Potrebujú samostatnú koncepciu starostlivosti
Jozef Schwarz
Uhorskí Slováci potrebujú
samostatnú koncepciu
starostlivosti materského štátu
Ako „dobrovoľník“ na poli spolupráce so Slovákmi v zahraničí dospel som k niektorým poznatkom a návrhom k témam tohoročnej Stálej konferencie...
Moje skúsenosti vychádzajú z voľakedajšieho aktívneho posudzovania činnosti Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) z pohľadu Zboru poradcov premiéra (počas prvej vlády R. Fica) a vlastnej, už viac ako desaťročnej práce predovšetkým s krajanmi v Maďarsku. Spolupracoval som a spolupracujem zo Zväzom Slovákov v Maďarsku i Celoštátnou slovenskou samosprávou vMaďarsku ako aj s týždenníkom Ľudové noviny (mediálne, analyticky, publicisticky i aktívnymi drobnými prácami pri zvyšovaní ich slovenského národného povedomia). Podieľal som sa aj na príprave a vydaní viacerých kníh, ktoré kompletne zabezpečil pilíšsky Slovák Rudo Fraňo, o čom svedčia aj pridelené či nepridelené dotácie ÚSŽZ. Podobne sa zaujímam o činnosť a spoluprácu s niektorými zahraničnými Slovákmi zo Srbska, Chorvátska či Rumunska a Poľska. Toľko k mojej „kvalifikovanosti“ vyjadrovať sa na krajanské témy...
Považujem za primerané ako Slovenská republika zákonom vymedzila svoje úlohy v práci so Slovákmi v zahraničí: Upravila pôsobnosť orgánov štátnej správy vo veciach týkajúcich sa vzťahov Slovenskej republiky a Slovákov žijúcich v zahraničí a systém štátnej podpory Slovákom žijúcim v zahraničí. Za štátnu podporu sa považuje systém opatrení Slovenskej republiky zameraných na podporu národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí, na podporu ich inštitúcií zriadených na dosiahnutie tohto účelu a na podporu vzťahov medzi Slovenskou republikou a Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Spomínaný zákon tiež definuje základné pojmy a píše: „Národným povedomím sú aktívne prejavy hlásenia sa k slovenskému národu a k hodnotám, ktoré reprezentujú slovenský jazyk, slovenské kultúrne dedičstvo a tradície“. Dodávam, že v časti zákona týkajúcej sa štátnej podpory sa však už dopĺňa národné povedomie (okrem spomenutých kritérií ako je slovenský jazyk, slovenské kultúrne dedičstvo a tradície) o pojem kultúrna identita Slovákov. Tieto podpojmy nie sú už ďalej definované. Azda nový alebo novelizovaný zákon by to mal napraviť.
Pristavím sa práve pri pojme národné povedomie. Uchovanie národného povedomia je zmyslom štátnej podpory a následne štátnej politiky Slovenskej republiky vo vzťahu k Slovákom v zahraničí. Je základným kritériom prístupu, analýzy, zamerania práce i hodnotenia jej úspešnosti. Národné povedomie je subjektívne presvedčenie, ktoré dávame verejne najavo. Slovenská republika podporuje národné povedomie Slovákov v zahraničí spôsobmi a nástrojmi, ktoré mu ukladá zákon v podobe nielen systému opatrení štátnej podpory. V pravidelných intervaloch koncipuje ucelenú štátnu politiku na podporu národného povedomia. A predkladá o tom správy. Samozrejme, voči všetkým Slovákom žijúcim v zahraničí. Jednotný globálne orientovaný systém podpory národného povedomia Slovákov v zahraničí a z toho vyplývajúci jednotný, rovný postup je však z hľadiska jeho efektivity, kvality a účinnosti nedostatočný.
Ako konštatuje ÚSŽZ, „pri plnení zámerov štátnej politiky spolupracuje s organizáciami, predstaviteľmi a osobnosťami slovenských komunít v západnej Európe a v zámorí, s národnostnými menšinami v strednej a východnej Európe a so Svetovým združením Slovákov v zahraničí“. Keď odhliadnem od spolupráce so Svetovým združením Slovákov v zahraničí, tak možno pozorovať, že Slovenská republika rozlišuje „dva typy“ zahraničných Slovákov. Prvým sú: slovenské komunity, druhým slovenské národnostné menšiny. Práve toto členenie a závery z neho považujem za kľúčové pre nasledujúce obdobie práce so Slovákmi v zahraničí. Slovenská republika (ÚSŽZ a iní) si uvedomuje rozdiel medzi slovenskými komunitami a slovenskými menšinami a tento rozdiel treba premietnuť aj do politiky SR voči Slovákom žijúcim v zahraničí.
Všetká Slovač sa roztratila po svete migráciou. Slovenské komunity v západnej Európe, v Amerike či Austrálii vznikli a vznikajú emigráciou jednotlivcov. Ale slovenské národnostné menšiny vznikli „migráciou hraníc“. Rozpadom Uhorska v roku 1918. Z toho vyplýva (mala by vyplývať) diferencovaná podpora udržiavania národného povedomia. Emigranti - vysťahovalci odchádzali zo Slovenska zväčša (a ti čo zostali určite) so snahou riešiť svoje ekonomické a politické problémy. Ak si chcú zachovať slovenské národné povedomie je to pre Slovensko pridaná hodnota a treba ju všestranne podporovať. Ale, objektívne povedané, je to na ich dobrovoľnosti a prevažne by malo byť aj v ich réžii. Dnes dokonca pri otvorených hraniciach majú možnosť doplňovať svoje rady aj „novou krvou“.
Autochtónne slovenské národnostné menšiny v Maďarsku, Chorvátsku, Srbsku, Rumunsku, Poľsku, po druhej svetovej vojne na Ukrajine a od roku 1993 v Česku nevznikli emigráciou, vznikli zmenou štátnych hraníc. Tu otázka podpory slovenského národného povedomia je otázka bytostná. Musí byť systémom všestrannej pomoci Slovenskej republiky, vzájomne prepojeným komplexom opatrení. Nadnesene a expresívne povedané: musia zostať Slovákmi aj napriek svojej subjektívnej neochote. Samozrejme, za spolupráce jednotlivých štátnych orgánov uvedených krajín.
Pokiaľ naše postuhorské národnostné menšiny v Chorvátsku, Srbsku, Rumunsku a na Ukrajine sa ostatné takmer storočie rozvíjajú primerane a majú skôr väčšiu ako menšiu podporu aj svojich územných vlád, toto sa nedá povedať o Slovákoch v Maďarsku a Poľsku. Tieto krajiny aktívne podporujú výraznú asimiláciu našej národnostnej menšiny. Je to mäkký eufemizmus, ale pravdivý. V prípade rovnostárskeho prístupu k uvedeným slovenským národnostným menšinám podobne ako ku slovenským komunitám v ostatnom svete je zánik slovenského národného povedomia neodvratný. A to v priebehu jednej - dvoch generácií. Preto aj konštatovanie ÚSŽZ: „Slovenské menšiny v strednej a východnej Európe (Srbsko, Chorvátsko, Rumunsko, Česko, Maďarsko a čiastočne Ukrajina) a krajanské komunity v západnej Európe a v zámorí disponujú primeraným rozhlasovým a televíznym vysielaním, ako aj tvorbou, ktorá s tým súvisí“ treba kriticky doplniť: Slovenské národnostné menšiny nedisponujú verejným prístupom k mediálnemu vysielaniu v slovenčine materskej krajiny prostredníctvom domácich káblových a iných rozvodových sietí. Ponechať to na trh (ako to odporúčajú aj naši slovenskí predstavitelia) je nesprávne a likvidačné pre udržanie aktívnej slovenčiny.
Už pred dvomi rokmi som v tejto súvislosti navrhol uskutočniť audit miery slovenskosti (zachovanie a rozvoj slovenskej menšiny) vo väzbe na politiku štátov voči svojim menšinám a najmä voči slovenskej menšine. A to konkrétne v týchto štátoch, abecedne zoradených: Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Srbsko a Ukrajina. Na základe auditu (analýzy, identifikácie problému) určiť priority štátnej politiky SR a konkrétne postupy. Otázku opakujem a pýtam sa: Uskutočnilo sa niečo také v súvislosti s navrhnutou koncepciou štátnej politiky o Slovákov v zahraničí na roky 2016 - 2020? Vieme, aké je skutočné národné povedomie a aká je znalosť slovenčiny a najmä aký je trend? Nemôžeme sa uspokojiť s konštatovaním, že asimilácia je prirodzená vec. Maďari dokazujú, že udržať národné povedomie je možné aj dnes. Samozrejme, audit musí urobiť materská krajina v spolupráci so slovenskými menšinami.
Vítam porovnávaciu analýzu, ktorú ÚSŽZ uskutočnil pri príprave „štátnej koncepcie“. Práve tie štáty, kde slovenská menšina „nemá na ružiach ustlané“, majú relatívne účinnú politiku starostlivosti o svojich krajanov. Poľsko - Činnosť podobnú nášmu úradu vykonáva poľské spoločenstvo Polonia, riadené senátom parlamentu. Politika vo vzťahu ku krajanom sa riadi vládnou koncepciou starostlivosti o krajanov. Jej plnenie kontrolujú výbory parlamentu, premiér a jeho medzirezortná komisia pre krajanov. Osobitná pozornosť je venovaná poľskej menšine v susedných krajinách.Osobitný prístup ku krajanom má Maďarsko, ktorého koncepcia je vo veľkej miere ovplyvnená existenciou bývalého Uhorska. Ústava zaväzuje štát zodpovednosťou za ochranu Maďarov za hranicami, s čím korešponduje aj zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch. Spolupráca štátu prebieha priamo po politickej línii s etnickými politickými stranami Maďarov v susedných krajinách. Priame kontakty sú aj medzi politickými stranami etnických Maďarov a stranami v Maďarsku. Maďarsko udeľuje štipendiá na stredné a vysoké školy v Maďarsku, ale aj v štáte, v ktorom Maďari žijú. Podporujú výstavbu školských internátov, financujú motivačné balíčky a poskytujú peniaze pri nástupe do škôl s maďarským vyučovacím jazykom v zahraničí. Maďarskú koncepciu (bez šovinistického nádychu) odporúčam do pozornosti Slovenskej republike.
Poznámka k školstvu - Vyberám z koncepcie: „Slovenské národnostné menšiny v strednej a východnej Európe disponujú štátnym systémom školských vzdelávacích inštitúcií, katedrami na univerzitách, pedagogickým akademickým zborom, vedeckým výskumom, stavovskými organizáciami. Úrad finančne, odborne a politicky podporoval školstvo a vzdelávanie v slovenskom jazyku, (učebnice, pomôcky, technické prostriedky, školenia pedagógov, konferencie, výskum, odbornú literatúru a investície).“ Suché konštatovanie a nič nehovoriace o kvalite. Alebo sa niečo pohlo vpred? Pred dvomi rokmi ÚSŽZ pri slovenských národnostných menšinách konštatoval: „Ojedinele majú vlastnú štruktúru samosprávy a viac či menej rozvinutý systém slovenského národnostného školstva“. Predtým ojedinele - dnes disponujú štátnym systémom! Ale je to pravda? V Poľsku už si pripomínajú azda dvadsať rokov od zákazu slovenských bohoslužieb, v Maďarsku sa Slováci pýšia štátnym školským systémom bez jednej jedinej slovenskej školy! Všimnite si starostlivosť maďarského štátu o školstvo v maďarskom jazyku v predchádzajúcom bode.
Nemôžeme nechať všetku starostlivosť o Slovákov v zahraničí na materský štát. Opakujem svoje dlhoročné návrhy. Podobne treba pristupovať k pôvodným slovenským menšinám aj prostredníctvom neštátnych a iných organizácií. Predovšetkým je tu Matica slovenská. V platnom zákone o MS sa okrem iného hovorí o týchto úlohách, ktoré sú podľa mňa vo všeobecnosti platné aj na zahraničných Slovákov. Napríklad: upevňovať slovenské vlastenectvo, prehlbovať vzťah občanov k slovenskej štátnosti, združovať tvorcov a priaznivcov slovenskej kultúry a vedy vo svete, podporovať propagáciu Slovenskej republiky aj vlastnými informačnými a kultúrnymi strediskami utvorenými v zahraničí. Veľmi podnetná je možnosť „zakladať doma i v zahraničí nadácie a fondy na podporu národného a kultúrneho života Slovákov“. Taký fond či nadáciu by Slováci v Maďarsku veľmi potrebovali. V zákone sa tiež hovorí: Krajanské múzeum Matice slovenskej pôsobí ako jej ústredné pracovisko pre styk a spoluprácu so Slovákmi žijúcimi mimo územia Slovenskej republiky a na udržiavanie a rozvíjanie ich národnej identity a vzťahov k Slovenskej republike. Úlohou dnešnej MS musí byť prednostná podpora Slovákom v susedných krajinách. Dôvodom nech je zoznam zakladajúcich členov a členov iných spred 150 rokov. O Maticu slovenskú sa zaslúžili aj predchodcovia dnešných Slovákov v Maďarsku, Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Poľsku či na Ukrajine. Majú právo na splatenie dlhu. Samozrejme, MS musí zmeniť kvalitu svojej činnosti nielen voči zahraničným Slovákom. Podľa mňa je najvyšší čas pripraviť a prijať nový Zákon o Matici slovenskej a nielen pre oblasť práce s krajanmi.
Pri cieľoch štátnej politiky vypracovaná koncepcia okrem iného hovorí: „Základným strategickým cieľom je vytvárať podmienky pre priaznivú spoluprácu s krajanskými komunitami a slovenskými menšinami, zachovať a rozvíjať ich jazykovú, kultúrnu a národnú identitu.“ Nie celkom rozumiem formulácii - aký je rozdiel medzi jazykovou, kultúrnou a národnou identitou. Nie sú všetky „tri identity“ súčasť v zákone spomínaného národného povedomia? Cieľom musí byť podpora slovenského národného povedomia. Následne sa spomína: „Súbežne je potrebné dbať na ochranu príbuzenských menšín a krajanských komunít...“ Čo má znamenať pojem príbuzenská menšina? Moja dcéra s rodinou, žijúca v Česku? Vo vzťahu k Slovákom v okolitých krajinách využívame aj podporný mechanizmus. Zo zásadných cieľov štátnej politiky dominantné miesto musí podľa môjho názoru patriť týmto:
- Vytvárať podmienky pre synergiu všetkých subjektov aktívne pôsobiacich v oblasti krajanskej problematiky.
- Trvale podporovať kontinuitu historickej, kultúrnej a duchovnej identity slovenského národa
- Venovať osobitnú pozornosť výchove a vzdelávaniu krajanov v slovenskom jazyku v súlade s reálnymi potrebami slovenských národnostných menšín a komunít.
- Monitorovať, analyzovať a hodnotiť stav a vývoj krajanských komunít a slovenských menšinových spoločenstiev, ich potreby, podmienky, záujmy, demografické zmeny a spracovávať odborné analýzy, expertízne výstupy a hodnotiace správy.
Od zrodu môjho príspevku vznikli ďalšie inštitúcie „pomoci“ krajanom, ktoré nerešpektujú rozdiel medzi slovenskou komunitou a slovenskou národnostnou menšinou. Parafrázujem tlačovú správu: V Bratislave zriadili Centrum slovenského zahraničia. Rozhodla o tom Generálna rada Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) na svojom výročnom zasadnutí počas Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí. Centrum
slovenského zahraničia má trvalo predstavovať kultúru vyše 1,5 milióna krajanov (to sú krajania „s dušou“ - poznámka autora). Zahŕňať má muzeálnu expozíciu, predstavujúcu históriu krajanov, priestory pre prezentáciu živej kultúry, kde sa bude prezentovať folklór, divadlo, hudba či literatúra Slovákov zo zahraničia a v centre má byť aj galéria, kde sa budú konať výstavy krajanských umelcov. „Chýbať nemá ani krajanská reštaurácia so špecialitami Slovákov z jednotlivých krajín, ktorá je dôležitá aj pre samofinancovateľnosť projektu,” uviedol V. Skalský. Sídlom Centra slovenského zahraničia v Bratislave je zatiaľ Sekretariát SZSZ na Laurinskej ulici. Združenie zriadilo komisiu, ktorá chce s pomocou štátu či hlavného mesta získať adekvátne priestory v centre Bratislavy buď do vlastníctva, alebo do dlhodobého prenájmu. Pekná vec, ale národné povedomie Slovákov v Maďarsku nevylepší... Skôr sa mi pozdáva: Metodické centrum pre Slovákov žijúcich v zahraničí začalo svoju činnosť na pôde Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici 1. januára 1993.
Záver: Odporúčam rozpracovať koncepciu štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí duálne: Osobitne koncepciu podpory rozvoja slovenských národnostných menšín žijúcich v zahraničí a koncepciu podpory slovenských komunít žijúcich v zahraničí.