už spomínaného Samuela Tomášika, farára v Chyžnom, ktorý videl u Jána Cirbesa nevšednú a výbornú pamäť, že ako ženatý muž začal študovať najskôr na Meštianskej škole a potom aj na Evanjelickom kolégiu v Prešove, ktorý úspešne zakončil roku 1880. Učil na viacerých miestach v Novohrade. Na sklonku svojho života žil u syna v Pôtri, kde aj roku 1936 vo veku 87 rokov zomrel. Zistil som, že v Mníšanoch sa doteraz vyskytuje priezvisko Cirbes. Dokonca takéto priezvisko mala aj kurátorka miestneho evanjelického zboru, ktorá nám kostol postavený roku 1933 otvorila. Kazateľnica a oltár pochádzajúci zo starého kostola, z ktorého v obci zostala iba veža. Na oltári je socha Mojžiša s 10. Božími 
prikázaniami. Na vstupných dverách starého kostola, postavenom v roku 1824 bol názov „Po vystálem ohni, chrám tento stavěn jest, kdyš s Prancouzi stály pokoj byl ustálen“.
Naplnený spokojnosťou a dojmami z návštevy Mníšan prichádzame do mesta Jelšava, ktoré leží v strede Gemera. Má 3200 obyvateľov, čo je menej ako pred dvesto rokmi a žije v ňom 40 % rómskeho obyvateľstva. Ako zisťujeme, tu niekde začína hranica vyľudňovania ešte nedávno plnohodnotných funkčných obcí, ktorá súvisí s vysokou nezamestnanosťou a nárastom neprispôsobených obyvateľov. Roku 1243 bula Belu IV., uhorského kráľa, je prvou zachovalou písomnou správou o Jelšave, ktorou daruje časť Muránskej doliny po hrad Jelšavu a celé Štítnické panstvo Filipovi a Dietrichovi Bebekovcom za zásluhy v bojoch s Tatármi. V nasledujúcom 14. storočí prichádzali ďalší novousadlíci - nemeckí kolonisti - baníci, ktorí dolovali, ťažili a spracúvali 
železnú rudu. Jelšava sa stala kráľovskou osadou s rozvinutým baníctvom a v II. polovici 14. storočia druhým najdôležitejším obchodným centrom a dodávateľom železa v Uhorsku. Stala sa mestom. V roku 1552 mesto získalo i právo meča, ktoré mu udelil Ferdinand I. No v nasledujúcich rokoch, presnejšie v roku 1556, vtrhli do mesta Turci, ktorí ho vyplienili a zapálili. Pri jeho obrane padlo 452 občanov a 400 bolo zajatých a odvlečených. Po týchto vojnových útrapách sa obyvatelia mesta opäť spamätali a v roku 1568 založili prvý cech kováčov. Neskôr boli založené ďalšie cechy 20-tich remeselníckych profesií. Špeciálnymi kovospracujúcimi remeselníkmi boli zvonkári, ktorí svoje výrobky, zvonce a spiežovce výhodne, pomocou furmanských povozov, vyvážali do južných štátov Európy, ba i do Turecka a severnej Afriky. Vzhľadom na dobrú ekonomickú situáciu tých čias, už v roku 1573 v okolí mesta existovalo 5 hút a 4 hámre na spracovanie železa a iných kovov. Už roku 1750 tu mali lekáreň, roku 1790 mestský špitál, od polovice 19. storočia stálu lekársku službu. V roku 1781 bol postavený mestský dom, v súčasnosti sídlo Mestského úradu. V 17. - 19. storočí sa Jelšava zmenila na remeselnícke mesto, keď bolo v nej 19 druhov remesiel. Vznikali cechy, ktoré mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci (štrangéri) a zvonkári. Významný bol cech furmanov, ktorý rozvážal tovar až po turecké územie. A zvonkári rozvážali svoje výrobky po celom Balkáne. Po rozpade monarchie až na garbiarstvo ostatné remeslá upadli. Rok 1894 je pamätný vznikom magnezitového priemyslu na Slovensku, kedy bola dostavaná. V roku 1923, bol daný do prevádzky magnezitový závod na Teplej Vode, ktorý po roku 1945 zaznamenal nebývalý rozvoj. V súčasnosti upadajúce mesto Jelšava má bohatú tradíciu školstva a kultúry celkom. Už v roku 1567 tu bola latinská škola, na ktorej vyučoval Daniel Sinapius Horčička. Jej posledným rektorom bol Daniel Krman. Začiatkom 18. storočia v dôsledku rekatolizácie škola zanikla. Z historických pamiatok tu zaujmú barokové stavby katolícka fara, mestský chudobinec, neskôr škola z 18. storočia. V slohu rokoka radnica z roku 1781, evanjelický tolerančný kostol s rokokovým interiérom z roku 1784 a veža z roku 1835. Z 18. storočia je aj evanjelická škola klasicistická z roku 1784. Dominantou námestia je rímskokatolícky kostol, postavený roku 1838 na mieste starého gotického kostola. Z množstva osobností, ktoré sa tu v minulosti narodili a pôsobili spomeňme aspoň tých najznámejších. Narodil sa tu Juraj Fabricius (Fábry), prvý známy a významný učiteľ miestnej školy pred rokom 1575, po štúdiách, o.i. na Karlovej univerzite v Prahe a vo Wittenbergu, kde bol v roku 1579 vysvätený za prvého známeho kňaza, farárom v Jelšave až do smrti 1633, od roku 1620 seniorom Muránskeho bratstva, Ján Glosius, ml. (1754 - 1794), včelár, Andrej Ďurček (1816 - 1878), básnik a náboženský spisovateľ. Pôsobil tu v rokoch 1595 Eliáš Láni (1570 - 1618), básnik 1660 - 1670 Daniel Sinapius Horčička (1640 - 1688), spisovateľ, 1783 - 1824 Pavol Valaský (1742 1824), literárny historik, tu pochovaný, 1825 - 1855 Samuel Ferienčík (1793 - 1855), meteorológ, tu pochovaný, 1852 Ľudovít Kubáni (1830 -1869), spisovateľ. Pri Pavlovi Valaskom treba zdôrazniť, že do Jelšavy prišiel zo Slovenského Komlóša, kde pôsobil medzi slovenskými krajanmi, ktorí prevažne pochádzali práve z tejto oblasti. V Jelšave pôsobil od roku 1783 ako prvý potolerančný farár a senior a spoluzakladateľ Jelšavskej ovocinárskej spoločnosti (Záhradnícka kompánia) a Čerešníckeho spolku. V roku 1796 autor prehľadu dejín literatúry v Uhorsku, stručných dejín jelšavskej ev. a. v. cirkvi a iných menších prác. Tak ako z obcí celého gemersko-malohontského regiónu sa v čase feudalizmu sťahovali na Dolnú zem stovky Slovákov, rovnako sa sťahovali aj zo samotného mesta Jelšava. Aj na znak toho mesto udržiava partnerské styky so Slovákmi obývanom meste Slovenský Komlóš (Tótkomlós) v Maďarsku a so Slovákmi obývanom meste Nadlak v Rumunsku.
Jelšavským evanjelickým farárom je teraz Ivan Bojna, ktorý je farárom a administrátorom aj v ďalších vyľudňujúcich sa obciach okolo Jelšavy, v ktorých sa bohoslužby konajú iba v tretiu alebo štvrtú nedeľu v mesiaci. Takou obcou sú aj Šivetice, ležiace v severnej časti Slovenského krasu na nive Muráňa a pán farár s novohradskými koreňmi bol našim dobrým sprievodcom po pamiatkach týchto obcí. Šivetice boli v minulosti známe hrnčiarskou výrobou a tým, že svoje výrobky odvážali aj na Dolnú zem a z nej výmenou za hrnčiarsky tovar privážali potraviny. Rozvinutá šivetická hrnčiarska výroba pretrvala celé medzivojnové obdobie. Bola známa osobitým dekórom, výrobou rozmerných mís, džbánov, váz a signálnych píšťal. Na Dolnú zem do Pitvaroša, stadiaľ do Albertu sa vysťahoval manželský pár Martin Zdychaviar a Mária Jankovičová. Evanjelický tolerančný kostol z roku 1785 a veža z roku 1831 sú v podobne ako jeho interiér sú v zanedbanom stave aj z toho dôvodu, že v obci zostala len hŕstka členov evanjelickej cirkvi. V polovici 19. storočia tu popri elementárnej škole mali evanjelici aj nedeľnú školu, ktorá tu mala na ten čas bohatú knižnicu. Roku 1847 Medzi významných rodákov patrí náboženský spisovateľ Matej Bahil (1706 - 1761). Najvýznamnejšou a najstaršou historickou pamiatkou je tu rímskokatolícky románsky kostol z polovice 13. storočia, roku 1750 prestavaný do rotundy. V interiéri sú románske nástenné maľby, celý interiér v slohu baroka. Baroková zvonica je z roku 1750.
S evanjelickým farárom Ivanom Bojnom sme pokračovali za poznávaním cez Prihradzany, kde sme si spoločne prezreli evanjelický klasicistický kostol z roku 1798, do voľakedajšej významnej evanjelickej obce Kameňany. O Prihradzanoch ešte dodám, že niekoľko obyvateľov tejto obce sa v polovici 19. storočia vysťahovalo do Čanádskej stolice. Do Albertu s celou rodinou odišiel Ondrej Antal Gosa, Anna Kováčová a Ján Bódiš. Kameňany sa už na 
samom konci 13. storočia stali poddanským mestečkom, kedy získala právo voliť richtára, slobodného sťahovania, súdne a testamentárne právo. Patrila viacerým zemepánom a v 19. storočí Kameňany klesli na urbársku obec. V 18. a 19. storočí sa obyvatelia okrem poľnohospodárstva a chovu oviec zaoberali obchodom a pálením slivovice, hrnčiarstvom a kožušníctvom. Veľmi aktívny mali obchod s Dolnou zemou, kde odvážali drevené a hrnčiarske predmety a slivovicu. Stadiaľ dovážali potraviny, najmä slaninu a cibuľu. Dominantou obce je evanjelický románsko-gotický kostol z polovice 13. storočia, ktorý bol prestavaný do renesančnej podoby v 17. storočí, barokovo v 18. storočí. Drevené maľované vnútorné zariadenie pochádza tiež z 18. storočia. Samostatne stojaca veža je zo začiatku 19. storočia. Kultúra sa rozvíjala pri evanjelickej cirkvi. Prvé slovenské divadlo sa v obci hralo v roku 1866. Ochotníkom účinne pomáhal učiteľ prvého slovenského gymnázia v revúcej Branislav Zoch. Narodil sa tu náboženský spisovateľ Ján Majer, ml. (1722 - 1784). V obci pôsobilo viacero významných osobností. Medzi nimi pedagóg Michal Bakulíny (1819 - 1892) je tu aj pochovaný a má tu aj náhrobník. Ďalšími boli spisovateľ Daniel Sinapius Horčička (1640 - 1688) historik Ján Klanica (1740- 1810), cirkevný historik Ján Ladislav Bartolomaeides ((1787 - 1862), pomológ Ľudovít Samuel Orfanides (1818 - 1889).
Nasledujúce tri navštívené obce sú Rákoš, Nandraž, Sirk. Obyvatelia Rákoša pracovali väčšinou v baniach (železná ruda, meď), pri peciach a hámroch, pálili uhlie a zaoberali sa povozníctvom. Aj v polovici 20. storočia sa ťažba v baniach obnovila. Aj v tejto dvojkofesionálnej obci sa nachádza kostol rímskokatolícky románskogotický z 2. polovice 13. storočia, upravovaný koncom 16. storočia a v polovici 18. storočia. Nachádzajú sa v ňom gotické 
nástenné maľby zo 14. a 15. storočia. Barokový interiér pochádza zo 17. storočia a z roku 1760. Evanjelický kostol klasicistický je z roku 1819. Kým zachovaný pôvodný interiér kostola je rokokovoklasicistický, zariadenie pre pohodlie návštevníkov, vrátane elektrického vykurovania lavíc daroval pre cirkev podnikateľ, ktorý má silné citové a konfesionálne väzby na svoje rodisko.
Susedná obec Nandraž má podobný vývoj ako Rákoš. Obyvatelia sa však zaoberali aj poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Ešte aj začiatkom 20. storočia popri poľnohospodárstve a pastierstve sa Nandražania zaoberali povozníctvom a obchodovaním s rôznymi produktmi. Známa bola aj výroba 
dreveného nábytku, krosien a tým aj tkanie plátna. Evanjelický kostol klasicistický stojaci v centre obce pochádza z 1787. Pri ňom je vkusný pamätník venovaný padlým v prvej a druhej svetovej vojny.
Sirk vznikol pôvodne z drevorúbačsko-baníckej osady. Podobne ako všetky gemerské osady v časoch invázie v rokoch 155 - 1566 spustošili Osmani. Od 17. storočia sa aj tu začalo rozvíjať baníctvo a hutníctvo a tiež pálenie uhlia. Bane v Sirku a Železníku sa postupne stali najväčším podnikom Rima-muránskej spoločnosti na Slovensku. V časti Červeňany postavili roku 1871 vysokú pec a hámor. Z pamiatok je tu evanjelický klasicistický kostol z roku 1785 a na bývalej fare pamätná tabuľa, že tam pôsobil zberateľ ľudovej slovesnosti Pavol Dobšinský.
Obec Ratková sa už v 15. storočí vyvinula na remeselnícke a obchodné stredisko celého okolia. Vyrábalo sa tu železo, keď napríklad v roku 1564 tu pracovali tri pece a štyri hámre. Po osmanských vpádoch sa rozmohlo garbiarske, čižmárske, súkennícke, plátenícke a valchárske remeslo a remeselníci svoje výrobky predávali po celej krajine. Ešte v prvej polovici 20. storočia bola v prevádzke valcha na česanie a pradenie vlny a farbiarska dielňa. V druhej polovici 19. storočia bola Ratková slúžnovským okresom s viac ako tisíc obyvateľmi. Po nástupe kapitalizmu mnohé remeslá zanikli a neskôr obyvatelia pracovali v priemyselných závodoch. V tomto období sa niekoľko rodín vysťahovalo do dolnozemského Čanádalbertu. Medzi nimi bol Ondrej Labenec, Zuzana Kvetková, Zuzana Oravcová a Ondrej Sucháč. Ratková sa svojim charakterom a vývojom od začiatku 19. storočia podobala mestečku. K tomu značne prispievala evanjelická cirkev, ktorá dbala na vzdelanosť a kultúru obyvateľov. Evanjelická mestská latinská škola tu bola už v 18. storočí. Prvé slovenské ochotnícke divadlo bolo v 40. rokoch 19. storočia. Pavol Dobšinský a Ľudovít Kubáni založili tzv. 
presťahovacie divadlo, ktoré malo byť prvým slovenským kočovným divadlom a v Ratkovej malo roku 1852 prvé predstavenie. Od 30. rokov 19. storočia tu účinkovala ústredná knižnica založená Ondrejom Chotváčom. V roku 1832 vznikol pri nej čitateľský spolok, ktorý pôsobil plných tridsať rokov. V roku 1846 vznikla tu nedeľná škola. Medzi významných rodákov patrí na prvom mieste farár a spisovateľ Daniel Bachát-Dumný (1840 - 1906), potom maliar Samo Beláni (1824 - 1852), prekladateľ a publicista Cyril Gallay (1857 - 1913), botanička Izabela Textorisová (1886 - 1949). V Ratkovej pôsobil historik a geograf Ladislav Bartholomaeides (1754 - 1825), básnici Matúš Roškovecius a Michal Semian (1741 - 1812), historik Andrej Šmál tu aj roku 1766 zomrel. Gotický evanjelický kostol pochádza z 15. - 16. storočia s klasicistickým interiérom z roku 1830. barokovo- klasicistická zvonica je z roku 1807. V areáli kostola stojí poschodová klasicistická budova bývalej evanjelickej školy z roku 1818. Na jej múre je v roku 2012 umiestnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína, že v tejto škole sa spolu s evanjelickými žiakmi v priateľstve a tolerancii učili aj židovské deti. Pri jeho múroch stojí pamätník Daniela Bacháta z roku 1940. Architektonický vzhľad obce, tvar domov a celá zástavba v strede obce so štvorcovým námestím, radnicou z roku 1827 a kostolným areálom návštevníkom pripomínajú už iba slávnu minulosť Ratkovej. Súčasný obraz obce ako sa zvykne hovoriť, je obrazom biedy a utrpenia. Po vyľudnení pôvodného obyvateľstva teraz v obci 
žije až 80 % rómskeho obyvateľstva, takmer všetci bez zamestnania. Vzhľad opustených a tiež aj obývaných domov, rozbité okná na prázdnej farskej budove a chátranie iných historických objektov a domov je veľkým otáznikom ďalšieho osudu obce a jej obyvateľov. Ako sme postrehli počas našej cesty, je mementom nielen tejto obce.
Poslednú obec, ktorú sme počas putovania od skorého rána do neskorého májového večera navštívili bolo Ratkovské Bystré. Dedina leží v peknom horskom prostredí, skadiaľ už ďalej nevedie žiadna cesta. Pôvodným prameňom obživy okrem horských lúk a pasienkárstva boli bane. Neskôr sa rozmohlo aj súkenníctvo. K obci od roku 1964 patrí dovtedy samostatná obec Filier. Z Ratkovského Bystrého sa do Čanádalbertu v 50. rokoch 19. storočia vysťahovali Ján Poprocký mladší a starší, Anna Sucháčová, Ondrej Poprocký. Z Filiera to boli väčšinou tam usadení želiari Martin Jáchim, Ján Polcka, Ján Bódiš, Ján Kmeťko, Anna Tomašková, Zuzana Zánová. Aj vo Filieri sa obyvatelia zaoberali chovom oviec a dobytka.. V 18. storočí bola rozšírená výroba drevených predmetov, vo Filieri najmä truhlíc, s ktorými obchodovali. V Bystrom ešte v polovici 20. storočia ženy tkali konopné plátno. Bola tu aj stupa na lámanie konopnej byle. Na návrší sa nachádza tolerančný evanjelický kostol z roku 1787 a klasicistická zvonica z 19. storočia.
Na zaujímavej ceste po histórii a pamiatkach tohto regiónu sme nadobudli veľa zážitkov a poučení, s ktorými sa teraz chceme podeliť aj s čitateľmi portálu. Dokončenie poznávacej cesty do severovýchodnej časti Gemera chceme absolvovať v letných mesiacoch. Aj z tejto etapy cesty sa s čitateľmi podelíme.
Text a foto: Ján Jančovic
Fotogaléria
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.424400127658969.1073741839.147596498672668&;type=3