M. Vyšná: Tušenie domova / Album rodného kraja
Album rodného kraja ● Album pocitu domova ● Momenty, ktoré zažívaš v živote, vytvárajú vzťahy s krajinou, vnútorný súvis s ľuďmi a vlastnou kultúrou. Zbieraš ich celý život ako fotografie, ktoré ukladáš do albumov podľa veku, tém a tvojho vzťahu k nim. Tak vznikajú rôzne tematické a vzťahové albumy.
Nemusia sa na seba viazať a môžu existovať ako nezávislé entity. V tvojej mysli, aj na zemi. Tam niekde prebýva definícia a vedomie o tvojom skutočnom domove.
Preto hľadaj v dave známe tváre domova, čo sa podobajú na ľudí s tvojím materinským jazykom, kde ani neznámi nie sú pre teba cudzí, ale sme príslušní k sebe navzájom v duchu vlastnej kultúry. A keď sa dotkneš svojho domova čo len myšlienkami, aj poslepiačky nahmatáš zhmotnené pamiatky spoločenstva ľudí s rovnakým dejinným vývojom. To on ťa popoháňa neustále melírovať z krajinných útvarov osobitý prejav tvojej kultúry, ktorej si si zvykol byť súčasťou. Na pozadí týchto istôt ťa (ná)rodné puto bezpečne drží vo svojich okovách a tvoja nenásytná túžba po domove ti nedovolí zrieknuť sa ho.
Album rodného kraja
V dave vnímaš známe tváre, v duchu rátaš, či ich počet klesá alebo rastie. Nechtiac ich prirovnávaš k rodnému kraju, patria sem ony alebo ty? Všetci sú známi a dôverne cudzí. Sú to tvoje cudzie priateľstvá, naše spoločné cudzie spomienky a rozhovory. Cítiš blízkosť tvárí a odvrátené etnické identity. A potom už iba samé hranice - hranica etnicity, hranica charakteru, hranica schopnosti prispôsobiť sa. Chýba vlastná, spoločná báza pre ľudí tohto teritória. V mysliach, konaní, v čase a priestore.
Domov vraj tvoria ľudia, nie prostredie. Ale ty aj tak radšej hľadáš v kameňoch krehké priateľstvá zo žuly, v riekach hlboké vzťahy, v zemi ľudské teplo. Južania presne vedia, v čom spočíva príťažlivosť juhu, naše Podunajsko treba objavovať, neukáže sa hneď, len tak, na prvýkrát a hocikomu, aj v tom je jeho čaro. Tu sa všetko dôležité odohráva pri vode, Dunaj má svoju moc, ak si ťa raz podmaní, už mu neunikneš. A je jedno, či tvoje myšlienky iba cícerkom stekajú po rozhorúčenom hronskom dne alebo ich ľadové črepiny Hrona tlačia pred sebou, tak, či tak si Dunaj pod rázovitou Kamenicou na ne počká. Ale nespriatelí sa s nimi hneď. Ich súboj je natoľko živý, že zo štrku vybrúsia jemný a teplý piesok a z trpezlivosti tvoje myšlienky, naplnia nimi ostrovné bariéry medzi sebou a až potom sa ich vody a vône pomiešajú a stanú sa nerozlučnými priateľmi.
A na posledných miestach nášho kraja, kde kováčovské skaly prudko padajú do vody a splašené kormorány sa zlietajú k svojim ostrovným hniezdam, akoby sa Dunaj chcel obrátiť sám proti sebe a zaspať na svojich najkrajších plážach. Ale riečne šlepy ho nasilu vlečú ďalej zachytávajúc sa o posledné ostrovy, na ktorých tak často a radi zbierame jeho odkazy. Ani pritekajúci Ipeľ nedokáže zabrániť tejto nevyhnutnosti, iba sa mlčky plazí pomedzi chleb. Chleb sa neje, vymlela ho voda, zamiesila zem, aby vznikla roklina vymletá vodou. Z rokliny sa stala Chľaba, čo sa v zime podobá na horskú samotu so zamrznutým tichom a tečúcim časom. To je naša Dona. V jej ľadovom potočnom oku sa zakaždým zrkadlí otázka, keď v ňom hľadáš svoju pravú masku.
Mnohým sa naša šíra rovina nepozdáva, ale vylez na chľabanský cintorín alebo k posledným vínnym pivniciam pod Kamencami a hneď zistíš, že na dolniakoch dovidíme na všetko ďalej ako ktokoľvek inde. V obzore ti nebránia vysoké hory, ľahko sa zorientuješ a včas ráno na vrcholkoch okolitých kopcov Pleša a Burdy ti bude ležať nebo priamo pod nohami. A keď prejdeš cez Kováčovské kopce a jeho skaly na sever tak šikovne ako tunajšie muflóny, naďabíš znenazdajky na domy zakliesnené do lesa. Leľa je taká hornatá dedinka, že keď prižmúriš oko, vyvýšené cesty sa prekrývajú so strechami domov v údoliach. Veru, že vraj až sem sa kedysi zatúlal náš Leľ, aby dával pozor na bajty. A staré slovenské obydlia zase strážili vinohrady. Ale všetko je to už preč, aj ten boh je už zabudnutý v názve Leľanov a iba čas tu zostal ochraňovať náš domov. Nemodlikáme, iba sa pýtame - ak by sme odovzdali bohom naše spomienky na domov, bola by to úľava alebo zármutok?
Neviem, či naozaj alebo len tak nám prozreteľnosť občas dáva zvláštne znamenia. Vidmo sa vraj zjavuje len ojedinele v horách a tým, čo sa pravidelne ukazuje, budú šťastní a hory sa im stanú domovom. To by sa šťastie u nás muselo merať hĺbkou Dunaja, lebo títo vzdušní architekti si tak obľúbili miestnu baziliku svetoznámeho mena, že ju pravidelne na sklonku leta navštevujú. Nemohra tohto neviditeľného tvorcu na obraz kupoly katedrály, kým mnohí z nás ešte driemu nevinným ranným spánkom nám stavia z domova vzdušný zámok. A my, šťastní sme vinní tajomným okamihom.
Až odraz tvojej vidiny o šťastí pretne na hladine Dunaja hluk nevinných, je čas vrátiť sa domov. Prv, než zakotvíš v bezpečnom prístave, ešte raz sa obrátiš za brázdou svojej pramice, čo ti práve vyorala posledné spomienky. Pod nočnou hladinou skôr tušíš ako cítiš vlnenie hladkých tiel sumcov vábiacich rybárov do hlbín duše Dunaja. Ale keď pri brehu ich nemotorné kanojkové trupy hľadajú tvoju prítomnosť, v duchu ich poískaš a oni skrotené pochopia, čo si vyberieš? Dunajskí rybári by vedeli mlčať...
Na vode je všetko neisté, aj tvoj domov akoby sa hojdal a nemal pevné základy. Ale keď zrastieš s touto neistotou a naučíš sa jej dôverovať, obľúbiš si ju. Chrbty dunajských vĺn sú ako chrbty divých koní a jazda na malých plavidlách je ako jazda bez sedla. A keď si už myslíš, že v harmonickom súboji tvojho tela s každým tajným záhybom a preliačinkou vráskavého dunajského chrbta nadväzuješ dôvernú známosť so svojím spoločníkom, jeho nevyspytateľné vody ťa znenazdajky tak rozhádžu, že opäť musíš hľadať novú istotu. Na vode, aj na pevnine.
Album pocitu domova
V dave vnímaš známe etnické tváre, ktoré ti nič nevravia. Spoločný máme iba pozdrav na ulici. A ďalej? Kde sú známe slová, ich myšlienky a kolektívne legitimácie na domov? Sme mŕtve putá plné ľudskosti a zaprášené identity. Opatrujeme pocity domova bez patiny a rodokmeňa. Všetko sa tu spravodlivo delí dvomi - právo na domov na právo a domov, etnické vedomie na sebavedomie a bezvedomie, spolupatričnosť na príslušníkov a patriotov, národná kultúra na peniaze a národ, občianstvo na občanov a rodákov, tolerancia na negatívnu a pozitívnu diskrimináciu.
Ale vo svojom vedomí máme vlastné ostrovy a ostrovčeky. Sú pre nás však príliš tesné, ale my sme vraj skromní a tvárime sa, že nám stačia. Tam pestujeme svoje nikdy nenaplnené identity. Prázdne reči a ich vyvrátený obsah o budovaní národných symbolov nepotrebujú peniaze ani ľudí. Lepšie svedomie, čo hryzie vlastné národné spomienky na našich hrdinov, ako vedomie o mučení mysle národnou výchovou. A zatiaľ, čo všetci akoby boli na svojom mieste, iba my tu prešľapujeme a čakáme, kedy príde na nás rad. Zmysel spolupatričnosti však uniká našim krajanom až natoľko, že sa nezastaví ani na hranici bytia vlastnej identity. Potichu si myslia, že ostrovy nepatria pevnine. Vraj športom dôjdeš skôr k národnému zdraviu a vystupovaním na pódiu sa pretancuješ k národnému sebavedomiu. Taká je totiž naša historická pamäť na podporu vlastnej kultúry. O ostatné sa už postará riadená samoregulácia - kolonizácia nášho jazykového priestoru, zakrpatený vývoj generácií medzi dvomi mlynmi - pocitom domova a rodným krajom, odsun národného obrazu do matičného geta, krádež vlastných práv na občianske identity.
A čo bude s našimi národnými snami? Zase skončia na tom páchnucom národnom smetisku snov? Pomaly ich tam bude viac ako v našich mysliach. Možno si ich raz ešte prídeme vyzdvihnúť, pokiaľ úplne nezhnijú. Naši rodičia nám ustlali, ako najlepšie vedeli, vlasť nám vrátila toľko, čo sme jej my odovzdali. Ibaže, príliš veľký rozdiel medzi poznaním, realitou a skromnosťou. Je ľahké byť skromný, ak realita nezodpovedá istým, zaužívaným predstavám. Ale buď skromný, ak realite chýba poznanie! Čo sme sa všetci zabudli na javiskách s trikolórou cez oči alebo sme si poplietli skromnosť s bezduchosťou? Príčina poznania je dôsledok v národnom vedomí štátneho zabezpečenia, našich otcov a nezameniteľnej národnej jedinečnosti. To má byť naša každodenná podstata kŕmená národnými snami a pridájaná národnoštátnym významom.
A náš folklór a nárečie? Akoby aj korene našich tradícií nedosiahli až k Dunaju a pohŕdali jeho životodarnými vodami. Etnografi a jazykovedci boli natoľko úprimní, že na Podunajsku okrem zopár izolovaných ostrovčekov neodhalili žiadne slovenské nárečie. Občas sa ozve ozembuch narodený v týchto končinách, čo si hmlisto pamätá svojich predkov z Oravy a občas utrieme prach z maľovaného džbánu odkiaľsi z Horehronia, čo prestal chodiť po vodu prv ako sa rozbil. Kedysi nám vozili aj knihy, pre inšpiráciu, aby sme sa nedočítali o sebe. Vlastníme tu ešte mnoho pôvabných zvyškov a črepín našej hmotnej kultúry plné známych vzdialených príbehov a myseľ plnú chýbajúceho vedenia. Ale máme chalupy vypálené od tuhého slnka, čo pripomínajú biele našuchorené rukávce a nad nimi čepiec sa ako strecha červenie, a takej menlivej stužky vo vlasoch ako je vinúci sa Dunaj, nenájdeš v celej krajine - raz modrý, keď sa rád podobá nebu, inokedy zelený, Meluzínou vyšívaný s bielymi krajkami, perleťový, keď mu tuhnú pery od mrazu a purpurový, keď sa aj slnko musí ochladzovať v jeho vodách. A tam hore, akoby ozajstné kapce, lemované dubmi a agátmi, pestré lúky a orné zeme, to sú určite rozprestreté sukne našich pramaterí. To je náš rodný kroj, čo nám nikdy nevezmú vyžraté mole páchnuce povalovou zatuchlinou. Do tanca mu spieva slávik ako repa a kraj zdobený riečnymi perlami sa zvíja v rytme dunajských vĺn. Alebo to škriekajú a kvília nenásytné čajky bijúce sa s kormoránmi o ostrovné poklady?
Je toto domov, ktorý smieš opustiť? Kde len dunajské lode majú moc aspoň iluzórne pohnúť hviezdami? V ktorých mestách sa nájdu ľudia, čo zaplnia naše ulice domova? Našli by v nás iné pramene poznanie, čo by ich zaplavilo múdrosťou? Môžeš opustiť svoje rozsypané myšlienky a vrátiť sa na pevninu bez viny? Kde nás domov nebude tak priťahovať svojou diaľkou, aby sme mohli zostať so svojimi najbližšími? A kto by chcel opustiť tie intímne chvíle, keď na brehu Dunaja roky počítaš kamienky, aby si zistil jeho vek, keď nechtiac prijímaš jeho nevinné hry s deťmi Dunaja, kedy aj horúce letné noci majú svoj význam - nútia bdieť nad svojím domovom?
A predsa tento domov opúšťame. Nie hneď, až po skúsenostiach. Prídu noví, a urobia to isté. Odkiaľsi nás vytrhli a cestu naspäť si už nepamätáme. A na písanie vlastných dejín nemáme silu. Kto vie dokedy sa tu ešte budeme potĺkať a skrývať ako zlodeji vlastných práv?
Mnohé myšlienky na pocit domova sú natoľko cudzie a vzdialené, že na ne ani nedosiahneš. Sú pre nás také samozrejmé, prirodzené a blízke, že je aj ťažké vzdať sa ich. Predsa sú však v našom bytí najbližším vzdialeným domovom. Niet inej definície skutočného domova, máme iba dlhú chvíľu so zmyslom pre život, o ktorý neustále zakopávame a cestou zbierame do svojich albumov cudzie pocity domova a vonkajšie zážitky na rodný kraj. Alebo sa vydáme za domovom neistou cestou porovnávania svojho albumu cudzieho domova a iných, cudzích albumov rodného kraja v našej domovine.