Takmer ich nepoznáme - Hriešne na nich zabúdame
Nedávno sa vybrala skupina slovenských spisovateľov - členov PEN klubu na výlet medzi Slovákov v Maďarsku. Bol súčasťou cyklu stretnutí a besied s krajanmi - niekoľko sa už uskutočnilo za morom i v Srbsku. K najbližším býva obyčajne najďalej... Dlhodobý projekt má jednoduchý, ale zmysluplný názov: Nesieme vám slovo...
Tentoraz boli nosičmi štyria: Gustáv Murín, Rasťo Piško, Ján Cíger a ja. Nosičmi boli - vďaka niekoľkým vydavateľstvám - aj doslova. V priestrannom chevrolete ležali prepravky a balíky kníh a časopisov všade - v batožinovom priestore, pod nohami posádky, medzi nimi, na poličke zatarasili zadné okno. Vďaka patrí predovšetkým vydavateľstvám: Matici slovenskej, Perfektu, Marenčinovi PT a redakciám Slovenských národných novín, Literárneho (dvoj)týždenníka, Fifik a Quark. Skupina spisovateľov navštívila starý a nový Slovenský dom v Mlynkoch, Slovenský inštitút v Budapešti, kultúrne strediská a školy Slovákov v Békešskej Čabe, Sarvaši, Slovenskom Komlóši a Segedíne. Z návštevy Slovákov v Maďarsku som sa vracal s dvoma neutešenými závermi: Takmer ich nepoznáme. Hriešne na nich zabúdame.
Ján Čomaj
Dolná zem je jedno veľké slovenské súostrovie od Dunaja po Rumunsko
Keď sme si pneumatiky prihustili z 2,2 atmosféry na 2,6 - aby uniesli nás a ešte aj ten enormný náklad kníh - a konečne sme odbočili z nudnej budapeštianskej diaľnice k vrchovine, ktorá sa ukázala na obzore, uvedomil som si pôvod jej názvu. Pilíšske kopce sa volajú podľa najvyššieho vrcholu a keďže to bola voľakedy hoľa, naši predkovia ju nazvali priliehavo: Pleš. Podľa podobných holohlavcov sa nazvali aj iné slovenské obce na ich úbočí - Plešivec, Pliešovce alebo celkom jednoducho - Pleš, malá dedinka pri Lučenci. Maďari mali však problém to kratučké slovo vyriecť - a tak je tu Piliš, Pilíšska vrchovina, aj dedina Pilisszentkereszt, Pilíšsky Svätý Kríž, inak slovenské Mlynky. Hoci nám na stretnutia v jeho novom i starom slovenskom dome a v očarujúcej rázovitej reštaurácii ostali krásne spomienky, Slovenské národné noviny sa na sklonku minulého roka niekoľkokrát zmienili o tejto slovenskej enkláve v Maďarsku, opakovali by sme sa. Zacestujme preto o hodný kus nižšie, na Dolnú zem. Presnejšie jej časť, patriacu do Maďarska.
Voľakedy to bolo jedno veľké slovenské súostrovie, rumunský Nadlak a kraj po Temešvár, Báčsky Petrovec a jeho široké okolie na srbskej strane, Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Sarvaš, Segedín..., všetko bolo jedno Uhorsko, nemiznúci sen Maďarov, čo prespali dobu a stratili súdnosť. Aj na tomto kúsku zemegule zostala nezmazateľná slovenská stupaj.
PARS PRO TOTO
To, čo si naši predkovia nazvali Dolnou zemou, je poriadny kusisko pôdy. Od dunajského toku, asi päťdesiat kilometrov pod Budapešťou, na východ i západ, dole až do súčasného Srbska a Rumunska. Na maďarskom území zaberá územie troch žúp - Báčskej, Čongrádskej a Békešskej, na srbskom kraj od Subotice po Nový Sad, na rumunskej strane okolie Nadlaku, ale zasahuje aj do lichobežníka Nadlak - Arad - Temešvár (Timisoara) - srbská hranica a vytvára ešte ostrov v dnešnom Chorvátsku. Históriu novodobého osídlenia takého rozľahlého územia Slovákmi sa nám, pravdaže, nepodarí zobraziť v jednej reportáži. Môžeme voliť len spôsob „časť za celok”, starý a osvedčený spôsob Rimanov - „pars pro toto”. Za príklad nám poslúži najmä mestečko medzi Békešskou Čabou a Segedínom - Slovenský Komlóš. Maďari ho nenazvali Szlovákkomlósom, ale nechali v názve hanlivé pomenovanie Slovákov. Úradný názov mestečka je teda Tótkomlós.
CHMEĽ ĽAHOL POPOLOM
Komló je po maďarsky chmeľ, takže som sa prirodzene dozvedal, či táto pivná surovina s mestečkom naozaj súvisí. Súvisí. Niekedy po roku 1200, keď už osada dávno jestvovala (v miestnom múzeu sú vykopávky ešte z doby kamennej, to len písomný záznam o obci je z roku 1219), ľudia tu pestovali chmeľ pre dvorské pivovary kráľovského rodu Árpádovcov. Okolité pozemky patrili vtedy dvom pánom - Budajovi a tomu, ktorému pivná surovina prischla natrvalo - Komlóšiovi, teda „Chmeliarovi”. Žili tu Maďari. V roku 1596 však vtrhli Turci a osadu vypálili, obyvateľstvo povraždili alebo vzali do zajatia a chlapcov dali na vojenskú výchovu - aj tak vznikali turecké šíky janičiarov.
Kraj spustol ako väčšina území, ktorými prešla turecká noha. Až o vyše sto rokov, keď okolie patrilo zemanovi Szárazovi, sa tento svet pomaly preberal z mrákot a popola: zemepán sem doviedol niekoľko arménskych rodín, ktoré mu na pustatinách pásli dobytok. Zem to však bola nehostinná, pasienky na nej biedne, celé okolie vysušené, akoby chcelo pasovať k menu majiteľa alebo skôr majiteľ dostal meno podľa svojich pastvín (száraz je totiž suchý). Čoskoro sa radšej polí šikovne zbavil: dal ich ako veno dcére, ktorá sa v roku 1740 vydávala za baróna Rudňanského z Békešského Svätého Ondreja. A stal sa zázrak. Rudňanského predkovia pochádzali zo Slovenska a on rýchlo prišiel na myšlienku, že kraj môžu zachrániť iba robotné slovenské ruky a osídliť skromné slovenské rodiny z vrchov.
ETAPY SŤAHOVANIA
Rudňanský nebol prvý ani posledný, čo týmto spôsobom zachraňoval i zveľaďoval svoj majetok. V prvej etape (už okolo roku 1700) sa rodiny v Novohrade a Honte sťahovali niekoľko desiatok kilometrov na juh, hoci len v rámci župy. Z neúrodných vrchov tiahli na opustené majetky v nížinách a prekročili prirodzenú slovensko-maďarskú etnickú hranicu. Onedlho sa pridali aj rodiny zo severnejších stolíc - Oravy, Liptova, Turca, zo Zvolenskej, z Trenčianskej a Gemerskej župy, hlavne protestanti, ktorí sa tak navyše vyhli tlaku rekatolizácie. Najmä v južnom Novohrade, dnes patriacom Maďarsku, vznikali úplne nové osady.
V druhej etape (1710 - 1740) po uzavretí tzv. Satmárskeho mieru s Turkami (zmluvu podpísali v dnešnom rumunskom Satú Mare) sa už Slováci sťahovali južnejšie, do Peštianskej stolice, na územie medzi Dunajom a Tisou a od roku 1718 aj do Zátišia, do kraja, ktorého centrom je Békešská Čaba. Tu na Dolnej zemi sa vtedy usadili rodiny z približne dvesto dvadsiatich slovenských dedín.
V tretej etape (1740 - 1780) vysťahovalci z vrchov prenikali ešte južnejšie, do Vojvodiny a Sedmohradska a novými osadami zahusťovali šíre roviny v békešsko-čanádskej oblasti. Medzi nimi aj Slovenský Komlóš.
POLOVICA ZUTEKALA
Nikde, ani tam celkom dole medzi Dunajom a Tisou, za Tisou či v Sedmohradsku, srbskej Vojvodine alebo vo vľúdnom Chorvátsku nečakala Slovákov rajská záhrada. Kraj dvesto rokov plienili turecké vojská, prehnali sa ním ničivé vojny, ktoré v krutosti, rabovačkách a vo vypaľovaní obydlí nemali páru v dejinách. Ani zem nebola taká ako dnes. Takmer celé Zátišie, istotne však široké okolie Békešskej Čaby, bolo podmočené, nevhodné pre orbu i pašu, a už o nejakých tridsať-štyridsať kilometrov ďalej, v širokom okolí budúceho Slovenského Komlóša bolo, ako vieme, sucho, vyprahnutá zem. na ktorej sa mohli pásť akurát tak kozy. A široko-ďaleko nebolo lesov, ktoré by dali kmene na obydlia, ani kameňa na základy. V roku 1718 prišli prví Slováci do Békešskej, teda „Pokojnej” Čaby (béke znamená po maďarsky pokoj, mier), o dva roky do Sarvaša a o ďalšie dva-tri do Poľného Berinčoka, aby som spomenul aspoň prvé tri centrá takmer kompaktného slovenského osídlenia v jednej zo žúp Dolnej zeme. A už na súpise z roku 1725 vidieť, že za ten kratučký čas opustilo nový domov až 58 percent osídlencov - niektorí sa vrátili do slovenských osád nad Budapešťou, dobrodružnejšie nátury putovali ďalej na juh, mnohí však zutekali domov alebo aspoň bližšie k domovu. Zľakli sa života v pustatine.
Tí, čo ostali, pustili sa do gigantickej práce. Postupne si budovali domy z váľkov a tehál, hospodárske stavania pri dome i v poli a zveľaďovali ich. Modernými agrotechnickými postupmi zúrodňovali zem - mali šťastie, že medzi nimi pôsobil kňaz a osvietený vzdelanec Tešedík. Výmery obhospodarovanej pôdy boli na naše pomery obrovské, role ďaleko od vznikajúcich dedín s obydliami, so studňami, s maštaľami, s chlievmi, so stodolami, cesta ta a späť únavná a časovo náročná, museli teda ďaleko od dedín budovať salaše odlišné od nášho ponímania slova: zrubové príbytky so slamenými strechami, s priestrannými stavbami pre kone a dobytok, ovce a svine, so všetkým, čo k tomu náleží - artézske studne, hnojovky, senníky, stohy, chlievy, košiare... Časom sa z niektorých stali samostatné majery, s honosnými gazdovskými domami, trvalo obývané.
Najťažšia robota však aj tak súvisela s pôdou. Z týchto všemožných prác za pozornosť stojí predovšetkým výstavba mnohokilometrového kanála v čabianskej oblasti a medzi dvoma riekami. Gigantická stavba zavodnila suché polia pri Komlóši a vysala bariny v premočenom teréne na stovkách štvorcových kilometrov čabianskych rolí a lúk. Nebolo buldozérov, bagrov a ťažkotonážnych vozidiel, boli len čakan, lopata, fúrik a konský povoz. A ešte robotný chlap s mozoľnatými rukami. Dnes je tam dole obilný i ovocný raj. Svieže pastviny pre exportný rožný statok. Miesto, kde sa kŕmia bravy s najchutnejším mäsom na najchýrnejšie klobásy, ktoré do týchto končín priniesli Slováci z Hornej zeme.
NEBYŤ POLITIKOV...
V čase prisťahovalectva na Dolnú zem prišlo sem aj veľa nemeckých rodín, gazdov i remeselníkov, poľských a rumunských sedliakov a postupne aj Maďarov z menej úrodných oblastí. Všetci si tu žijú svorne a v pokoji. V „Pokojnej” Čabe i Slovenskom Komlóši. Na niekdajšej pustatine Komlóš, teda Chmeľová, sú úradne od 8. januára 1746. Vtedy uzavreli s majiteľom panstva Jozefom Rudňanským Dohodu o osídlení. V nej sa (trochu zjednoduším) píše:
1. Osadníci sú povinní nájsť ďalších krotkých a bohabojných gazdov a na budúcu jar ich sem došikovať.
2. Za všetky benefície tejto pustatiny a vykúpenie od poddanských povinností bude majiteľovi každá rodina platiť 700 forintov, okov masla a okov masti, polovicu peňazí na Ďura a polovicu na Michala.
3. Všetok dobytok na pustatine patrí panstvu.
4. Zo všetkých siatin sú povinní odovzdávať panstvu deviatu časť.
5. Budúcim obyvateľom sa povoľujú bohoslužby podľa ich spôsobu.
V Pešti 8. januára 1746. Na jednej strane je podpis Rudnyánszky József, v prostriedku jeho pečať, vpravo trojica troch krížikov - podpisy zvolených zástupcov slovenských osadníkov. Historici hodnotia Rudňanského podmienky na tie časy ako priaznivé a demokratické. Predovšetkým upravili slovenským prisťahovalcom právne postavenie a neponechali ich osudu a svojvôli prípadných budúcich pánov. Stali sa nájomcami pôdy a nájom platili v peniazoch bez povinnej poddanskej roboty!
Tí, Čo vydržali, stali sa pioniermi Dolnej zeme. Mali a stále majú úctu maďarského okolia i osadníkov. Túto mienku obyčajných ľudí v nasledujúcich búrlivých časoch neovplyvnilo nič a nikto - ani Kossuth, ani Apponyi, ani Kun, ani Horthy, ani vojny a rozhodnutia ich víťazov. Nenarušia ich ani dnešní havkáči, nech by boli z hociktorej politickej strany alebo z ktorejkoľvek strany Dunaja.
X X X
V tie predvianočné dni - počas misie PEN „Nesieme vám slovo...” - sme sa v Maďarsku stretli s mnohými milými a vzácnymi ľuďmi. Už na prvej zastávke v novom Stredisku pilíšskych Slovákov nás privítali predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a riaditeľka Slovenského inštitútu v Budapešti Jana Tomková; v Budapešti nás prijal na večeri veľvyslanec SR v Maďarskej republike Peter Weiss s manželkou; v Békešskej Čabe slovenský generálny konzul Štefan Daňo; vo všetkých navštívených mestách predstavitelia slovenskej samosprávy, riaditelia slovenských škôl a inštitúcií; v Segedíne aj vedenie krajskej redakcie maďarského rozhlasu a televízie a šéfredaktorka slovenského národnostného vysielania Maďarskej televízie Zuzana Antalová. Zo všetkých stretnutí však boli najdojímavejšie, najvzácnejšie i najpoučnejšie stretnutia so žiakmi a študentmi slovenských škôl a s ich obetavými učiteľmi. Už len preto, alebo najmä preto sa sem oplatilo ísť. Veď predovšetkým im sme „niesli slovo...”, veď vlastne im patrili knihy a časopisy, ktorými nás obdarovali vydavateľstvá a redakcie. Znova a znova, každý deň a pri každom stretnutí - a niekedy boli od rána do neskorého večera aj tri až štyri - sa mi pred oči zjavovali tie dve neutešené vety: Takmer ich nepoznáme. Hriešne na nich zabúdame.
Aby súčasný človek pochopil veľký podiel Slovákov na pozdvihnutí Dolnej zeme, uvedomil si, akými boli poslami nových spôsobov gazdovania, ale aj kultúry a vedy, musíme sa zahľadieť do minulosti a kráčať po stopách predkov. Slovenské dediny, mestečká a mestá v minulých storočiach vzhľadom, hospodárením, kultúrou a spoločenským životom vysoko prevyšovali maďarský priemer. Južnouhorské mestá tých čias nemali európske parametre, nad všetkými prečnievala Pešť, najmä po spojení s Budou, maďarské územie bol vidiek, niečo medzi dedinou a malomestom, a zvyšok boli pusty - navyše všetko nieslo stopy pobytu Osmanov. Význam slovenského živlu na Dolnej zemi najlepšie pochopíme cez dva príklady: Tešedíkovci a Veľký chrám v Békešskej Čabe.
TEŠEDÍKOVSKÉ BRÁZDY
Samuel Tešedík st. sa narodil v roku 1740 v rodine slovenských vysťahovalcov v dedinke Alberti. Vyštudoval evanjelické lýceum v Bratislave, kolégium v Debrecíne, univerzity v Jene, Drážďanoch, Halle a Berlíne - najprv absolvoval teológiu, neskôr prírodné vedy a napokon študoval poľnohospodárstvo. Keď sa po krátkom kaplánskom pôsobení v Šuranoch vrátil medzi svojich, za farára do Sarvaša, povzniesol slovenské dediny a mestá vysoko nad ich okolie.
Bol to farár - legenda. Jeho osvietenská činnosť sa zamerala najmä na roľníka, učil ho novým postupom v každom odvetví gazdovstva až po regulovanú, teda podľa urbanistického plánu stavanú dedinu. V Sarvaši ako štyridsaťročný založil Majstrovskú školu, ktorá vychovávala správcov majetkov, vedúcich pracovníkov v manufaktúrach, obchodníkov a úradníkov; dievčatá tu získavali vedomosti a zručnosti pre domácnosť a materstvo, pre prácu v zdravotníckych a vo veterinárnych zariadeniach a v účtovníctve. Ústav mal vlastnú rozložitú poschodovú budovu, svoje štepnice, pokusné záhrady a polia, vzorové dielne, textilné a šijacie stroje, herbáre, zbierky minerálov a semien, bohatú knižnicu... Osobitným oddelením ústavu bola škola pre budúcich učiteľov. Na Dolnej zemi zaviedol namiesto úhorového striedavý osevný systém, zúrodnil kyslé dusičnaté pôdy, zavodňoval lúky suchých púst, vydával jednoduché vzdelávacie knižky pre sedliakov, ktorých najprv naučil písať a čítať. Obdiv odborných kruhov vyvolal dielom Der Landmenn in Ungarn..., v ktorom rozobral desať hlavných pričiň biedy uhorského roľníka - istotne aj vďaka tomu sa v roku 1781 stal členom kráľovskej školskej komisie vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska Bratislave. Prirodzene, že jeho pričinením sa ešte zväčšil rozdiel vo výnosoch slovenských gazdov a ostatných sedliakov v širokom okolí.
Jeho syn Samuel sa stal najznámejším uhorským zememeračom a projektantom vodohospodárskych diel svojich čias. Mal veľký podiel na riečnych a pôdnych úpravách a protipovodňových plánoch na ľavostranných prítokoch Tisy. Je celkom zrejmé, že výsledky ich snaženia výrazne a natrvalo poznačili aj vzhľad slovenských hospodárstiev, dedín a miest na Dolnej zemi. Príkladom ich pôsobenia je aj Veľký chrám - druhý evanjelický kostol v Békešskej Čabe.
ČABIANSKY CHRÁM
V čase vydania Tolerančného patentu bol čabiansky evanjelický zbor najväčším v celom kráľovstve, teda väčším aj ako zbor v hlavnom meste Uhorska Bratislave, ktorá bola prevažne katolícka - mal desaťtisíc duší, na tie časy veľmi veľa. Hoci cirkevníci mali dôstojný kostol, podľa Tolerančného patentu síce ešte bez veže, ale murovaný, vysoký a priestranný, s rozložitou farou, ktorá bola aj škôlkou, strediskom alfabetizmu a osvetovým domom, na konci 18. storočia sa už čabianskym Slovákom videl malý. Farár Michal Milec, podporovaný susedom zo Sarvaša, bratom Tešedíkom, miestni podnikatelia i bohatší gazdovia sa dohodli postaviť si oproti jestvujúcemu kostolu nový väčší chrám. V roku 1807 položili základný kameň. Napoleonovské vojny výstavbu na dlhší čas prerušili. Po vojnách prišla kríza, inflácia, stavebné náklady sa znásobili... Samuel Tešedík sa nového kostola už nedožil, umrel v roku 1820, onedlho však pri príležitosti blížiaceho sa 300. výročia reformácie, na Petra a Pavla, 29. júna 1824 nový čabiansky pán farár Ondrej Uhrin chrám vysvätil. Nazvali ho Veľkých chrámom. Nielen preto, že bol väčší ako starý kostol, že už mal vysokánsku vežu, ale že je dodnes jedným z najväčších protestantských kostolov na svete - má 3 500 miest na sedenie v parteri a na dvoch chórových podlažiach. Pýcha Slovákov celej Dolnej zeme. Výrečným dôkaz ich prínosu v kedysi zaostalých častiach Maďarska, Rumunska a kraja južných Slovanov.
DOJÍMAVÉ CHVÍLE
Nepochybne najväčším mojím zážitkom z pobytu medzi maďarskými Slovákmi boli stretnutia v školách. V každej, v základnej alebo na gymnáziu, v Sarvaši, Slovenskom Komlóši alebo Békešskej Čabe, bez rozdielu. Už prvý večer, pred predstavením slovenských umelcov z Budapešti v divadelnom štúdiu Slovenského inštitútu, a potom zavčas ráno, skôr ako nás tu pohostili a my sme vyštartovali na našu ďalšiu púť, sme svedomito rozdelili náklad kníh a časopisov do piatich prepraviek podľa charakteru či stupňa školy. Čosi nám už ubudlo - to boli knihy, ktoré sme venovali knižniciam v Mlynkoch a v budapeštianskom inštitúte. Aj tak sme chybili - časť balíka časopisov pre slovenskú redakciu rozhlasu a televízie v Segedíne sme omylom položili k balíkom pod vianočný stromček v ktorejsi slovenskej škole! Uspokojili sme sa až na mieste, keď sme zistili, že by sme každému z redaktorov slovenského vysielania boli dali po dva až tri rovnaké čísla Literárneho (dvoj)týždenníka a Slovenských národných novín - je ich tam v Segedíne totiž menej, ako sme si mysleli: dokopy dvaja.
V každej z navštívených škôl prebiehalo riadne vyučovanie, vo vestibuloch alebo školskej dvorane nás vítali len miestni hudobníci, spevokol, recitátori, jednoducho tí, čo mali svojím programom reprezentovať školu a privítať hostí zo Slovenska. A veľká časť učiteľského zboru, niekde aj starešinovia miestnej slovenskej obce, emeritný pán profesor alebo v Komlóši básnik Juraj Dolnozemský, ktorý niekoľko dní predtým oslávil 83. narodeniny. Niekde mali pod stromčekom drobné symbolické darčeky a my sme mohli kopčeky kníh a časopisov pridať k nim; inde sme šikovne, skôr ako sa decká spamätali a pribehli nám na pomoc, preniesli z kúta stolík a rýchlo naň naše darčeky inštalovali. V jednom momente som začul Gusta Murína, ako - zabudnúc fotografovať - hovorí: „Ani si neviem predstaviť, že by sa deti na Slovensku takto vrhali na knihy!”
Nečudujte sa, že nejednému z nás vyhŕkli slzy. Aj vtedy, keď nám spievali pesničky z kraja svojich prapradedov a praprababičiek, keď recitovali básne s obdivuhodným vcítením, len to ich a, o a é bolo akési iné. Maďarské. Lebo žijú v tomto jazykovom prostredí. Lebo, žiaľbohu, je to tak: maďarčina je už pre väčšinu z nich ich rodná reč, po maďarsky sa rozprávajú s kamarátmi, slovenčinu sa absolútna väčšina z nich učí od prvej triedy základnej školy ako cudzí jazyk.
VYPADLA GENERÁCIA
Jestvujúce slovenské školy v Maďarsku majú šesťdesiat-sedemdesiat rokov. Do konca prvej svetovej vojny nič, potom máločo, obyčajne na farách, za Horthyho nič, ak čosi, tak tiež len na pôde tej či onej fary. Po druhej svetovej vojne vznikla v Maďarsku sieť slovenských cirkevných škôl, vrátane gymnázií - po roku 1948 sa všetky poštátnili. Okrem komlóšskej školy boli školami internátnymi, aby mohli prijímať uchádzačov aj zo širokého okolia. V roku 1955 sa však začal proces, ktorý do piatich rokov urobil zo slovenských škôl školy dvojjazyčné, až sa o niektorých mohlo skôr povedať, že sú maďarskými - len s rozšíreným vyučovaním slovenčiny.
Tam na začiatku slovenského školstva v Maďarsku prichádzali do prvých ročníkov deti, ktorých materinským jazykom bola ešte slovenčina. Ďalšia generácia akoby bola vypadla - hovoria učitelia v Komlóši, Sarvaši alebo Čabe. V rodinách, najmä v zmiešaných manželstvách, sa už hovorilo len po maďarsky. Zrazu akoby to chceli rodičia (alebo jeden z nich) odčiniť - počet žiakov na slovenských školách sa približne zdvojnásobil. Zuzana Lauková, riaditeľka školy v Slovenskom Komlóši, mi to potvrdila - keď tu chodila do školy, bolo ich osemdesiat, teraz stoosemdesiat. Pani riaditeľka Medveďová na slovenskej základnej škole v Sarvaši dokonca uviedla: v roku 1993 sme mali 127 detí, dnes 353 a navyše ešte stodesať v materskej škole. To sa rado počúva. Aj ľudí, čo sa hlásia k slovenskej národnosti, pribudlo. Pred dvadsiatimi rokmi ich bolo desaťtisíc, pred desiatimi osemnásť, z posledného sčítania ľudu ešte údaje nie sú. Viem, aj tak je to málo. Maďarizácia za takmer tristo rokov svoje urobila.
PODSTATA ZÁUJMU
Záujem o slovenské školy má niekoľko príčin. Jedným z nich je uvedomenie si rodičov, že doma ich dieťa slovenčinu nezačuje a bolo by škoda ju nevedieť, najmä ak v iných predmetoch, vrátane maďarčiny, nebude horšie ako z inej školy. Druhým dôvodom je úroveň slovenských škôl. Väčšinou prevyšujú svoje okolie. Učitelia a profesori so školou žijú, svoju robotu majú radi a cítiť z nich, že sú to osobnosti, aj hosťujúci učitelia zo Slovenska, ktorí majú tú výhodu, že nevedia po maďarsky a deti sa s nimi musia rozprávať v slovenčine. Lákadlom najmä pre deti z vidieka je aj skutočnosť, že ide prevažne o školy internátne, kde aj štúdium a mimoškolská činnosť je v istej miere organizovaná a deti sú vo vzornej opatere po celý deň. Pri prijímaní na vysoké školy sa vyžaduje znalosť dvoch cudzích jazykov. Angličtinu sa učia už na základnej škole - a druhým cudzím jazykom je pre nich potom slovenčina...
Deti v Sarvaši nám rozprávali, že každý rok chodia do Tatier. Tohto leta sa zastavili v Čiernom Balogu... a v očiach sa im premietalo Horehronie, Úzkokoľajná železnička, balocké lesy, štíty Tatier... Keď tým najmenším na jednej zo škôl Janko Cíger čítal svoju verziu príhod Janka Hraška, znova to bola radosť dívať sa do ich očí...!
Prečo im nevieme častejšie dopriať také krásne zážitky? Veď tie deti sú kúskom nás... Nezabúdajme.