Škola v prírode - Poznaj svoje korene
Štyri desaťdňové turnusy, dvesto žiakov a dvadsať pedagógov zo sedemnástich základných škôl, resp. dvadsiatich piatich obcí a miest piatich žúp Maďarska- štatistický takto by sa dala zhrnúť tohoročná Škola v prírodes podtitulom Poznaj svoje korene, ktorá sa konala v Hronci neďaleko Brezna už šiestykrát. Pre tých, ktorí veria skôr sile peňazí, jeden z najväčších projektov Slovákov v Maďarsku by sme mohli priblížiť aj z finančnej stránky. Projekt už tradične financuje Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa, ktorá získala prostriedky aj tentokrát od Slovenskej republiky na základe Dohody medzi vládou SR a vládou Maďarskej republiky o vzájomnej podpore národnostných menšín v oblasti vzdelávania a kultúry. Vláda SR v tomto roku poskytla pre nadáciu Lipa finančnú podporu vo výške 99 581,76 eur a kuratórium nadácie takmer polovicu podpory aj teraz vyčlenilo na Školu v prírode.
Toľko o strohých štatistikách a financiách, ktoré sú síce veľmi potrebné, ktoré však v tomto prípade nijako nedokážu zachytiť podstatu. Tá je totiž predsa len v spolu trávených úžasných chvíľach plných nových poznatkov, emócií a zážitkov, no a, samozrejme, v hlavnom poslaní prepotrebného a vydareného projektu. Cieľom jesennej Školy v prírode v Hronci je zabezpečiť žiakom učiacim sa slovenčinu v Maďarsku, aby v jazyku svojich predkov sa zdokonaľovali v slovenskom prostredí, prehĺbenie citovej spolupatričnosti k slovenskému národu, prípravu na jazykovú skúšku zo slovenského jazyka a spoznávanie histórie, kultúry a prírodných krás Slovenska.
V rekreačnom zariadení Poniklec v Hronciv tomto roku strávilo nezabudnuteľné dni dvesto siedmakov a ôsmakov z týchto lokalít: Santov, Lucina, Mlynky, Veňarec, Níža, Veľký Bánhedeš, Gerendáš, Malá Nána, Slovenský Komlóš, Čabačud, Dabaš, Békešská Čaba, Čív, Héhalom, Dengeleg a Nová Huta. O celkové zhodnotenie a samotný priebeh Školy v prírode sme požiadali jej hlavnú koordinátorku a organizátorku, autorku projektu, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženku Egyedovú Baránekovú:
- V neľahkej situácii, ktorej sa ako národnosť nachádzame, sa musíme venovať hlavne deťom, mládeži a slovenskému jazyku. Lebo keď nebudeme mať ľudí, ktorí budú u nás rozprávať po slovensky, nebudeme môcť hovoriť o slovenskej národnosti v Maďarsku. Aj tento ročník Školy v prírode Poznaj svoje korene potvrdil, že keď vieme správne komunikovať s našimi deťmi a keď ich dokážeme dostatočne motivovať, pôsobiť aj na ich city, tak nič nie je stratené. Je to síce veľmi ťažká cesta, ale nie neschodná. Pravda, všeličo by sa malo zmeniť aj v našom domácom prostredí a školstve, v jeho štruktúre, metodike vyučovania a aj v učebniciach...
Prvé dva ročníky školy v prírode sme usporiadali v spolupráci s Metodickým centrum Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Potom sme si uvedomili, že naše deti potrebujú viacej praxe a najmä komunikácie ako teórie. Nie náhodou sme si zvolili za vedúcu pedagogického tímu Anitu Mendelovú, ktorá bola úspešnou hosťujúcou učiteľkou v Dabaši-Šáre, takže vychádza z konkrétnych skúseností a praxe s našimi žiakmi. Do práce zapojila aj ďalšie vynikajúce kolegyne, ktoré tiež majú svoje osvedčené metódy, dokážu upútať našich žiakov. Koniec-koncov o úspešnosti ich práce svedčí fakt, že naše deti si ich veľmi obľúbili, tešia sa na každé zamestnanie, učia sa od nich veľmi veľa a aj radi.
Našu prácu v škole v prírode napomáhajú nielen učiteľky z Banskej Bystrice, zaoberajúce sa so žiakmi v predpoludňajších hodinách, ale aj animátorky, vysokoškoláčky, resp. čerstvé absolventky vysokých škôl. Tiež skvelé animátorky majú v rukách prakticky celý popoludňajší a večerný program. Nielenže pripravujú rôzne hry, ale pritom celý čas sa s deťmi rozprávajú po slovensky, obohacujú ich slovnú zásobu a pomáhajú im aj pri vedení denníkov. Prácu učiteliek dopĺňajú aj prípravou žiakov na písanie záverečných testov, ktoré sú zároveň akousi klasifikáciou ich desaťdňovej práce, preverovaním ich poznatkov zo slovenského jazyka, ale tiež z reálií o Slovensku či o živote Slovákov v Maďarsku.
Tieto okolnosti sú nesmierne dôležité pre nás aj kvôli plneniu hlavného poslania našej Školy v prírode, ktorým je väzba k slovenčine, slovenskosti a Slovensku. Ide nám najmä o to, aby žiaci učiaci sa slovenčinu v Maďarsku sa zdokonalili v slovenčine, aby pritom spoznali krásy jazyka, kultúry svojich predkov, ale aj prírody a Slovenska vôbec. V tomto roku sme pre každý turnus pripravili dva celodenné výlety, jeden bol do Tatier, druhý do niektorej z významných a krásnych slovenských jaskýň a do Banskej Bystrice. mali sme tu aj žiakov, ktorí v živote prvýkrát boli na Slovensku, pre nich to bol osobitný zážitok.
Prínosom spoznávania svojich koreňov formou školy v prírode na Slovensku je aj vzájomné oboznamovanie sa detí z jednotlivých Slovákmi obývaných regiónov Maďarska, ktorí sa doma nielenže nestretávajú, ale často o sebe ani nevedia. Pekné priateľstvá sa tu uzatvárajú a prehlbujú napríklad medzi školákmi z Dabašu-Šáre, Békešskej Čaby a Dengelegu.
Náš pobyt v Hronci je najmä, ale nie výlučne o Slovensku. Zaoberáme sa aj históriou Slovákov v Maďarsku, napríklad tým, kedy a ako prebehlo (znovu)osídlenie našich lokalít Slovákmi, kde všade žijú v krajine Slováci, koľko nás je... No a v tejto súvislosti sme sa porozprávali dokonca aj o sčítaní obyvateľstva. Deťom sme - samozrejme, spôsobom primeraným ich veku - povysvetľovali význam tohto aktu, dostali od nás aj príležitostný leták ZSM s tým, že doma ho ukážu svojim rodičom, starým rodičom a ďalším známym.
Učiteľka békeščabianskej slovenskej školy Mária Ištvánová, ktorá so svojimi dvadsiatimi žiakmi sa zúčastnila v poradí posledného turnusu, nám zhrnula svoje dojmy nasledovne:
- Už štvrtýkrát sprevádzam našich žiakov do Školy v prírode v Hronci, o ktorú je medzi nimi obrovský záujem, veľmi sa im tu páči. Tí, ktorí tu už boli, naozaj iba v najlepšom spomínajú a tí mladší, ktorí ešte nemali možnosť, netrpezlivo čakajú. Deťom sa páči najmä to, že sa tu učia aj pomocou piesní a dramatizácií hravým spôsobom, s dôrazom na bežnú, každodennú komunikáciu. je to iné ako doma s povinnou gramatikou a literatúrou, podľa prísnych-presných učebných osnov. Pre našich žiakov je dôležité, aby počuli súčasnú, aj hovorovú podobu slovenčiny, aby si precvičovali jazyk priamo na Slovensku, aby si po slovensky nakupovali v obchodoch, teda aby videli, že slovenčina je živým jazykom a neexistuje iba v učebniciach a na vyučovacích hodinách. Musíme s nimi maximálne využiť, že sme v čisto slovenskom prostredí, v spoločnosti tunajších učiteliek, animátoriek a personálu. Napokon napríklad gramatiku im môžeme učiť aj doma. Radi chodia práve sem, teda ani nevadí, že dejisko školy v prírode sa nemení. Z tohto hľadiska je to čosi podobné ako náš lyžiarsky tábor. Už dvadsať rokov chodíme na Skalku, na to isté miesto a tiež veľmi radi. Dáva nám to akúsi istotu dobre poznaného, vieme, kde, čo a ako. Takisto je to aj tu, v Hronci a na okolí máme skutočne bohatý výber pamätihodností, stačí spomenúť blízke Brezno či Banskú Bystricu, ale vydávame sa na výlety aj do Vysokých Tatier, Španej doliny či Harmaneckej a Demänovskej jaskyne.
Na slovíčko s učiteľkami Anitou Mendelovou a Elenou Kačaliakovou
- Ako hodnotíte ostatný ročník školy v prírode Poznaj svoje korene?
E. K.: - Každé úsilie o zbližovanie kultúr, o spoznávanie toho, čo nás spája, považujem za mimoriadne dôležité a zmysluplné. Myšlienku predstaviť deťom krajinu ich predkov a uviesť ich aspoň na chvíľu do reálneho jazykového prostredia, v ktorom sa so slovenčinou stretnú v aktuálnej, živej podobe a v ktorom si môžu svoje školské zručnosti overiť v bežných komunikačných situáciách, sa opäť raz, najmä vďaka vytrvalosti a neoblomnosti koordinátorky i autorky projektu Ruženky Egyedovej Baránekovej, podarilo premietnuť do skutočnosti, čo je skvelé. Aj posledný ročník potvrdil, že roky budovaná tradícia má kvalitný základ a zaslúži si pozornosť kompetentných orgánov i širokej (maďarskej či slovenskej) verejnosti.
- Na akej úrovni sa podľa vás pohybujú jazykové schopnosti a zručnosti detí?
A. M.: - Hodiny slovenského jazyka v rámci školy v prírode napĺňame najmä intenzívnou komunikáciou, situačnými hrami, nácvikom krátkych dramatických útvarov, počúvaním a interpretáciou ľudových i moderných pesničiek, čo sa s klasickým vyučovaním v „kamennej škole“ dá porovnávať len ťažko. Zo slov našich zverencov vyplýva, že slovenčinu sa doma učia „vážnou“ a zastaranou formou, spočívajúcou hlavne v „bifľovaní“ slovíčok a v memorovaní tematicky orientovaných textov (rodina, obec, história Slovákov v Maďarsku a podobne). Ich súvislý prejav však končí hneď, ako ho preruší neočakávaná otázka. Treba tiež povedať, že evidujeme školy s dobrými základmi, ale aj také, ktoré dosahujú žalostne slabé výsledky. Príčiny tejto skutočnosti však musí slovenská komunita hľadať doma, na maďarskej pôde. My môžeme len konštatovať, že už po prvých dňoch pobytu sú deti uvoľnené, omnoho bezprostrednejšie reagujú na naše podnety a ich snaha dorozumieť sa slovenčinou rýchlo naberá na intenzite. Odchody z Hronca bývajú dojímavé, plné prísľubov, že sa vrátia a že budú rozvíjať to, s čím sa prostredníctvom školy v prírode stretli.
E. K.: - Je jasné, že istý šok z nového jazykového prostredia, deti tesne po príchode zažiť musia - trvá však veľmi krátko. Po jeho prekonaní môžeme objektívnejšie sledovať ich komunikačné kompetencie, ktoré, ako o tom svedčia naše skúsenosti, ovplyvňuje tak úroveň vyučovania v konkrétnej škole, ako aj fakt, či sa dieťa pohybuje v rodine, kde sa hovorí (aspoň čiastočne) po slovensky, alebo nie. Žiaľ, jedincov, aktívne využívajúcich možnosť konverzovať s rodičmi či starými rodičmi, je veľmi málo. Navyše, ja osobne mám pocit, že vedomosti žiakov sa často pohybujú (lexikálne aj tematicky) v značne archaickej polohe, poznačenej historickou nostalgiou a pátosom. Práve pobytom v škole v prírode sa deti stretávajú so živou a s modernou podobou slovenčiny, ako aj s rozmanitými spôsobmi jej vyjadrenia (umenie, reklama, médiá a podobne), čo považujem v nastolenom kontexte za jej najvýznamnejšie pozitívum.
- Mohli by ste sa pokúsiť o krátku rekapituláciu vašich dlhoročných skúseností s problematikou vyučovania slovenského jazyka v Maďarsku?
A. M.: - Ak si Slováci v Maďarsku kladú otázku, ako ďalej, jedna z odpovedí by mala iste znieť - pracovať s deťmi. Momentálne to z nášho pohľadu vyzerá tak, že dospelí ustrnuli v akomsi začarovanom kruhu, z ktorého nevedia (nechcú?) vystúpiť. Možno už v bývalých métach nevidia zmysel, možno im ich dosahovanie nestojí za námahu... Ak sa má v budúcnosti dosiahnuť nejaký progres v tejto oblasti, treba sa problémom školstva i kvalifikovaných a zanietených učiteľov slovenčiny, ktorých je, zdá sa, z roka na rok menej, zaoberať systematicky a perspektívne. Škola v prírode je vďaka všetkým, čo sa na jej organizovaní podieľajú, jednou zo sľubných ciest.
- Čo je pre deti, ktoré sa školy v prírode zúčastnili (zúčastnia) najväčším prínosom?
A. M.: - Na to sa treba spýtať detí samotných... Myslím však, že sú to najmä silné zážitky, ktoré si odnesú z autentického slovenského prostredia.
E. K.: - Podľa mňa ide o synergický efekt spojenia neformálnej a inšpirujúcej atmosféry, bohatého programu, príťažlivosti všetkého, čo je nové, ale tiež atraktívnej prírodnej panorámy Hronca. Deti skrátka dostávajú chutný a výživný kokteil podnetov a emócií, ktoré na ne majú, ako sa zdá, blahodarné účinky.
Fotogaléria
https://www.facebook.com/oslovma/posts/4158303660935245
Text a foto: Imrich Fuhl
