Pilíšsky svet v próze Zoltána B. Valkána
Motív návratu
Zoltán Bárkányi Valkán (1941), kestúcky rodák, vniesol do slovenskej prózy v Maďarsku tematiku podpilíšskeho vinohradníckeho kraja. V súvislosti s tým M. Harpáň zastáva názor, že aj napriek typologickej odlišnosti priestoru ako tematickej paradigmy, v podstate aj v poézii pilíšskych básnikov možno sledovať atribúty roľníckeho panónskeho archetypu. (Harpáň, M: 2004, s. 19.) V zmysle toho atribúty panónskeho roľníckeho archetypu podľa mojej mienky sú akceptovateľné aj pri analýze prózy autora hornatého kraja pod Pilíšom, Z. B. Valkána.
Zoltán Bárkányi Valkán uvádza motívy vinice, práce okolo nej, oberačky, prípravy vína, vína ako elixíru v živote tamojších ľudí, ktorí z neho čerpajú silu pri rôznych smutných a radostných chvíľach života. Začal publikovať v Ľudových novinách. Svoje literárne práce aj v súčasnosti uverejňuje v tomto týždenníku, ďalej v Našom kalendári, na webovej stránke oslovma.hu a vo viacerých literárnych antológiách doma i na Slovensku. Pracoval ako redaktor a šéfredaktor Ľudových novín. Doteraz uverejnil štyri samostatné zbierky krátkej prózy (Vzplanutie 1987; Návrat 1998; Vianoce tetky Karovej 2009, 
Pivnica 2011) a piata čaká na vydanie.
Svet jeho próz z podpilíšskej krajiny pripomína atmosféru Hečkovho románu Červené víno. V porovnaní s autormi nížinného sveta (Kondač, Hrivnák), ktorí zvýrazňujú v prvom pláne etnicitu, a týmto značne zaťažujú text, B. Valkánova próza sa tomuto elementu vyhýba, to však neznamená, že by ho nepokladal za dôležitý. Tento prvok sa objavuje v jeho texte nepriamo, ale umelecky účinne, a takýmto spôsobom podáva svedectvo o autorovej zakorenenosti v tradícii aj z hľadiska témy ako aj z aspektu umeleckej metódy.
Pri čítaní Valkánových krátkych próz sa motív návratu čitateľovi javí ako jedno z konštantných tematických zameraní autorovej epickej koncepcie, prítomnej buď vo svojej priamej podobe, v tematickom pláne, alebo vo forme nepriamej, v rovine asociácií. Peter Andruška zamýšľajúc sa nad motívom návratu v dielach slovenských autorov v Rumunsku vychádza z predpokladu, že častý výskyt tohto motívu môže vyplynúť z osudu dolnozemského človeka. Andruška, P.: 1994, s. 88. Dagmar M. Anoca v súvislosti s Andruškovým názorom na príklade Dováľovej prózy odmieta toto vysvetlenie a motív návratu hodnotí ako problematiku všeľudskú a lokálnu. Anoca: 2010, s. 109. Nazdávam sa, že v zisteniach obidvoch odborníkov je kus pravdy. Podľa mojich skúseností v próze slovenských autorov v Maďarsku sú sledovateľné obidva názory, ale v tom, že ktorý prvok je v prevahe, rozhodujú spisovateľove individuálne dispozície.
Dá sa povedať, že to vo väčšej a menšej miere platí pre jeho všetky doteraz vydané samostatné zbierky krátkych próz, z ktorých jednu nazval práve Návrat, v súlade s jej ústrednou tematickou zložkou. Z bibliografických údajov vieme, že B. Valkán sa ohlasuje po dlhšom časovom úseku, po desaťročiach. Nedá sa o ňom teda povedať, že by vydal z rúk nedomyslené, dostatočne nevypracované texty. Práve naopak, prihlási sa o slovo, keď skutočne má čo povedať. Ako z posledných dvoch bibliografických údajov vidíme, B. Valkán v poslednom desaťročí nášho storočia dosahuje svoj umelecký vrchol.
S umeleckým stvárnením problematiky návratu sa stretávame v próze Slovákov v Maďarsku aj u iných autorov. Túto problematiku približuje napríklad Pavol Kondač vo svojom románe s nadpisom Neskorý návrat (1987), ako aj Ondrej Medveď vo svojej poviedke s nadpisom Zem, zo zbierky poviedok Starý strom nepresadíš (1986). Pod nadpisom Návraty vydal zbierku krátkych próz aj Štefan Dováľ, slovenský prozaik žijúci v Rumunsku. V tomto tematickom okruhu sa nám vybavujú v mysli také emblematické literárne postavy, ako napríklad Kraskov lyrický hrdina z básne Otcova roľa, Chrobákov Ondrej Baláž, Urbanov Ondrej Koreň, Krúdyho Szindbád, Kondačov Juraj Majron, Medveďov Rudolf Huszár, ako aj rad Valkánových drobných, často aj bezmenných dedinských figúr. Napokon môžeme hovoriť aj o návrate samotného B. Valkána, o jeho návrate k rodnému Pilíšu ako k inšpiračnému prameňu jeho próz najnovšej zbierky. Toto dielo analyzoval a kladne sa vyjadril o ňom na stranách Ľudových novín Peter Andruška, Karol Wlachovský a 
Andrej Červeňák (Portál luno.hu).
K aktu návratu neodmysliteľne prislúcha jeho opozičný pár, odchod. Návratu však musí predísť opustenie niečoho, čo v živote jednotlivca zohráva rozhodujúcu úlohu a čo možno nazvať aj origom. Takýmto východiskom, či odrazovým mostom je napríklad rodičovský dom, ktorý sa opúšťa vo Valkánových prózach zo sociálnych, kultúrnych, edukačných, či politických príčin, ako aj kvôli výzvam modernej doby. O týchto príčinách odchodu z domova hovoria bez nároku na celosť napríklad tie poviedky (Návrat; Balada o starkej), (Balkón), (Sám na salaši), (Za vnukom), (Narodeniny), (Mince). Návrat však k východiskovému bodu, ak je vôbec možné, je vo väčšine prípadov sprevádzaný skepsou a sklamaním. Rodičovský dom v textoch Valkána nadobúda symbolický význam, nakoľko ho autor vníma v jeho tradičnom zmysle ako stabilnú hodnotu, ako centrum ľudského života, ako miesto istoty, harmónie, rodinného tepla a spolupatričnosti, koniec koncov aj ako nevysýchajúce žriedlo tradícií. Pod rodičovským domom synekdochicky možno rozumieť aj generácie rodín, ktoré v ňom prebývali a zanechali pre potomkov duchovné a materiálne hodnoty. Dom v spisovateľovom vedomí sa javí ako ženský princíp, ktorý pripomína ochraňujúce lono Magna mater, ktoré odpúšťa, prijíma a ponúka svojim deťom večný azyl. Tento ideálny obraz o ňom pod dojmami vyvolanými a registrovanými jeho návratmi k dedovizni sa však nevyhnutne modifikuje. Nemôže totiž nezbadať, že plynutím času rodičovský dom podliehal rôznym metamorfózam, ako aj ľudia, ktorí žili v ňom, sa zmenili, prispôsobujúc sa k novým životným podmienkam.
B. Valkán si vo svojich poviedkach a črtách ako osobne zainteresovaný pozorovateľ uvedomuje rozpad mýtu o dome ako fixného bodu a úzkostlivo zaznamenáva jeho pominutie, chátranie a postupný zánik. Vyprázdnenie sa domova prináša so sebou rozlaďujúce následky, prejavujúce sa v oblasti rodinných a vôbec medziľudských vzťahov. Rozpadom tradičného významu a funkcií domu sa rozpadá aj rodina. Pre generačné, dedičné, charakterové problémy, ako aj pre stratu istoty v cudzom prostredí sa vyostrujú konflikty medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi a medzi súrodencami. Tento dekonštrukčný proces sa zobrazuje vo Valkánových prózach cez dominantnú opozíciu minulosti a súčasnosti, čo je organizačným elementom epickej štruktúry. Túto centrálnu opozíciu prehlbujú a rozširujú ďalšie kontrastívne dvojice ako napríklad: starí a mladí, dedina a mesto, pocit voľnosti a uzavretosti, práca a nečinnosť, prírodné a urbanné prostredie, pokoj a hluk, doživotné a prechodné manželstvá a podobne. Dekonštrukciu domu najplastickejšie vystihuje reťaz postupnej premeny jeho podôb a funkcií smerom k úplnému zániku jeho tradičného významu: rodičovský dom - salašská chalupa - 
panelák - prístavba - opustená hájovňa - kutica - podnájom - prístelok.
K domu patrí aj dvor, čo ho obklopuje, a stav ktorého odzrkadľuje aj postoj gazdu voči nepredpísaným rituálom sústavnej starostlivosti. Je centrálnym priestorom každodenného hospodárenia a prác okolo domu v tradičných roľníckych rodinách. V súčasnosti však zanikaním starého spôsobu tohto životného štýlu sa dvor postupne prechádza do pozície sakrálneho priestoru, nakoľko úkony, ktoré sa v ňom vykonávajú, sa prisudzujú predkom (matkám a starým matkám, otcom a starým otcom). Takouto sakralizáciou prechádza napríklad aj úkon zametania dvora v prózach B. Valkána, čim jeho pôvodná praktická náplň sa posúva na okraj, odovzdávajúc miesto iným obsahom. Významové pole úkonu „zametania dvora” v jeho príbehoch nosí v sebe viac alternatív. Svedčí napríklad o charaktere, o morálnych predsavzatiach, ako aj o primknutosti k tradíciám majiteľa domu (Vianoce tetky Karovej). Z toho vyplýva, že dvor symbolizuje aj duch domu a spôsob života v ňom. Vo Valkánových prózach sa často stretávame s motívom „na čisto vymeteného dvora”, ktorý je akýmsi útočišťom, ochraňujúcim priestorom (je ženským princípom), v ktorom sa človek očisťuje a oslobodí sa od svojich vín, alebo ho napĺňa nádejou po sklamaní, vyvolenom frázami a formalitami panujúcimi v medziľudských vzťahoch (Rozlúčka, Strojník, Neskorá návšteva). Popri uvádzaných možných obsahoch s činnosťou „zametania dvora” sa spájajú aj individuálne fyzické duševné a vôľové zložky jej realizátorov. Tetka Karová (Vianoce tetky Karovej) napríklad chystajúc sa na Štedrý večer, sa púšťa do obvyklého rituálu, zametania dvora. Počas práce si však všíma, že jej to trvá dlhšie, než vlani.
„Pred dobrým rokom na čistučko vymietla dvor ešte za necelú pol hodinu a teraz jej to trvá toľko, že kedysi by za ten čas došla aj do svojho najvzdialenejšieho vinohradu...)“
Klesanie intenzity a sily zametania jej pripomína plynutie času, ubúdanie energie a blízkosť smrti.. Do radu týchto postáv patrí aj starý Vojáček, (Ona si ho vybrala), ktorý „...uchopil prútenú metlu, aby do čistučka pozametal priestranný dvor. (…) Táto práca ho dosť vyčerpávala a trvala mu dlhšie ako predpokladal.” (74)
Starca motivuje príchod ženskej návštevy, ktorej mieni ukázať, že je starostlivým gazdom. Ona na základe stavu dvora vie usúdiť, o akého človeka ide, či môže s ním nadviazať bližší kontakt. Kto z B. Valkánových hrdinov už nie je v takom zdravotnom stave, aby mohol vyhovieť zaužívaným zvykom, aspoň mysľou mu prebehnú typické pohyby tejto práce. Starka, vracajúca sa z nemocnice (Balada o starkej) keby mohla, jej prvá úloha by bola, aby „vymietla dvor na čistulinko.” Chátranie dvora naznačuje synovi navštevujúceho otca (Odkladaná návšteva, rukopis) neúprosnosť času, starnutie, zánik a vzbudí v ňom výčitky svedomia kvôli tomuto stavu, ale odchádza z domu bez toho, aby prebral od otca túto úlohu. Z príkladov vysvitá, že s odchodom generácie 
predkov sa vytrácajú aj staré pracovné úkony, ktoré v očiach mladých sa posúvajú do dimenzie minulosti a tým sa aj sakralizujú.
Dvor je aj priestorom, ktorý poskytuje domácim pocit nekonečnej slobody, keďže im otvára možnosť nerušeného splynutia s prírodou. Z dvora dovidieť na záhradu, na vinicu, na lesy a hory. Valkánove vidiecke postavy sú zrastené s prírodou, rozumejú jej, vážia si ju a radi prijímajú jej dary (lesné plody, hríby). Ich život sa organizuje podľa jej kolobehu. V tomto ohľade sú si podobné postavám lyrizovanej prózy, vykresleným najmä Dobroslavom Chrobákom. V Poviestke Chrobák odmieta život v meste a oproti nemu svojho hrdinu, starého otca s vnukom zavedie do prírody, ktorá im pred nástrahami civilizácie poskytuje útočište. B. Valkán podobne rozmýšľa o vzťahu mesta a vidieka, lenže v jeho prípade únik pred globalizujúcim sa svetom je takmer vylúčený. Nie je na tom nič prekvapujúce, ak sa postavy jeho príbehov v meste necítia dobre. Panelák je im len „väzenie” medzi štyrmi stenami. Dvor sa stáva balkónom a lavicou pod nej alebo v parku. (Balkón). Namiesto „dobre vyležanej postele” sa trápia bezsenne „na gauči ako na márach” a rozsypané črepiny svojho predchádzajúceho života sa snažia poskladať už iba vo svojich spomienkach. Ako sa vyprázdňuje a chátra rodičovský dom a jeho prostredie, tak sa vyprázdňujú aj kedysi dôverné rodinné vzťahy. Mladí sa chcú vytrhnúť zo sedliackeho spôsobu života aj za cenu úplného rozchodu s ním. V ich hodnotovom rebríčku má neporovnateľne väčší význam pohodlie (auto, kúpeľňa, ústredné kúrenie, pozemok v rekreačnom stredisku), ako hrdlačenie na poli, či vo vinici. Preto nechápu svojich rodičov, ktorí si vážia predovšetkým zem a prácu okolo nej. Príbehy Valkánových poviedok sú osnované na princípe uvedených sporov, v rámci ktorých ústredné miesto prináleží dileme starej generácie - predať rodičovský dom a nasťahovať sa k deťom do mesta -, alebo ostať v ňom osamotene a slabnúcimi rukami sa snažiť udržať gazdovstvo až do poslednej chvíle. Tieto postavy vynikajú svojou pracovitosťou, statočnosťou a húževnatosťou. S takými typmi sa stretávame u slovenských realistov, z ktorých pravdepodobne hlavne Jozef Gregor Tajovský ovplyvnil najviac tvorbu Bárkányiho. Ide predovšetkým o postavu starého otca zobrazovaného v poviedke Do konca, ktorá je prototypom pre B. Valkána pri nakreslení obrazu starých otcov, s ktorými si vnuci viac rozumejú ako so svojimi rodičmi (Pozdrav starkých, Za vnukom, Prvá žatva). Skúsenosti autora v súvislosti spomínanej dilemy však ukazujú, že niet dobrého riešenia, respektíve zostarnutí otcovia a matky bez pomoci svojich detí, v obidvoch prípadoch strácajú podstatu svojej zaužívanej ľudovej životnej filozofie: možnosť zmysluplnej, radostne vykonávanej, tvorivej práce okolo domu, záhrady a vinohradu, možnosť pokračovania v tejto práci potomkami, ako aj perspektívu udržiavania po kope rodinu, zachovať tradičnú, viacgeneračnú rodinu a spoločne rozvíjať 
dedičstvo. Ich údelom či v tradičnom, či v mestskom prostredí je len samota a spomínanie.
Autor na epické umocňovanie opozície minulosť a súčasnosť využíva stratégiu spomínania, čo vo funkcii suplementu aspoň v mysli nahrádza nenávratnú minulosť vo svojej idealizovanej forme. Týmto sa v spomienkach konštruovaný obraz minulosti oproti neutešenej súčasnosti nadobúda síce príťažlivejší charakter, no spomínajúci pod tlakom každodenných skúseností čoskoro vytriezvie a je nútený prispôsobiť sa konkrétnym podmienkam. Spomienky vo Valkánových textoch suplujú hiáty vyplývajúce z rozkladu tradičných hodnotových priorít. Ponúkajú stratenú harmóniu, napĺňajú pocitom istoty a sľubujú zadosťučinenie za straty spôsobené urbanizáciou. B. Valkánove texty možno aj tak čítať, že v opozícii minulosť a súčasnosť nevnímame v prvom rade nostalgiu voči zašlým časom, ale skôr znaky roztrúsenia sa integrity subjektu a sveta okolo neho. Spomienky by mali slúžiť tomu, aby sa postavy poviedok vyrovnali sami so sebou, a aby si našli zmysel svojho života aj za zmenených, im menej vyhovujúcich podmienok. O to sa pokúša napríklad Imrich Nebehaj, hrdina poviedky Neskorá návšteva, ktorý po štyridsiatich rokoch sa chce pomieriť s bratom, s ktorým sa pohnevali kvôli dedičstvu. V mysli si privoláva dávnu udalosť, analyzuje ju a v nej vlastný podiel. Výsledkom toho sebakriticky sa priznáva, že konal nesprávne. Toto spoznanie ho aktivizuje a dovedie ho k rozhodnému kroku, k vyhľadaniu brata. K stretnutiu však nedôjde kvôli tomu, že brat už dávnejšie umrel. Jozefovi Karovi osamotenému vdovcovi z prózy Pivnica sa vynárajú z pamäti obrazy z detstva, motivované túžbou po ľudskom teple a po porozumení. Cestou do pivnice, ktorú vytvárali generácie predkov, pridávajúc každá svoju čiastku, sa ožívajú v ňom dávne zážitky z obdobia, keď bol šťastný. V pivnici vôňa vína v ňom vyvoláva asociačnú reťaz na pradeda, deda a otca, od ktorých si osvojil kultúru vinohradníctva a rituály okolo neho. Ako hrdinovi Proustovho románu Hľadanie strateného času chuť „magdalenky”, namočenej v lipovom čaji pripomínala mesto, domy, záhrady, ľudí mesta, kde strávil detstvo, tak vdovcovi vôňa vína privolávala spomienky na oberačky a tváre jeho príbuzných.
Spomienky sú vo Valkánových prózach často jediným prostriedkom prežitia aktuálnej situácie a zároveň sú aj prameňom načierania sily a nadobúdania akejsi krehkej nádeje do budúcnosti. O tom svedčí nasledujúci citát z poviedky Balkón:
„Človeka o všeličo možno obrať, o dom, o rodisko, slovom o všeličo, ale o to, o čom sa mu sníva, nikdy….a vonkoncom nie o spomienky. Tie žijú v človeku, tie ho neopustia ani vtedy, keby sa ich chcel zbaviť, ale sprevádzajú ho celý život…Ja to tu vydržím iba kvôli týmto spomienkam.” (Vianoce tetky Karovej, 90)
Slová neznámeho starca, sediaceho na lavičke pod balkónom vyjadrujú pocit odcudzenosti a stiesnenosti staršej generácie, ktorá sa ocitá v meste v prostredí pre ňu neprirodzenom, kde jej jediným oporným bodom ostávajú len spomienky. Spomienky, ktoré autor vo svojich textoch funkčne uplatňuje. Týmto naznačuje, že len ony zostávajú výlučnou schodnou cestou k návratu k východiskovému bodu, k rodičovskému domu a ním reprezentovaným tradíciám.
Problematika vzťahu otcov a synov
Pri čítaní zatiaľ poslednej zbierky Zoltána B. Valkána s titulom Pivnica (2011) sa pred čitateľom otvára z jeho predchádzajúcich próz dôverne známy svet podpilíšskeho kraja zaľudneného drobnými postavami, silne zakorenenými do tohto prostredia. V tomto patriarchálne usporiadanom svete prislúcha centrálne miesto predovšetkým mužským postavám (starému otcovi, otcovi, synovi a vnukovi), ktoré sú hlavnými nositeľmi epického diania väčšiny príbehov nielen predmetnej knižky, ale vôbec celej doterajšej tvorby autora. Platí to aj v prípadoch, v ktorých sa mužská postava podľa svojej sujetovej funkcie posúva síce do pozadia, no jej dominancia ostáva latentne prítomná a citeľná v podtexte. Na základe týchto čitateľských skúseností a postrehov podľa mojej mienky Zoltán B. Valkán vo svojej spisovateľskej stratégii vedome, či podvedome sleduje ten istý cieľ: miniatúrne povahové kresby rôznych mužských protagonistov mieni zliať do virtuálneho obrazu otca. Jeho snaha je odôvodniteľná najmä skutočnosťou, že patrí ku generácii, ktorá sa narodila v období druhej svetovej vojny, a často vyrastala bez otca. Otcovia tejto generácie zahynuli na fronte alebo v zajatí, v lepšom prípade sa vrátili k svojej rodine, ale len po dlhšom čase. Pravdepodobne tieto okolnosti privádzajú autora k nutnosti kompenzovať absenciu otca v podobe literárnej postavy, so snahou zaplniť prázdno spôsobené jeho hiátom. Z druhej strany sa však Valkán uvedením problematiky otcovstva a synovstva dotýka univerzálnej témy spracovanej aj mnohými inými autormi. Medzi nimi možno spomenúť napríklad Turgenevov román „Otcovia a synovia”, Kukučínov „Dom v stráni”, Šikulových „Majstrov”, ako aj Vámosovu „Apák könyve” (Kniha otcov) a Esterházyho romány „Harmónia Caelestis” a „Javított kiadás” (Upravené vydanie).
V spomínaných dielach ide o vyjasnenie si vzťahu syna k otcovi, o vyrovnanie sa s jeho skutkami a myslením, ako aj o generačné konflikty. Tento proces možno sledovať aj v prózach B. Valkána, v ktorých sa postava otca vníma ako najväčšia autorita a organizátor tradičnej rodiny, v ktorej vládnu hierarchické vzťahy. Synovia sa však proti takejto mocenskej pozícii otca zákonite vzpierajú. Spochybnením aktuálnosti jeho životnej filozofie, ako aj jej platnosti pre mladú generáciu, narúšajú otcovu autoritu a pokúšajú sa zbaviť sa jej skľučujúcej nadvlády. Konfrontáciu medzi oboma stranami možno vnímať ako zrážku dvoch odlišných svetov. Otec sa pridržiava tradičného vidieckeho spôsobu života s nádejou, že v synovi si nájde nasledovníka. Ten však odmieta túto možnosť a rozhodne sa o úplne inú cestu, čo vedie buď k ich definitívnemu rozchodu (List), buď k permanentnému napätiu medzi nimi, spôsobenému vynúteným spolužitím (Trošku sa porozprávať). Autor uvádza celý rad otcov, ktorí sú rôzneho charakteru, sú si však podobní mentalitou podpilíšskeho človeka, priam posadnutého láskou k zemi a práci na nej. Rad otcov sa objavuje v spomienkach rozprávača ako rodový archetyp, sled postáv ktoré vytvorili podmienky života pre rodinu, postavili dom, založili a zveľadili gazdovstvo, vysadili ovocný sad a vinicu, vypracovali sa za znamenitých vinohradníkov, ktorí udomácnili vo svojom užšom a širšom prostredí kult vína a viedli svojich potomkov k úcte k tradíciám. Valkánove mužské postavy prechádzajú osudovými medzníkmi svojho života, ktoré zvládajú niekedy dobre, inokedy zle, no jednako sa nemôžu vyhnúť zákonitostiam jeho kolobehu -, zo syna postupom času sa stáva otec, následkom čoho sa vymieňajú pozície a z iného zorného uhla sa posudzujú skutky predkov a potomkov. Príkladom toho môže byť miniatúrny, ale veľavravný intímny záber zo sna starca Jána Trpileka (Balkón; Vianoce tetky Karovej): „Držal svojho syna- školáka za ruku...V dlani cítil chlapčekovu teplú, spotenú ruku...” (86) Starec býva u svojho syna v paneláku v meste, kde sa cíti opustený a cudzí. V tejto krízovej situácii sa mu vo sne vracia dávny pocit spolupatričnosti so synom. Vtedy mu on bol oporou a v prítomnosti by on potreboval synov súcit a empatiu, no musí 
si uvedomiť, že márne po tom túži.
Valkán stopy po otcovi hľadá a nachádza vo sfére spomienok z obdobia detstva a mladosti, ale aj v reálnom sociálnom a prírodnom prostredí, vytvorenom a kultivovanom generáciami predkov. Približuje sa k jeho osobe senzuálne, opierajúc sa o zmyslové dojmy z minulosti, spájajúce sa s obrazom otca, žijúceho v jeho predstavách. Jozef Kara, hlavná postava titulnej poviedky Pivnica však pri pokuse o zachytenie otcovho vonkajšieho vzhľadu narazí na nečakanú prekážku. Zisťuje, že sa nevie rozpamätať na jeho tvár, ktorej črty sa rozplývajú a vynárajú sa v hmlistých a neurčitých kontúrach. Živo si však zachoval spomienku na príjemný pocit z dotyku otcovej teplej dlane, ktorá preň znamenala kedysi istotu a šťastie. Na inom mieste, v próze s nadpisom Ovocný sad (Návrat), rozprávačskému subjektu pri pohľade na „bledé” jablká ovocného sadu vysadeného otcom sa vybavujú v mysli jeho „okrúhle oči”. Prchavé ťahy otcovej tváre sa však nepoddávajú spisovateľovmu úmyslu rekonštruovať ucelenú, poznateľnú tvár, ale unikajú do transcendentálnej dimenzie. Fyzická podoba otca síce ostáva vo fragmentoch, ale v textoch sa odhaľujú jeho skutky a cez ne aj jeho duchovný závet.
Neúplný obraz otca sa dopĺňa a završuje baladicky ladenými prózami Jabloň a Susedia (Pivnica), ktoré umelecky najúčinnejšie vyjadrujú Valkánov zmysel pre lyrické videnie sveta. Príbehy oboch poviedok sa uvádzajú obrazom neskorej jesene, ktorá je symbolom staroby, zániku, smrti, ale aj hojnosti, veď dobrému gazdovi sa príroda v tomto období zavďačí za jeho starostlivosť bohatou úrodou. Jeseň je čas aj na bilancovanie danej životnej periódy jednotlivca, k čomu pristupujú aj obaja protagonisti spomínaných próz. Paralela medzi prírodou a človekom vyplýva z ich podobného stavu, keďže ide o starých mužov, ktorí práve prežívajú jeseň svojho života. V centre oboch príbehov sú stromy, ku ktorým ich majitelia uchovávajú hlboké city a zaobchádzajú s nimi takmer ako so živými bytosťami. V pozadí ich láskyplného prístupu k jabloni a orechu sa akiste skrýva prastará viera človeka v ľudské vlastnosti stromov. Z psychologického hľadiska strom symbolizuje vývin osobnosti človeka a v takomto zmysle ho možno stotožniť aj s vlastným „ja”, ako aj s osobou, ktorá citovo najbližšie stojí k danému jednotlivcovi. Znaky takejto viery možno sledovať aj v správaní sa hlavných postáv interpretovaných poviedok voči obľúbenému stromu, ktorý v ich záhrade má vyznamenané miesto a zohráva v ich osobnom živote nenahraditeľný význam. Obaja si uvedomujú, že stromy ako aj ľudia, majú svoje dejiny, ktoré sa aj v ich prípade vzájomne prepletajú. „Nemý spoločník”, stará jabloň Jozefa Makoviča (Jabloň) bola zasadená práve v tom roku, keď sa aj on narodil. Preto sa s ňou celkom stotožňoval, videl v nej seba samého napriek tomu, že strom zasadil preňho neznámy človek, pri príležitosti prvého prijímania vlastného syna. Akt sadenie stromu cudzím človekom, čo podľa zvyku prináleží otcovi po narodení dieťaťa, poukazuje na absenciu otca, ktorého zastupuje iný muž, ten namiesto neho vykonáva prastarý rituál. Tento fakt však neprekáže starcovi v tom, aby obklopoval tento strom (vôbec všetky stromy) úprimnou láskou, zodpovednosťou a starostlivosťou.
„Všetko to mu často natislo do mysle aj počudovanie a ľútosť nad ľahostajnosťou, akú ľudia väčšinou voči týmto svojím tichým spoločníkom prechovávajú” (110).
S podobnou nehou pristupuje k svojmu orechu aj vdovec Ján Bujna, (Susedia), ktorý na rozdiel od majiteľa jablone, je jeho priamym dedičom po otcovi a „...kým len vládal, orech oberal vždy priamo zo stromu.” (s. 117). Obe postavy sledujú plynutie času a znaky vlastného starnutia na týchto stromoch „...strom zostarol, ako aj jeho majiteľ a ukazuje sa, že čoskoro i vyschne.” (119), pritom si radi pochutnávajú na plodoch, ktoré im stromy ponúkajú. Aj v tejto súvislosti sa prejavuje Valkánov zmysel pre senzuálne uchopenie objektívneho prostredia a sklon k určitému hedonizmu, veď obaja protagonisti vnímajú svoje stromy aj priamo zmyslami cez „šťavnatosť”, „kyseľkavú chuť”, a „voňavosť jablka”, „jablkové” a „orechové štrudle”, „jabĺčkovicu”, „orechové halušky”, „orechové rožky”, keď „jabloň” je nielen „okrasou záhrady” ale zabezpečí aj „tieň” v lete.
K jabloni sa popri Jozefovi Makovičovi viaže aj jej pôvodný majiteľ, kto vo víre historických čias opustil svoj rodný kraj, aby sa presídlil do vlasti svojich predkov. Na jabloň však ani po desaťročiach nemohol zabudnúť. Jeho posledným želaním bolo ešte raz vidieť tohto svedka vlastného detstva, ktorý akoby v túžbe po ňom sa odvrátil od svojho pôvodného miesta a rástol smerom, ktorým on sám kedysi odchádzal. Nový majiteľ jablone neznámeho človeka prijal vľúdne, veď obaja sa citovo viažu k tomu istému objektu, ktorý im pripomína šťastnú minulosť. Presídlenec z vďačnosti za starostlivosť o jabloň odhalil tajomstvo jej „čarovnej haluze”. Tento motív pripomína zákon ľudovej rozprávky, v ktorej sa dobrý skutok vždy odmení, zároveň naráža na prastarú vieru človeka v imaginárnu silu stromu. O tejto viere vypovedá aj dedič orechu: „...otec ma aj po toľkých rokoch od svojej smrti skrze tohoto stromu do dnešného dňa podporuje a obohacuje” (Susedia 119). Strom v takomto význame možno vnímať ako metaforu otca - syna - života. Je všeobecne známe, že naši predkovia v strome si ctili aj otca aj matku, videli v ňom archetyp rodičov. Vo Valkánových prózach však, ako z predchádzajúceho vyplýva, centrálne miesto prislúcha otcovi, ktorého virtuálnu podobu po dlhom hľadaní možno nachádzal v strome ako v stelesnení našej minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
Kulinarita ako iniciátorka epického diania
„Akonáhle vkročíš do domu, zacítiš príjemné vône spod pokrývky syčiacej bobicovej polievky, v rúre sa pečúcej krumplovej baby alebo na platni šporhelta sa ohrievajúcich lokšov. Aké len fajnové jedlá varievala tvoja stará mama, keď si v tomto dome trávil letné prázdniny.” (Návrat. 
Pozdrav starkých, s. 57)
K tvorbe Valkána sa môžeme približovať aj cez kulinárnu kultúru jeho rodnej dediny, ktorú veľmi dobre pozná a svoje znalosti o nej aj zhrnul do knižky A szlovák konyha, 1997 (Slovenská kuchyňa). Valkán je senzuálny typ spisovateľa, ako vidno aj z citátu, ktorý cez zmysly vníma okolitý svet a má blízky vzťah aj k tradičným jedlám, ktorých vôňa a chuť v ňom vyvoláva spomienky na detstvo a mladosť. Uvedenie obľúbených jedál z minulosti však nemá v jeho prózach iba úlohu prebúdzania spomienok, ba naopak, stáva sa východiskom pre konkrétne diania vyrozprávaných príbehov. Ako aj z citovaného úryvku vyplýva, v tradičnom sedliackom dome každá miestnosť svojím spôsobom reprezentuje duch domu a máva vyhranenú funkciu pre daný účel. V rade miestností má centrálne miesto kuchyňa, kde sa odvíja život rodiny. Z jej zariadenia sa vyzdvihuje šporhelt, na ktorom varili a piekli ženy, okolo neho sa zohrievali, rozprávali sa členovia rodiny. K šporheltu sa viaže aj archetypálna činnosť ženy, rozkladanie ohňa, čo súvisí s jej hlavným ženským atribútom, zabezpečením rodinného tepla. Valkánove ženské postavy (starenky) každé ráno začínajú týmto obvyklým rituálom, ozvláštneným miestnym koloritom pripomínajúcim viničný kraj. „Gazdiná začala rozkladať oheň, na kolenách láme prichystané viničné prútie” (Hody, s. 92). Ďalšími neodmysliteľnými zariadeniami kuchyne sú stôl a stoličky. Stôl sa svojou funkciou a podstatou priraďuje k významovej náplni šparheltu, je miestom, ktorá symbolizuje jednotu a spolupatričnosť rodiny, a ktorá jej predkladá potravu, zároveň je aj predobrazom oltáru. Stolička ako pramotív moci má funkciu hlavne pri určení poradia v sedení pri stole. Podľa zvyku vyplývajúcej z patriarchálneho myslenia patrí prvenstvo mužovi.
„Jozef Vitek zasadne za vrch stola. (…) Teta Marka pozná svoju povinnosť, už vyše šesťdesiat rokov ona nakladá jedlo na manželov tanier.” (Láska nestarne, s. 78).
Ako to už vyššie bolo naznačené, dejiskom väčšiny Valkánových próz je dedinka pod Pilíšom s dominantnou budovou katolíckeho kostola naznačujúceho, že myslenie tunajších ľudí sa zakladá na religiozite, čo sa značne prejavuje aj v rituáloch okolo stola. Spoločne strávené príležitosti pri stole, ktoré sú položené do prostredia miniatúrnych príbehov, mnoho prezrádzajú o mentalite a problémoch postáv, a cez nich aj o tunajšej komunite. Z tohto pohľadu zblízka možno sledovať stav rodinných vzťahov a medziľudských konexií, ako aj znaky rozkladu tradičného životného štýlu prebiehajúceho pod vplyvom urbanizácie a globalizácie. Zjavným znakom rozkladu viacgeneračnej rodiny je, že mladí odchádzajú zo svojho rodiska za živobytím, rodinné domy sa vyprázdňujú, rodičia na starobu ostávajú sami, ale napriek ubúdaniu síl sa snažia držať pri živote tradičné zvyklosti (napríklad na čisto vymetať dvor). Príkladom toho sú staré manželské páry alebo osamotené starenky a starcovia, ktorí sú nositeľmi deja Valkánových próz, s dôrazom na obrady v súvislosti s kulinaritou sviatočných a všedných dní.
Nasledujúce príklady nás zavedú do kuchyne starých manželských párov. Fabula drobného, ale o to vážnejšieho okamihu zo života starého manželského páru (Hody) je jednoduchá: rodičia čakajú na hody synovu rodinu. Možnosť stretnutia so synom ich napĺňa optimizmom a silou, priam omladnú. Ich skutky sa odbavujú v znamení príprav na to nekaždodenné stretnutie. Všetko vykonávajú podľa obvyklých rituálov, na základe presne vymedzených mužských („mrvenie a zošrotovanie kukurice”, „zarezanie vykŕmenej husi”, „vynesenie pomyjí sviniam”, „zabezpečenie pijatiky”) a ženských („rozkladanie ohňa”, „obarenie”, „ošklbanie”, „rozkrájanie mäsa”, „staranie sa o jedlá”) úloh. Dokončenie obedu a prestieranie a prestieranie sviatočného stola načasujú v súlade s termínom svätej omše.
„Keď sa vrátili z malej omše, čas rýchlo utekal. Kuchyňou sa ťahala dráždivá a vábivá vôňa hodových jedál, mäsovej polievky z husacích drobkov, pečienky a mäsa. V trúbe sa už piekol aj kapustník, ktorý nikdy nemohol chýbať, keď syn navštívil svojich rodičov.” (Hody, s. 93).
Ich všetky úsilia a nádeje však boli zbytočné, lebo mladí neprichádzali. Sklamaným rodičom nechutil slávnostný obed.
V príbehu Láska nestarne sme svedkami obradov okolo nedeľného obedu, ktorý je zároveň aj prostriedkom vzájomného vyznávania sa stareckej lásky manželov, spolunažívajúcich už vyše šesťdesiat rokov. Manželia si podľa zvyku sadajú k prestretému stolu po popoludňajšom zvonení. Teta Marka pri naberaní horúcej polievky nežne upozorňuje svojho pána: „Né, aby si si obaril té pekné červené ústa.” (Láska nestarne, s. 78). Jej slová v sedliackej etikete sa vnímajú ako „necudné”, ktoré privádzajú muža do pomykova. V snahe zakrývať svoje rozpaky už pred polievkou siaha po pohár červeného vína, čím nechtiac naruší zákon vžitého poradia obradových úkonov pri obede. Teta Marka sa nevzdáva, rada by počula od partnera, že ju ľúbi. Preto pri podávaní kuracieho paprikáša s nokedlami otvorene sa ho spýta. On sa však otáľa, jeho zdržanlivý postoj k intimite mu nedovoľuje priamo vysloviť toto slovo, radšej pochváli paprikáš. Táto pochvala nepriamo sa však vzťahuje na osobu, ktorá to jedlo pripravila.
„Tak ľúbi, ale tak...lepší ako vlastný život. (…) Tvoj paprikáš ma aj v tem najvačšem žáli rozveselil, bol mój ochranca, moje potešení a moja radosť v temto ťažkem a preklátem živote...” (tamže, s. 80).
Iná je situácia v poviedke Zámelky, v ktorej je obed vo všedný deň predmetom hádok, vedúcich k tragédii. Domáca pani svoju nespokojnosť a hnev vyplývajúci z mužovej choroby prenáša cez jedlo na manžela, vo forme výčitiek kvôli tomu, že jeho diéta je veľmi drahá. Jasne mu dáva najavo, že už je „nišť“ človek, nezaslúži si jej starostlivosť, pri stole už iba zavadzia. Ženine výčitky sa dotknú chorého, bráni sa proti nim a uvádza protiargumenty. V tom vyostrenom nervovom napätí ale jeho stav sa natoľko zhoršil, že pri stole umrel.
„Z poludňajšej pohody sa pomaly vyparuje aj vôňa hríbikovej zámelky.” (Zámelky, s. 38)
Próza Ona si ho vybrala je príkladom toho, ako cez jedlo si nájdu k sebe cestu dvaja osamelí ľudia. Iniciátorkou je vdova Eva, ktorú vedie túžba striasť sa samoty a túžba po pochopení, po spoločnosti druhého človeka. Ponúka možnosť starému Vojáčekovi, že pripraví obed, zanesie ho do domu starca a spoločne sa naobedujú. Starec prijal jej ponuku a na jej privítanie „na čisto vymetal dvor”.
„Na trnáci stál stôl prikrytý s obrusom z voskového plátna (…) Obidvaja zasadli zaň a s lyžicou mlčky naberali rozvonievajúci krumplový paprikáš po celom trnáci.” (Ona si ho vybrala, s. 74)
Eva si získala priazeň muža „cez rozvonievajúci krumplový paprikáš”, ktorý pochválil jeho chuť, čím dával nepriamo najavo, že súhlasí s Eviným návrhom nadviazať užší kontakt.
Tetka Ilča (Štedrovečerná večera, rukopis), osamotená starenka pri očakávaní narodenia Ježiša pripravuje slávnostnú vianočnú večeru, na ktorú čaká už nebohú dcéru a manžela. V priebehu čakania vykonáva rad obvyklých úkonov, ktoré rozmnožujú jej slabnúce energie a napĺňajú ju pocitom užitočnosti. Prípravy na vianočnú večeru prebiehajú podľa vžitých zvykov okolo sporáka, a kým sa vŕta okolo neho, stola a komory, o jej beznádejnej osamotenosti sa odháňajú jej myšlienky a sústreďuje sa iba na to, aby jedlo bolo chutné, stôl vkusne prestretý, a aby z neho nijaké tradičné vianočné jedlo nechýbalo.
„Zdvihla pokrievku, naklonila sa nad hrncom a pozorne sledovala, ako vrie polievka, skúmala jej farbu a vôňu. Chvíľami načrela varechou do hrnca, pofúkala a znalecky okoštovala horúcu polievku. Uznanlivo kývla hlavou, bola spokojná. Je akurát taká, aká má byť. Trošku kyslastá, od smotany biela.” (rukopis)
Vôňa rybacej polievky, tradičného vianočného jedla jej rodiska na chvíľku v nej prebúdza spomienky na minulosť a vôňa kašmírovej šatky, daru od dcéry zase bolesť nad jej stratou. Keď všetko už bolo starostlivo pripravené a horúca polievka bola na stole, prešla jej chuť, opúšťali ju sily a uvedomila sa, že zbytočne čaká na svojich. Upokojenie svojej duše si našla v modlení sa.
V poslednom príklade sa stretneme so starcom, ktorý sa vytrhol zo svojho tradičného prostredia a žije s rodinou syna v meste, v paneláku. Osamotenosť hrdinu prózy Balkón sa plasticky ukazuje práve v súvislosti so stravovaním. Sám sedí pri stole a pokyny nevesty mu znejú cudzo a chladno: „Otec, tu máte raňajky (…) obed je v chladničke.” (Balkón, s. 87) Tento príklad spolu s ďalšími príbehmi podobného rázu (Doma najlepšie, Troška sa porozprávať) cez premenu nepísaných stravovacích obradov poukazuje na rozklad a na prehodnotenie tradičných hodnôt pod vplyvom moderného života.
Pitie vína - sprevádzajúci rituál stravovacích obradov
K jedeniu patrí aj pitie, ktoré je vo viničnom kraji vlastnoručne vyrábaného vína prirodzeným sprevádzajúcim rituálom nielen sviatočných a každodenných stravovacích obradov, ale aj rôznych iných radostných, smutných a všedných príležitosti. Pitie je vo veľkej miere symbolickou činnosťou (ako aj zaobchádzanie gazdov už s hotovým „mokom”), preto sú v súvislosti s ním dôležité tie momenty, ktoré ho posúvajú do tejto dimenzie. Postavy B. Valkánových próz víno vnímajú na jednej strane ako symbol Kristovej krvi, preto nemôže chýbať zo stola hlboko veriacich katolíckych rodín, a na strane druhej, ako výsledok generáciami vytváranej kultúrnej hodnoty, kultúrneho kódu tohto regiónu. O tom svedčia myšlienky starého gazdu Jozefa Karu.
„Tu pod kamennou klenbou kedysi mal zoradených - od päťdesiatlitrového až po sedemhekták - dvanásť sudov. Ostali mu iba dva, aj to malé. Dlho úctivo postojí pred nimi, čo naznačuje, že jeho vzťah k vínu je dôverný a priateľský. Ako to je aj pochopiteľné, veď vlastné domáce vínko nie je iba nápojom radosti, sily a chuti do života, ale aj iné, znamená oveľa viac. Je zvláštnym spojivom medzi ním a tými, čo tu boli pred ním; víno vyčarí spomienky na predkov, ako aj teraz, keď mu príde na um, ako tu pred vyše sedemdesiatimi rokmi popíjal so svojím už dávno zosnulým starým otcom. A to domáce víno bolo akurát také ako je jeho.” (Pivnica, 100)
Ubúdanie sudov z pivnice starcovi nepriamo naznačuje približujúci sa koniec života, zároveň privedie ho k dôležitému poznaniu súvisiacemu s kvalitou dnešného vína. Uvedomuje si, že je to výsledkom húževnatej, starostlivej a odbornej práce generácie patriarchov jeho rodiny, ktoré v rôznych životných podmienkach, často vystavené nepriaznivým historickým obratom a vrtochom prírodných živlov pretrvali a svojimi postupne sa narastajúcimi vedomosťami a vývojom technických podmienok sa zaslúžili o vyššiu akosť terajšieho vína. Starec sa zaraďuje medzi nich, a tým sa stáva aj on súčasťou kontinuity medzi minulými a súčasnými príslušníkmi svojho rodu. Toto poznanie starca možno dať do paralelu s nevyslovenými pocitmi hrdinu Neskorého návratu, pri spomienke na starého otca naťahujúceho pondusové hodiny z románu Pavla Kondača. Víno a jednotlivé úkony okolo neho nepriamo prezrádzajú o človeku také informácie, ktoré neomylne signalizujú existujúce, ale neuvedomované znaky týkajúce sa životných výhľadov dotyčného. Už spomínaný Jozef Kara (Pivnica) napríklad pri vžitom obrade „natiahnutia vína zo suda” zbadá, že intenzita jeho ťahu klesá, čo znamená ubúdanie jeho fyzickej sily. Postavy B. Valkánových próz aj čas vnímajú v súvislosti s fázami prác vo vinici a s fázami prípravy vína. Starec (Pozdrav starkých) na poznámku vnuka „Z toho (hrozna) bude fajnové víno, uvidíte!” odpovie rezignovane: „Toho sa ja nedožijem, piť nebudem.” (61). Víno bolo aj liekom proti slabosti tela. Starká (Balada o starkej) po návrate domov z nemocnice by si rada dala pohár vína na posilnenie tela a ducha, ale už nemala silu vstávať a nemala nikoho, kto by jej podával pohár. Víno môže byť, ako sme už predchádzajúce videli, aj prostriedkom zastierania rozpakov (Láska nestarne), ale aj zmierenia 
susedov (Májový mráz, rukopis).
V B. Valkánových nových prózach (ktoré sú ešte v rukopise) možno sledovať posun aktu pitia vína z dôverného domáceho prostredia alebo z vlastnej pivnice do priestorov rekreačných oblastí, do sveta chát. Prirodzene toto prostredie slúži rekreantom predovšetkým na zábavu a na uvoľnenie sa, a v zmysle toho aj rituály pitia vína praktizované ešte v tradičných rodinách staršej generácie sa rozkladajú (Záhradkári). V próze Okopávanie pluhom (rukopis) sa čitateľ oboznámi s rozdielnym postojom manželského páru stredného veku k prácam vo vinici a na kukuričnísku. V hierarchii hodnôt u muža má primárne miesto vinohrad, o ktorý sa príkladne aj stará, čo mu zabezpečí pijatiku, ale kukuricu zanedbáva, to je zase z hľadiska domácej panej dôležitejšia. Napokon konflikt sa rieši harmonicky. Muž dochádza k záveru, že pestovanie kukurice, chov a kŕmenie hydiny je vlastne preto, aby sa mohlo piť víno. V týchto prozaických textoch, niekedy dramatických, inokedy humoristických Zoltán B. Valkán sa prejavil ako dobrý rozprávač, ktorý ostrým zrakom vníma zdanlivo aj najnepatrnejšie gestá, okamihy, mihnutie očí, aby potom z nich vytváral svoje pôvabné dedinské príbehy spod Pilíša.
„(…) šak ty dobre víš, že aj najlepsé vinčisko ništ nestojí bez kačaciny alebo husaciny. A této dobroty, uznaj, nemóžu byt bez kukurice...., hovorí kamarátovi.“ (rukopis)
Ako sme na základe uvedených príkladov videli, v dielach B. Valkána strava a pitie zohrávajú významotvornú funkciu. V literatúre to nie je zriedkavý jav. Napríklad v Jarošovom románe Tisícročná včela je veľký dôraz na epizódach jedenia a pitia. V maďarskej literatúre Gyula Krúdy vynikal v tematizovaní kulinárnych radostí, keď v postave Szindbáda vytvoril ozajstného hedonistu, sukničkára a maškrtníka. Treba spomenúť aj Pála Závadu, kto vo svojich románoch podáva opisy typických komlóšskych jedál. V slovenskej próze v Maďarsku, ktorá inšpiračne je zakotvená hlavne v medzivojnovom období, a v období 50 - 60. rokov minulého storočia, v ktorom typickým atribútom Slovákov bola chudoba, téma stravy ako zložka deja sa nevyskytuje, ak áno, tak sa v textoch objavujú iba zlomky stravovacích zvykov a jedál. Príbehy B. Valkána však sa odohrávajú v súčasnosti, keď je kulinárna kultúra veľmi rozvitá. Na základe analýzy B. Valkánových próz z pohľadu tejto témy môžeme konštatovať, že vniesol do tunajšej literatúry novú tému, tému stravovania a pitia, čím otvoril možnosť čitateľom, aby sa netradične priblížili k jeho tradičnému spisovateľskému svetu a cez neho objavili aj širšie súvislosti jeho textov.