Szo11232024

Posledná aktualizáciaP, 22 nov. 2024 10am

Nedožité sedemdesiatiny Štefana Dováľa (1950-2011)

DovalSt1Profesor, spisovateľ, publicista, redaktor, prekladateľ, predseda Literárneho spolku O. Štefanka fungujúceho v rámci Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, člen Zväzu rumunských spisovateľov, Únie slovenských spisovateľov žijúcich mimo Slovenska a čestný člen Spolku slovenských spisovateľov.

Tohto roku by sa bol profesor, spisovateľ, publicista, redaktor, prekladateľ, predseda Literárneho spolku Ondreja Štefanka fungujúceho v rámci Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku (KVSIK), člen Zväzu rumunských spisovateľov, čestný člen Spolku slovenských spisovateľov, člen Únie slovenských spisovateľov žijúcich mimo Slovenska dožil okrúhleho výročia - sedemdesiatich rokov. Osud to však zariadil inak: Štefan Dováľ sa už pred viac než deviatimi rokmi od nás odobral (19. marca 2011, Arad).
Narodil sa v Nadlaku 11. decembra 1950. Po absolvovaní slovenskej sekcie nadlackého lýcea navštevoval Univerzitu v Bukurešti, kde vyštudoval dvojkombináciu slovenčina- rumunčina. Od r. 1974 pôsobil sprvoti ako profesor v Starej Hute (Huta Voivozi) na Bihore, potom v Nadlaku, v aradskej župe. Po r. 1989 sa spolupodieľal na revitalizácii slovenskej tlače v Nadlaku a zamestnal sa v redakcii časopisu Naše snahy, publikácie Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Pôsobil ako redaktor, zástupca šéfredaktora a v rokoch 1996-2003 zastával funkciu šéfredaktora aj v Našich snahách plus.
Od svojho debutu sa stal členom nadlackého literárneho krúžku a potom aj nasledujúcich organizačných foriem, ktorými prešiel tento krúžok až po Kultúrnu a vedeckú spoločnosť Ivana Krasku. V rokoch 2008-2011 bol predsedom Literárneho spolku Ondreja Štefanka, ktorý funguje v rámci KVSIK. R. 1993 sa stal členom Zväzu spisovateľov Rumunska. Bol i čestným členom Spolku slovenských spisovateľov, členom Únie slovenských spisovateľov žijúcich mimo Slovenska (od r.1993). V r. 2009 ho zvolili do výboru aradskej odbočky Zväzu spisovateľov Rumunska, do poroty pre udeľovanie cien odbočky a do komisie pre národnosti pri rade Zväzu spisovateľov Rumunska.
Do literatúry vstúpil veršami v čase pôsobenia na Bihore, čoskoro sa však zameral na prózu, ktorej zostal verný do konca. Uverejňoval predovšetkým v periodickej antológii Variácie (už od druhého čísla) a po oživotvorení slovenskej nadlackej tlače, časopisu Naše snahy, stal sa pravidelným prispievateľom už aj z titulu zamestnania. Neskoršie k tomu ešte pribudli Naše snahy plus, bilingvný časopis pre kultúrny dialóg Rovnobežné zrkadlá / Oglinzi paralele. Štefan Dováľ je autorom viacerých zväzkov dlhšej a kratšej prózy: Návraty (1984), Šťastie (1995), Šedé dni (1997), Tu a inde (2008), Ranná rosa (posthumne 2011), ako aj románových noviel či románov: Žofine trápenia (1998, za ktorú získal cenu aradskej odbočky Zväzu rumunských spisovateľov), Zima v záhradách ruží (1999), Úsmevy a chmáry (2009). Dva výbery vyšli pri príležitosti DovalSt2autorovej päťdesiatky: Spontánne stretnutia a Návraty domov.
Uverejnil niekoľko próz aj v rumunskej mutácii v časopisoch Familia, Arca (vo vlastnom preklade) i v antológiách, spomedzi ktorých spomenieme Taina lui Pavol Hron (Tajomstvo Pavla Hrona, Nadlak 1999, preložil a zostavil Ondrej Štefanko). Fragment románu Zima v záhradách ruží (v preklade D. M. Anoca) a poviedka Dvaja muži (Doi bărbaţi, v preklade dcéry Anny Karolíny Zimbran) vyšli v Nadlackých zošitoch I. (2018).
Pre deti (ale nielen pre ne) napísal pôsobivú knižku o fenke Dyde (Dydine zážitky 2006). Fenkine dobrodružstvá vychádzali aj v Našich snahách na pokračovanie.
Prekladal zo súčasnej slovenskej literatúry a z rumunskej prózy najmä autorov aradskej župy.
Venoval sa osvetovej činnosti predovšetkým v oblasti ochotníckeho divadla. Nacvičoval ako režisér slovenské divadelné hry, účinkoval v nich aj ako herec, preložil a nacvičil i hru z rumunskej dramatickej tvorby. Zorganizoval recitačné súťaže a čitateľské tábory pre deti a mládež. Spolupracoval s aradskými rumunskými novinami, s temešvárskym rozhlasom.
Udelili mu literárnu cenu aradskej odbočky Zväzu rumunských spisovateľov za knihu Žofine trápenia (1998).
Svojou spisbou prispel k tematickej a žánrovej diverzifikácii tunajšej slovenskej literatúry. Podobne ako to v poézii urobil Ondrej Zetocha, v oblasti prózy to bol Štefan Dováľ, ktorý uviedol nový epický priestor: bihorské vrchárske prostredie, vo svojom knižnom debute, v prvom zväzku próz, inšpirovanom pobytom v mieste prvého pôsobiska.
Témy čerpal z inventára tradičných námetov, ako sú život sedliakov, remeselníkov, vojenské a vojnové zážitky (Stráž pri moste), ľúbostné vzťahy a sklamania, ako je to v debutovej próze Evička alebo v neskoršej poviedke Janin prípad. Niektoré témy sú v jeho podaní ozvláštnené. Vychádzajúc z aktuálnosti, zo skutočností siedmeho, ôsmeho decénia minulého storočia, zameral sa na obrazy každodenného života, na pozadí ktorých sa osobitné udalosti, napríklad voľby, javia ako fraška (Kandidát). Emocionálne podfarbená je próza Posledná schôdza, kde sa hovorí o súvislostiach týkajúcich sa odchodu na dôchodok.
Zaujímavou prózou je poviedka Dvaja muži, kde sa objavujú motívy psychologické. Hra nevedomia a podvedomia s vedomím nie je jednoznačná, rozprávač a zároveň protagonista nachádza síce indície, ale s určitosťou nič nedokazujúce o prítomnosti cudzích mužov (náznaky fajčenia), rovnako ako v poviedke Dievča od potoka, kde zachránené dievča napokon zmizne a iba pariaca sa polievka svedčí o jej predchádzajúcej DovalSt3prítomnosti. Snové vízie a halucinácie, miestami aj prvky detektívneho príbehu sa dostávajú do popredia v novších zväzkoch (Tu a inde, Ranná rosa).
Prínos k diverzifikovaniu tematiky prozaickej tvorby tunajších Slovákov uvedením bihorského a vrchárskeho prostredia a spôsobu života tamojších ľudí sa znásobuje aj pohľadom do života mladšej generácie intelektuálov, mladých ľudí zápasiacich s možnosťami a podmienkami doby i s vlastnými snami (Lucia sa vracia, Poľovačka).
Zobrazil život malého mestečka na vidieku v Rumunsku v stredovýchodnej multikultúrnej Európe v druhej polovici 20. storočia (najmä vo zväzku Žofine trápenia). Podobne (avšak v menšej miere) ako prozaik Pavol Bujtár, nestor slovenskej prózy v Rumunsku, zaznamenal zábery rodnej prírody, nížiny poňatej poeticky ako kontrapunkt k deju poviedok (eklatantný príklad je poviedka Prípad Jara Konôpku, v zbierke Tu a inde).
Ako jeden z mála nadlackých autorov siahol aj po aspektoch a udalostiach nedávnej histórie svojho rodiska (Zima v záhradách ruží je vlastne zašifrovaný priebeh pohybov v zime r.1989).
Zaľudnil svoj literárny svet svojskými postavami, odpozorovanými zo života alebo vycítenými a domyslenými v záujme vybavenia hrdinov presvedčivými črtami. Ak v mladosti jeho postavy definovali sociálne a geokultúrne súradnice, neskoršie sa spisovateľova pozornosť upriamila na ľudí z periférie spoločnosti, bez bližších etnogeografických čŕt. Empaticky sa zahĺbil do rysovania údelu ľudí znevýhodnených, poznačených slabosťami, neduhmi. Jeho „pahrdinovia“ / „antihrdinovia“ upútavajú práve svojou zraniteľnosťou (Ranná rosa).
Žiada sa osobitne zdôrazniť, že je takmer jediným tunajším autorom, ktorý sa opakovane pokúsil aj o širšie epické prozaické kompozície. Už sme spomenuli, že ich možno označiť za románové novely, či romány. Vo viacerých sa ozývajú biografické aj autobiografické prvky (Šedé dni, Žofine trápenia, Zima v záhradách ruží, Úsmevy a chmáry). Zašifrované sú v nich aspekty nedávnej histórie, či priam súčasnosti. Šifra, ku ktorej sa autor utiekol, aby znejasnil určité súvislosti so skutočnosťou a formálne zamystifikoval osoby poskytujúce mu priamy vzor postáv, je pre čitateľa oboznámeného so súvislosťami priehľadná, inak však nenarúša fikciu. Spontánna nadväznosť deja a podobnosť či totožnosť protagonistov umožňuje označiť sled týchto kníh za voľnú tetralógiu.
Do ďalších výbojov sa odvážil ku sklonku života, keď si vyskúšal ozvláštňujúce formálne postupy (techniku zátvoriek, „palimpsestovosť“ postmodernej prózy, citácie, zavádzajúce, manipulujúce poznámky pod čiarou), uplatnil prieniky do vedecko-fantastickosti v súčinnosti s mystifikáciou domáceho prostredia (Nadlak-Kaldan: Kaldanské príbehy- Kapitán Arno I, Kapitán Arno II), beletrizované memoáre (Štyri roky v Malom Paríži - roky vysokoškolských štúdií v Bukurešti, známej v slovenskej kultúre ako Malý Paríž už od čias pôsobenia Gustáva Augustínyho koncom 19.storočia), beletrizovanú literatúru faktu, beletrizovaný dokument (napríklad pôsobivý žánrový obrázok trhu v Nadlaku v próze Štvrtok).
Napokon treba pripomenúť aj fakt, že dôrazne prispel k formálnemu a druhovému zveľadeniu tunajších literárnych artefaktov, bol totiž jedným z autorov, ktorí začali pestovať zábavnú prózu, čo je dôležité pri rozvrstvenej literárnej komunikácii, pri uspokojovaní umeleckých očakávaní a potrieb čitateľstva, širšej verejnosti. Využil v nej svoje životné skúsenosti získané v dobe, keď bol turistickým sprievodcom pri Čiernom mori, a podal ich zväčša v humornom ladení (Šťastie).
Celou svojou činnosťou náš nebohý kolega zanechal po sebe nezmazateľné stopy v oblasti kultúry rumunských Slovákov. Štafetu prebrala a po jeho stopách kráča dcéra, poetka a novinárka Anna Karolína Dováľová (vydatá Zimbranová).
Spisovateľská dráha Štefana Dováľa sa vyznačuje snahou pokryť značný priestor literárneho odrazu skutočnosti. Nenadarmo ho svojho času Ivan Miroslav Ambruš hodnotil ako jedného „zo základných pilierov nadlackého literárneho fenoménu“. Vďaka tomu sa dostal v skupine hesiel slovenských autorov do lexikóna banátskych osobností, ktorý vydala temešvárska odbočka Rumunskej akadémie vied (2016).
Vo chvíli nedožitých sedemdesiatin nášho zosnulého kolegu prichodí sa nám pietne pokloniť jeho pamiatke. Nech odpočíva v pokoji.

Dagmar Mária Anoca