V Albertirši oslavovali evanjelické jubileá
Polstoročie medzi svojimi ● Hrad prepevný má v Albertirši silné základy ● Veniec na hrob Pavla Michalka ● Slovenčinu tu ovláda už iba pár jednotlivcov, počas slávnostného podujatia vo vystúpeniach a príhovoroch organizátorov a hostí slová Slovák a slovenský boli predsa prekvapujúco silno frekventované.
Silno frekventované slová: Slovák a slovenský
Terajšie dvanásťtisícové mesto Albertirša, ležiace na juhovýchode Peštianskej župy, vzniklo roku 1950 spojením dvoch dovtedy samostatných obcí Alberti a Irša. Obidve osady už na samom začiatku 18. storočia po vytlačení Osmanov z Uhorska a Satumarskom mieri, osídlili Slováci evanjelického náboženstva. Prevažná časť z nich pochádza z južnej časti stredného Slovenska. V terajšom urbanisticky spojenom meste už len domáci vedia, že ktorá ulica rozdeľuje bývalé 
samostatné obce, ale aj napriek tomu si tunajší evanjelici v obidvoch častiach zachovali samostatné cirkevné zbory. Do Alberti prišli Slováci o dva roky skôr ako do Irši, roku 1711 a tak roku 2011 za účasti vedúcich cirkevných a svetských predstaviteľov (i zo Slovenska) veľkoryso oslávili trojsté výročie svojho príchodu do týchto dolnozemských končín a tým aj založenie cirkevného zboru. Tento rok mali už dôvod si pripomenúť svoje trojsté výročie príchodu a založenie cirkevného zboru osláviť aj v Irši. Keďže v roku 2013 dôvod na ďalšie jubilejné oslavy mali aj v Alberti, obidve časti sa dohodli na rovnakom dátume. V nedeľu 15. septembra 2013 v dopoludňajších hodinách albertskí evanjelici pripravili jubilejnú slávnosť na počesť 20. výročia založenia a výstavby novej Základnej evanjelickej školy, ktorej iniciátorom bol farár a jej prvý riaditeľ, sarvašský rodák Michal Rosík. Na slávnostnej bohoslužbe k tejto udalosti v preplnenom evanjelickom kostole, pri ktorom aj táto škola stojí, slávnostnú kázeň mal biskup Severného evanjelického dištriktu Dr. Tamás Fabíny. Súčasťou jubilejnej slávnosti bolo otvorenie školského ihriska, výstavy o tridsaťročnej existencii školy, ktorú navštevuje 220 žiakov a v interiéri školy odhalenie umelecky stvárneného reliéfu zakladateľovi školy Michalovi Rosíkovi, po ktorom pri tejto príležitosti aj školu pomenovali.
Polstoročie medzi svojimi
Počas tohto aktu na želanie prítomnej manželky Melity Rosíkovej sa spieval prvý verš piesne zo starého kancionála Tranoscius „Kde jsi muj premilý Ježiši Kriste?...“. Výber tejto piesne sa viaže na príbeh, keď v roku 1952 prišiel nový farár Michal Rosík do Alberti a počas návštev cirkevníkov si overoval aj znalosť slovenčiny u starších evanjelikov. Počas návštevy u jednej rodiny sa spýtal, že ktorú pieseň z Tranoscia si môžu spoločne spamäti zaspievať. Návrh padol na uvedenú pieseň. A keď pieseň celú dospievali, nadšení domáci M. Rosíkovi povedali: - Pán farár, vy tu už zostanete naveky - a tak sa aj stalo. Farár Michal Rosík zostal v Alberti až do svojej smrti roku 2006 a jeho hrob zdobí na albertskom evanjelickom cintoríne z vďačnosti tunajších evanjelikov impozantný pomník. Žiada sa ešte pripomenúť, že na slávnosti okrem hojného počtu účastníkov podujatia sa vo veľkom počte zúčastnila aj rozvetvená Rosíkova rodina. Dvadsaťdva vnukov a vnúčat spievalo v 
kostole na starého otcovu počesť jeho obľúbenú nábožnú pieseň.
Hrad prepevný má v Albertirši silné základy
V popoludňajších hodinách začali oslavy trojstého jubilea v Irši. Okrem domácich, mnohí hostia sa tam presunuli z osláv v Alberti. Centrom osláv bol evanjelický kostol a upravené priestranstvo okolo neho. V roku 1713 priviedol hneď v prvom roku miestny zemepán Ondrej Varačkai (Váracskay) pre zabezpečenie duchovna pre svojich evanjelických poddaných farára z novohradského Uhorského Mateja Koníčeka, ktorý tam účinkoval do roku 1732. Po ňom sa až do súčasnosti vystriedalo 22 farárov, z ktorých do začiatku 20. storočia všetci viedli bohoslužby po slovensky. Od začiatku do roku 1948 mal cirkevný zbor svojich 13 učiteľov - kantorov. O histórii cirkevného zboru verne vypovedá a zobrazuje pri tejto príležitosti vydaná monografia, ktorej autorom je Gábor Hodos. Jej uvedenie do života sa konalo práve v tento slávnostný deň. Medzi prvými slovenskými poddanskými priezviskami v Irši pred rokom 1720 boli Melicher, Makan, Oravec, Paulík, Remenček, Slivka a Turčan. Z týchto už v prvých rokoch viacerí odišli južným smerom na Dolnú zem. Neskôr až do súčasnosti prevládajú Čelovský, Dobrovoľný, Kalina, Kamenár, Koška, Koštialik, Lešťák, Lipták, Móťovský, Petro, Piecka, Slovák, Sokola, Srnka, Turček, Vrabec, Zátrok... V jednej z priľahlých budov kostolného komplexu bola inštalovaná a otvorená výstava približujúca svojimi exponátmi prierez tristoročnej histórie cirkevného zboru, nechýbali medzi nimi najstaršie Tranosciá vydané po stáročia v biblickej češtine. Aj tu v preplnenom kostole okrem príhovoru domáceho farára a seniora slávnostnú kázeň mal biskup Tamás Fabíny. Obidve jubilejné podujatia začali spievaním evanjelickej hymny „Hrad prepevný...“ Celkovú históriu cirkevného zboru v kostole zhrnul a hostí z rôznych častí Maďarska (najmä, kde žijú Slováci) a hostí z Novohradského seniorátu (Dolné Strháre, Pôtor) a to aj po slovenský, privítal zástupca dozorcu Matúš Dobrovoľný.
Veniec na hrob Pavla Michalka
Keďže pri Pešti vo viacerých Slovákmi osídlených obciach pôsobil významný literát obdobia slovenského národného obrodenia Pavol Michalko, člen evanjelického cirkevného zboru v Dolných Strhároch a člen Literárnej spoločnosti A. H. Škultétyho vo Veľkom Krtíši Ján Labát položil na iršanskom evanjelickom cintoríne k pomníku učiteľa, farára a spisovateľa Pavla Michalka (1774-1825) veniec so slovenskou trikolórou a takto si uctil v mene novohradských Slovákov jeho pamiatku. Iršanské podujatie pokračovalo ocenením zásluh cirkevných hodnostárov, občanov a predstaviteľov mesta, ktorí sa podieľali na rozvoji duchovného života Iršanov. Aj napriek tomu, že v Alberti a Irši slovenčinu ovláda už iba pár jednotlivcov, počas slávnostného podujatia vo vystúpeniach a príhovoroch organizátorov a hostí slová Slovák a slovenský boli - na moje prekvapenie - silno frekventované. Organizátori nezabudli ani na vydanie príležitostných suvenírov, ktoré si účastníci mali možnosť kúpiť a tak si zachovať pamiatku na významnú udalosť Irše.
