http://www.oslovma.hu

Málokto si uvedomuje, že povojnová výmena obyvateľstva bola súčasť procesov reagujúcich na príčiny, výsledky a následky druhej svetovej vojny, ktorá skončila porážkou hitlerovského Nemecka a jeho satelita: Maďarska. Bola to aj porážka maďarskej politiky iredenty a revízie. Československo v záujme svojho zachovania a úspešného prežitia nastúpilo úprimný a neľahký proces vytvárania nových vzťahov s Maďarskom. Ich súčasťou bolo zníženie miery ohrozenia celistvosti republiky. Možnosť nemeckej revízie sa minimalizovala komplexným odsunom Nemcov z Československa. Túto možnosť v prípade maďarskej menšiny Spojenci neakceptovali. Preto ČSR hľadala riešenia ďalšie tri roky, ktoré na Schwarz5 maďarskej strane nachádzali minimálnu ústretovosť. Rukojemníkmi oboch vlád sa stali najmä obyvatelia maďarskej národnosti. Napokon sa Maďarsko a Československo dohodli a už trištvrte storočia sú vzájomné vzťahy legislatívne jasné v súlade s medzinárodnými normami.
Napriek tomu z maďarskej strany sa často ozývajú slová spochybňujúce mnohostranné a dvojstranné dokumenty. Začiatkom augusta 2021 odhalili v centre Šamorína pamätník vysídleným Maďarom za účasti predsedu maďarského parlamentu. Návšteva vzbudila zo strany slovenskej verejnosti určitú nevôľu najmä neustálym maďarským otváraním zacelených rán vo vzájomnom spolužití. K dobrému susedskému nažívaniu neprispeli ani Schwarz2 slovenskí predstavitelia maďarskej menšiny svojimi vyjadreniami ako: mlčať o deportáciách Maďarov na Slovensku je prejavom neúcty voči tým, ktorí po druhej svetovej vojne prišli o všetko, títo ľudia si zaslúžia, aby sa im Slovensko ospravedlnilo... Stranou pozornosti zostal text na pamätníku (najprv maďarsky, potom nemecky a až na treťom mieste slovensky): „Na pamiatku maďarských rodín, vysídlených a deportovaných zo Šamorína v rokoch bezprávia 1945-1949“.
Pristavme sa pri tvrdení o deportáciách a rokoch bezprávia. Aký bol osud Maďarov na Slovensku po skončení druhej svetovej vojny? Za čo sa má Slovensko Maďarom na Slovensku ospravedlniť? Siahol som po knihe vedca, právnika Jozefa Beňu: „Slovensko a Benešove dekréty“ vydanej v roku 2002 a vo svojom príspevku citujem, parafrázujem a odvolávam sa na fakty a skutočnosti v nej publikované.
Problémy maďarskej menšiny na Slovensku a začiatok „pohybu“ (odsun, vyhnanie, deportácia, vysídlenie a pod.) slovenských Maďarov nezačína v roku 1945. Ten sa odvíja od konca októbra 1918, kedy na troskách Uhorska (a Rakúska) vzniká nový štát Česko-Slovensko, o ktorý sa Slováci aktívne pričinili. V ňom sa z postavenia nesvojprávnej menšiny v Uhorsku stali štátotvornou menšinou a štátotvorným národom v Československu. Víťazné mocnosti tento suverénny krok Slovákov podporili a potvrdili podpisom mierovej dohody s Maďarskom v Trianone v júni 1920. Maďarsko dohodu ratifikovalo, ale sa s ňou nestotožnilo. Považovalo tzv. „stratu maďarského územia“ a zmenu postavenia Maďarov v nových štátoch z príslušníkov vládnuceho maďarského národa na (len) národnostnú menšinu za neprijateľné. Od trianonského podpisu začala ich systematická práca na revízii. Napriek skutočnosti, že medzivojnová maďarská menšina požívala vysoký štandard všetkých menšinových práv. Svoje revizionistické ciele čiastočne dosiahli Viedenskou arbitrážou z roku 1938 a vojenskou okupáciou časti východného Slovenska v 1939. Schwarz3 Práve táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti s udalosťami v roku 1945 až 1948.
Anexia južných území Slovenska niesla so sebou vyháňanie a deportácie nemaďarského obyvateľstva, konfiškáciu majetkov a viedla aj k stratám na ľudských životoch. Vtedy došlo k zákonnej zmene v štatúte občianstva tamojšieho obyvateľstva. Podľa dohovoru medzi ČSR a Maďarským kráľovstvom z 18. februára 1939 nadobudli automaticky takmer všetci obyvatelia „pripojených území“ občianstvo Maďarského kráľovstva. To znamená, že Maďari v Československu nestratili po druhej vojne štátne občianstvo ČSR, oni boli (zostávali) občanmi maďarského štátu. Naviac maďarský (povojnový) štát „odmietal prijať na svoje územie svojich štátnych občanov, obyvateľov maďarskej národnosti, pre ktorých bol materským štátom a ktorým sám udelil maďarské štátne občianstvo.“ Aby sme boli spravodliví, bol ich ochotný prijať, ale iba s pôdou, na ktorej žijú - aj s územím južného Slovenska! Revízia Trianonu by tak bola dokonaná. Práve maďarské občianstvo obyvateľstva navrátených území sa stalo kameňom úrazu vzájomného vyrovnania. Maďari na Slovensku neboli v rokoch 1945 až 1948 bezdomovci, boli občanmi maďarského štátu. Otázka ponechania a či získania povojnového československého občianstva bola upravená Košickým vládnym programom, ktorý zohľadňoval smutné skúsenosti maďarskej okupácie južného Slovenska a zneužitie občanov maďarskej národnosti pri likvidácii územnej celistvosti štátu. Československí Nemci boli komplexne vysídlení. ČSR chcelo riešiť „maďarský“ problém obdobne ako nemecký - vysídlením maďarskej menšiny. Napokon sa podarilo dosiahnuť transfer časti obyvateľstva maďarskej národnosti výmenou za Slovákov z Maďarska. Pretože výmena obyvateľstva závisela od vôle Maďarska, uskutočnila sa len v minimálnej miere.
Československý štát mohol a aj uskutočnil niektoré čiastkové kroky smerujúce k náprave krívd. Takto boli odtransportovaní k 1. 7. 1945 príslušníci okupačného aparátu (anyasi) a páchatelia deliktov proti územnej celistvosti a previnení voči českému a slovenskému národu - spolu 31 780 osôb maďarskej národnosti. Považovať dnes tieto osoby za obete bezprávia a zlovôle je neprípustné a bezohľadné!
Spojenci nesúhlasili s komplexným odsunom Maďarov a prenechali ich osud dvojstranným rokovaniam. Po maďarských obštrukciách, trvajúcich polroka, bola 27. februára 1946 podpísaná Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. „Podstatou dohody bol dobrovoľný návrat Čechov a Slovákov žijúcich v Maďarsku, pritom na výmenu z Československa bolo možné určiť (aj nedobrovoľne) iba rovnaký počet Maďarov, aký počet Slovákov prišiel z Maďarska“.
Realizáciu dohody o výmene, podpísanej vo februári 1946, maďarský štát stále odkladal. Preto v ČSR prijali opatrenia, ktoré dohodnutú výmenu mali doplniť alebo urýchliť, dokonca zmierniť. Takou možnosťou bola tzv. reslovakizácia. Umožňovala občanom maďarskej národnosti, ktorí mali štátne občianstvo ČSR pred Mníchovom, optovať pre Československo a získať opäť československé občianstvo. Ak spĺňali podmienky stanovené vyhláškou „sa mohli obyvatelia prinavráteného územia (k 1. júlu 1946) prihlásiť, že majú pôvodnú slovenskú národnosť“. Obyvateľov maďarskej národnosti južného Slovenska tak postavil pred dilemu: prihlásiť sa za Slováka alebo zdieľať osud ľudí bez československého štátneho občianstva. (Podotýkam, že maďarské štátne občianstvo im trvalo.) Výsledok bol jednoznačný: prihlášku „za Slováka“ podalo 410 820 osôb! Po preverení k 31. 12. 1947 priznali slovenskú národnosť asi 200 000 osobám. Reslovakizáciou predpokladané zníženie počet maďarských štátnych občanov v republike neprinieslo z dlhodobého pohľadu zmenu v národnostnom zložení na slovenskom juhu. Od roku 1949 nastúpila remaďarizácia a národnostná štruktúra sa vrátila takmer na pôvodnú hladinu.
Donútiť Maďarsko prikročiť k realizácii výmeny obyvateľstva mala tiež akcia „náboristov“. Išlo o všeobecnú pracovnú povinnosť, pridelenie práceschopných osôb maďarskej národnosti na výkon práce v českom pohraničí od 18. novembra 1946. „V literatúre sa aplikácia tohto dekrétu hodnotí ako vysídlenie, alebo deportácia.“ Tak odišlo za vyše tri mesiace do českých krajov 41 940 osôb. Napriek tomu, že od konca roku 1948 sa mohli vrátiť a boli odškodnení, asi štvrtina z nich sa na Slovensko už nevrátila a zostala tam. „Bohemizácia bola úspešnejšia ako reslovakizácia“. Potom čo Maďarsko nebolo stále ochotné začať s výmenou obyvateľstva ani začiatkom roka 1947, ČSR zatlačila aj jednostranným odsunom osôb maďarskej národností, odsúdených za spáchanie retribučných činov. Takýmto spôsobom vyhostili celkove 817 rodín, t. j. 2 746 osôb.
Po týchto opatreniach československej vlády (nielen kvôli nim) Maďarsko pristúpilo na jar 1947 k realizácii dohody o výmene obyvateľstva. Z Maďarska do ČSR sa presídlilo 71 787 repatriantov. Z ČSR do Maďarska bolo presídlených len 89 660 osôb (so súhlasom maďarskej vlády!), čo bolo asi 12 - 15 % z celkového počtu osôb maďarskej národnosti v Československu. Do Maďarska v rokoch 1945 až 1948 odišlo celkovo 124 186 osôb maďarskej národnosti (anyasov, vysídlením podľa dohody o výmene a jednostranným odsunom).
Udalosťami vo februári 1948 (zmena politického systému) nadobudlo riešenie maďarskej otázky v ČSR nový obsah. V júni 1948 sa zastavila výmena obyvateľstva. Koncom septembra boli oslobodené od pracovnej povinnosti aj osoby maďarskej národnosti pridelené na prácu v Česku. A v októbri 1948 bol prijatý zákon o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti. Pritom im štátne občianstvo nebolo „vrátené“. Išlo o „prvotné, originárne a autentické“ nadobudnutie československého štátneho občianstva. Podmienkou jeho nadobudnutia bolo tiež zloženie sľubu vernosti ČSR.
Základy našich trvalých povojnových vzťahov s Maďarskom položila parížska mierová dohoda z februára 1947 a dvojstranné vzťahy upravil do konečnej podoby známy Štrbský protokol z 25. júla 1949, ktorý je akýmsi slovensko-maďarským vyrovnaním s udalosťami rokov 1938 až 1948. Následne medzivládny Protokol z februára 1964 doriešil majetkové súvislosti. Turbulentné desaťročie (1938 - 1948) v slovensko-maďarských vzťahoch sa právne definitívne uzavrelo. Oba národy majú odvtedy pred sebou čistý stôl a priestor na úspešnú spoluprácu. Správnosť, platnosť a trvalosť vzájomného slovensko-maďarského spolužitia postaveného na uvedených princípoch a dokumentoch stvrdzuje aj Zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou podpísaná 19. marca 1995 v Paríži. (Paríž vo vzájomnej histórii po rokoch 1920, 1947 tretí krát!) V čl. 3 okrem iného stojí: „Zmluvné strany v súlade s princípmi a normami medzinárodného práva potvrdzujú, že rešpektujú neporušiteľnosť spoločných štátnych hraníc a vzájomnú územnú integritu. Potvrdzujú, že nemajú a ani v budúcnosti nevznesú voči sebe územné požiadavky“. Toho by sa mali politici i ostatní na oboch brehoch Dunaja držať. Preto ak dnes sa ozýva, že mlčať o deportáciách Maďarov na Slovensku voči tým, ktorí po druhej svetovej vojne prišli o všetko, je prejavom neúcty, tak mlčať o okupácii južného Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny je prejavom neúcty tiež. Ak dnes niektorí zdôrazňujú neľahký povojnový osud Maďarov na Slovensku, mali by jedným dychom spomínať aj neľahký vojnový osud a život Slovákov (a nielen tých) na juhu Slovenska v rokoch 1938 až 1945. Bez maďarskej politiky revízie a Viedenskej arbitráže by nebolo snahy o povojnový odsun Maďarov z Československa. Nezabúdajme a pripomínajme si osudy našich predkov, ale nachádzať vinníka len na jednej strane nie je riešenie. Ospravedlnenia nie je nikdy dosť, ale najlepším ospravedlnením je vzájomná úcta a rešpekt ku každému človeku, spoločenstvu, národu.