Spočívajte pri tardošskom kameni, krajania naši!
Základný kameň Pamätníka slovenského vysťahovalectva a zahraničných Slovákov ● „Hruda“ červenkastého mramoru z výdatných slojov tardošského lomu. ● Prísľuby blednú, ak nie sú kryté skutkami. ● (Spolu)nažívame vo zvláštnej klíme, keď odmietania, neochota až ignorancia často prevyšujú akúkoľvek snahu.
Žiada sa mi vrátiť ku krajanskej téme po takmer štyroch rokoch, čo som začal nazerať na ňu cez snahy (myslím, že úprimné a s nadčasovým posolstvom) nadácie Národný pamätník slovenského vysťahovalectva. Založili sme ju roku 2013 a ustanovujúce zhromaždenie sa zišlo na 7. Okrúhlom stole o Slovákoch v zahraničí štvrtého júla. Teda v predvečer dátumu, ktorý parlamentní poslanci hneď v prvý rok štátnej samostatnosti schválili ako pamätný deň SR - Deň zahraničných Slovákov (ten, ako vieme, je zároveň dátumom štátneho sviatku pripomínajúceho kresťanskú, duchovnú a kultúrnu misiu našich vierozvestov). Od vyhlásenia krajanského sviatku uplynulo však sedem rokov, kým sme si ho pripomenuli na verejnom priestranstve pri konkrétnom objekte. Bolo to v miléniovom roku, keď Slováci z Maďarska darovali Slovenskej republike „hrudu“ červenkastého mramoru z výdatných slojov známeho tardošského lomu. Vážil úctyhodnej štyri a pol tony, neopracovaný ho osadili uprostred petržalského SaduJanka Kráľa, kúsok od sochy nášho revolučného búrliváka a moderného romantického básnika ako symbolický základný kameň budúceho dôstojného Pamätníka slovenského vysťahovalectva a zahraničných Slovákov. Ten mal zosobňovať historický príbeh slovenského vysťahovalectva smerujúci povedzme v 18. storočí zo slovenských vŕškov a dolín po stredoeurópskych cestách na juh starého kontinentu, pokračujúci cez storočie 19. na vlnách Pacifiku do severoamerickej časti západného svetadiela a neskôr i do iných častí Zeme. A pretrvávajúci do najsviežejšej prítomnosti migrujúcou mládežou do všetkých takpovediac destinácií sveta.
Podľa účasti na slávnostnom akte pri odhalení základného kameňa panovali všestranné očakávania, že k tomuto daru začnú vlastnou mierou prispievať rodáci a ich potomkovia usadení v iných častiach sveta. K tomu sa družilo spontánne presvedčenie, že Slovenská republika po prvej sedemročnici novodobej štátnej samostatnosti je dostatočne zrelá na to, aby v krátkom čase uskutočnila konkrétne činy na postavenie objektu. V tej chvíľkovej eufórii pri pomerne hmotnom, ale na trávniku rozľahlého parku predsa len skromnom kameni pozornosti väčšiny ušla neprítomnosť štátneho činiteľa, ktorému v tom čase do úradnej kompetencie spadala aj sféra zahraničných Slovákov. Ospravedlniť sa mohol akurát tým, že tam nechýbal úplne. Na zhromaždenie nadšených či dôverčivých sa prizeral tak spoza búčka, parkovo presnejšie: spoza mohutného platana sústredene sledoval, či nedochádza k nejakému nemiestnemu pochybeniu. Akoby popritom tuho premýšľal o ďalších koncepčných krokoch vo svojom ministerskom kresle, ktorými by utlmil prehnane aktívne skutky svojho predchodcu. Ten totiž počas svojho štvorročného obdobia vo vláde SR prakticky uplatňoval veľa koncepčných stratégií podporujúcich predovšetkým oblasť národnej, regionálnej, miestnej i osobitej kultúry. A keďže do jeho rezortu spadala i pôsobnosť zahraničných Slovákov, popri inom predložil do parlamentu prvý zákon týkajúci sa tejto komunity (bol schválený roku 1997) a zriadil Dom zahraničných Slovákov ako výskumnú, prezentačnú, kontaktovú a domovskú inštitúciu otvorenú krajanom i domácim, ktorým je život našincov vo svete blízky z profesionálnych hľadísk alebo osobných vzťahov.
K onomu aktivistovi na miléniovom zhromaždení pri petržalskom kameni sa žiada pripomenúť, že osobnú nespokojnosť s pôsobením predchádzajúcej vlády SR v druhej polovici deväťdesiatych rokov prejavil vskutku razantne. Roku 1997 spoločne so svojimi ambicióznymi politickými druhmi teatrálne vtrhol do budovy ministerstva kultúry, aby demonštratívne preukázal, kto v tejto krajine je oprávnený vládnuť tvrdšou rukou. Bol to jeden z premnohých krokov, doteraz mnohorako omieľaných ako hrdinských podielov na zvrhnutí „mečiarizmu“. Dotyčného to vynieslo do spomenutého ministerského kresla, aby v ňom vyťahoval vyššie tromfy, než s akými funkčne pracoval jeho predchodca. Hralo sa mu oveľa jednoduchšie, namiesto konštruktívnej nadväznosti mali totiž neraz likvidačnú silu. Súčasťou politickej stratégie vládnej zostavy nastupujúcej na slovenskú pôdu koncom roku 1998 bolo totiž i spochybňovanie podstát mnohých dovtedajších národných aktivít. Otázka sa vtedy nenastoľovala tak, či to nebodaj nebude na škodu národnej kultúry.
Všestranný boj sa totiž neviedol iba proti už zvrhnutému -izmu, zasahoval priamo aj proti oblasti, o ktorej je reč. Nový šéf rezortu „inovoval“ Zriaďovaciu listinu Domu zahraničných Slovákov tak, aby jeho prezentačné, vzdelávacie aj kontaktné aktivity výrazne oklieštil. Následne spravil ďalší krok hoden formátu vysoko postaveného riadiaceho pracovníka: sídlo organizácie presunul z Pisztoryho paláca na Štefánikovej ulici do stiesnených priestorov na Jakubovom námestí. Pravý dôvod sa naplno ukázal až nedávno: spočíval v perspektívne pragmatickejšom využití budovy, kde vtedy sídlil krajanský dom. Tá začala sťa bájny vták vstávať z popola už ako Pisztoryho palác, a to za nemalého mediálneho potľapkávania ďalšej bývalej výraznej osoby nášho herectva, potom diplomacie a politiky.
Roky plynú, ak ide o postavenie pamätníka vysťahovalectva, nič sa nezmenilo ani prijatím vládneho uznesenia, ktoré „zaručovalo“ jeho vybudovanie do konca roku 2010. Ministerské kreslá sa bežne uvoľňujú, zasadajú do nich politici víťazných koaličných strán, niektorí v nich nestihnú poriadne ani ohriať koženku, už si tam sedia iní. Kto by bral na seba nesplnené sľuby tých predchádzajúcich! Súčasný minister kultúry jednoducho vypustil zo zreteľa, koľko roboty, hodnej nasledovania, v ňom vykonal jeho pred-predchodca v rokoch 1994 až 1998. Jemu oblasť zahraničných Slovákov nepatrila už ani pri prvom ministrovaní a nijakými skutkami sa k nej nehlási ani v prítomnosti (akosi bokom sa vytratila i povinnosť vyplývajúca z uznesenia vlády SR č. 625 zo 17. septembra 2008, ktorá ukladala práve ministrovi kultúry zriadiť do 31. decembra 2011 na Bratislavskom hrade v rámci novej expozície slovenských dejín a života Slovákov aj prezentáciu dejín, vysťahovalectva a života Slovákov žijúcich v zahraničí). Krajanská problematika sa medzitým dostala z kompetencie splnomocnenca vlády SR do dedičstva kancelárie podpredsedu vlády. Od nástupu predchádzajúcej vládnej garnitúry pripadla zahraničnému rezortu, a tak to zostalo i po prvotných a následných dohodách súčasnej koalície. Na výkon činností prevzalo ministerstvo do riadiacej pôsobnosti Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ten si vlani pripomenul desaťročie svojej existencie). Jeho práca - na pozadí širokého spektra, ktoré pred ním vykonával spomínaný Dom zahraničných Slovákov -, je podstatne zúžená. Pre viacerých z dvoch desiatok zamestnancov sa nosnou agendou stalo posudzovaniu žiadostí krajanských spolkov a jednotlivcov na pridelenie dotácií na ich činnosť (vlani bolo na to zo štátneho rozpočtu vyčlenených 650 tisíc eur).
Keďže tento úrad je v súčasnosti v Slovenskej republike už jedinou verejnou inštitúciou, ktorá vo svojej pôsobnosti zastrešuje problematiku Slovákov dlhodobo žijúcich v zahraničí a súčasníkov migrujúcich svetom, nadácia Národný pamätník slovenského vysťahovalectva sa pri hľadaní partnerov s dôverou obrátila na jej predstaviteľov. Popri skúsených diplomatoch oslovila, prirodzene, i Maticu slovenskú, ktorá udržiavala kontakty s krajanmi už v medzivojnovým období a v historickej misii pokračuje od konca 60. rokov dodnes. Ako napovedá už názov nadácie, jedným z nosných cieľov jej činností je „podpora vybudovaniu a prevádzke Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Slovenskej republike“. Pri napĺňaní tejto predstavy do konkrétnej podoby podpísal štatutárny zástupca nadáciu dohodu o spolupráci s predsedom štátneho subjektu, predseda národnej inštitúcie sa stal dokonca členom komornej nadačnej zostavy a osobne prispel finančnou sumou potrebnou na registrovanie nadácie na ministerstve vnútra.
Pri skonkrétnení predstáv sa nadácia obrátila na niektoré spolky profesionálnych tvorcov. Ústretová odozva prišla predovšetkým zo Spolku slovenských architektov. Začala sa pracovnými rokovaniami s riaditeľom kancelárie spolku Petrom Miklošom a viceprezidentom (nedávno zosnulým) Štefanom Šlachtom. Ideovo k téme sa najcitlivejšie priblížil architekt a urbanista Branislav Kaliský, vedúci bratislavského Architektonického ateliéru A1 ReSpect. Jeho pracovníci sa ujali vypracovania potrebnej štúdie s plnou zodpovednosťou, a keďže mal skúsenosti s projektovaním objektov v komplex Eurovea na dunajskom nábreží, načrtol predstavy o budúcom pamätníku v nástupnom priestore na Gondovej ulici v bezprostrednom susedstve Starého mosta a budovy Filozofickej fakulty UK. Návrh spĺňal základné ideové, vecné a neposlednom rade funkčné predstavy o komplexnejšom využití objektu, a takto ho nadácia predložila na posúdenie do kancelárie hl. mesta Bratislavy. Komisia pre pamätníky a zásahy do verejného priestoru plne podporila návrh hlavnej architektky mesta Ingrid Konradovej, že ideálne miesto pre pamätník by bolo na ľavom brehu Dunaja práve v okolí Starého mosta, poprípade na novej promenáde smerom k mostu Apollo. Odporučila vypracovať úvodnú architektonickú štúdiu, ktorá by popri pamätníku mala na zreteli ako jeho prirodzenú súčasť aj muzeálny objekt so sídlom inštitúcie, ktorá by sa odborne venovala celkovej problematike vysťahovalectva a migrácie.
Názor hlavnej architektky Bratislavy bol osobitne cenný, pretože dlhodobým pobytom v Rakúsku a profesionálnou prácou vo Viedni sa radí medzi rôznorodú a mnohostranne úspešnú komunitu slovenských krajanov u našich susedov. Stotožnil sa s ním i vtedajší námestník primátora hlavného mesta, dnes poslanec parlamentu. Myšlienku vybudovania pamätníka znásobene podporoval, keď sa oboznámil s vizuálnou časťou štúdie architektonického ateliéru. Tá zároveň uvažovala s vytvorením nového reprezentačného bratislavského námestia na architektonicky nevýraznom priestore a doteraz neveľmi kultivovanom parkovisku pred vchodom do univerzitnej budovy. Zanedlho (do pamätného Dňa zahraničných Slovákov vtedy chýbali dva dni) nadácia - spoločne s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí - prezentovala štúdiu Pamätníka slovenského vysťahovalectva v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky. Konala sa pod záštitou podpredsedníčok parlamentu Jany Laššákovej a Eriky Jurinovej. K architektonickej štúdii sa v rozprave pozitívne vyslovili všetci zúčastnení domáci i zahraniční odborníci. Ich súhlas znásobovali vecné vysvetlenia, ako možno budúci objekt pamätníka k histórii slovenského vysťahovalectva účelne využiť na elektronické šírenie informácií o tejto problematike, na oddych návštevníkov i na prezentáciu kultúry, umenia a výsledkov ďalších tvorivých či vedeckých činov Slovákov žijúcich vo svete.
Do tohto bodu dospela nadácia pred dva a trištvrte rokom. Po symbolickom položení základného kameňa pre Pamätník slovenského vysťahovalectva a zahraničných Slovákov v Sade Janka Kráľa v Bratislave-Petržalke roku 2000 to bol druhý konkrétny krok k jeho dlho očakávanej realizácii. Žiaľ, doteraz zostal posledným. Nebudem uvádzať opakované stretnutia s partnermi nadácie, návštevy u poslancov v národnom parlamente. Prísľuby blednú, ak nie sú kryté skutkami. Návrh umiestniť pamätník na nábrežie Dunaja hneď po jeho zverejnení nadobro uviazol v bratislavskom uvažovaní držať si pragmaticky v zálohe každý štvorcový meter v centre mesta dovtedy, kým nepríde poriadne lukratívna ponuka na jeho súkromnejšie vyžitie. Boli by sme na smiech, ak by sme pri takých postojoch chceli ďalej vysvetľovať, že objekt by navrhovaným architektonickým riešením dotváral a oživoval jeden z dlhodobo fádnych priestorov v centre hlavného mesta. A že by cez využitie nových mediálnych technológií spĺňal vizuálnu i vecne informatívnu službu na sprítomnenie vážnych a historicky nezanedbateľných dejinách slovenského vysťahovalectva, o ktorých súčasná migrujúca, podobne ako usadená slovenská mládež pramálo vie.
Jednoducho, mnohonásobne múdrejší pragmatici na priestore ležiacom dovtedy bokom ich záujmu vidia už niečo celkom iné. Nič konkrétne síce neprezradia, o to jednoznačnejšie sa proti pamätníku stavajú. Nadácia teda pokračovala v zdanlivo kolegiálnych rokovaniach s predstaviteľmi mesta, vypracovala na rokovanie jej poslancov ďalší materiál, medzi poslancami parlamentu opakovane hľadala o niečo konkrétnejšiu podporu. A súbežne iné miesto, ktoré by nedráždilo tak, ako pri pôvodnom návrhu. Nadácia pri hľadaní voľného priestranstva v inej časti mesta uspela ešte raz. Na bratislavské pomery rozľahlý a nezvyčajne dlhodobo voľný sa nachádza opäť neďaleko centra, v bezprostrednom susedstve novej budovy Slovenského národného divadla. Dokonca je v správe tejto inštitúcie zriadenej ministerstvom kultúry, teda je majetkom toho štátu, ktorý pred šiestimi rokmi uznesením vlády SR deklaroval záväzok do konca roka 2010 „v spolupráci s predsedom Bratislavského samosprávneho kraja vybudovať Pamätník slovenského vysťahovalectva v Bratislave a zabezpečiť jeho kofinancovanie“. Pre nadáciu to teda bol dostatočne vhodný podnet zaslať na rokovanie zastupiteľstva hlavného mesta SR návrh s postavením pamätníka na tejto pôde. Návrh je schválený už druhý rok, nasledovala však podobne hluchá ozvena (tentoraz akože kompetentných vo verejnej sfére) ako pri prvotne vyhľadanom mieste.
Čo pri takýchto postojoch je nadácia schopná ešte urobiť? Akurát si môže priznať, že bez súhlasu vlastníka neurobí ani povestne slepačí krok (veď zato je legislatívne v pozícii mimovládnej organizácie, čo sa zaoberá „iba“ verejnoprospešnou činnosťou). S nádejou o podporu sa opakovane obrátila na partnersky Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Z ostatného (posledného) rokovania odišla však už s vyrozumením, že nový predseda úradu dohodu o vzájomnej spolupráci s nadáciou nepredĺži. Tým zablokoval jej funkčnú komunikáciu smerom k štátu. Matica slovenská zase uvažuje (pravdepodobne i po neblahých skúsenostiach s Bratislavou pri vybavovaní povolenia pre súsošie Cyrila a Metoda) o pamätníku (aspoň) slovenským exilovým spisovateľom na Národnom cintoríne v Martine (kde už stojí pamätník našim olympionikom). Ak sa jej to podarí, vieme, že bude symbolizovať iba stružku z prameňov a prítokov, čo sa vlievajú do širokej krajanskej rieky.
A parlamentná poslanecká ochota? Tá je značne pod úrovňou výkonnej sféry štátu. Bratislava môže teda spokojne konštatovať, že nie jej poslanci brzdia osadenie krajanského pamätníka. Tentoraz na to nepotrebuje ani pričinenie vplyvných našepkávačov, čo plnia významnú misiu pri celkovej sochárskej, pomníkovej či pamätníkovej stratégii podporujúcej neraz reminiscencie na inú minulosť, než sa spája s dejinnými aktivitami slovenského národa. Pri našich laxných postojoch v tomto prípade ani nemusia popierať skutočnosť, že masové vysťahovalectvo Slovákov a Sloveniek zostáva jeho neoddeliteľnou súčasťou. Nuž čo, s ohľadom na štátnu i veľkomestskú politiku môžeme byť vlastne vďační za to, že tardošský kameň zatiaľ ešte leží na svojom mieste a že sa pri ňom môžeme slobodne schádzať.
Pravda, vôbec to občiansky nepreháňame, ani nezneužívame, prípadné verejné pohoršenie vyvolávame iba onoho pamätného piateho júla. Zvyšné dni si väčšinovo dávame pohov. Azda sa i nám treba vzdať naivnej predstavy, že nadačnými podnetmi a konkrétnymi návrhmi možno podnietiť spoločné aktivity Slovákov na sprítomnenie skutkov, zážitkov, skúseností, spomienok celých generácií, ktorí sa vysťahovali zo Slovenska alebo dlhodobo žijú mimo neho. (Spolu)nažívame vo zvláštnej klíme, keď odmietania, neochota až ignorancia často prevyšujú akúkoľvek snahu.