Ivan Krasko a jeho rodné Lukovištia
Tvorca slovenskej literárnej moderny - Vyštudoval v cudzine, aby lásku k svojmu národu prejavil doma ● Jednou zo známych obcí Malohontu, ktoré majú bohatú históriu a významných rodákov, je aj Lukovištie. Obec ležiaca v Revúckej vrchovine severne od okresného mesta Rimavská Sobota, je doložená listinou z roku 1413.
Vzniku obce predchádzala banícka kolonizácia Malohontu v 13. storočí. Zlatonosné žily boli v blízkej Rimavskej Bani, kde vtedy novo otvárané bane lákali pracovníkov z rôznych častí Európy, najmä z Talianska. S nimi a za nimi prichádzali ďalší osadníci z radov kupcov, banských odborníkov a duchovných predstaviteľov, ktorí majú podiel aj pri stavaní gotických kostolov. Obec Lukovištia je historicky napojená na toto bývalé kráľovské mesto, od ktorého vedie do obce hlavná cesta pokračujúca do Drienčan a Teplého Vrchu. O talianskej kolonizácii jednej z osád svedčia aj staré talianske rodinné priezviská. Chotár obce Lukovištia stojí na hranici Malohontu s Gemerom. Okrem poľnohospodárstva, najmä chovu oviec, povozníctva, z domácich remesiel bolo v obci rozvinuté garbiarstvo.
Podobne ako iné malohontianske obce, ktoré sa v ostatných desaťročiach vyľudňujú, tento osud stihol aj túto obec, v ktorej v súčasnosti žije sotva dvesto obyvateľov. Významnou kultúrnou pamiatkou je tu barokovo-klasicistický evanjelický kostol z roku 1794 s maľovaným dreveným kazetovým stropom. Počas nájazdov Osmanov, ale najmä po ich vytlačení značná časť obyvateľov sa vysťahovala na Dolnú zem. Z békeščabianskej evanjelickej matriky zomrelých 1781-1799 poznáme, že to boli napríklad Ján Barto, Ondrej Lukovický, Dorota Derajova a viacerí utečenci s pomiestnym priezviskom Lukovický.
Lukovištia sú rodiskom a miestom posledného odpočinku básnika, prozaika, historika Ivana Kraska (vlastným menom Ján Botto), zakladateľa modernej slovenskej poézie. Narodil sa 12. júna 1876 v rodine roľníka Jána Bottu, matky Rozíny, rodenej Balážovej. Jeho vzdialeným príbuzným bol romantický básnik a štúrovec Ján Botto. Do ľudovej školy chodil v rodisku, kde ho učil aj farár v susednom Kraskove, spisovateľ August Horislav Škultéty. V rokoch 1887-1892 s ročnou prestávkou študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote. Počas tohto prerušenia študoval súkromne (1889-90) u Michala Bodického, farára v Pondelku. V roku 1897-98 absolvoval vojenskú službu ako dobrovoľník v Tridende a vo Viedni. Po stredoškolských štúdiách bol dva roky pomocníkom u príbuznej rodiny Kováčovej. V rokoch 1898-1900 bol dozorcom pri stavbe mlyna a voštinárne u toho istého majiteľa J. Kováča na Teplom Vrchu. Z maďarského gymnázia v Rimavskej Sobote musel odísť pre nebojácne a verejne prejavovanú slovenskosť. Vtedy hlavný predstaviteľ slovenskej mládeže v Sedmohradsku (Rumunsko) Ján Záturecký prijal uznesenie Slovenskej národnej strany z 26. 4. 1894, aby žiaci majúci problémy na maďarských školách z dôvodu panslavizmu, boli prijatí do škôl v Sibiu a v Brašove. Medzi desiatimi žiakmi zo Slovenska bol aj Ján Botto.
Vyštudoval v cudzine, aby lásku k svojmu národu literárne prejavil doma
Štúdium začal na nemeckom gymnáziu v Sibiu a ukončil ho roku 1896 maturitou na rumunskom gymnáziu v Brašove. Už tam pod pseudonymom Ján Cigáň začal písať svoje básnické prvotiny, ktoré posielal J. Škultétymu do Slovenských pohľadov. Ambiciózny a už aj rozhľadený mladý Slovák pokračoval opäť v štúdiu mimo Uhorska. V roku 1900 sa zapísal na České vysoké učenie technické v Prahe, ktoré ukončil ako chemický inžinier v roku 1905. Pražský pobyt mu bol vhodnou príležitosťou na stretávanie sa s významnými českými literárnymi tvorcami a filozofmi. Bol aktívnym členom slovenského študentského spolku Detvan, v ktorom sa zblížil aj s Milanom Rastislavom Štefánikom. Po skončení vysokoškolských štúdií roku 1905 nastúpil ako asistent a technológ v cukrovare v Kloboukoch. Naďalej zostal v Česku, kde v rokoch 1912-14 bol technickým vedúcim v chemickej továrni v meste Slaný. Povinnú základnú službu absolvoval v rokoch 1914-18 ako nadporučík 16. honvédskeho pluku v Banskej Bystrici, Haliči, Taliansku a Podkarpatskej Rusi. Po skončení prvej svetovej vojny a rozpade Rakúsko-Uhorska sa prihlásil do štátnych služieb a v rokoch 1918-1938 bol tajomníkom na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska (neskôr Krajinskom úrade v Bratislave). Keď od roku 1918 žil v hlavnom meste Slovenska, sústavne sa vzdelával aj tým, že navštevoval prednášky na Filozofickej fakulte a Právnickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1912 sa oženil a za manželku si zobral Elenu Kňazovicovú z Dolného Kubína a svadobným svedkom im bol básnik P. O. Hviezdoslav. Spolu mali dve dcéry a syna. Po vzniku Československej republiky sa ako člen Republikánskej strany maloroľníckeho ľudu angažoval v politickom a verejnom živote aj tým, že bol za túto stranu poslancom a neskôr senátorom Národného zhromaždenia. Okrem toho, že sa verejne a politicky angažoval, naďalej literárne tvoril a venoval sa vedeckej práci. V roku 1923 získal titul doktora technických vied.
Tvorca slovenskej literárnej moderny
Dielo básnika, prekladateľa, prozaika, chemika a poslanca Ivana Kraska je pestré. Už ako žiak skladal básničky, písal aj počas stredoškolských štúdií v Rumunsku, kde sa zoznámil s tvorbou jeho obľúbeného literáta Mihaila Eminesca, ktorú začal neskôr aj prekladať. Niekoľko prekladov z jeho tvorby vydal pod názvom Tiene na obraze času. Publikovať začal až v roku 1896, kedy mu v časopise Slovenské pohľady vyšla báseň „Pieseň nášho ľudu“, ako text jeho prvotín. V časopisoch publikoval ďalšie básne, a to pod pseudonymom Janko Cigáň, ktorý odhalil František Votruba. Časopisecky sa prejavil aj prózami. Pseudonym Ivan Krasko, pod ktorým sa zapísal do dejín slovenskej literatúry, mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský, ktorý mu vydal jeho prvú zbierku básní (meno Ján poruštili a priezvisko upravili podľa obce Kraskovo, ktorá susedí s jeho rodiskom). Väčšina jeho rukopisných prvotín vyšla knižne až v roku 1954 v jeho Diele. Hlavným obsahom jeho tvorby je problematika sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, láska k nemu a rovnako aj úcta k svojim predkom. Na jeho tvorbu mali veľký vplyv súdobí českí autori a francúzski symbolisti. Dielo Ivana Kraska sa zaraďuje k základným hodnotám slovenskej poézie. Bol vedúcou osobnosťou básnickej moderny na Slovensku. Jeho básne boli preložené do viacerých jazykov a viaceré boli zhudobnené (Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Eugen Suchoň a iní). Popri práci a literárnej tvorbe prekladal umelecké texty i odbornú literatúru z rumunčiny. Preložil aj dve state nemeckého symbolistu R. Dehmela. Venoval sa aj vedeckej činnosti z odboru chémie. Z národopisného výskumu publikoval práce s názvom Pôvod dediny Kraskovo a Lukovištia a štúdiu Stručná kronika sedliackej rodiny Botto v Lukovištiach. Pozornosť venoval aj vzácnej architektonickej stredovekej pamiatke a jej nástenným maľbám - gotickému kostolu v susednom Kraskove. V roku 1938 odišiel do dôchodku a v roku 1943 sa presťahoval z Bratislavy do Piešťan, kde 3. marca 1958 zomrel. Po druhej svetovej vojne, roku 1946 bol ocenený titulom Národný umelec.
Odpočíva na otcovej roli
Jednou z básní, v ktorých prejavoval národné a lokálpatriotické cítenie, nesie názov Otcova roľa. Je to jedna z tých, ktoré zhudobneli a dodnes je vo verejnosti často frekventovaná, o čom svedčí aj skutočnosť, že ju dodnes majú vo svojom repertoári pevne zakotvenú viaceré svetské a cirkevné spevokoly. Keď Otcovu roľu prednedávnom spieval na vystúpení cirkevných spevokolov v nitrianskom evanjelickom kostole dolnozemský spevokol Zvony zo Selenče, nielen spev, ale aj slová tejto básne zapôsobili na prítomných evanjelikov a katolíkov tak, že ľudia to tak precítili, že zmeraveli so zimomriavkami na tele.
Ivan Krasko je pochovaný neďaleko od rodného domu, na cintoríne v rodných Lukovištiach. Nad jeho hrobom sa týči monumentálny pamätník z bronzu „Topole“ od Aliny Ferdinandy. Na tomto cintoríne, neďaleko jeho hrobu je aj hrob spisovateľa Ladislava Mňačka (1919-1994). Na rodnom dome Ivana Kraska bola pri príležitosti stého výročia narodenia odhalená pamätná tabuľa. Pred domom v „Parku Ivana Kraska“ stojí na podstavci busta básnika.