Z Novohradu pešo do Banátu na nákup oviec
Slováci z Novohradu sa pred dvesto rokmi usídlili v Banáte
Po sto rokoch ich rodní prichádzali k nim na nákup oviec
V rokoch 1767-1773 sa v celom Uhorsku uskutočnila tzv. urbárska regulácia, ktorá mala zjednotiť povinnosti poddaných v celom štáte podľa jednotnej normy platnej pre všetkých. Najväčším feudálnym majetkom v novohradskom regióne bolo divínske panstvo, patriace vtedy Františkovi Zičimu a patrila mu vtedy celá tretina poddaných slovenskej časti Novohradskej stolice, a to 1 293 poddaných gazdovstiev v 48 dedinách. Na druhom mieste so značným odstupom bolo modrokamenské panstvo grófa Pavla Balašu. To malo dovedna 437 poddanských gazdovstiev v 30 dedinách, pričom je zaujímavé, že mu v Novohrade nepatrila ani jedna celá dedina. Na treťom mieste podľa veľkosti bolo haličské panstvo grófa Jána Forgáča s 346 poddanými gazdovstvami, ktoré sa od predchádzajúcich líšilo tým, že mu patrilo 10 celých dedín a len ďalšie dve - Ábelová a Lupoč - mali aj iných feudálnych pánov. Ostatní slovenskí novohradskí poddaní patrili strednej a drobnej 
šľachte. Rovnako je zaujímavé, že v Novohrade pred reguláciou takmer nebolo opustenej pôdy. Väčšina Novohradčanov sa pokladala za dedičných poddaných, teda za gazdov, ktorí bez súhlasu pána nemohli odísť do inej dediny, ale sa vyskytli aj výnimky. Od roku 1771 museli poddaní celej Novohradskej stolice okrem dežmy - desiateho dielu z úrody každého druhu obilia svojim zemepánom odovzdávať dovedna 1881 holieb masla, po 3762 kapúnov a sliepok a do 200 tisíc vajec. Ďalej boli nútení narúbať a svojim pánom odniesť 1888 siah dreva a odovzdať značné množstvo konopnej a ľanovej priadze, ak z nich neodvádzali desiatok.
Poznáme slovenské mená a priezviská poddaných aj z dedín na ľavej strane Ipľa, ktoré sa už 
nespomínajú, že tam v rokoch 1767-1771 žili Slováci. Napríklad vo Vadkerte to bol Matej Černák (podrichár), Juraj Hruško, Michal Breznický (prísažný), Garábe Pavol Hronec (richtár), Matej Turčan, Peter Filo, Juraj Kudlák, Pavel Hraško, Jóbágyi Martin Dobroči, Michal Vaľko, Juraj Tokaj, Matej Sági, Markháze Ondrej Kriváň (richtár), Michal Glibáň, Ondrej Prorok, Michal Mikita, Kevežde Juraj a Martin Čvilo, Ondrej Krokocký, Juraj Obvertal, Ján Oravský, Sečanoch Ján Bočo (mestský poručík), Ondrej Očovai, Štefan Oroslán, Juraj Stančík, Szande Adam Kurcinák (richtár, Juraj Mikra...
Tolerančný patent otvoril cestu slobodne sa usadiť v Banáte
Tereziánsky urbár stanovil maximum poddanských povinností a zemepán podľa neho nemal právo vziať pôdu poddanému, ak na nej dobre hospodáril, mohol ju len prideliť inému poddanému. Urbár zaručoval slobodu odchodu s podmienkou, že poddaní oznámi svoj zámer pol roka dopredu a splní si všetky povinnosti. V roku 
1785 nadobudol aj v Uhorsku platnosť Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781, ktorý bolo okrem iného aj o práve poddaného slobodne sa sťahovať. Vtedy sa už mnohí poddaní rozhodli slobodne vysťahovať. Práve vtedy sa im otvorila aj posledná oblasť na Dolnej zemi - Banát. Srbská časť Banátu zaberá severovýchodný cíp krajiny. Keďže tento historický kraj vo Vojvodine, rozprestierajúci sa medzi Dunajom a Tisou, bol v minulosti neobrábaným močaristým územím a vyhnaním Turkov z Temešváru a neskoršie z Pančeva, oslobodil sa spod ich jarma celý Banát. Za obdobie osmanskej nadvlády sa táto pohraničná marka uhorského kráľovstva takmer vyľudnila a preto je len prirodzené, 
že cisárske úrady mali veľký záujem na jeho zaľudnení. Daňové bremeno v tomto období, ako aj nedostatok pôdy a náboženské prenasledovanie v slovenských stoliciach Uhorska ostro kontrastovali s výhodami, ktoré sa vtedy núkali v tejto časti uhorskej Dolnej zemi. Začalo sem prichádzať obyvateľstvo z Uhorska. Koncom 18. storočia tu žilo už pestré národnostné zloženie. Najneskôr sa sem dostali evanjelickí Slováci, pre ktorých sa Banát otvoril ako pre posledných. Keď nastúpil na trón Jozef II., otvoril sa Banát aj pre nich. Postupne prichádzajú do neobývaných osád. Prvou slovenskou osadou tu bol Banátsky Komlóš (Comlosul Mare), inak nazývaný aj Nový Komlóš, ležiaci severovýchodne od Kikindy, ale teraz už na rumunskej strane spoločnej hranice. Prví Slováci sem prišli roku 1782 z Novohradu, Hontu, Peštianskej a Békešskej stolice.
Pôtorský farár organizátor osídľovania Slovákov na Vojenskú hranicu v Banáte
Jedným z organizátorov usádzania novohradských evanjelikov v Banáte, bol evanjelický farár Matej (Barany, Barányi), narodený roku 1735 vo Veľkej Paludzi (Liptov). Za pôtorského farára nastúpil 6. júna 1768, kde pôsobil plných šestnásť rokov. Je predpoklad, že Mateja Barániho poznali niektorí prví sa usádzajúci 
novohradsko-békešskí slovenskí evanjelici v Banáte, ktorí požiadali superintendenta Banského dištriktu Jána Čerňanského, aby medzi nich poslal práve tohto farára. Hneď nato si Novokomlóšania v auguste roku 1783 sami do Pôtra ľahkými povozmi po Barániho a jeho rodinu prišli. Po strastiplnej takmer dvojtýždňovej ceste prišli do cieľa, a Baráni čoskoro po svojom príchode založil v Novom Komlóši prvú slovenskú evanjelickú cirkev v Banáte, ako vôbec prvú v tejto časti monarchie. Po nedorozumení s prvým zemepánom sa odsťahoval na pozvanie grófa Gabriela Buttlera na jeho panstvo na neďaleký Bardáň (Pardan), ktorý predtým pre nevhodné podmienky opustilo srbské obyvateľstvo. Gróf požiadal farára Barániho, aby mu pomohol osídliť novozískané panstvo. Matej Baráni prijal túto sprostredkovateľskú úlohu, ale najprv žiadal, aby gróf vopred zmluvne garantoval svojim budúcom osadníkom - slovenským 
poddaným roľníkom určité výhody a výsady ako záväzné podmienky na usadenie. V tom na základe 14-bodového kontraktu - uzavretého 30. 9. 1784 medzi grófom Gabrielom Buttlerom a farárom Matejom Baránim, začal organizovaný príchod Slovákov najskôr do Bardáňu a potom podľa jeho návodu aj do celého Banátu. Farár Matej Baráni počas svojho dlhého účinkovania v Pôtri dobre poznal pomery v celom novohradskom senioráte, v ktorom bol aj funkcionárom, preto sa pri osadzovaní 
nového územia obrátil predovšetkým na evanjelikov z Novohradu. Aj z toho dôvodu najväčší počet Slovákov do Banátu prišiel z Novohradskej stolice. Aj napriek tomu, že Matej Baráni pomerne skoro zomrel (l. 9. 1785), zohral významnú úlohu pri osadzovaní sa Slovákov v Banáte. Po smrti farára Barániho, ktorý bol aj farárom v Bardáni, kde sa prisťahoval druhý prúd Slovákov, ktorý práve on organizoval osídľovať, priviedli si nového farára Františka Jesenského, ktorý dlho zdieľal ťažký osud a putovanie svojich cirkevníkov. V rokoch 1784 - 1787 to bolo dovedna 219 rodín, najviac z Novohradskej stolice 137. Roku 1786 pomer medzi panstvom a osadníkmi sa pre nesplnené podmienky zo strany panstva zhoršoval, neskôr aj povodne z rieky Bega, neúroda a choroby, boli dôvody pre ktoré sa v rokoch 1787- 1788 rozhodli opustiť aj Bardáň. Rozišli sa na tri smery. Jedna tretina sa presťahovala na majetok zemepána Ján Lazára do 
Ečky (1787-1803), druhá tretina sa odsťahovala roku 1786 na panstvo Izáka Kiša do Aradáča, a posledná tretina sa vrátila do svojich pôvodných domovov na Slovensko. Po vyplatení dlžoby sa časť Bardáňčanov pod vedením farára Františka Jesenského, po uzavretí zmluvy so zemepánom Jánom Lazárom, odsťahovala na jar roku 1788 do Ečky. Farára Františka Jesenského roku 1794 nahradil Ján Basilides. Pomery ako boli na Bardáni sa opakovali a tak opustili aj Ečku a začali sa roku 1802 usádzať na pustatine Kovačica a tu ukončili svoje banátske putovanie. Postupne od roku 1802 sa stala Kovačica okresným mestom s takmer 7 tisíc obyvateľmi, s výraznou slovenskou prevahou. Kovačické insitné umenie, ktorého zakladateľmi sú roľníci, je známe po celom svete.
Chov a nákup oviec
O stave poľnohospodárstva na konci 19. storočia podáva svedectvo celouhorská štatistika z roku 1897. Napríklad v novohradskom Pôtri (aj s časťou Žihľava) vtedy hospodárilo 159 roľníckych rodín. V živočíšnej výrobe chovali 159 koní, 199 hovädzieho dobytka, 129 prasníc, 517 bravov a 495 oviec. V Pôtri sa ovce chovali na veľkostatku Karola de Motte, neskôr Zičiho, samostatne miestnymi roľníkmi a u obidvoch hospodárstvach sa uplatňoval nížinný chov. Najbežnejšími druhmi chovaných oviec boli tzv. birky s krátkou, hustou a silne kučeravou kožušinou, s pomenovaním podľa veku a pohlavia: ovca, jahňa, jarka a škop. Bolo to vlastne plemeno cigája, ktoré sa chovalo na vlnu, ako aj na mäso a mlieko. Spracovaním kožušín sa zaoberal miestny 
kušnier - kožušník, ktorým na konci 19. a začiatku 20. storočia bol Michal Králik, ktorý býval v Kapustnej ulici. Roľníci chovatelia oviec nemali dostatok svojich pasienkov, lebo najväčšia časť pasienkov v chotári, tiež aj oviec vlastnil zemepán, a tak gazdovia boli nútení odvádzať svoje stáda na zmluvné pasenie do vrchárskeho Turieho Poľa. Pritom ani jeden roľník v obci nebol bez chovu oviec a chovali ich aj na predaj. Keď si roľníci po roku 1918 odkúpili od bývalého zemepána Zičiho pasienky a tiež murovaný ovčinec a združili sa do pasienkovej spoločnosti, vtedy si už najali vlastného pastiera. Ovce vyháňali gazdovia z dvorov na ulicu, stade si ich na pasenie prevzal 
pastier (juhás). Pred večerom si ich sústredené na dedinskej križovatka prevzali. Baranov určených na plemenitbu ustajňovali u väčšieho gazdu. Niektorí lepší chovatelia mali vlastných plemenníkov. Párenie, ktoré začínalo pred Michalom, kontroloval pastier. Letné pasenie skončilo na Demitra. Potom si ovce gazdovia - chovatelia oviec ponechali na zimné kŕmenie vo vlastných ovčincoch. Na jar ich predávali na ďalší chov a v jeseni na výsek, a to na jarmokoch v Modrom Kameni, Lučenci a v Balašských Ďarmotách. V Modrom Kameni takéto jarmoky boli na začiatku 20.storočia v utorok a v stredu pred 23. januárom, 13.marcom, 14.aprílom a v jeseni pred 4. a 29. septembrom, 13. novembrom a 4. decembrom. Ovce pred vyháňaním na pasenie po čapášoch a pasoviskách boli označené vlastníckymi znakmi, a to aj vysekávaním na ušiach a označovaním vypaľovaním alebo farbením znakov biľagmi, ktoré najčastejšie predstavovali iniciálky majiteľa. Chov kráv na mlieko v Pôtri a v okolí nevytlačil chov oviec ako v iných oblastiach, pretože ovce svojim trojakým úžitkom 
boli tu v každom gazdovstve užitočné a výnosné, ale ich sezónne pasenie sa prenajímalo podielovým spôsobom medzi chovateľmi a pastierom - bačom. Po kolektivizácii poľnohospodárstva, roku 1952 vznikom JRD okrem sústredených družstevných oviec, viacerí členovia družstva si ponechali na vlastný chov 6 -7oviec, ktoré cez zimu chovali vo vlastných priestoroch, ale od jari do jesene ich dali dohodou na pasenie a dojenie družstevnému ovčiarovi, s ktorým sa súkromne vyrovnali. Jedným takýmto družstevným pastierom - bačom, bol Ondrej Melko z Poník, ktorý stadiaľ mal aj svojho honelníka.
Pešia cesta na nákup oviec do Banátu
Tradičné ovčiarstvo malo v Novohradskej stolici dobré podmienky na chov, o čom svedčí aj údaj, že na konci 19. storočia sa v stolici chovalo takmer štvrťmilióna oviec, čo bola pätina z celkového stavu oviec na Slovensku. Na konci 19. Storočia na začiatku 20.storočia pre rozvoj ovčiarstva v Novohrade malo mimoriadny význam nakupovanie ovčích stád mimo slovenského územia, najmä v Banáte. Spomienky starých Pôtorčanov, s ktorými som sa v päťdesiatych rokoch rozprával boli ešte živé. Veď ovčie stáda v Banáte nakupovali ešte aj pred prvou svetovou vojnou. Ešte viac sa týmto nákupom zaoberali chovatelia a obchodníci zo severozápadnej časti Novohradu: Horného Tisovníka, Ábelovej, Madačky, Lentvory, Polichna. Spomínala to vo svojich novelách aj spisovateľka Božena Slančíková Timrava. Chovatelia oviec z Horného Tisovníka nielenže nakupovali a obchodovali s banátskymi ovcami, ale na jeseň po Demeterovi odvádzali svoje stáda na zimovanie 
do Banátu. Za účelom nákupu oviec v Banáte sa Pôtorčania vychystali na cestu pred Veľkou nocou, v polovici marca. Skupinu tvorili štyria až šiesti gazdovia a na cestu, ktorá trvala vyše týždňa, si každý zobral do batôžka dostatok domácich výrobkov, najmä slaniny, klobásy, bryndze a chleba. Putovali pešo po známej trase a zástavky mali najmä v strediskách, kde žili Slováci. Ich cesta viedla z Pôtra cez Sečany, Chotvan (Hatvan), Jászberény, Solnok, Sarvaš a stadiaľ cez Makov do Banátu, do okolia Kikindy, Veľkého Bečkereku, ale i Aradáča a Kovačice. Ovce nakupovali od dobrých chovateľov, o ktorých 
priaznivé informácie dostávali od tunajších Slovákov, ktorých osobne poznali a s niektorými boli aj vzdialenejšia rodina, najmä v Kovačici, Padine a Aradáči (Žihľavčania). Každý nakúpil 30 - 40 okotených oviec aj s jahňaťom. Niektorí nakupovali aj jarky a barany na plemeno. Na náročný a takmer mesačný návrat domov si na pomoc počas dlhej cesty kúpili somáre. Cesta domov so stádom bola trochu odlišná, pretože sa museli prispôsobiť pastve. Počas cesty sa ovce popásali na zatrávnených pásoch pri cestách, aby stádo nepoškodilo poľné kultúry. Na somároch mali naložené potraviny, kabanice a menšie zásoby zrna. Domov sa vracali okolo Ďura (Juraja), aby ovce mohli vyhnať na pašu, a to až do Turieho Poľa, pretože Pôtorčania už dávnejšie prehrali spor o pasienky a lesy s grófom Zičim. Niektorí ovce predávali ďalším záujemcom. Banátske ovce sa všeobecne pokladali za kvalitnejšie než domáce a možno práve to malo vplyv, že v Novohrade sa chovala až pätina z celkového počtu oviec na Slovensku. Pamätníci evidujú, že jeden gazda z najrozšírenejšieho pôtorského rodu 
Kukučkovcov sa na ceste z Banátu utopil, keď i napriek skúsenostiam viedol stádo oviec cez rieku (pravdepodobne Tisu). Jeho hrob sa má nachádzať niekde pri brehu rieky. Voľakedajšie styky medzi novohradskými Slovákmi doma a v Banáte ostali dlho živé v rôznych spomienkach a prirovnaniach. Jedna z humorných sa dodnes zachovala a ešte aj často používa. Ak napríklad žena idúca z obchodu nesie v rukách prípadne i na chrbte tovar či batožinu a vidí svojho muža nečinne sa prizerať, pripomenie mu, že či nevidí, že je obvešaná ako banátsky somár a 
on jej nepomôže. Aj na tomto prirovnaní vidieť, že aj po storočí zostala spomienka Novohradčanov na pôvodné styky i keď nie práve v najvhodnejšej podobe na nákup ovčích stád v Banáte.
Ján Jančovic
Foto: autor a archív autora
Contractus
Ja niže podepsán vyznávam, že sem Slovákum ze stolice Neogradské, Hontianské, Gömörské a z osady Čabianské prichodzím na mou osadu Bardansku v Slávnej Torontalské skrze vudce jejich Milosti dvojí cti hodného pána faráre uj-komlošského Matthias Barányiho nasledujíci věci prislíbil, jakožto:
1. Že jich dosažení, aby svobodně cirkev mití a Pánu Bohu sloužiti, podle vší možnosti napomáhati budem.
2. Jestli od jeho jasnosti cisarské dosáhnu svobodu cirkevních služebníku uvesti, zavazujem se jim príhodné 
místo dati k vystavení chrámu božího, fary a školy a jich i nakolik možné bude, napomáhati pri stavení všech techto věcí.
3. Aby tím snadnejším spusobem mohli vyživiti pána faráre a pán rektora, zavazujem se i prislibujem dati pánu farárovi jedno celé sedění (sesiu), pánu rektorovi pak pul sedění, k tomu i humno, vinicu, kapusnisko a konopisko podle však zavázaní k urbaru.
4. Slovácke zeme a pašu a celý chotár od ráckeho chotáre oddelím a podle vši možnosti i vinohrady, kapusniska, konopiska budem chcet odděliti.
5. Od Vši roboty a pláce vubec ich osvobodzujem za tri roky, jen dežmu pro sebe zanechávam.
6. Když pak tri roky pominu, podle urbáru s nimi zacházeti budem.
7. Jestli mé pustatiny celé aneb částky z nich do árendy budu chceti vzíti, prede všemi predek budu míti, takým ale spusobem, aby se pustatiny do árendy vzaneorali, ale toliko pro seno a pašu aby zadržané byli.
8. Jatku a krčmu jestli chtejívyárendovati, predek pred jinými míti budu.
9. Aby humna na svzení obilí a sena k držení pak svého statku a oddálení ohne, obdeleč od osady vystaviti mohli, dovolím.
10. Jestli by se snad prihodilo, že by Ráci odtudto odešli, všecka sedení ne jiným než Slovákum, jestli potrebovati budu, oddané budu.
11. A ponevádž zdejší obyvatele žádne seno nemají, slibujem jim k orački jarní dosti dati takým spusobem, že mi to statečne vráceno bude.
12. Remeselníkum vinice, kapusnice, konopiska chcem dati.
13. Žadnym spusobem neprekazim, aby sobe obecný mlyn vystavili, jen aby každoročne dva zlaté arendy zložili.
14. Než ale ponevadž zde na tuto osadu Bardánsku nejvíce takoví obyvatele se scházejí, kterí roboty panské a urbariálske nejsou spusobení vykonávati, tou věc, aby se mi spusobní sedláci i možní obyvatěle opatrili, na jejich dvojí ctí hodného pána faráre Matěje Barányi zanechávam.
Tyto všecky napred položené věci mým novým obyvatělum bardánskym slibujem a na větší dosvědčení a věrnosti toto písmo svoju vlastní rukou podpisujem a pečati mou potvrdzuje.
Psáno na Bardáně, dne 30. sept. R. P. 1784.
Grof Gabryel Buttler de Bardán mppria
(Matricula Ecclessiae… per Matthias Barányi 1783)
