Slovenskí evanjelici v Budapešti včera a dnes
Evanjelická cirkev v Budapešti vznikla roku 1787 ● Kostol na Deákovom námestí bol pritesný ● Stavba slovenského kostola na Rákócziho ulici ● Ako je to dnes? ● Zborová a misijná duchovná práca farárky ● Aby veriaci počuli živé slovenské slovo ● Už iba farský byt s úradom a modlitebňou ● Fotogaléria
Evanjelická cirkev v Budapešti vznikla roku 1787 a prvou miestnosťou, kde sa k bohoslužbám začali schádzať peštianski evanjelici, bola v dome „ U plechového klobúka“ na rohu vtedajšej Klobučníckej a Leopoldovej ulice (číslo 14). K pôvodnej nemeckej evanjelickej cirkvi pribudli aj slovenskí evanjelici, neskôr i maďarskí evanjelici a tak vznikla zmiešaná evanjelická cirkev. Keď v roku 1798 vykonal superintendent banského dištriktu Martin Hamaliar kanonickú vizitáciu, cirkev mala 756 členov, ktorí sa schádzali trikrát mesačne k nemeckým, raz mesačne k slovenským bohoslužbám, pritom štyrikrát v roku na katolícke sviatky v maďarčine. Od založenia cirkvi až do 
roku 1819 prvým farárom bol rodák z Bystrého (Gemer) Ján Molnár, ktorý bol sem pozvaný z Radvane. Významným dňom pre peštianskych evanjelikov bol 31. október roku 1799, kedy bol položený základný kameň stavby evanjelického kostola na Deákovom námestí. Na jeho výstavbe sa podieľali nielen Slováci žijúci vo veľkomeste, ale aj slovenskí evanjelici, ktorí už skôr osídlili a založili viaceré obce v okolí Pešť-Budína. Napríklad v protokole evanjelickej cirkvi v Alberti je zapísané, že tunajší slovenskí evanjelici okrem ručnej práci pomáhali aj tak, že doviezli na výstavbu kostola niekoľko vozov kameňa. Po ťažkostiach s nedostatkom peňazí bol nakoniec kostol na Deákovom námestí po veľkom úsilí dokončený až 4. júna 1811. Na Turičnú nedeľu ho posvätil superintendent banského dištriktu Krištof Lyci po slovensky. Popri kázni farárov v nemeckej a maďarskej reči, slovenskú kázeň mal sirácky farár Štefan Koložváry. Pri tejto príležitosti prvý farár tejto zmiešanej evanjelickej cirkvi Ján Molnár konfirmoval a sobášil dva slovenské páry. Keď v roku 1819 farár Ján Molnár zistil, že pre svoj vek a chorobu už nezvláda vykonávať svoje povinnosti, pozval si za pomocného farára kaplána zo Slovenského Pravna, mošovského rodáka Jána Kollára. V tom istom roku farár Ján Molnár v Pešti umrel.
Kostol na Deákovom námestí bol pre Slovákov pritesný
V roku 1820 slovenskí evanjelici sa v trojjazyčnej cirkvi približovali počtom viac ako 1200 svojich členov k počtu nemeckých členov a tak Ján Kollár vtedy založil v Pešti už aj slovenskú školu a začal rozmýšľať o osamostatnení slovenských evanjelikov. Najväčším dôvodom k tomu bolo, že kostol na Deákovom námestí, slúžiaci trojjazyčným zborom, pre slovenských evanjelikov najmä z priestorových dôvodov nespĺňal ich nároky. Aj keď Nemci nechceli dopustiť, aby vznikla samostatná slovenská evanjelická cirkev, roku 1834 sa to so súhlasom cisára Františka predsa stalo. Úsilie a námaha a tým aj zásluha v osobe farára Jána Kollára sa takto naplnila. Dlhoročné spory trojjazyčného zboru boli v tom istom roku uzavreté spoločnou desaťbodovou dohodou o príjmoch, výdavkoch a ťarchách. Majetok a správa cirkvi ostala spoločná, ale slovenská škola, ktorú založil roku 1820 Ján Kollár, pracovala autonómne, a to plných stopäť rokov (do roku 1925). Keď ani táto dohoda nevyriešila priestorové nároky slovenských evanjelikov, Ján Kollár začal prichádzať s myšlienkou výstavby vlastného slovenského evanjelického kostola. Ten dokonca už na začiatku vyzval slovenských veriacich k zbierke na jeho výstavbu. A čo je dôležité, získal pre tento cieľ zámožných podnikateľov, obchodníkov, šľachticov a prebudením národného povedomia 
mnohých obyčajných členov cirkvi. Ján Kollár počas svojho tridsaťročného pôsobenia v hlavnom meste Uhorska, zabezpečovaním duchovného života a vzdelanosti, a tým udržiavaním národného povedomia svojich veriacich a tiež národného prebudenia inteligencie, dosiahol u nich nebývalú podporu. Pokračovalo to tak, že samostatná slovenská evanjelická cirkev v Pešti predložila žiadosť na palatína o pridelenie pozemku. Ten v roku 1838 vydal súhlasný dekrét a následne v tom istom roku taký súhlas vydal aj mestský magistrát. Nevraživosť Nemcov a Maďarov nielen proti osamostatneniu slovenských evanjelikov, ale aj proti výstavbe ich kostola pretrvávala. Ján Kollár bol pre sústavné napádanie zo strany nepriateľov samostatnej slovenskej cirkvi donútený v revolučnom roku 1849 mesto a zbor, ktorý založil, opustiť prechodom na viedenskú univerzitu. Ním iniciovaná výstavba kostola a k nemu pridružených objektov pre slovenských evanjelikov na Lutherovom dvore zostala na starosti jeho pokračovateľov. Neprajníkom sa však nepodarilo zmariť to podstatné čo Kollár založil, zastaviť pokračovanie slovenskej evanjelickej cirkvi, a tým aj stavbu kostola.
Zábery z archívu Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti
Stavba slovenského kostola na Rákócziho ulici
Po získaní samostatnosti a pridelení pozemku na Kerepešskej ceste sa slovenskí evanjelici pustili najskôr roku 1853 do výstavby školy a fary a potom roku 1857 aj do stavby kostola. Na začiatku výstavby kostola boli farármi Jozef Podhradský, ďalej Ján Polarecký, Michal Lang a od roku 1864 do roku 1872, dovtedy farár v Slovákmi osídlenej Jači (Acsa) Michal Elefant. Podobne ako výstavba kostola na Deákovom námestí, aj výstavba slovenského evanjelického kostola na Kerepešskej ceste (teraz Rákócziho ulica) trvala dlho a bola sprevádzaná nielen nedostatkom peňazí, dlžobami, ale aj ďalšími prekážkami, vrátane viacerých súdnych sporov. Nakoniec brány kostola, postavenom v gotickom štýle sa otvorili na začiatku vianočných sviatkov roku 1867, ale kostol ešte nebol celkom dostavený a jeho interiér podľa návrhu vybavený. Po smrti Michala Elefanta roku 1873 na pozvanie cirkvi prišiel sem farár z liptovskej Pribyliny Daniel Bachát, ktorého tu čakalo na úplné vybavenie kostola získanie peňazí a práca na jeho úplnom dokončení. Tento 
rodák z Ratkovej, farár, literát a na sklonku života aj biskup, tu pôsobil až do svojej smrti, tridsaťtri rokov. Po výstavbe kostola počet členov slovenskej evanjelickej cirkvi v Budapešti sústavne narastal. Už na konci pôsobenia Jána Kollára mal dvetisíc členov a na prelome storočia sa jej počet pohyboval medzi päť až šesť tisícimi členmi. Po smrti Daniela Bacháta (1906) ďalšími slovenskými farármi v kostole na Rákócziho ulici boli Martin Morháč, kaplánmi Pavel Bujnák, Fedor Ruppeldt.
Slovo „slovenská“ neskôr museli vynechať
Samostatnosť slovenskej evanjelickej cirkvi v Budapešti bola stále tŕňom v oku nielen domácim nepriateľom, ale už aj vedeniu evanjelickej cirkvi v Uhorsku. „Keď v roku 1912 generálny konvent evanjelických cirkví v Uhorsku, konaný v Budapešti dal do programu synody návrat k zjednoteniu všetkých evanjelických cirkví v Budapešti, vedenie slovenskej evanjelickej cirkvi za pomoci množstva významných slovenských evanjelických osobností žijúcich a pôsobiacich v hlavnom meste Uhorska, podalo memorandum. Tí pri každej príležitosti mali na zreteli slová „v záujme cirkvi a 
slovenského jazyka“. Vďaka tomuto pamätnému spisu, ktorí podpísali desiatky budapeštianskych slovenských intelektuálov sa podarilo zachovať osobitosť a organizačnú autonómiu slovenských evanjelikov až do rozpadu Rakúsko-Uhorska. V prvých rokoch 20. storočia ešte nechala synoda Slovákom samostatnosť, ale cirkev sa mohla nazývať Evanjelická cirkev aug. vyznania na Kerepešskej ceste (od roku 1906 na Rákócziho ulici). Slovo „slovenská“ bolo treba v názve vynechať. Následkom silnej maďarizácie, asimilácie a presťahovaním slovenských osobností do Československa počet členov z roka na rok klesal. Počet členov v roku 1910 sa ešte odhadoval na 3 až 5 tisíc, ale už v roku 1928 sa na bohoslužbách zúčastňovalo približne 1000 - 1200. Po smrti farára Martina Morháča nastúpil na jeho miesto v 
roku 1942 Dr. Eugen Szilády, ktorý vraj vynikajúco hovoril po slovensky, ale vtedy sa už na bohoslužbách zúčastňovalo iba približne 600 veriacich.“ (Kováčová 91, 92:2011).
Počas druhej svetovej vojny kostol bol poškodený, ale hneď po jej skončení sa ho podarilo opraviť. Prišli však päťdesiate roky, ktoré nežičili cirkvi a tak po viacerých prenájmoch celého komplexu na Lutherovom dvore vedenie cirkvi sa ho roku 1965 rozhodlo predať. Neskôr budovu sprivatizovali a po prestavbách dnes už kostol neslúži svojmu účelu, ale iným činnostiam. Z ulice už nikto chrám nezbadá. Stojí v pasci činžiakov už celkom ošarpaný a zničený - napísala vo svojej štúdii historička Anna Kováčová.
Ako je to so slovenskými evanjelikmi v Budapešti dnes?
O tom mi porozprávala farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Guláčiová-Fabuľová, ktorá je súčasne aj putujúcou evanjelickou farárkou Celoštátnej slovenskej samosprávy. Narodila sa v roku 1960 v Slovákmi osídlenej Békešskej Čabe v robotníckej rodine. Na jej kresťanskú orientáciu od mladosti najviac vplývala 
hlboko veriaca stará matka Mária Szabová, ktorá pracovala v internáte békeščabianskej slovenskej školy. Bola to práve ona, ktorá ju presvedčila, aby sa v meste zapísala do slovenskej základnej školy a gymnázia. Zo začiatku na jej pokračovanie v ďalšom štúdiu mala podstatný vplyv triedna učiteľka Alžbeta Pluhárová a neskôr aj ďalší učitelia. „Ako by sa veľmi tešila nebohá pani učiteľka Pluhárová z toho, že jej žiačka je slovenskou farárkou“ - pripomenula Hilda Guláčiová-Fabuľová pri našom rozhovore, ktorý sa uskutočnil koncom júna 2012 na tretej konferencii slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí, konanej vo Veľkom Krtíši.
Po maturite na čabianskom gymnáziu roku 1979, ktoré v tom roku opustilo 26 maturantov, Hilda Fabuľová chcela byť pôvodne učiteľkou. Na jednej z biblických hodín pre mládež, prebiehajúcich 
práve pred ukončením štúdia, farár jej odporučil štúdium teológie. Vtedy ešte nebola o takej dráhe presvedčená a naďalej rozmýšľala o povolaní učiteľky. Rok praxe úradníčky a kresťanská orientácia u nej predsa rozhodla, že nakoniec sa v roku 1980 prihlásila na štúdium Evanjelickej teologickej akadémie v Budapešti, ktorú s úspechom ukončila roku 1985. Keďže mala záujem slúžiť v niektorom evanjelickom cirkevnom zbore so slovenskými veriacimi, medzitým v roku 1983 - 1984 bola štipendistkou Bohosloveckej evanjelickej fakulty UK v Bratislave, kde vtedy jej spolužiakom bol aj generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik a jeho manželka. Počas tohto pobytu sa zdokonalila aj v slovenčine.
Zborová a misijná duchovná práca farárky
Po ukončení štúdia v Budapešti bola do roku 1987 kaplánkou pri farárovi Táborskom a Aradim v Békešskej Čabe. Ako kaplánka ďalej pokračovala v Rákoškerestúre a Rákošpalote, kde bola biskupom Zoltánom Káldym roku 1989 ordinovaná za farárku. V tom čase sa tam aj vydala a následne krátko bola na materskej dovolenke. Za zborovú 
farárku nastúpila roku 1993 v Teranoch (Terény), kde pôsobila plných štrnásť rokov. S veriacimi so slovenskými koreňmi sa tak zblížila, že si ju tunajší Slováci zvolili aj za predsedníčku miestnej slovenskej samosprávy. Keď v roku 2007 farár Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Atila Spišák odišiel za farára do Slovenského Komlóša, jeho miesto zborovej farárky a rovnako aj putujúcej farárky po obciach, kde ešte sú slovensky cítiaci evanjelici, zaujala Hilda Guláčiová-Fabuľová.
„Sú to požehnané zbory, lebo sú v nich ešte stále veriaci so slovenskými koreňmi, ktorí majú radi spev, modlitby a ktorí cítia potrebu pravidelne navštevovať kostol. Prekypujú veľkou zbožnosťou a uctievaním kazateľov slova Božieho“ - uznanlivo o nich povedala jedna z dvoch slovenských 
farárok v Maďarsku. Medzi takéto cirkevné zbory, ktoré doteraz navštívila a podľa potreby navštevuje, sú v obciach Lucina, Veňarec, Agárd, Banka, Bokor, Jača, Veľká Tarča, Maglód, Čemer, Čomád, Cinkota a, samozrejme, Terany. Najviac veriacich býva na slovenských dňoch, ktoré organizuje každý rok Celoštátna slovenská samospráva a tie sa konajú vždy v inom regióne. Na týchto dňoch a tiež príležitostných festivaloch bývajú vždy aj ekumenické bohoslužby. Budapeštianska farárka sa zúčastňuje aj na významných evanjelických podujatiach konaných na Slovensku, kde býva hosťujúcou kazateľkou. Naposledy takto slúžila v júli v novohradskom Málinci. V Budapešti chodí aj do škôl, kde sa vyučuje náboženstvo a tam so žiakmi má biblické hodiny. Pravidelnú duchovnú prácu vykonáva v domácom budapeštianskom slovenskom zbore. Ten má približne do sto registrovaných členov, z ktorých je aktívnych evanjelikov polovica a pravidelné bohoslužby, ktoré sa konajú každú nedeľu o desiatej hodine, navštevuje 10 - 12 členov cirkevného zboru. Veľkú pomoc nachádza v dozorcovi zboru Gregorovi Papučkovi. „Našim cieľom je aj to, aby veriaci počuli živé slovenské slovo a preto aj z toho dôvodu na naše slovenské bohoslužby k nám organizovane v dohodnutých termínoch prichádzajú slovenskí veriaci z okolitých Slovákmi osídlených obcí Maglódu, Veľkej Tarče, Čomádu, Čemeru...“ Pani farárke popri duchovnej práci a putovnej službe pre evanjelických veriacich po celej krajine pripadá aj starostlivosť o rodinu. Jej 22 ročný syn a dcéra, čerstvá maturantka, vyrastali v malej dedinke Terany, kde si aj manžel pochádzajúci z veľkomesta, tak zvykol, že teraz si naopak len ťažko odvyká. Podľa manželky doslova ťažko odchádzal na vidiek, ale ťažko z neho odchádzal. Teraz pomáha v cirkevnom zbore. Keď som sa nakoniec pýtal farárky Hildy Guláčiovej-Fabuľovej na jej celoživotné krédo, hneď mi bez rozmýšľania citovala Abraháma z prvej knihy Mojžišovej: „Choď a budem s tebou, požehnám ťa a budeš požehnaný“.
Kostol na Rákócziho ulici, ktorý bol niekoľko rokov majetkom spoločnosti, ktorá sa zaoberá nácvikom bojových umení, je teraz na predaj. Pokusy o jeho prinavrátenie slovenským evanjelikom v Budapešti vidí farárka zboru vzhľadom na známe okolnosti, za málo pravdepodobné.
Slovenským evanjelikom z celého komplexu na tzv. Lutherovom dvore slúži už iba v bývalej evanjelickej školskej budove zriadený farský byt s úradom a modlitebňou. V nej je z interiéru slovenského kostola umiestnený upravený organ, zachovaná vyrezávaná kazateľnica a mramorová krstiteľnica. Miestnosť v suteréne slúži ako evanjelický klub, kde sa usporadúvajú kultúrno-spoločenské akcie zboru.
Ján Jančovic
Foto: autor a Imrich Fuhl
Literatúra:
Črty z histórie cirkve evanjelickej aug. vyznania slovenskej v Pešťbudíne. Tranovský, evanj. kalendár, r. III. 1896, s. 33 - 47.
Kováčová, A.: Z histórie peštianskeho slovenského a katolíckeho cirkevného života a kultúry. Anna Divičanová - Anna Kováčová. Otázky vývoja kultúry II. Cirkevná kultúra Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba. 2011.