Szo11232024

Posledná aktualizáciaP, 22 nov. 2024 10am

Žiačky z Užhorodu v Timravinej obývačke

Slovenská realistická prozaička Božena Slančíková Timrava mala v roku 2021 dve výročia. Narodila sa 2. októbra 1867 a odišla z tohto sveta 27. novembra 1951, pred 70 rokmi. Novohrad, kde prežila skoro celý život, si ju pripomenul viacerými podujatiami a jedného z nich sme sa zúčastnili aj my z Užhorodu.

Veľmi sme sa tešili na výlet na Slovensko do obce Políchno. Nemal to byť obyčajný víkend, ale literárno-kultúrne podujatie Stretnutie s Timravou - Rozlúčka s letom, ktoré sa uskutočnilo 11. septembra 2021. Pozvanie sme dostali od obce Políchno, zastúpenej starostom Pavlom Kyseľom. Súťaž Maľujeme Timravu každoročne vyhlasuje rodná obec spisovateľky a Dom Matice slovenskej v Lučenci už 10 rokov. Jej cieľom je upriamiť Timrava2pozornosť žiakov základných škôl na život a dielo novohradskej realistickej spisovateľky Boženy Slančíkovej Timravy. Na vyhodnotení súťaže Maľujeme Timravu udelili špeciálnu cenu trom žiačkam z našej školy. Získali sme pobyt v rodnej obci spisovateľky. Cestovali sme z Užhorodu na stredné Slovensko aj na pozvanie Novohradskej knižnice v Lučenci, ktorá organizovala čítanie z diela Boženy Slančíkovej Timravy.
Do rodiska spisovateľky sme pricestovali v sobotu. V piatok nás ubytovali v Haličskej Zbrojnici, kde sme deň začínali výbornými raňajkami. Potom sme šli popri Paríži hore na Políchno. Paríž v Novohrade je strmý kopec. „Paríž vznikol z pôvodného pomenovania „Pariš“ a motiváciou bolo sloveso pariť (sa), s-/zapariť sa pri výstupe na tento kopec,“ vysvetľuje autorka knihy o neďalekej obci Nárečie Lupoče (O dialekte stredného Timrava3Novohradu) Zuzana Bohušová. Ale sú aj iné verzie.
V Políchne sme navštívili Timravin rodný dom. Vypočuli sme si ukážky z jej tvorby v podaní osobností, dozvedeli sme sa o jej živote, jej pocitoch. Počas poludnia Čítanie s Timravou sme počuli, ako hodnotia jej tvorbu literárni vedci. Na dvore bývalej fary sme sa aj my, žiačky Všeobecnovzdelávacej školy č. 4, s prehĺbeným vyučovaním slovenského jazyka v Užhorode, mohli usadiť v jej pomyselnej obývačke. Stolička, na ktorej sedávala, stôl, pri ktorom písavala, kávový servis, nočná lampa a knihy, ktoré napísala, navodzovali atmosféru, Timrava4v ktorej sa nám veľmi dobre čítali jej slová, napísané pred desaťročiami. Pozerala sa na nás z obrazu na stene, aj zo spisovateľského neba a dúfame, že bola s tým, ako čítame, spokojná. Snežanka čítala zo spisovateľkiných spomienok, Vladislava dramatizovaným čítaním navodila atmosféru komunikácie Ili a Paľa z Ťapákovcov.
V tento slnečný deň sme mali možnosť pochopiť, ako sa spisovateľke žilo v dedinke, ktorú opustila až po smrti otca, keď sa presťahovala do neďalekej Ábelovej na faru k svojmu bratovi. Samozrejme, že sme zašli aj tam. Páčila sa nám cesta, plná zákrut a kopčeky zaliate lúčmi jesenného slnka. Prešli sme sa aj k studničke, podľa ktorej si spisovateľka vybrala svoj pseudonym. Posedeli sme si na tomto mieste na veľkých skalách a Timrava5predstavovali si, ako to bolo za jej mladosti...
Páčilo sa nám aj vyhodnotenie súťaže o najlepší ovocný koláč a koncert ľudovej hudby na dvore Miestneho odboru Matice slovenskej v Políchne. Chutilo nám pohostenie z poľnej kuchyne MS v Políchne, ochutnali sme aj koláčiky podľa Timraviných receptov. Ubytovanie v klasickom dedinskom domčeku Medové týždne bolo pre nás miestom pokoja. Mohli sme si pozrieť aj spôsob výroby medu a včelstvo majiteľov vidieckeho penziónu. Páčilo sa nám tam. Veľmi. Ďakujeme majiteľom manželom Schonovcom, pánovi starostovi za pekný deň, aj za to, že nás na druhý deň zobral na výlet do neďalekej malej Prahy, ktorá má iba jednu ulicu a jednovežový kostol. Páčilo sa nám aj na Timrava6zámku v Haliči a v pizzerii Zbrojnica. Ďakujeme aj pani riaditeľke a kolektívu Novohradskej knižnice za možnosť zúčastniť sa a aj prezentovať na zaujímavom podujatí.
Nedá nám nespomenúť, že cestou domov sme sa zastavili v Haliči pri bývalej lekárni, kde pracoval Teodor Kostka - Csontváry. Umelec, ktorého dielo bolo docenené až po jeho smrti. V roku 1865 sa s rodičmi presťahoval do Seredného na Ukrajinu, k príbuzným matky. Tri roky, od roku 1866 do roku 1870, navštevovali deti Kostkovcov školy v Užhorode. Teodor študoval na Kráľovskom katolíckom gymnáziu. Za peniaze, ktoré zarobil práve v haličskej lekárni, cestoval po svete a učil sa výtvarnému umeniu. Maľoval expresionisticko-impresionistické obrazy: Libanonské cédre, Mostar, Taorminu, Atény...
Je to zvláštne, že jeden umelec tvorí fantastické diela cestovaním po svete a iný bez toho, aby sa nadlho vzdialil od svojho rodiska, píšuc zaznamenáva realistické, pravdivé a psychologicky uchopené príbehy ľudí svojho kraja. Ale to by sme nevedeli, keby sme neprišli a nevideli kúsok z Novohradu.

Text: Angelika Horbač, Vladislava Heryč,
Snežanka Dudaš a Erika Fajnorová

Foto: E. FajnorováTimrava8 930