Zastavme ich bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú
Pôvodné obyvateľstvo ● Kde sa strácajú Slováci ● Niečo z vlastnej minulosti: dodnes v mnohom aktuálny prejav komlóšskeho farára Ľudovíta Jaroslava Hrdličku v roku 1931 na Kongrese národnostných menšín v Ženeve ● Príspevok Clauda Baláža pre konferenciu ZSM Ako ďalej, Slováci v Maďarsku? - 2014
Pôvodné obyvateľstvo
Slováci žijúci v Maďarsku sú od čias Samovej a Veľkomoravskej ríše autochtónnymi obyvateľmi západnej a severnej časti dnešného Maďarska, ktorých predkovia tu dávno žili, ešte pred príchodom maďarských kočovných kmeňov. Neskôr sa k nim pridali aj Slováci, ktorí sa od 17. storočia - po vyhnaní Turkov - usadzovali vo vyľudnených južných častiach, ktoré po tureckej devastácii začali opäť oživovať a kultivovať. Bez nich by mnohé územia tzv. Dolnej zemi ostali len pustou krajinou. Stali sa nielen obohacujúcim prvkom, ale svojim nekonfliktným spolužitím s inými národmi a národnosťami, ktoré žili a žijú na tomto území, sa významnou mierou pričinili a pričiňujú o jeho rozkvet, bohatstvo i slávu.
Kde sa strácajú Slováci
Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku nástupníckych štátov - Maďarska a Československa - ostali na ich území, na ľavej i pravej strane Dunaja, približne počtom rovnaké, maďarská a slovenská národnostná menšina, ktoré žili svoj vlastný život v novom prostredí, ale bez toho, aby pretrhli putá s materskou krajinou. Napriek všetkým nasledujúcim, často pohnutým a kritickým dejinným udalostiam, ich počty sa zachovali aj po skončení druhej svetovej vojny. V nasledujúcom období, podľa úradných štatistík, počet Slovákov v Maďarsku klesol v závislosti od zdroja zo 400 000 - 500 000 / vyše 300 000 / 145 000 začiatkom 20. storočia na dnešných oficiálnych 18 000 osôb, čo je pokles počtu národnosti o 95,5 % / 94,2 % / 87,5 % za iba 80 rokov (bez odpočítania výmeny obyvateľstva vo výške cca. 70 000 osôb). Počet Slovákov je dnes paradoxne vyšší vo vzdialenejšom Srbsku či Rumunsku, pričom je paradoxne signifikantné, že v týchto krajinách bolo v čase rozpadu Uhorska Slovákov podstatne menej ako v Maďarsku. Hoci proces asimilácie je všeobecný jav, ktorý možno spomaliť, ale nie zastaviť, je súčasne aj odrazom štátnej politiky vo vzťahu k národnostným menšinám na území svojho štátu. Možno niekto povie, že sú veci, ktoré nemožno matematicky porovnávať, nuž ale, ako porovnať a vysvetliť skutočnosť, že z polmiliónových národnostných menšín ostalo v roku 2014 len 18 
tisíc Slovákov v Maďarsku a stále 458 tisíc Maďarov na Slovensku.
Takže Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?, zmenilo sa od roku 2011, keď vznikla táto záslužná konferencia, niečo zásadné, ktoré zabráni tomu, aby v blízkej budúcnosti sa toto kritické číslo nezmenilo na nulu a in memoriam? Stále priveľa otázok a žalostne málo odpovedí. V čiernom humore to pripomína ten známy športový komentár „Naši tak krásne hrali, ale žiaľ prehrali.“
Niečo z vlastnej minulosti
„Historia magistra vitae“, čiže Dejiny sú učiteľkou života a história je svedkom doby, dňom 
pravdy, životom pamiatky, majstrom života i hlásateľom uplynulých čias. Slováci žijúci v Maďarsku ešte stále nemajú svoje dejiny od najstarších čias po súčasnosť spracované vo forme ucelenej vedeckej ani populárnej monografie, ktorá by mohla byť nielen zdrojom vedomosti a neskreslených informácii, ale aj podnetom pre hrdosť a vlastnú identitu príslušníkov slovenskej menšiny v Maďarsku.
Dovolím, si využiť konferenciu „Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“, aby som pripomenul snaženia vašich predchodcov, na ktoré by sa nemalo zabúdať a ktoré by mohli byť nielen poučením, ale aj invenciou pre permanenciu „Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“ V Maďarsku sa po roku 1919 hovorilo a ešte i dnes to s obľubou tvrdia niektorí politickí predstavitelia 
Maďarov žijúcich na Slovensku, že oni by Slovákom v Maďarsku dali všetko, čo im zákon zabezpečuje, ba i viac, ale že Slováci si ničoho nežiadajú. Kdesi do prachu zabudnutia zapadli žiadosti, ktorými sa 15. marca 1919 obrátili na novoutvorenú maďarskú vládu osobitnou deputáciou vyslanou zo Slovenského Komlóša a jeho okolia. Slováci v memorande v slovenskej i maďarskej reči žiadali v rámci Maďarska vytvorenie slovenského okresu, tzv. „Slovenského okolia“. V memorande vtedy žiadali nasledovné: „...Chceme sa stať okresným sídlom tak, že by sme i so slovenskými obcami, okolo nás v Čanádskej župe ležiacimi, menovite s V. Bánhedešom, Ambrózkou, Čan. Albertom, Pitvarošom a prípadne s Naďlakom a V. Majlátom zjednotení boli v jedno administratívne, okresnosúdne a volebné okolie so sídlom v Slov. Komlóši, v ktorom okolí a obciach rečou administrácie, súdobneho pokračovania a výučby nech je reč slovenská...“. Podobné memorandá chystali aj okresy čabiansky a sarvašský a pravdepodobne aj iné roztratené ostrovy. Nasledujúca komunistická hrôzovláda a po nej fašistický teror ďalšie takéto iniciatívy znemožnili a vedúci predstavitelia slovenského života v Maďarsku sa dostali pod policajný dozor, alebo boli priamo uväznení.
V posledných augustových dňoch 1931 sa po siedmy raz zišiel v Ženeve Kongres národnostných menšín. Maďarská vláda podnikala všetky možné kroky k tomu, aby Slováci z Maďarska nemali na kongrese svoje zastúpenie. Napriek všetkým prekážkam sa to napokon podarilo Kultúrnej jednote Slovákov z Maďarska, že jej delegáta - komlóšskeho farára Ľudovíta Jaroslava Hrdličku, rodáka z Nadlaku, prijalo prezídium kongresu a prezidiálna rada mu umožnila odovzdať nasledujúci pamätný a dodnes v mnohom aktuálny prejav:
„Pán predseda, vysokoctení pánovia!
Včerajšie zasadnutie (výboru, predsedníctva) kongresu európskych menšín rozhodlo vyhovieť žiadosti Kultúrnej jednoty Slovákov z Maďarska so sídlom v Bratislave, aby táto organizácia slovenských emigrantov zastupovala slovenskú menšinu v Maďarsku na snemovaniach organizovaných menšín európskych do tých čias, kým Slováci v Maďarsku nebudú môcť dať sa zastupovať delegátmi z vlastného svojského stredu. Za toto rozhodnutie vďačia Vám predovšetkým sami Slováci v Maďarsku a s nimi všetci ich bratia, a vo svojom štáte a mimo jeho hraníc. Mne pripadla česť, aby som toto poďakovanie tlmočil a zároveň vydal toto osvedčenie:“
Stalo sa typickým a charakteristickým, že maďarskí účastníci kongresu a hlavne československý delegát a poslanec čs. parlamentu dr. G. Szüllö
znemožnili Hrdličkovi predniesť svoj prejav živou rečou, verejne všetkým účastníkom. Vďaka šťastnej náhode ho mohol predniesť
aspoň všetkým slovanským účastníkom v spolkových priestoroch ženevského československého klubu.
„Dosiaľ bolo, jak viem, šesť kongresov organizovaných menšín európskych, na ktorých menšinové skupiny z Maďarska zastúpene neboli. Znamenalo by to, že situácia týchto menšín je taká, že sú spokojné so svojim osudom, že ich štát poskytnul im možnosť národného života v plnej miere, že niet príčiny, aby sa domáhali nápravy svojho položenia prostredníctvom medzinárodných združení. Ale kto by takto uvažoval, veľmi by klamal seba a svoje prostredie. Keď skúmame položenie niektorej menšiny v niektorom štáte, nedívajme sa na minoritne zákony, ale na ich prevádzanie a na účinky týchto zákonov. Keď toto aplikujeme na Maďarsko, vidíme, že maďarské zákony týkajúce sa menšín nie sú špatné - ač práve dalo by sa im vytýkať to i to, avšak prevádzanie týchto zákonov, aby menšiny boli úplne asimilované väčšinovým národom. V dôsledku tejto 
tendencie Slováci v Maďarsku sú na šikmej ploche vymretia a ich boj o zachovanie národnej individuality zdá sa byť márnym.
Slovenská menšina v terajšom Maďarsku počíta vyše 148 000 duší podľa úradnej štatistiky. V skutočnosti je ešte aspoň raz tak veľká. K podopretiu tohto svojho presvedčenia vedel by som uviesť moc dokladov, avšak chcem sa pridržiavať len úradnej štatistiky. Táto 148 000 hláv počítajúca menšina za 12 rokov od štátneho prevratu a od vyjdenia menšinového vládneho nariadenia za 8 rokov nevedela sa domôcť jediného krajinského kultúrneho spolku. Dna nášho vedomia v celom Maďarsku je asi 5 cirkevných spolkov miestnych, ako napr. v Budapešti, Komlóši a Čabe. Vyše 1 000 podpismi opatrená žiadosť o kultúrny spolok leží od rokov v ministerstve vnútra bez odpovede. Úradná propaganda zná o hospodárskych spolkoch; my ovšem nevieme o nich nič. O politickej strane nemôže byť ani reči, ale i keby bolo, volebná réžia nepripustí slovenského menšinového poslanca do parlamentu, aby sa ozval a protestoval proti obchádzaniu menšinového, medzinárodne garantovaného práva. Ak niekedy padla v peštianskom parlamente poznámka o Slovákoch, padla ona z úst opozície pri ohromnom pobúrení väčšiny. Napriek jasnému zneniu zákona a vládneho nariadenia, vláda dosiaľ nepovolila ani jeden slovenský časopis, ktorý by spájal roztrúsenú slovenskú menšinu. Prvá takáto žiadosť bola odmietnutá s odôvodnením, že v krajine je nedostatok papieru; ostatné žiadosti boli odmrštené bez poznámky, alebo vôbec neboli zodpovedané.
Slávny kongres! Základom žitia a bytia každého národa je možnosť vychovávať dorast v materinskom jazyku. Kde toho niet, tam nemožno hovoriť o živote menšiny. Posúďte láskavo, ako je zabezpečený život slovenskej menšiny v Maďarsku, keď tam niet jednej jedinej elementárnej školy slovenskej. Zákonné opatrenie hovorí o trojakom type takýchto škôl. Ministerstvo vnútra v roku 1925 predpísalo i podrobnú učebnú osnovu pre každý typ. Čo však z takýchto predpisov, keď zostanú len na papieri? Úradná maďarská štatistika vykazuje 52 maďarsko-slovenských škôl, ktoré majú byť typu najposlednejšieho, t. j. takého, v ktorých len prvouka, písanie a čítanie vyučuje sa v slovenskej reči. Ale ani tomu nie je tak, lebo vo väčšine týchto 52 elementárnych škôl len náboženstvo vyučujú po slovensky. Vláda sa zaviazala otvoriť meštianske a stredné školy, ovšem zase len na papieri, tak ako je to so stolicou slovenskej reči a literatúry, alebo vydávaním zákonov a vládnych nariadení v menšinových rečiach. Pánovia v terajšom Maďarsku ani v jednej obci neuverejňujú vyhlášky, nerokujú v obecných výboroch, v školských stoliciach, v cirkevných konventoch, mimo štátnej reči i v slovenskom jazyku. Sám ľud ani nevie, že má na niečo právo, že jeho reč a kultúra je chránená zákonom. Vládou vydávaný slovenský týždenník neuverejnil o tom ani riadka, cirkevní hodnostári, ako napr. evanjelický biskup Raffay vyzval duchovných, aby sa o tom nezmieňovali pred veriacimi a schôdze ľudu zvolávané cieľom informácie boli zakázané.
Vysokoctený kongres!
Nezišli sme sa preto, aby sme len rekriminovali a aby sme obviňovali vlády. To neni cieľom nášho snemovania. My sme sa dobrovoľne združili preto, aby sme hľadali a doporučovali lepšie prostriedky spolunažívania národov, lebo veríme, že terajšia menšinová prax vo väčšine národov má v sebe zárodky novej katastrofy Európy. Ja tak myslím, že združenie európskych menšín má byť neoficiálnym poradcom Spoločnosti Národov vo veciach menšinových. Slovenská menšina nerobí iredentu, nežiada revíziu hraníc, je a bola verná štátu maďarskému. Žiada však revíziu domácu, lebo spravodlivosť je len jedna.
Končím svoj prejav so želaním, aby 7. kongres európskych menšín znamenal novú etapu v práci za lepšiu budúcnosť národov väčšinových i menšinových v Európe.“
Starostlivosť Slovenskej republiky o Slovákov žijúcich v zahraničí
Slováci, nech žijú kdekoľvek na svete, sú integrálnou súčasťou slovenského národa. Každý Slovák je vzácny a je ich príliš málo na to, aby sa delili, sporili a postupne strácali v prepadlisku dejín. O to je väčšia individuálna i kolektívna zodpovednosť každého z nich za svoje osudy, za svoju budúcnosť. V tomto zmysle musí Slovenská republika plniť nezastupiteľnú úlohu a prebrať plnú zodpovednosť aj za existenciu Slovákov žijúcich v zahraničí, za stav ich národného povedomia a kultúrnu identitu a za kvalitu a rozsah vzťahov s materskou krajinou.