Anna Ištvánová (1955-2014) nás navždy opustila
Zvukový záznam - Prezident SR udelil Anne Ištvánovej Rad Bieleho dvojkríža III. triedy In memoriam - Do života slovenských spolkov, škôl i kultúrnych inštitúcií vniesla trvalý a nedoceniteľný vklad. - Nech Ti je rodná zem ľahká! - Örökre eltávozott közülünk, emlékét megőrizzük!
Na poslednej rozlúčke s Annou Ištvánovou v Békešskej Čabe
14. januára 2014 v priestoroch Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe zazneli slová vďaky, úcty a uznania venované už iba navždy svetlej spomienke na pani Annu Ištvánovú, výnimočnú osobnosť Slovákov v Maďarsku. Na poslednej rozlúčke s významnou a pre Békešskú oblasť dolnozemských Slovákov nespochybniteľne kľúčovou predstaviteľkou spoločenského, občianskeho, kultúrneho, najmä však 
permanentne pulzujúceho národno-obrodeneckého života slovenskej menšiny v Maďarsku, sa zúčastnili trúchliaci hostia zo všetkých Slovákmi obývaných častí Maďarska, Slováci z krajín Dolnej zeme, ako aj zo Slovenska.
Hold a poslednú poctu Anne Ištvánovej prišli vzdať aj veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Rastislav Káčer, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, a Štefan Daňo, generálny konzul SR v Békešskej Čabe. V dôstojnej atmosfére rozlúčky sa k pozostalej rodine, predstaviteľom dolnozemských krajanských komunít, zástupcom organizácií, spolkov, inštitúcií a škôl slovenskej národnostnej menšiny, ako aj priateľom a známym Anny Ištvánovej z radov občanov Békešskej Čaby prihovoril Igor Furdík.
Predseda ÚSŽZ Igor Furdík, ktorý za zosnulú Annu Ištvánovú prevzal 7. januára 2014 v Rytierskej sále Bratislavského hradu z rúk prezidenta SR Ivana Gašparoviča vysoké štátne vyznamenanie pri príležitosti 21. výročia vzniku slovenskej samostatnej štátnosti, odovzdal počas smútočného aktu pozostalým deťom - synovi a dcére Anny Ištvánovej - Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, ktorým ju prezident ocenil za jej celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. (uszz)
Zvukový záznam: www.oslovma.hu/XXX/IstvAnPo.MP3
Príhovor predsedu ÚSŽZ Igora Furdíka
Vážené smútočné zhromaždenie, ctená pozostalá rodina, drahí krajania,
spolupracovníci, priatelia a blízki pani Anny Ištvánovej,
dovoľte mi, aby som k slovám vďaky, úcty a poklony ku všetkému, čo pani Anna Ištvánová nielen pre Slovákov v Maďarsku, ale pre celý slovenský krajanský svet predstavovala a zosobňovala, najmä však svojím odhodlaním, postojmi a tvorivou prácou v toku času v rýdzosti oduševneného vzťahu k slovenskosti činila a znamenala, pridal osobným pohnutím prežitý okamih z Rytierskej sály Bratislavského hradu.
V prirodzenom žiali z odchodu vzácneho človeka - statočnej ženy, ktorá celým svojim životom splynula s napĺňaním posolstva svojich hrdých predkov z komlóšskej roviny 
predchnutá závetmi o nehynúcnosti slovenskej postate, najmä však materinskej reči na Dolnej zemi, som z rúk prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča prijal štátne vyznamenanie - Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, patriace Anne Ištvánovej. Práve ten si ako jedno z najvyšších ocenení udelených v roku 21. výročia samostatnej slovenskej štátnosti mala prevziať osobne. Jej Rad, žiaľ, osudom piatich dní, ktoré v tom čase už nebola medzi nami, dostal prívlastok In memoriam.
Dovoľte mi pripomenúť, že Rad Bieleho dvojkríža, ako sa uvádza v jeho štatúte, sa zapožičiava občanom iných štátov, ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o Slovenskú republiku. O význame a spoločenskej vážnosti prezidentskej úcty a pocty Slovenskej republiky voči oceneným svedčí aj fakt, že spomedzi štátnych vyznamenaní patrí k vyšším oceneniam.
Pri rozlúčke a zároveň aj pripomienke na úctyhodne naplnený tvorivý život jednej z najpríkladnejších osobností z predstaviteľov slovenských národnostných menšín a zároveň i reprezentantov všetkých našich krajanov vo svete mi dovoľte, aby som - citujúc slová pána prezidenta, ktorými sa prihovoril k vyznamenaným, vyzdvihol skutočnosť, že i Anna Ištvánová patrila a aj naveky v slovenskej histórii sa zaradí 
k tým osobnostiam, „ktorým je vlastná výnimočnosť, osobitosť. Ktoré sú vzorom, inšpiráciou a príkladom hodným nasledovania.“ Aj to bol jeden z motívov, že jej prezident udelil Rad Bieleho dvojkríža III. triedy za celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Ak 7. januára roku 2014 zaznelo spomedzi šestnástich mien ocenených aj meno Anny Ištvánovej, potom, slovami prezidenta SR Ivana Gašparoviča, ktoré vyriekol v príhovore k oceneným a ktoré patrili aj Anne Ištvánovej, nám tieto chvíle „opätovne umožňujú uvedomiť si, na aké hodnoty a na akých ľudí sa pri kultivovaní nášho dneška môžeme oprieť. Vyznamenali sme tých, ktorí tvrdo, zodpovedne a tvorivo pracovali a žili, 
prekonávali nepohodlie a svojou prácou i tvorbou prinášali a prinášajú prospech Slovensku.“
Je viac ako symbolické, že si pamiatku, životné míľniky a ľudský prínos Anny Ištvánovej pripomíname práve v týchto priestoroch. Dom slovenskej kultúry - ohromnú vnútornú motiváciu učiniť zadosť rozvíjaniu odkazu svojich predkov, vytvorivších práve tu jednu zo spoločensko-kultúrnych, vzdelanostných, duchovných, ale aj ekonomických bášt dolnozemských Slovákov, naplno svojou neoblomnosťou, ctižiadostivosťou a fortieľnou slovenskou vzdorovitosťou práve tu, v Békešskej Čabe, mieste svojho pôsobiska a záujmov slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, doviedla Anna Ištvánová k úplnosti ako jednu z kľúčových súčastí oživotvorenia slovenskej reči i kultúry v neľahkom procese dvíhania národného povedomia Slovákov v Maďarsku.
Preto vyslovujem skromnú a zajedno i optimistickú tézu o tom, že ak čas, ako neodňateľná súčasť a spolutvorca nášho žitia a bytia na tomto svete, dokáže v rôznosti svojich nevypočítateľných premien prejaviť - ako v prípade predčasného odchodu Anny Ištvánovej - svoju nevľúdnu, krutú a tým aj neodvratne definitívnu tvár, vie byť aj milosrdný, milostivý, povzbudivý. V našom časopriestore a práve tu, v Békešskej 
Čabe a na celej slovenskej Dolnej zemi v Maďarsku hoci už tým, že vyslyší nádej, ktorou celým životom dýchala, prebíjala sa a vrúcne, aj tým najnepatrnejším krôčikom vpred sa nadchýnala výnimočná osobnosť slovenského krajanského sveta - pani Anna Ištvánová: dennodenným prístupom a vkladom v neľahkých podmienkach oživotvorenia slovenského jazyka a kultúry, vzdelanostného a spoločenského zázemia Slovákov na Dolnej zemi v Maďarsku neustále zvyšovať ich akceptáciu a prirodzenú úctu väčšinovým maďarským národom.
Vyjadrujem svoj úprimný žiaľ nad úmrtím vzácneho človeka, ktorý svoj plodný život venoval záchrane a zveľaďovaniu slovenského jazyka, kultúry a slovenskosti presahujúcej nielen hranice Békešskej Čaby, ale celého Maďarska. Svoju ľútosť prejavujem i s vedomím, že s pobratím sa Anny Ištvánovej „do časnosti“ stráca v jej osobe celé slovenské 
zahraničie horlivú a rešpektovanú Slovenku, ktorá do života slovenských spolkov, škôl i kultúrnych inštitúcií, pričom o vytvorenie a úspešnú činnosť tej, ktorú v Békešskej Čabe sama viedla, a o ktorú sa osobnou angažovanosťou aj zaslúžila, vniesla trvalý a nedoceniteľný vklad.
Ak si niektorú zo slovenských osobností v zahraničí dovolíme otitulovať „pilierom krajanského života“, keď je reč o Anne Ištvánovej, tento cnostný prívlastok platí niekoľkonásobne. Zostal za ňou pevný fundament kultúrnych, vzdelanostných, ľudských i duchovných hodnôt, na ktorých sa oddá ďalej stavať, cibriť a k maximalizmu vlastného presvedčenia o správnosti a nevyhnutnosti splácať dlh svojim hrdým dolnozemským predkom, ako o tom Anna Ištvánová dlhé roky Slovákov v Maďarsku presviedčala, tieto aj k úspešnosti dovádzať.
Toto všetko i ďalšie, možno na tomto mieste nedopovedané, nech v nás posilňuje vedomie a poznanie, že pani Anna Ištvánová žila a prežila život, v ktorom sa čas a postoje životných a národných hodnôt merali činmi a osobnou statočnosťou.
Česť jej večnej svetlej pamiatke!
S úprimnosťou a s pohnutím
Igor Furdík
S hlbokým zármutkom v srdci oznamujeme, že 2. januára 2014 po dlhej a ťažkej chorobe nás navždy opustila výnimočná osobnosť Slovákov v Maďarsku Anna Ištvánová (1955-2014).
Anna Ištvánová pochádzala zo slovenskej rodiny, slovenskú základnú školu ukončila v rodnom Slovenskom Komlóši. Po maturite na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe ju prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde absolvovala odbor slovenský jazyk a literatúra. Po získaní diplomu sa vrátila na Dolnú zem, do Békešskej Čaby, a odvtedy (viac než 35 rokov) svojou komplexnou a mnohostrannou činnosťou plnila svoje významné poslanie medzi Slovákmi v Maďarsku a na celej Dolnej zemi. Pracovať začala v Župnom osvetovom stredisku Bálinta Balassiho ako osvetová referentka. Popri zamestnaní sa naďalej vzdelávala, viedla Slovenský klub osvetového strediska a plnila viacero zodpovedných funkcií aj v 
spoločenskom živote. Zastávala viacero postov v štátnych a verejných inštitúciách Békešskej župy. V rámci možností vždy presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku a snažila sa vyťažiť čo najviac pre svoju komunitu. V Regionálnom školskom centre bola referentkou pre slovenské národnostné školstvo. V roku 1990 obnovila vydávanie Čabianskeho kalendára a od roku 1998 redigovala aj mesačník Čabän.
Anna Ištvánová dlhé roky bola členkou predsedníctva a podpredsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, zapojila sa do práce slovenských samospráv v Maďarsku a do činnosti občianskych organizácií. Vďaka jej iniciatívnej, všestrannej osobnosti, pracovitosti a vytrvalosti sa realizovali početné komplexné projekty a kultúrno-prezentačné podujatia doma i v zahraničí. Anna Ištvánová bola úradujúcou 
predsedníčkou Čabianskej organizácie Slovákov a riaditeľkou Domu slovenskej kultúry - Regionálneho osvetového centra CSSM. Dostala vysoké štátne vyznamenania Maďarskej republiky (Malá medaila Györgya Bessenyeiho, Za národnosť) a Slovenskej republiky (Malá medaila sv. Gorazda a Cena ministra kultúry SR) a bola prvou laureátkou Ceny Ondreja Štefanka.
Posledná rozlúčka s Annou Ištvánovou sa konala v Dome slovenskej kultúry 14. januára 2014.
Bude nám veľmi chýbať. Česť jej pamiatke!
Milá Anička! V tejto chvíli niet slov, ktorými sa dá vyjadriť bolesť, úzkosť z toho, že nám budeš chýbať. Vďaka za Tvoju záslužnú prácu, ktorú budeme vždy pokladať za obeť za nás všetkých. Sľubujeme, že Tvoje sny a činy budú pokračovať v našich snoch a krokoch. Nech Ti je rodná zem ľahká, odpočívaj v pokoji! - Čabianska organizácia Slovákov
Prezident SR udelil Anne Ištvánovej Rad Bieleho dvojkríža III. triedy In memoriam
7. januára 2014 udelil prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič pri príležitosti 21. výročia samostatnej slovenskej štátnosti vyznamenania. Ocenil nimi prácu, úspechy, občianske postoje a zásluhy o dobré meno Slovenska v zahraničí 16 osobností z rôznych sfér spoločenského života. V Rytierskej sieni Bratislavského hradu zaznelo laudatio aj na počesť Anny Ištvánovej, dlhoročnej výnimočnej zástankyne a podporovateľke slovenskej menšiny v Maďarsku. Anna Ištvánová zomrela po dlhej a ťažkej chorobe 2. januára 2014, iba päť dní pred slávnostným okamihom, ktorý by bol pre ňu veľkým a zaslúženým zadosťučinením za jej prínos pre celý slovenský krajanský svet. Prezident SR vysokým vyznamenaním ocenil celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí, o ktoré sa v bašte dolnozemských Slovákov v Maďarsku - Békešskej Čabe Anna Ištvánová pričiňovala niekoľko desaťročí svojím dennodenným prístupom a vkladom v špecificky neľahkých podmienkach oživotvorenia slovenského jazyka a kultúry, ich vzdelanostného a spoločenského zázemia, a tým aj náležitej akceptácie Slovákov väčšinovým maďarským národom. Štátne vyznamenanie pre zosnulú Annu Ištvánovú prevzal z rúk Ivana Gašparoviča na slávnostnom akte Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí slovami jeho predsedu Igora Furdíka vyjadruje svoj úprimný žiaľ nad úmrtím vzácneho človeka, ktorý svoj plodný život venoval záchrane a zveľaďovaniu slovenského jazyka, kultúry a slovenskosti v jej širokospektrálnej dimenzii, presahujúcej nielen hranice Békešskej Čaby, ale celého Maďarska. Aj preto s pobratím sa Anny Ištvánovej „do časnosti“ stráca v jej osobe celé slovenské zahraničie horlivú a rešpektovanú Slovenku, ktorá do života slovenských spolkov, škôl i kultúrnych inštitúcií, pričom o vytvorenie a úspešnú činnosť tej, ktorú v Békešskej Čabe sama viedla, sa osobnou angažovanosťou aj zaslúžila, vniesla trvalý a nedoceniteľný vklad.
Ak si niektorú zo slovenských osobností v zahraničí dovolíme otitulovať „pilierom krajanského života“, keď je reč o Anne Ištvánovej (1955 - 2014) tento cnostný prívlastok platí niekoľkonásobne, pričom vo viacrozmernosti jeho obsahového dosahu. Pretože za komlóšskou rodáčkou, preživšej celý svoj tvorivý život v bašte Slovákov na maďarskej Dolnej zemi - v Békešskej Čabe, zostal pevný fundament kultúrnych, vzdelanostných, ľudských i duchovných hodnôt nesmiernej morálnej čistoty, na ktorých sa oddá ďalej stavať, cibriť a k maximalizmu vlastného presvedčenia o správnosti a nevyhnutnosti splácať dlh svojim hrdým dolnozemským predkom, ako o tom Anna Ištvánová dlhé roky Slovákov v Maďarsku presviedčala, tieto aj k úspešnosti dovádzať. (uszz.sk)
István Anna örökre eltávozott közülünk
A Csabai Szlovákok Szervezete mély fájdalommal tudatja azokkal, akik szerették és tisztelték, hogy 2014. január 2-án, életének 59. évében hosszantartó súlyos betegsége után István Anna, a szervezet ügyvezetője, a Szlovák Kultúra Háza igazgatója örökre eltávozott. Végakaratának megfelelően búcsúztatására a Szlovák Kultúra Házában került sor 2014. január 14-én. Végső nyugalomra szűk családi körben helyezték el szülőföldjén.
A magyarországi szlovákok kiemelkedő alakja, a tótkomlósi származású István Anna egyetemi tanulmányait Pozsonyban, a Comenius Egyetemen végezte, majd 1978-tól a megyei művelődési központban dolgozott, 1986-tól a Békési úti nemzetiségi klubházban, amelyet 1993-ig irányított. Ötlete nyomán jött létre a dél-alföldi szlovákság fellegvárának számító Szlovák Kultúra Háza 1996-ban, amelynek 2013-ig volt a vezetője. A Csabai Szlovákok Szervezetének alapító tagja, 1986-tól 2001-ig elnöke is volt.
István Anna több mint 35 évig dolgozott a közművelődés, a nemzetiségi kultúra, hagyományápolás terén. Számos társadalmi funkciót is ellátott: a Magyarországi Szlovákok Szövetségének alelnöke volt (1988-2002), kilenc évig a Békéscsabai Szlovák Nemzetiségi Kultúráért Alapítvány elnöke (1990-1999), 2003 és 2006 között a Nemzeti Civil Alapprogram Dél-alföldi Kollégiumának elnöke, 2002 és 2008 közt a Civil Szervezetek Szövetségének alelnöke, a Határon Túli Szlovákok Világszövetsége választmányi tagja 2006-tól, majd 2012-ig a gazdasági vezetője.
A Čabän (Csabai polgár) havilapot 1998 óta szerkesztette, 1990-ben újraalapította a Čabiansky kalendárt, amelynek főszerkesztője volt 2001 és 2006 közt. Átvehette a magyar kormányfő „Nemzetiségi Kisebbségekért” díját 1995-ben, 1996-ban a „Békéscsaba szlovákságáért” kitüntetést, a szlovák kulturális minisztérium Štefan Boleslav Roman plakettjét (1996), 2006-ban a Magyar Oktatási és Kulturális Minisztérium Bessenyei-díját és 2010-ben az Országos Szlovák Önkormányzat „Nemzetiségünkért” kitüntetését.
Nagyon fog nekünk hiányozni! Emlékét örökre megőrizzük!
