Odišiel Štefan Bendúr - Život hrou? Boh s tebou!
S hlbokým zármutkom v srdci oznamujeme, že 14. júla 2012 vo veku 66 rokov, po dlhej a ťažkej chorobe navždy opustil naše rady slovenský aktivista, pedagóg, knihovník, informatik, literát a bádateľ minulosti Čívu Štefan Bendúr.
Štefan Bendúr sa narodil v Číve (Piliscsév) roku 1946. Mal dva roky, keď mu zomrel otec. Vychovávali ho prababička a starí rodičia. Jeho detstvo determinovalo učenie a práca. Od desiatich rokov musel cez prázdniny pracovať. Zmaturoval v ostrihomskom gymnáziu, na Vysokej škole pedagogickej v Päťkostolí (Pécs) študoval ruštinu a maďarčinu. Úcta voči tvorivému človeku ho pobádala do učenia. Na budapeštianskej Univerzite Loránda Eötvösa (ELTE) absolvoval roku 1974 odbor maďarčina a knihovníctvo. Svoje vedomosti si rozširoval aj na Univerzite Lomonosova v Moskve. Začiatkom deväťdesiatych rokov vyštudoval v Ostrihome aj informatiku. Od roku 1992 pôsobil ako pedagóg v Číve. Roku 2006 odišiel do dôchodku.
Štefan Bendúr popritom, že pátral po minulosti svojej rodnej obce písal básne, krátku prózu a dramatické texty - prevažne po maďarsky, ale občas aj po slovensky, resp. v pilíšskom nárečí. Svoje diela však nepublikoval, tvoril len pre vlastné uspokojenie. Ukážky z jeho veršov knižne vyšli v roku 2008 v literárnej antológii slovenských autorov spod Pilíša „Pod Pilíšom - tam je náš svet“.
Epitaf, ktorý napísal Štefan Bendúr pred mnohými rokmi, znie takto: „Život je hra, / ak žil si hrou. / Ja skončil som, / nuž, Boh s tebou.“ Život hrou? Nuž takýto nech zostane v našich srdciach. Česť jeho pamiatke!
Z veršov Štefan Bendúra
ACH, TÁ MOJA STARÁ MAMA…
Tá Hurtová Florentína
na Mlynkoch sa narodila,
po maďarsky nevedela,
deväťdesiat rokov žila,
každý deň sa pomodlila,
slovenskú reč ma učila.
Spolu sme aj húsky pásli,
zbierali sme sliepkam klásky,
chodili sme peši dvaja
až do santovského kraja
pozbierať halúzky, hrýby,
žabice, z potoka riby.
Bola síce už staručká,
no bystrá jak veverička.
Jahody, maliny, šípy,
kukuričie, kvety z lipy
po chotári zozbierala,
sukne, čepce vyšívala.…
Aj keď sa chystala k Bohu,
aj vtedy sme boli spolu.
Chránim si slová jej cností:
- Never nikdy falošnosti,
buď čestný, chrabrý jak vojak,
nezabúdaj, že si Slovák.
PRVÍ KROK
Píš
ked víš!
Len peší
aj ked prší.
Ňemáš chleba?
Tak ťi treba!
Ňé píšit sa,
lež zvíšit sa!
Na veki vekú
z roka do rokú
v rodném jaziku.
V slovách maj proces
abi ťa oťec
aj celá obec
aj roďina
ňehaňila.
Ňetrac si slová
buď len ždi Slovák
ťeš sa že víš
a píš len píš.
Ňestrácaj dich
len píš
jak ten
pilíšskí
mňích.
!
POD PILÍŠOM
V Pilíšském chotári
sú velkí beťári:
slovenské pesňički
zabudli somári.
Ón je do je, čo je,
ve svojéj režije,
staví sa o život:
tu Slovák nežije!
Nadarmo mu hučím,
rodnú reč mu učím!
Vám, milí rodáci,
vám tú reč poručím.
Sama žije ťeta,
sin skúšá chuť sveta,
v druhém konci mapi
cudzí vnuk ho trápí.
Mláďež mojá milá,
spolu žit je sila.
Bože, buď Ťi vďaka,
ochráň tu Slováka!
PRE SEBA
Už sa ňetvár,
hleď si na tvár!
Čelo máš tvrdé,
oči ako pleš,
ribňíčki duše.
V tvojích ušách
pesňički hučá
úsmevné ústá:
cesťička úzká
k pokojnému svetu.
Ty víš,
že já vím,
že ti víš.
Ňeseš si kríž,
Aj já si ňesem.
Nad nami búrka,
vetrisko fúka.
Živí nás túha:
raz príďe aj dúha.
PREČO?
Rozbilo sa mi zrkadlo,
kukám sa v črepoch:
kto som, kde som?
V jednom vidím Bukanov,
a v druhom Kukanov.
Jurákoví a Klániní
obaja z mojej rodiny,
museli po novom žiť,
meno si pomaďarčiť.
Ktorá to bola hodina,
keď Kerényi ostal
môj starý otec Vendel.
Narodil sa Slovákom,
a jak Maďar „zemrel“.
Črepy, črepy, ukážte mi,
„odkál“ som a „pokál“?
Oči moje v kalnej tvári
vidia pustý chotár.
PRI VODE
- Kde ťa nesie riečka,
moja „frajerečka“?
- Polievať ružičky,
napájať husičky.
- Odpočiň si, milá
holubienka sivá!
- Sme tu len ty a ja,
milujme sa dvaja!
Chcel by som žiť s tebou.
Budeš mojou ženou?
Ostarneme, v chráme
život deťom dáme,
- Mladá som pod čepiec,
a ty si len chlapec...