pia03052021

Posledná aktualizáciauto, 02 mar 2021 10am

R. Fraňo - J. Schwarz: Slovenské potulky Pilíšom

PotulP01Cieľom autorskej dvojice Ruda Fraňa a Jozefa Schwarza je predstaviť slovenskosť Pilíša v toku 15 storočí. Prečo tak hlboko začreli do minulosti? Držia sa záverov vedeckej obce, že naši slovenskí predkovia sa volali v minulosti Sloveni (Slovieni / Slověni), ktorí od 6. storočia preukázateľne žili aj na území Pilíša.

Rudo Fraňo - Jozef Schwarz

Potulky slovenským Pilíšom a okolím

Spracovanie textov a ich sprístupnenie finančne podporila
Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku.

O b s a h

Úvodné slovo
Čo znamená Pilíš?
Kniha prvá
Slovenský dejepis Pilíša a okolia
Ako členíme pilíšske dejiny?
1. Slovenské dejiny Pilíša a okolia od 5. do 9. storočia nášho letopočtu
Kmeňové meno našich slovenských predkov bolo Sloveni
Pilíš a Pilíšania v čase vystúpenia Slovenov na historickú scénu Európy
Ako Sloveni k Pilíšu prišli
Sloveni (nielen pilíšski) a Franská ríša
Sloveni v Pilíši a Veľká Morava
Stručný prehľad príslušnosti Pilíša v 9. storočí:
Slovenské dedičstvo skryté v názvoch obcí a miest.
2. Uhorsko - slovenské dejiny Pilíša po založení Uhorska a počas prvých päťsto rokov jeho existencie
Arpádovci vybudovali Uhorsko na veľkomoravskej riadiaco-správnej skúsenosti Veľkej Moravy
Pilíšska povesť o Marótovi a bitka pri Zube
Ponaučenia svätého Štefana kráľovičovi Imrichovi pri založení Uhorska
Nitrianske kniežatstvo - slovenský vklad do Uhorského kráľovstva
Uhorsko sa stáva Maďarskom (ale len v maďarčine) až v 13. storočí
Kráľovské sídlo bolo aj v pilíšskom Dimiši
Tatarský vpád - rozvrat Uhorska a jeho nový začiatok
Nová panovnícka krv, malí králi - Matúš Čák v Pilíši
Druhá sláva Vyšehradu
Krádež svätoštefanskej koruny a Pilíš
Valent Balaša - zánik stredovekého Uhorska
3. Uhorsko-slovenské dejiny Pilíša od vyhnania Turkov po zánik Uhorska
Oživotvorenie Pilíša
Matej Bel a pilíšski Slováci
Pilíšske vzdelávanie v slovenčine
Ostrihom opäť slovenský
Pilíš a Pešťbudín
Pilíš pred zánikom Uhorska
4. Dejiny slovenského Pilíša v maďarskom národnom štáte - od roku 1918 podnes
Pilíšski Slováci v národnom štáte Maďarov
Slováci a slovenskosť v období maďarského kráľovstva bez kráľa
Maďarská revízia Trianonu ako posilnenie slovenskosti
Vzdelávanie v slovenčine
Krátke slovenské (a slovanské) obrodenie v Maďarsku po druhej svetovej vojne
Slovanské dni na Vyšehrade po dvakrát
Výmena obyvateľstva
Politický režim v Maďarsku v rokoch 1947 - 1989 a slovenskosť
Pilíšska slovenskosť prežíva
Stav slovenskosti v Maďarsku v roku 2011
Kniha druhá
Slovenský zemepis Pilíša a okolia
Úvod do zemepisu Pilíša
Budapešť
Čív (Piliscsév)
Čobánka (Csobánka)
Dimiš (Dömös)
Dorog
Huť (Pilisszentlélek)
Kalás (Budakalász)
Kestúc (Kesztölc)
Mlynky (Pilisszentkereszt)
Ostrihom (Esztergom)
Pilíšska Čaba (Piliscsaba)
Pilíšske Moravce (Pilismarót)
Pomáz
Santov (Pilisszántó)
Senondrej a Zbehy (Szentendre és Izbég)
Senváclav (Pilisszentlászló)
Tahitótfalu
Vyšehrad (Visegrád)
Kniha tretia
Dakedy v Pilíši
Večne spievajú pilíšske lesy
Veľkomožní páni a Pilíšania
Pilíšania a slovenčina
Slováci spod Pilíša vo Veľkej vojne
Slováci z Pilíša v druhej svetovej... 30

Úvodné slovo

My slovenskí Pilíšania, jeden rodený Pilíšan a druhý voľbou, prinášame po vyše desiatich rokoch prepracované a novo doplnené texty o slovenskej minulosti a prítomnosti „pilíšskej zeme“. V roku 2009 vyšiel „Sprievodca slovenským Pilíšom“ a v roku 2010 kniha „Slovenské kotrby z Pilíša alebo Sprievodca slovenským Pilíšom II.“ V nich sme predstavili slovenskosť a slovaciká pilíšskeho či podpilíšskeho kraja prevažne ako doplnok maďarského pohľadu pri výklade spoločných dejín. Nezabúdali sme ani na slovenský vklad, ale ten bol až v druhom slede. Dnes si všímame dejepis, zemepis a život tunajších ľudí v ich slovensko-maďarskej celistvosti. S dôrazom na slovenské skutočnosti. Sledujeme vybrané deje preduhorskej (slovenskej) i uhorskej (spoločnej maďarskej a slovenskej) a napokon novodobej maďarskej histórie najmä slovenskými očami. Pilíšske dejiny sú prejavom spolupatričnosti Slovákov i Maďarov v historickom čase. Uhorské nie je totožné maďarské! Uhorsko bolo spoločným politicko-administratívnym celkom Maďarov i Slovákov, jediných dvoch pôvodných (autochtónnych) etník v čase jeho vzniku. Slováci nesú v primeranej miere spoločnú zodpovednosť s Maďarmi za osud Uhorska od jeho prvopočiatku, za jeho slávu i porážky, dobré i zlé chvíle. Nie vždy sa to doceňuje. Dejiny Pilíša nezačínajú príchodom kočovníkov na začiatku 10, storočia, príchodom predkov dnešných Maďarov. Pre nás Slovákov a našich predkov začínajú najmenej o päťsto rokov skôr. Vedci dospeli k záveru, že „kmeňové meno našich predkov bolo Sloveni“ (R. Krajčovič). Preto dejiny Pilíša sú naše spoločné dejiny. Slovákov i Maďarov. Tie zanechali stopy na tvári Pilíša. Vrchy, rieky, pánske sídla i osady pod nimi a život nesú aj slovenský obsah, preto hovoríme viac ako inokedy o slovenskom dejepise, slovenskom zemepise a živote Pilíša a jeho okolia.

Čo znamená Pilíš?

V prvom rade Pilíš je kopec, vrchol (a dal meno aj okolitým vrchom - Pilíšske vrchy), ktorého pomenovanie je jednoznačne zo slovansko/slovenského základu. Vo vysvetleniach historikov a jazykovedcov sa uvádza, že pôvodné názvy vrchu, či dediny pod vrchom boli písané ako „Ples, Pelis, Pelys, Pylis“. Základom bolo slovo Pleš a v súvislosti s kopcom - vrch bez porastu, plešatý vrch. Neskôr prišli Maďari nevyslovovali na začiatku slova dve spoluhlásky a tak vznikol dnešný Pilíš.

Potom - Pilíš je územie Pilíšskych a cez sedlo Dva buky susediacich Vyšehradských vrchov. V našej knihe je to územie, ktorého trojuholníkový tvar vyznačujú tieto vrcholy. Ostrihom, Vyšehrad a Budín). A ich spojnice - Dunaj od Ostrihomu po Budín a pomyslená pozemská čiara vedúca z Budína do Ostrihomu, ktorá Pilíšsky vidiek uzatvára z juhozápadu. Zablúdime aj do pilíšskeho okolia. Napríklad prekročíme Dunaj a upozorním na slovenskosť Hontu na ľavom brehu Ipľa a Vacovska. Ale zájdeme i ďalej na západ do vrchov Vértešu a Gereču.

A nakoniec: Piliš je osud. Nie nadarmo jeden z autorov tejto knihy podpisuje svoje články v Ľudových novinách slovami - „Pilíšan voľbou“.

Všimnite si ešte jednu zaujímavosť. Slovo Pilíš používame s dlhým druhým í. Tak ako hovoria a píšu Pilíšania - Slováci tu žijúci. Nie je to v súlade so slovenským pravopisom, je to však v súlade s cítením Pilíšanov.

PotulP02Kniha prvá
Slovenský dejepis Pilíša a okolia
Ako členíme pilíšske dejiny?

Prvá kniha slovenských potuliek Pilíšom sleduje vybrané kapitolky slovenskosti Pilíša a jeho okolia v priebehu pätnástich storočí dejinného času, ktorý je rozdelený do troch období:

- slovenské obdobie (pozor v tomto prípade slovo slovenský je od slova Sloven, Slovien, Slovan, z ktorého vzniklo aj dnešné pomenovanie Slovák, žena Slováka je stále Slovenka!) od piateho storočia do začiatku 10. storočia nášho letopočtu. V tom čase prevažuje osídlenie slovenské.

- uhorské obdobie, ktorá predstaví slovenský vklad do histórie Pilíša a Podpilíšska v najdlhšom časovom úseku - zhruba tisíc rokov. Mnohé kočovné kmene prechádzali týmto územím po zániku Ríma. Vyplienili a zmizli. Tí, ktorých dnes nazývame Maďari, sa tu usadili (hoci nedobrovoľne) a rozhodli sa správne. Nerozpustili sa histórii, zaujali vlasť a spolu s pôvodnými obyvateľmi Slovenmi a postupne ďalšími „hosťami“ vybudovali životaschopný politický útvar - Uhorsko. Pojem Uhorsko vždy vyjadroval mnohorakosť jeho existencie. A pokiaľ dokázal spájať bolo to k prospechu všetkých i krajiny. Svetlými dejinnými chvíľami boli založenie Uhorska kráľom Štefanom (spomeňte si na ponaučenia kráľovičovi Imrichovi), druhé založenie Uhorska Belom IV. (po tatárskej apokalypse). Slávne obdobie Anjouovcov i silných kráľov Žigmunda a Mateja Korvína. Ale tiež vzopätie sa takmer 200 ročnej osmanskej okupácii ku ktorému prispeli aj uhorskí Chorváti, Srbi a uhorskí Sloveni - Slováci spolu s Maďarmi. Práve neokupované územia a ich obyvatelia prevzali zodpovednosť za obnovu uhorskej krajiny. Západné Slovensko na dvesto rokov prevzalo funkciu jadra a centra krajiny (predtým Pilíš a okolie). Následná maďarizácia krajiny v 19. storočí podkopala zdravý rozvoj a maďarské vyvlastnenie Uhorska na krajinu jedného národa, jazyka a myslenia - maďarského, ju doviedla k zániku. Slováci prestali považovať Uhorsko za svoju vlasť a vytvorili vlastnú vlasť. Česko-slovenskú vlasť. Uhorské obdobie rozdeľujeme na dve časti, pred Turkami a po Turkoch.

- maďarské obdobie - popíšeme posledných sto rokov slovenských pilíšskych dejín, ktoré sa odohrávali a odohrávajú v maďarskom národnom štáte vytvorenom trianonskou mierovou dohodou. Výrazne sa zmenila existenčná základňa, tamojší Slováci sú občania maďarského národného štátu, ktorý aj vo svojej novodobej histórii nie je príliš ústretový k nemaďarským národnostným menšinám. Napriek tomu Slováci v Maďarsku a v Pilíši žijú aj dnes.

1. Slovenské dejiny Pilíša a okolia od 5. do 9. storočia nášho letopočtu
Kmeňové meno našich slovenských predkov bolo Sloveni

Slovenskosť Podpilíšia trvá už poldruha tisícročia. Samozrejme vždy tu žili ľudia. Nech ich volali akýmkoľvek menom. Bol to vždy veľmi dobrý priestor pre život. V časoch Ríma tieto miesta boli síce na hranici, ale plnohodnotnou súčasťou antického impéria. Svedčia o tom ruiny rímskych stavieb, priam desiatky opevnených postov obrannej čiary Limes Romanus nachádzajúcich sa od Ostrihomu po Budín. Tiež pozostatky antických osád na severe Budína, v Senondreji a inde. Ale aj cestné míľniky a iné artefakty v Pilíšskej Čabe, Santove atď. Rím padol. Mnohí obyvatelia vytrvali a spolu s novými „ľudskými zdrojmi“, či už prišli zo severu, východu alebo juhu pokračovali v pretváraní krajiny na svoj obraz, obraz vytrvalosti človeka v ktorom nachádzali zmysel života, udržanie rodu a lepší život potomkov. Sloveni sa ukázali veľmi húževnatí. Pretrvali do dnes.

Začítajte sa do nášho pohľadu na dejinné udalosti, ktoré hýbali Pilíšom. Nenárokujeme si na celistvosť pohľadu, skôr je to mozaika, ktorá nezabúda na vtedajší prínos Pilíšanov, najmä Slovenov a Slovákov. Aj naši (slovenskí) predkovia obrábali, niekedy dokonca vlastnili túto pilíšsku zem. Bez ich práce neboli by koláče bývalej alebo dnešnej slávy.

Pilíš a Pilíšania v čase vystúpenia Slovenov na historickú scénu Európy

Podľa prevažujúcich predstáv slovenská/slovanská pravlasť sa nachádzala severne od karpatského oblúka a územie medzi stredným Dunajom a karpatským hrebeňom akoby bolo ľudoprázdne. Najnovšie archeologické a jazykovedné výskumy dokazujú, že do slovanskej pravlasti patrili aj oblasti Karpatskej kotliny. „V týchto priestoroch žili a formovali sa slovanské kmene až do polovice nášho prvého tisícročia“ (D. Čaplovič). Tisícročia žili vklinení do jadra v strede Európy a mali aktívne kontakty s okolitým svetom, ktoré v rôznych oblastiach menili pôvodnú slovanskú jednotu do rôznosti spoločenstiev, kmeňových zväzov, zárodkov budúcich stredovekých slovanských štátnych útvarov. Stredodunajskí, alebo karpatskí Sloveni (niekedy sa píše aj Slovieni) vytvárajú vďaka svojej polohe a dunajskej i jantárovej obchodnej ceste, susedstvu s vyspelým antickým svetom také zázemie, ktoré napomôže už v 7. storočí vzniku prvého politického útvaru - Samovej ríši. Politického útvaru predkov dnešných Slovákov. Vedci dospeli k záveru, že „kmeňové meno našich predkov bolo Sloveni“ (R. Krajčovič). Potomkami Slovenov sú aj Slováci v dnešnom Maďarsku.

Ako Sloveni k Pilíšu prišli

Jadro Samovej ríše bolo v Dunajskej bráne pri dnešnej Bratislave. Odtiaľ nie je ďaleko do Pilíša. Samova ríša sa ubránila náporom franských a avarských vojsk a „slovienska spoločnosť si uchovala rešpekt aj po rozpade tohto nadkmeňového útvaru a po vzniku Avarského kaganátu“. Držíme sa záverov historika D. Čaploviča. Rešpekt sa prejavil tak, že „Sloveni a Avari po počiatočnej nevraživosti vytvorili akúsi spoluprácu až spolupatričnosť, vzájomne sa obohacovali a zbližovali, najme pod franským tlakom na okolie v priebehu 8. storočia. Neskôr sa Avari prirodzene slovienizovali, pohltilo ich životaschopnejšie slovienske spoločenstvo vytvárajúce základy Moravského a Nitrianskeho kniežatstva na začiatku 9. storočia. A Pilíš je od Nitrianska čo by kameňom dohodil. Významné nitrianske hradisko Čenkov je na severnom brehu Dunaja takmer oproti Ostrihomu.

Sloveni (nielen pilíšski) a Franská ríša

Koncom 8. storočia Avari aj tí „neposlovienčení“ končia svoje účinkovanie v histórii. Od roku 790 vedie Karol Veľký vojenské výpravy proti kaganátu. V prvom kole získa územia od Emže až po Viedenský les. A už roku 796 bola celá Panónia (vrátane Pilíšska) rozdelená medzi franské pohraničné marky. Z dnešného zemepisného pohľadu - severozápad Maďarska - na západ od rieky Ráby tzv. Horná Panónia patrila do Avarskej (Východnej) marky a ostatné Zadunajsko po rieku Drávu (Dolná Panónia) bola súčasťou Korutanskej marky. Pilíš do nej patril tiež. Osudy Zadunajska v 9. storočí boli aj osudmi Pilíšanov. Máme dobré dôvody sa domnievať, že to boli Slovania, ktorí tu žili a prežili aj Avarov. Sú o tom záznamy od 5. storočia. Vo nasledujúcich tvrdeniach a záveroch sa opierame, parafrázujeme a citujeme slovenského historika Steinhubela: „Roku 803 všetci Slovania a Avari v Zadunajsku prijali franskú nadvládu“. Ale aj vo vnútri tejto komunity to vrelo. Pokračujeme slovami historika... „zadunajskí Slovania (ich kniežatá) útočili na Avarov a zaberali ich sídliská. Spolu s vyhladzovacími franskými útokmi a etnickými presunmi to dosiahlo také rozmery, že avarské osídlenie zaniklo vo väčšej časti Zadunajska“. O vládu nad týmto územím sa snažili miestne slovanské kniežatá pod stálym patronátom Frankov. Okrem nich v prvej tretine deviateho storočia prekročili Dunaj a zaútočili aj Bulhari. „Chán Omortag chcel obsadenú časť Zadunajska pripojiť k bulharskému štátu“. Frankovia prešli do protiútoku a po vyhnaní Bulharov bavorský kráľ v roku 828 nedovolil obnoviť na oslobodenom území vládu domácich slovanských kniežat, ale ich obsadil vlastnými vojenskými vojvodcami. Slovanské obyvateľstvo ostalo, ale len niektoré kniežatá boli z ich radov (Pribina, Kocel).

Ktoré to boli kniežatstvá (patriace do Korutanskej marky) obývané Slovenmi? Prvé dve veľmi ďaleko na západ od Pilíša. Ptujské grófstvo na strednej Dráve a Medzimurí (Muraköz). Dudlebské grófstvo bolo na území dnešnej Vašskej a západnej Zalskej župy. Potom to bolo známe Blatenské kniežatstvo, ktoré sa rozprestieralo na území dnešnej Šomoďskej, Tolnianskej, Baraňskej a východnej Zalskej župy. A zostáva nám už iba štvrté slovanské kniežatstvo. Jeho územný rozsah vyznačujú dnešné stolice Fejér, Vesprím, zadunajské Komárňansko a Ostrihomsko a pravobrežná dnešná Peštianska župa (samotný Pilíš). Toto kniežatstvo (pomocne ho nazývajú Panónske) však nebolo zasiahnuté útokom Bulharov a knieža Etgar zostal vládnuť naďalej ako aj jeho nasledovníci. Podľa záverov dejepisca „voľne boli podriadení korutanským markgrófom, od roku 840 kniežaťovi Pribinovi“. Nezabúdajme, že ten pochádzal zo slovansko/slovenskej Nitry.

PotulP03Sloveni v Pilíši a Veľká Morava

„Osudy severovýchodného Zadunajska (Pilíšska a okolia!) v 9. storočí zahaľuje veľké mlčanie, ktoré kontrastuje s bohatými správami o južnej a severovýchodnej časti Zadunajska“, píše Šteibubel. Pritom Ostrihom, Ráb, Stoličný Belehrad, Vesprím, Budín, Vyšehrad majú starobylú sídliskovú tradíciu a výnimočné postavenie vo vznikajúcom uhorskom štáte. Ako to, že sa neobjavujú v dokumentoch tej doby? Napríklad v spise Conversio zo spomínaných 32 vysvätených kostolov nie je ani jeden v tejto oblasti. Bude to zrejme v tom, že v roku vzniku spisu (871) už toto kniežatstvo „stálo mimo dosahu salzburského arcibiskupa“ a kniežaťa Koceľa. Dokedy bolo toto kniežatstvo pod karolínskou zvrchovanosťou a odkedy získala toto územie Veľká Morava?

Dejiny naznačujú, že v roku 861 za rozporov a vojenských stretnutí kráľa Ľudovíta Nemca, markgrófa Východnej a Korutanskej marky Karolmana, kniežaťa Veľkej Moravy Rastislava a blatnohradského kniežaťa Pribinu (kráľ bol s Pribinom na jednej strane, Karolman s Rastislavom na druhej) došlo k osudovej zmene. Pribina prehral aj druhý boj s Moravanmi (prvý v roku 833, kedy stratil Nitriansko), teraz stratil aj život a časť svojho územia na severovýchode, ktorého súčasťou je náš Pilíš. Pánmi tohto územia sa stali Moravania (majme na zreteli, že Moravania boli slovanský, slovenský či sloviensky kmeň) a zostali tu naďalej až do príchodu kočovných kmeňov, ktorých neskôr nazývame súhrnným pomenovaním Maďari.

Stručný prehľad príslušnosti Pilíša v 9. storočí:

- okolo roku 800 avarsko-sloviensky nadkmeňový zväz
- 804 - 840 „priamo riadené“ korutanskými veľmožmi pod franskou zvrchovanosťou
- 840 - 860 súčasť Pribinovho a Kocelovho Blatenska
- 861 - okolo 900 súčasť Veľkej Moravy
- okolo roku 900 obsadené kočovnými kmeňmi neskôr zvanými Maďari

Slovenské dedičstvo skryté v názvoch obcí a miest

Čo nám slovenskú/sloviensku prítomnosť na tomto území pripomína dodnes? A pripomína kontinuitu? Predovšetkým slová. Áno, slová, presnejšie názvy, pomenovania. Práv tie odhaľujú stopy po veľmožoch, panovníkoch a služobníkoch. Stopy ich pôvodu. Sú to dôkazy, ktoré „uchoval jazyk vo svojej pamäti“. Veľmi dobrým pomocníkom nášho cestovania po slovenskom Pilíši a jeho okolí v dobe veľkomoravskej a v stredoveku sú knihy univerzitných profesorov Rudolfa Krajčoviča (Živé kroniky slovenských dejín) a Jána Stanislava (Slovenský juh v stredoveku). Nechávame sa v ďalšom texte viesť ich zisteniami a závermi. Vo Fuldských análoch sa píše „Keď knieža Svätopluk zanedlho zozbieral po všetkých slovienskych krajoch vojenské zbory, s veľkým vojskom vtrhol do Panónie...“ Každý dobyvateľ musí svoje víťazstvo poistiť. Zostávajú „okupačné“ posádky. Aj v Pilíši i celej Panónii. Ich prítomnosť zostane dlhodobo v pamäti a prejaví sa v chotárnych a iných názvoch. Svätopluk i jeho predchodca Rastislav boli (veľko)moravskí vládcovia, vojská boli moravské, Moravci. A tam, kde sídlili, zostali po nich tieto miestne názvy. Upravené ako Moravany, Moravce, v maďarčine Marót (staromaďarčina vývinom nahradila c za t). V Pilíši a ďalej na Západ sú to Pilíšske Moravce (Pilismarót), neďaleko Bajny (Boyoth odvodené od boj) tiež Moravce a taktiež pri Vespríme. Všade tam sa našli hradiská a opevnenia. Bránili ich Moravci čo pretrvalo upraveným názvom do dnešných dní. A nielen tam. V dnešnom zadunajskom Maďarsku je najmenej desať zemepisných názvov priamo „moravského“ pôvodu.

Zachované slovansko/slovenské názvy dokazuje existencia hradnej sústavy z ktorých neskôr vznikli župy, ktorú neskôr prevzali aj Maďari v podobe župných hradov (ispansági vár), ktoré vojenské posádky nových vládcov preberali aj s pôvodnými názvami. Slovansko/slovenskými: Komárno, Ostrihom, Vyšehrad, Bezprím - Veszprém. Slovenský (slovanský) pôvod majú aj mnohé pilíšske pomenovania. Začnime od západného okraja Pilíšska. Dnešný Ostrihom, pôvod zo slovanského Stregoň je doložený v 11. storočí pod latinským Strigoniesis od slove „strěgnoti“ s významom striehnuť, dohliadať na okolie so zvýšenou pozornosťou. Spomínané Pilíšske Moravce (Pilismarót) vznikli severne od Ostrihomu ako strážne miesto v strategickom mieste ohybu Dunaja. Pôvod mena sme už spomenuli. Z Veľkej Moravy prežíva aj názov obce Dimiš (Dömös) pri Dunaji v širšom areáli hradiska Vyšehrad. Prvý historický zápis je „Dymis“ odvodené od mena svätca sv. Demetera, ktorý bol patrónom mesta Solúň rodiska bratov Cyrila a Metoda. V tunajšom okolí boli kostoly zasvätené sv. Dimitrovi a sv. Klimentovi (Kestúc) a v súvislosti s obdobnými názvami v priamej línii smerujúcej na Budín jazykovedci usudzujú na stopy ich misijnej činnosti čo podporuje i neďaleký kláštor gréckeho rítu na Vyšehrade, ktorý svedčí o cirkevných obradoch vykonávaných okrem latinčiny i v staroslovienčine v ohybe Dunaja. Osada a potok Lepence pred Vyšehradom odvodzuje svoje pomenovanie od slova Lipnica. Vyšehrad (Visegrád). Ten je jednoznačne slovansko-slovenského pôvodu. Ako správne sídlo - sídlo vyššie postaveného vladyku-kniežaťa. Hrad s vyššou právomocou ako iné hrady. Podľa záznamov hradisko i jeho názov existovali už pred 10. storočím, už za Veľkej Moravy. Neskoršie pokusy vysvetľovať ich z bulharčiny či slovinčiny neobstoja. To je ako sa škrabať ľavou rukou za pravým uchom. Slovensko/slovanským pôvodom sa vysvetľujú aj názvy Bogdan (Dunabogdány) od slovanského osobného mena Bogdan. Nasleduje pevninské Tahi, ktoré jazykovedci vysvetľujú z roku 1439 doloženého T(h)ah zo slovanského osobného mena Tach (v Čechách existuje Tachov). Miestopisný názov Budín (Buda) je taktiež od slovanského osobného mena Buda. Krátko sa zastavme v pilíšskom vnútrozemí. Samotný ústredný názov vrchu Pleš sme spomenuli v úvode knihy. Oficiálny maďarský názov Kestúca (Kostolec) je na prvý pohľad jasný. Východný kút Pilíša je hodne osídlený Srbmi. „Tu sa miešajú Slováci so Srbmi, a preto na mape špeciálke je dakedy ťažké rozhodnúť čo je srbské, a čo slovenské.“ Určite však je všetko slovanské. O pôvode ďalších názvov miest a sídiel sa zmienime pri popise dejín v uhorskom období.

2. Uhorsko - slovenské dejiny Pilíša po založení Uhorska a počas prvých päťsto rokov jeho existencie
Arpádovci vybudovali Uhorsko na veľkomoravskej riadiaco-správnej skúsenosti Veľkej Moravy

Slová historika M. Kučeru: „Uhorský štát, na ktorého budovaní sa po rozpade Veľkomoravskej ríše zúčastňovali aj naši slovenskí predkovia, nevznikal ľahko. (…) S určitou ľahkosťou sme hovorievali o novom obyvateľstve, ktoré prišlo do Karpatskej kotliny. Nazývali sme ho Maďari alebo aspoň starí Maďari. Tento názov je len historická konštrukcia vytvárajúca zdanie etnickej jednoty. (…) Keď susedné národy chceli pomenovať toto kmeňové spoločenstvo jedným spoločným názvom, volali ich Uhri. Aj Slovania… (...) Niektorí autori starých prameňov však predkov Maďarov nazývali aj Huni alebo Turci. Termín Maďar, Maďari, ktorý vznikol zrejme podľa kmeňového názvu Meder (maď. Megyer), pred 12. storočím nikto nepozná, nikde nie je zapísaný ako jednotný názov pre ľud, ktorý prišiel spoza Karpát a obsadil priestory na strednom Dunaji.“

PotulP04Historik Steinhubel: „Arpádovci dôsledne prevzali politické dedičstvo Veľkej Moravy, po roku 955, napriek odporu staromaďarskej kmeňovej aristokracie, rýchlo vybudovali stabilný a silný štát. Štefan I. tvrdo dôsledne realizoval politický program, ktorý začal uskutočňovať už jeho veľkomoravský predchodca Svätopluk. Mocensky zjednotil celú Karpatskú kotlinu. Severovýchodné Zadunajsko bolo kryštalizačným jadrom nového štátu, prvou základňou kniežacej a kráľovskej moci Arpádovcov sídliacich v Ostrihome. Arpádovský štát prevzal starobylú sídliskovú tradíciu tohto územia, Ostrihom, Ráb, Stoličný Belehrad, Vesprím, Budín, Vyšehrad sú spojené s počiatkami uhorských dejín. Slovania odovzdali Arpádovcom nielen túto tradíciu, ale aj tradíciu starého politického centra.“ Historik tým myslí Ostrihom. Podiel veľkomoravského (slovansko/slovenského!) dedičstva pri vzniku uhorskej štátnosti bol rozhodujúci!“ Áno, rozhodujúci, dokonca za sídlo svojej moci zvolili Ostrihom, kde „môžeme hľadať správne centrum veľkomoravskej časti Zadunajska....“

Ako k to mu došlo? Postupne. Územie Pilíša a dnešného maďarského severovýchodného Zadunajska (Medzi Dunajom, Komárnom, k severnému cípu Balatonu a späť k Dunaji pod Budínom za Svätopluka bolo pevne v rukách Moravanov. Rok po smrti Svätopluka (894) Zadunajsko prepadli a spustošili Maďari, ktorí sa už predtým usadili v Potisí. Mojmír II sa pravdepodobne vzdal južného Zadunajska. V lete roku 900 Maďari po útoku na Itáliu a Bavorsko odtiahli z Lombardie, nevrátili sa však v pokoji na Tisu, ale vyplienili a obsadili Zadunajsko. Tak sa v Pilíši popri Slovanoch (Slovenoch/Slovienoch) objavil nový etnický element (predchodcovia dnešných Maďarov) a zostal tu až do dnešných dní. A nielen objavili. Prvých 50 rokov sa nachádzajú malé oddelené staromaďarské pohrebiská. To končí asi v polovici 10. storočia. Vtedy budúci Maďari aj Sloveni začali svojich mŕtvych pochovávať na spoločných cintorínoch, obe etnické skupiny už sa nedajú jednoznačne odlíšiť. Spolužitie a etnická asimilácia sa neobišli bez kultúrnej interakcie.

Pilíšska povesť o Marótovi a bitka pri Zube

K Pilíšskym Moravciam sa viaže legenda opísaná v kronike Šimona z Kézy, ktorá poukazuje na vzájomné ovplyvňovanie predkov dnešných Maďarov a Slovákov. Jej základné fakty a vysvetlenie podávame podľa slovenského historika J. Steinhubla. „Niektorí rozprávajú, že vraj Maďari pri svojom druhom návrate do Panónie našli nie Svätopluka (ani ho nemohli nájsť, už bol niekoľko rokov mŕtvy) ale vládcu Moróta (Moravca). … A (Maďari) potom po smrti Svätopluka … prešli Dunaj v Pešti a na brode Zub (Szob) a tam dobyli akýsi hrad v okolí Dunaja, v ktorom sa zhromaždili Svätoplukovi vojaci, ktorí sa zachránili útekom, keď ich pán zahynul. V tom (hrade) potom zabijú medzi inými veľmi staručkého Morotovho príbuzného a až dodnes bájne rozprávajú, že to bol sám Morót“. Táto pilíšska legenda spája pamiatku na veľkého panovníka Moravca (Svätopluka) a pamiatku na odpor a porážku veľkomoravského vojska, ktoré strážilo prechod cez Dunaj. Kde inde mohla byť takáto bitka ak nie na miestach existencie vojenskej moravskej posádky ak nie v Pilíškych Moravciach? Oproti Szobu (Zub) na okraji Pilíšskych hôr ležia práve Pilíšske Moravce (Pilismarót) a v susednej osade Basaharc archeológovia odkryli 266 hrobov z 8. a 9. storočia. Podobne pretrváva legenda o bitke pri Bánhide, ktorá je spomienkou na strety budúcich Maďarov so Slovenmi. Sloveni/Slováci v Zadunajsku zostali žiť a žili tu aj po príchode Maďarov, hoci vo výraznej menšine, cez celý stredovek. Napríklad „… dedina potom mestečko Tata bolo spočiatku slovenské a čiastočne slovenské bolo ešte aj v 15. storočí“. Slovanské obyvateľstvo žijúce v tom čase v celej severnej časti Zadunajska môžeme považovať za Slovákov. Rozhodne ich nemôžeme priradiť k inému z okolitých slovanských národov. Od Slovincov a Chorvátov ich odlišovala v tom čase história, PotulP05zemepisná vzdialenosť, uhorská štátna hranica a najmä západoslovanský pôvod.

Ponaučenia svätého Štefana kráľovičovi Imrichovi pri založení Uhorska

Neúnosná maďarizácia Uhorska v 19. storočí viedla súčasníkov k návratu do najstaršej minulosti Uhorska, k časom Štefana Prvého. Vracali sa ku „Knihe mravných ponaučení svätého Štefana kráľa kráľovičovi Imrichovi“. Z desaťbodového traktátu si nemaďarské národnosti vyberali najmä šieste ponaučenie - Prijímanie hostí a ich vydržiavanie. Slová: „Pretože hostia z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyklosti, rozličné náuky a zbrane a to všetko povyšuje a ozdobuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké“, považovali za priam ústavný základ úspešnosti vzniku a existencie Uhorska. Mali pravdu. Nerešpektovanie (moderným slovom povedané) „inakosti“ obyvateľov krajiny viedlo Uhorsko o 900 rokov neskôr k zániku.

Nitrianske kniežatstvo - slovenský vklad do Uhorského kráľovstva

Nitrianske kniežatstvo - sformované v čase Veľkomoravskej ríše pretrvalo do začiatku 12. storočia. Jeho nezávislými vládcami pod mocenským vplyvom poľského kráľa Boleslava Chrabrého boli takmer tri desaťročia bratranci kráľa Štefana: Ladislav Lysý a jeho brat zmrzačený Vazul a jeho synovia. Nitrianske kniežatstvo zachránilo moc pre arpádovskú dynastiu po vymretí línie kráľa Štefana Prvého. Práve potomkovia nitrianskeho kniežaťa Michala, brata Štefana zasadli na uhorský tón po začlenení kniežatstva do uhorského kráľovstva. Vládnuť nitrianskemu údelu znamenalo priamy slovenský príspevok k úspešnému rozbehu Uhorského kráľovstva. Možno hovoriť, že nepísaný titul princ nitriansky znamenal prvého čakateľa na uhorský kráľovský trón. Až do čias kráľa Kolomana Učeného. Ten túto tradíciu ukončil, ale obnovil nitrianske biskupstvo, ktoré bolo pôvodne zriadené už v 9. storočí, viac ako 120 rokov pred ostrihomským.

Uhorsko sa stáva Maďarskom (ale len v maďarčine) až v 13. storočí

Tzv. zaujatie vlasti Maďarmi bolo jedným z kamienkov mozaiky vzniku Uhorského kráľovstva. Až od 13. storočia začali Maďari označovať Uhorsko ako Maďarsko (prečo nie po niektorom z ďalších kmeňov: Készko, Nyársko?). Uhorsko sa tak stalo aj vlasťou Slovákov a Podpilíšsky kraj sa stal centrom krajiny, jadrom moci a vládnutia krajiny rozprestierajúcej sa v niektorých momentoch od Tatier k Jadranu a od podvršia Álp k najvýchodnejším Karpatom. Práve pilíšske brehy Dunaja poskytnú krajine mocenské sídla na kratšiu či dlhšiu dobu. Tu sa nachádzali sídelné miesta panovníkov: Ostrihom, Vyšehrad, Starý Budín, Budín ale aj Dimiš. Trónna sláva Ostrihomu pokračuje nasledujúcich 200 rokov. Pretože naši slovansko/slovenskí predkovia značnou hrivnou prispeli k zrodu Uhorska (spomeňte Hunta a Poznana, či nitrianskych vládcov) nie je správne a objektívne ignorovať slovenský podiel na celkovom vyznení tej doby. Vtedy vznikajúca vládnuca vrstva sa označovala ako „natio hungarica“, ktorej príslušníci národný či národnostný a jazykový problém nepoznali. Ani si ho neuvedomovali.

Kráľovské sídlo bolo aj v pilíšskom Dimiši

PotulP06Za kráľa Bela I. malým kráľovským sídlom vypomôže Dimiš, ležiaci bližšie k Vyšehradu. Jeho názov je odvodený od mena sv. Demetera. Viacej zmienky o pôvode slovenského názvu sme uviedli v prvej kapitolke. Ako svoje kráľovské sídlo ho používal kráľ Belo I. (1060 - 1063). Jeho otcom bol Vazul - nitrianske knieža, ktorého dal zakladateľ uhorského štátu Štefan I. Svätý oslepiť. Ušiel aj spolu so synmi do Čiech a do Poľska. Jeho starší brat Ondrej I sa po návrate do Uhorska v roku 1046 stal kráľom a svojho brata Bela vymenoval v roku 1048 za nitrianske knieža. Ondrej zároveň určil Bela za svojho nástupcu, keďže v tom čase nemal žiadneho zákonného syna. Podľa encyklopédií bol Belo suverénnym vládcom kniežacieho údelu. Pravdepodobne za jeho vlády bolo vybudované nové opevnenie Nitrianskeho hradu, ktorý bol jeho sídlom. Tu razil aj vlastné mince, ktoré boli kvalitnejšie ako mince kráľa Ondreja I. Spolu s bratom žili spolu v zhode. Napríklad v roku 1053 sa skrývali pred nemeckým cisárom Henrichom na bratislavskom hrade. Po tom čo Ondrej I. uzavrel mier s nemeckým cisárom Henrichom IV. a zasnúbil svojho syna Šalamúna (* 1053) s Henrichovou sestrou Juditou a následne ho dal korunovať za kráľa, porušil sľub daný Belovi. Belo sa nechcel vzdať nároku na korunu a preto na jeseň 1060 vpadol s poľským vojskom do Uhorska. Ondrejovi prišlo na pomoc početné vojsko z Nemecka. Obe vojská sa stretli pri Tise v bitke, v ktorej Belo zvíťazil. Ondrej sa snažil ujsť, ale Belovi vojaci ho chytili pri Mošoňskom hrade. Krátko nato Ondrej zomrel a 6. decembra 1060 bol Belo v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa. Dal raziť kvalitné strieborné denáre zo striebra vyťaženého v Banskej Štiavnici, určil pevnú cenu tovarov, znížil dane, zrušil vymáhanie starých dlhov a namiesto nedele sa trhovým dňom stala sobota. V tých rokoch Belo I. (ale neskôr aj Ladislav I.) sa tu často zdržiaval. V auguste 1063 začal Henrich IV. organizovať výpravu, ktorá mala za cieľ dosadiť Šalamúna na uhorský trón. Belo prišiel s návrhom, že odovzdá trón Šalamúnovi a ponechá si svoje bývalé údelné kniežatstvo. Belo I. práve v Dömösi utrpel ťažké zranenia, keď sa pod ním zrútila stavebná konštrukcia trónu. Napriek tomu vytiahol do boja, avšak počas cesty zraneniam podľahol. Bol pochovaný v benediktínskom kláštore v Székszárde, ktorý sám založil v roku 1061. Na trón nastúpil Šalamún. Belovi synovia, Gejza, Ladislav a Lampert, podobne ako pred rokmi ich otec, našli útočisko v Poľsku. Neskôr sa stali kráľmi Gejza I. a Ladislav I. Pretrvávajúca väzba Nitry, nitrianskeho kniežatstva a nitrianskych kniežat na formovanie uhorského kráľovstva je zrejmá a v prípade sídelného Dimiša.

Tatarský vpád - rozvrat Uhorska a jeho nový začiatok

V polovici 13. storočia vyplienili Tatári Uhorsko. Čiastočne aj kráľovský Ostrihom. Pilíš tiež. Známa je bitka pri Vacove, kedy hustá „mrtvolina“ plávala dolu Dunajom. Bolo to skutočné peklo na zemi. Zostala spomienka v podobe názvu Peklo, ktoré dodnes nesie čárda na druhom brehu Dunaja oproti Vacovu (pokiaľ funguje). Krajina sa vyľudnila. Kráľ Belo IV. „pozýva hostí“, najmä osadníkov z krajín vtedy Svätej ríše rímskej nemeckého národa, predchodcu dnešného Nemecka, ktorá zahŕňala aj časť Talianska, Nizozemsko, Čechy. Krajine to pomohlo. O tom období sa píše ako o druhom zrode Uhorska. Cudzí (neuhorskí) prisťahovalci naštartovali nový rozvoj krajiny. O tom by vedeli rozprávať mešťania z Offenu, Budína. Aj panovníci radi presídli k ich bezpečným mestským sídlam. Dokonca sa zaľudnili aj pilíšske lesy. Pustovníkmi. Práve z nich (pustovníkov) a v nich (lesoch) vzniká jediná domáca rehoľa - Pavlíni. Na čele s Eusébiom z Ostrihomu. Tatársky vpád znamenal tiež koniec vyšehradského komitátu (župného hradu na miestach slovanského hradiska) a vybudovanie nového Vyšehradu, Horného hradu, ktorý slúžil zopár storočí aj ako kvalitný trezor - úschovňa korunovačných klenotov.

Nová panovnícka krv, malí králi - Matúš Čák v Pilíši

PotulP07Na začiatku 14. storočia skončila moc Arpádovcov. Dynastia o ktorej sa vraví, že bola domáca, pre Maďarov maďarská. Hoci pôvodnej maďarskej krvi mal najviac prvý Štefan kráľ - najmenej polovicu. Nasledujúcim panovníkom a ich potomkom ďakujúc manželkám pribúda vklad krvi nemeckej, talianskej, francúzskej, slovanskej (ruskej, bulharskej, poľskej, českej), gréckobyzantskej, kumánskej. Aj to len podľa mena rodu. Zjednodušene povedané všetká tá krv bola už pánska, internacionálna. A vládcom to bolo jedno. Oni k vládnutiu nepristupovali s ohľadom na národné potreby krajiny a tobôž z národného hľadiska v dnešnom slova zmysle, ale len a iba aby si udržali moc. Nechápali svoje panovanie ako vlasteneckú povinnosť. Ak áno, tak len v pôvodnom slova zmysle vlasť - vlastniť. Spor o vládnutie nad Uhorskom a celkový ústup moci panovníka, ktorý sa tiahol už od Ondreja II. znamenal aj rozmach tzv. Malých kráľov. Medzi nimi aj trenčianskeho oligarchu Matúša Čáka s takmer štátnickým rozmerom. Pri ňom jasne vidno dve línie nášho rozprávania. Slovenskú a pilíšsku. Matúšove dŕžavy sa rozkladali takmer na dvoch tretinách dnešného Slovenska. Tento pán Váhu a Tatier je v slovenskej romantickej literatúre a niekedy aj historiografii obdarovaný titulom slovenského panovníka. Jeho „panovanie“ má aj miestnu pilíšsku črtu. Niekoľko rokov držal v moci Vyšehrad. Najslávnejším pilíšskym vystúpením Matúša Čáka sa stal jeho cesta do Kékešu na stretnutie s pápežským legátom Gentilisom, kde uznal Karola Roberta za uhorského kráľa. Ten svoj nárok na uhorský trón odvodzoval od štipky uhorskej krvi jeho starej materi. Zdôrazňujem štipky uhorskej, nie maďarskej. Toto stretnutie sa odohralo 10. novembra 1308 v dnešnom Senváclave. Pilíšske dejiny na najvyššej úrovni!

Druhá sláva Vyšehradu

PotulP08Nový uhorský kráľ bol „prišelec“ do cudzej krajiny. Nečudo, že nedôveroval ani najbližšiemu okoliu a doterajším sídelným zázemiam. Pri lokalizácii panovníckeho sídla sa rozhodol opäť pre Pilíš. Začal budovať dvor na novom mieste vo Vyšehrade. Nie na starom slovanskom a neskôr župnom hrade, ale na brehu Dunaja chránenom dunajskými vodami a pevným Horným hradom. Kráľovský palác bude rásť do krásy a slávy ďalších takmer 200 rokov. Nielen za Anjouovcov, ale aj za Žigmunda Luxemburského a predovšetkým za Mateja Korvína.

V tejto súvislosti sa stručne zmienime aj o legendárnom Felicianovi Zachovi. Tento najprv verný služobník Matúša Čáka a neskôr kráľa Karola Roberta sa vzoprel kráľovskej vôli, keď mu poľský kráľovič siahol na česť dcéry Kláry. Práve vo Vyšehrade tasil meč na kráľa, trafil kráľovnú a kráľovská pomsta bola strašná. Vyvraždili celú Zachovu rodinu do tretieho pokolenia. Stala sa z toho legenda. J. Viktorin ako kňaz vo Vyšehrade využil tragický príbeh - povedané súčasnou terminológiou pre rozvoj cestovného ruchu. Dal postaviť (v polovici 19. storočia) pod Horným hradom kríž Kláre Zachovej. A jeho priateľ Jonáš Záborský napísal rovnomennú drámu, ktorú Viktorin vydal. V mnohých podobách sa táto udalosť premietla aj do maďarskej literatúry.

Krádež svätoštefanskej koruny a Pilíš

V noci z 21. na 22. februára 1440 ukradla komorná kráľovnej Alžbety Luxemburskej- vdovy po Albrechtovi, Helena Kottannerová uhorskú kráľovskú korunu z Vyšehradu. Priniesla ju do Komárna, kde kráľovná 22. februára 1440 porodila syna Ladislava. Dôvod? Zabezpečenie nástupníckych práv Ladislava, ktorý sa narodil po smrti svojho otca, preto dostal aj meno Pohrobok. Narodil sa na vzdialenejšom okraji Pilíšska, v Komárne. V župnom sídle majúcom slovansko/slovenské korene ako väčšina sídelných a župných miest pri Dunaji.

Valent Balaša - zánik stredovekého Uhorska

PotulP09Zlatý uhorský stredovek (maďarský i slovenský) - končí bitkou pri Moháči a následne tureckou okupáciou Budína a väčšiny krajiny. Záblesky odporu a s tým spojenej slávy a hrdinstva sa zjavia koncom 16. storočia, keď pod ostrihomskými hradbami hynie známy turkobijca Valentín Balaša (Balassi Bálint), ktorý predstavuje slovensko-maďarský prototyp obyvateľa Uhorska - Uhra. Rodák zo Zvolena, vynikajúci bojovník ale i literát svojej doby. Tvorí výborné básne latinsky, Maďari ho považujú za významného predstaviteľa maďarskej poézie. Nezanedbateľná a kvalitná je jeho tvorba aj v slovenčine. Ako majiteľ panstva v Liptovskom Hrádku je pochovaný v kostole v mestečku Hybe pod Tatrami v Liptove. Slováci ho dodnes nedoceňujú.

Tureckým plenom došlo k rozvráteniu dovtedajších uhorských riadiacich štruktúr. Budín sa stal sídlom osmanskej správy. Ostrihom a Vyšehrad podľahli vojenskej sile a prestali plniť nielen správnu ale aj obytnú funkciu. Ruiny zakrýval nielen závoj času ale i nálet prírodných síl. Zo slovenského pohľadu dochádza k významnej priestorovej zmene - presunu riadiacich štátnych a cirkevných štruktúr do Bratislavy a Trnavy. Na územie s prevahou slovenského osídlenia. To sa pozitívne (v slovenskom národnom slova zmysle) prejaví v čase národného obrodenia na prebudení národného povedomia Slovákov.

3. Uhorsko-slovenské dejiny Pilíša od vyhnania Turkov po zánik Uhorska
Oživotvorenie Pilíša

Po bitke pri Viedni 1683 a dobytí Budína 1685 si krajina vydýchla od osmanskej poroby. Nezmenili sa len vládcovia územia. Do Pilíša a jeho okolia prišli noví osadníci. Krajina pod Pilíšom od roku 1686 potrebuje pre svoj rozvoj nové ľudské zdroje. Získava ich migráciou ľudí. Výdatné boli migračné vlny Srbov z juhu krajiny (Čarnovojevič) do Senondreja a okolia. Prichádzajú Nemci spoza hraníc cisárstva do Vyšehradu, Bogdánu, Verišváru a inde. V neposlednom rade aj domáce slovenské obyvateľstvo z horných stolíc Uhorska. Do šiestich vrchárskych pilíšskych obcí (Mlynky, Senváclav, Huť, Santov, Čív, Kestúc), ale aj do ďalších osád - Moďoróš, Tardoš, Šáp a iných. Boli to pracovití ľudia, ktorí s ostatnými osadníkmi bez ohľadu na národnosť (Slováci, Nemci, Srbi, Maďari) sa pustili do obnovy spustošenej zeme, do obrábania pôdy, spracovávania dreva, využívania nerastného bohatstva, ale i do remeselnej práce a obchodovania aby statočnou každodennou prácou zabezpečili si nielen svoju obživu, ale aj prosperitu kraja a následne celej krajiny. Od začiatku 18. storočia aj Slováci prispeli k rozmachu srdca krajiny. So všetkými prichádza aj chuť tvrdo pracovať na zabezpečení dostatočnej každodennej skyvy chleba. Dokonca aj verejná správa k tomu vytvára priaznivé podmienky: náboženskú a školskú a inú toleranciu v podobe osvietenských reforiem Márie Terézie a Jozefa II. Začína dovtedy nevídaný rozmach pilíšskeho spoločenstva. V prvom kole obnovy krajiny nikto nehľadel kto a akým jazykom sa dorozumieva, akým spôsobom vyznáva boha, dôležité bolo pracovať. A to sa podarilo. Túto takmer dejinnú idylku zo začiatku 18. storočia a možnú večnosť Uhorska zásadne narušila v druhej polovici 19. storočia bezohľadná maďarizácia, ktorá nezvratne videla k zániku Uhorska.

Matej Bel a pilíšski Slováci

Koncom 17. a začiatkom 18. storočia prichádza do Pilíša nová vlna prisťahovalcov. Silne sú zastúpení Srbi, Nemci a najmä Slováci. Pozor, Slováci nie sú cudzinci ako napríklad prichádzajúci Nemci z Bavorska. Slováci sú domáci uhorskí obyvatelia, ktorí pochádzajú zo severných PotulP10stolíc Uhorska. Vynikajúci učenec Matej Bel podáva o stave Pilíša a jeho slovenskosti dobovú správu:

„...Slováci tiež podobne strakatí došli zo severu krajiny, teda, ako sa rozdielny medzi sebou v jednotlivých župách odkiaľ prišli, tak podobne rozdielny majú jazyk a spôsoby, ktoré si zo sebou doniesli. V šikovnosti nezaostávajú za Nemcami, ale ako zemepáni vravia, vo všetkých službách sa lepší ako Maďari. Niektorí aj ako obchodníci sa uplatňujú. V tomto napodobňujú Maďarov. Bývanie majú jednaké ale aj šaty majú pekné. Maďarov majú radšej ako Nemcov, niektorí aj ich jazyk používajú. Preto lebo na niekoľkých miestach spolu žijú s Maďarmi, spoločne sa sobášia. Deti si obidva jazyky učia. Z toho dôvodu niekedy Maďari, niekedy Slováci si zabudnú svoj materský jazyk, a vtom jazyku sa zhovárajú, ktorých je väčšina v obci. Plemenná plodnosť ich je vyššia ako Maďarov. Kde sa raz usalašia tam hneď nadvládu získajú. V osadách, v ktorých žijú už dvadsať, tridsať rokov už je toľko mladých, že sú schopní nové osady založiť. (...) zemepáni majú radi Slovákov, jedno odkiaľ prichádzajú, lebo šikovne a za okamih si postavia dediny, a usilovne sa pustia do gazdovania. Maďari im závidia aktivitu a pohyblivosť s akou hľadajú nové osady. Inak aj na tomto vidieku je im prirodzene veselo, prácu s tancom a spevom si začnú. Mohol by si človek myslieť, že sú opití, natoľko veselo spievajú, keď sa horlivo dávajú do roboty. Svadby sú veľmi veselé, a pohreb naproti tomu s veľkým nariekaním.....“

Pilíšske vzdelávanie v slovenčine

Podľa nariadenia Márie Terézie z 9 novembra 1769 sa uskutočnil akýsi „audit“ s cieľom popísať školy v celej krajine: „učiteľovo meno, vieru, koľko zarába, koľko detí učí, odkedy funguje škola, akým jazykom učí“. Takéto hlásenie v Senondrejskom okrese pripravil Ján Freibes podslúžny (alszolgabíró) a 9. apríla 1771 ho podpísal. Hlásenie obsahuje informácie o 43 osadách. Z tejto práce vieme, že v Pilíši v každej škole učili po slovensky. Veľmi zaujímavé je správa priamo zo Senondreja:

- Mikuláš Chladek, ženatý, katolík, 19 chlapcov a 11-13 dievčat učí. Písať a čítať ich učí, latinský, maďarský, slovensky, nemecky. Od katolíckych obyvateľov plat dostane za rekviemsky pohreb 1 forint, bez rekviemského 17 grajciarov, za sobáš 5 grajciarov, zápis narodenia 3 grajciare a za učenie písania žiaka 3 grajciare, za počítania 1,5 grajciara na týždeň. Na jeho prácu nie je ponosa. Prvý učiteľ po Turkov došiel okolo 1764. Druhého učiteľa nepotrebujú. Dnešný záver: Jeden učiteľ a tak kvalitne učil štyri jazyky, že s ním boli spokojní! Predpokladáme, že miestnych Srbov učil učiteľ ortodoxnej viery. Boli aj vyslovene nemecké osady ako: Üröm, Pilisszentiván, kde zase na školách sa len po nemecky učili.

Keď listujeme v týchto skoro 250 ročných hláseniach zistíme, že v pilíšskych obciach ako Senváclav, Mlynky, Santov, Čív, Huť a ďalšie naši predkovia sa len po slovensky učili. A to naši štúrovci vtedy ešte ani slovenčinu nevynašli...

PotulP11Ostrihom opäť slovenský

Osobitne upriamujeme pozornosť na Ostrihom. Ten vstáva z osmanského popola ďakujúc i slovenským rukám. Zašlú slávu duchovného centra mu vráti kardinál Rudnay. Vrátane začatia výstavby novej katedrály. Ostrihomská arcidiecéza spravovala po väčšinu svojej existencie (až do roku 1977) období cirkevný život predovšetkým na dnešnom Slovensku. Väčšina Pilíša mu nepodliehala. Mnohí arcibiskupi boli pôvodom Slováci, v dobrom i zlom. Napríklad spomínaný Rudnay, Scitovský, primas Černoch rodom zo Skalice, ktorý korunoval posledného uhorského kráľa Karola o iní. Cirkevná vrchnosť prevádzkovala teologický seminár, ktorý sa stal liahňou slovenského duchovného slova a sily. Desiatky a desiatky kňazov, ktorí tu vyštudovali prispeli k prebudeniu slovenskosti (Palárik, Viktorín, Blaho). Cirkev sa podpísala aj pod lúpež umeleckých diel z územia dnešného Slovenska. Rozvíjali sa aj ostrihomské mestá. Prichádzali mešťania Slováci. Cechové artikuly kožušníkov sú písané slovensky. Neskôr maďarizácia robí z Ostrihomu výkladnú skriňu pravého maďarstva. Syn Slováka národovca Fraňa Kabinu, ktorý sa zmenil meno na Štefan Katona sa stáva aktívnym činovníkom Maďarskej národnej rady v meste v novembri 1918.

PotulP12Pilíš a Pešťbudín

Dnešná Budapešť stojí jednou nohou v Pilíši! Budínske svahy sú pokračovaním pilíšskych. Výzor uhorského hlavného mesta z konca 19. a začiatku 20. storočia je dielom slovenských rúk aj tých pilíšskych. Stavebne i myšlienkovo. Máme právo považovať toto územie aj za naše slovenské, tak ako Maďari považujú Felvidék za svoj. Nie štátnopoliticky ale ako dedičstvo slovenskosti. Uhorsko od počiatku až takmer do jeho trpkého konca bolo vlasťou aj Slovákov. Poznať, vážiť si a dokonca byť hrdý na históriu tohto kraja, ktorá je tiež našou históriou, je našim právom. Budapešť mala v tomto období dve slovenské tváre. Prvá tvár, ktorá sa prejavila ako stredisko slovenského národného života v krajine, na ktorej podobe sa podieľali mnohé významné slovenské osobnosti z celej krajiny. Napokon po vyrovnaní v roku 1867 tu sídlili centrálne inštitúcie, parlament. Viac o tom si možno prečítať v publikáciách ako „Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu (1867-1918)“ od Anny Kováčovej alebo v knihe Ľuboša Kačírka „Národný život Slovákov v Pešťbudíne v rokoch 1850 - 1875“, ktoré vydali organizácie Slovákov v Maďarsku. Ale Slováci sa podpísali aj na reprezentačnej podobe mesta. Budapešť vystavali vlastnými rukami, prispeli k priemyselnému a obchodnému rozmachu hlavného mesta. Počnúc liptovskými a inými murármi, cez pltníkov až po radových robotníkov pracujúcich v tunajších továrňach a dielňach. Svoj podiel majú takisto Slováci zo zázemia mesta, ktoré obklopoval veniec slovenských osád a dedín zo všetkých strán. Významne prispeli svojou prácou, umom, krvou aj mozoľmi k veľkoleposti Budapešti z prelomu 19. a 20. storočia.

PotulP13Pilíš pred zánikom Uhorska

Štefan Janšák slovenský archeológ a historik počas prvej svetovej vojny dostal slúžil v Ostrihome. Ako píše v spomienkovej knihe „Posledný suplikant“, istého chmúrneho rána koncom novembra 1916 ich vysypal chromý a udychčaný vláčik na stanici Párkáň - Nána (dnes Štúrovo). Potom ísť osem kilometrov pešo a s tridsať kilogramovým nákladom mu odobralo chuť aby ho potešila „scenéria na oblohe sa črtajúcich Pilíšskych kopcov ani veľtok Dunaja s dlhým mostom, na tie časy veľmi dokonalým inžinierskym dielom, ani ulice Ostrihoma s početnými budovami, pripomínajúcimi, že mesto je sídlom kniežaťa arcibiskupa“. To boli asi jediné skúsenosti Janšáka s ostrihomským mestom a hradom. Spoznával skôr juhozápadné okolie mesto. Denne trávil šesť až osem hodín vonku. A tak poznával s prekvapením, že okolie mesta je silne slovenské. Raz pochodovali smerom na Veľkú stráž, inokedy na strelnicu pod svahom Malej stráže. Často čakali fiktívny útok od Bielej skaly či od Veľkej skaly. Píše, že našiel niekoľko desiatok slovenských miestnych mien. A nie sú to len také významné miesta ako Ostrihom alebo Vyšehrad. Spoznal pri Dorogu Pusté Vinohrady, Prostredný mlyn, Sislovu dolinu, Malu skalku, ale i štyri Hory, Kráľovú, Starú, Prostrednú i Mladú. Ale aj Opálený vrch a Slanickú dolinu. Pri Kestúci to boli Topolky, Veľká skala, Staré i Nové vinohrady. Smerom Na Čív Kopanica, Chlapec, Dlhé pole. A priamo v Pilíšskych vrchoch objavil doklady slovenského života v podobe takýchto názvov: Podvrch, Drenek, Holi, Ziribarov vŕšok, Kolesován hora, Hrabina. V Pilíši bolo dostatok vody. Svedčia o tom slovenské mená: Tri stoky, Besková studnica, Červená barina, Stará voda, Dobrá voda, Starovodský potok. Veru, tak, mapy Pilíša zo začiatku 20. storočia boli preplnené slovenskými pomenovaniami.

Štefan Janšák k tomu povedal: „Mená tých svetom nepoznaných jarkov, vŕškov, polí a lúk hovoria nám, akým spôsobom spojený bol po veky život celých generácií s pôdou, so zemou, na ktorej žili a pracovali. A pravda, podávajú nám aj nezvratné svedectvo o tom, akej rase, akému národu títo budovatelia kultúrnych hodnôt patrili“.

4. Dejiny slovenského Pilíša v maďarskom národnom štáte - od roku 1918 podnes
Pilíšski Slováci v národnom štáte Maďarov

Po zániku Uhorska vzniklo na jeho území viacero národných štátov, všetci dediči Uhorska. Aj Maďarsko v dnešných hraniciach, prvý to v histórii skutočne národný štát Maďarov. Vznikol národný štát Slovákov v podobe Česko-Slovenska (pridali sa k nemu aj Rusíni z Uhorska). Vznikol národný štát Chorvátov: kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr pomenovaný Juhoslávia ku ktoré mu sa pridali aj južní Slovania z Uhorska. Západouhorskí Nemci sa pripojili k Rakúsku a uhorskí Rumuni k existujúcemu štátu Rumunov. Samozrejme veľa Maďarov zostalo mimo nového národného Maďarska. Ale v trianonskom Maďarsku tak isto zostali početné státisícové menšiny Nemcov a Slovákov a menej početné spoločenstvá iných národností. Pritom Slováci z Pilíša zostali žiť na dohľad od svojej zrodenej slovenskej domoviny za Dunajom. Túto etapu života Slovákov z Pilíša poznamenal silný národný tlak zo strany Maďarov, ktorému nie vždy bolo možné odolať. Ale prežívajú.

Slováci a slovenskosť v období maďarského kráľovstva bez kráľa

PotulP14Maďarská štátna politika, maďarský národný štát neprijal výsledky Veľkej vojny a svoju zodpovednosť za zánik Uhorska. V medzivojnovom období rozhodujúcu úlohu zohrávala politika revízie. Snaha o návrat „okupovaných území“ k materskej krajine (vraj nespravodlivosť Trianonu) znamenala aj dôraznú politiku odnárodňovania voči nemaďarským menšinám. Maďarizácia - tak dokonale prepracovaná ešte za Uhorska vo výkonný systém „výroby Maďarov“ chytá druhý dych. Prihlásenie sa za Maďara či pomaďarčovanie priezvisk je základná vlastenecká cnosť. Tieto axiómy sa uplatňujú aj v Pilíši. Slováci sú v defenzíve. Potvrdzujú to slová už nebohého akademického maliara T. Nyilasiho z Kestúca: „Ja som nikdy nikde nepopieral ani nezamlčoval svoj slovenský pôvod. Naopak, som hrdý na svojich kestúckych slovenských predkov, ktorým vďačím za svoj život a ktorí niesli priezvisko Nida. Meno si dal pomaďarčiť starý otec pravdepodobne medzi dvoma svetovými vojnami. O tomto nemám žiadny dokument. Viem však, že moja teta a strýko z otcovej strany si písali meno Nyida Rozália a Nyida József. Súdiac podľa ypsilonu si myslím, že nejaký veľký Maďar, miestny notár, pred prvou svetovou vojnou alebo po nej sa v duchu vtedajšej násilnej maďarizácie „zabával” prepisovaním slovenských mien obyvateľov Kestúca podľa maďarskej abecedy.

Maďarská revízia Trianonu ako posilnenie slovenskosti

Slovenskosť v Maďarsku vzrastie v roku 1938 po prvej Viedenskej arbitráži, po pripojení Podkarpatska a Malej vojne (okupácii čisto slovenských území na severovýchode Slovenska v marci 1939). Najmä preto, lebo do „čonkového“ (od slova csonka) Maďarska pribudli desaťtísíce Slovákov a Rusínov z Česko-Slovenska, o rok desaťtisíce Rumunov a iných Nemaďarov z časti Sedmohradska a v roku 1941 ďalší Nemaďari, prevažne Slováci a Slovania z juhoslovanskej Bačky. Vtedajší ministerský predseda Kállay povedal, že „Maďarsko má 300 000 Slovákov a na Slovensku je len 80 000 Maďarov“. Priamo pre slovenský Pilíš to neznamenalo žiadnu zmenu. Ale v neďalekej Budapešti sídli povolená Strana slovenskej národnej jednoty, vydávajú denník Slovenská jednota. Významnou zmenou pre Pilíšanov je až vstup do vojny. Menejcenný ľudský substrát (podľa vyjadrení vrcholových predstaviteľov maďarského štátu): príslušníci menšín i Maďari získaní z arbitráží a okupácii československých, rumunských a juhoslovanských území sú povolaní do 2. armády, ktorá takmer vykrváca v ruských stepiach pri Done. Aj tak niektorí chápu riešenie národnostnej otázky.

PotulP16Vzdelávanie v slovenčine

Posilňovanie výučby v jazykoch nemaďarských menšín nikdy nebolo silnou stránkou maďarského školského systému. Na začiatku 20. storočia nie len v Pilíši ale v celej krajine poštátnili všetky základné školy. Učilo sa v maďarčine niekde aj materinsky jazyk. Po skončení prvej svetovej vojny, po Trianone, keď zostal „malý“ maďarský štát začalo sa v školách silno maďarizovať. Často sa stalo, že učitelia bili deti, ktoré sa zhovárali po slovensky, a to nie len počas vyučovania, ale ani na dvore sa nemohli žiaci medzi sebou rozprávať v materinskom jazyku. V silne slovenských oblastiach a takou určite boli slovenské dediny vo vrchoch Pilíša sa maďarčina osvojovala až v škole. Dokonca ešte po druhej svetovej vojne v päťdesiatich rokoch nás (a toto píše očitý svedok - autor knihy) musela učiteľka v prvej a druhej ľudovej najprv po maďarsky naučiť: „kerítés - plot, kéve - snop, sár - blato, arany - zlato, gyere ide - poď sem, atď...“ Takže pokiaľ sme čakali na učiteľku pred hodinou, toto sme si museli nahlas recitovať. Za to všetko môže aj určitá geografická uzavretosť slovenských osád. Kdeže sú ešte časy moderných médií… Za ostatných 50 rokov sa podstatne zmenil život v našich pilíšskych obciach. A nielen v nich. Ľudia už nepracovali vo väčšine na pôde a v lese. Mnohí začali dochádzať za robotou do blízkych miest ale aj do hlavného mesta Budapešti. A do škôl v mestách začalo chodiť čoraz viac detí.

Krátke slovenské (a slovanské) obrodenie v Maďarsku po druhej svetovej vojne

Koniec 2. svetovej vojny, predovšetkým porážka Maďarska prináša pre Slovákov a ostatných Slovanov v Maďarsku chvíľkový národný rozkvet. Vzniká Antifašistický front Slovanov - politická a kultúrna organizácia Slovákov v Maďarsku vytvorená pod bezprostredným vplyvom Všeslovanského výboru v Moskve a jeho organizačných zložiek v bývalej Juhoslávii a Rumunsku. Ustanovujúci zjazd sa konal 18. 2. 1945 v obci Battonya (Békešská župa), kde sa i organizačne rozčlenil na slovenskú (sídlo v Békešskej Čabe) a juhoslovanskú (Päťkostolie - Pécs) sekciu. Predsedom sa stal evanjelický farár M. Francisci, tlačovým orgánom bol časopis Sloboda (1945 - 48). Slovenská sekcia svoje požiadavky zhrnula v lete 1945 v Kultúrnom programe Slovákov v demokratickom Maďarsku a v nasledujúcom období sa v rámci pripravovanej medzištátnej výmeny obyvateľstva sústredila na organizovanie presídľovania Slovákov z Maďarska na Slovensko. V októbri 1947 sa osamostatnili juhoslovanská a slovenská sekcia a boli premenované na Demokratický zväz Juhoslovanov v Maďarsku a Zväz Slovanov v Maďarsku. Jeho predsedom sa stal A. Horák (od marca 1948 Ján Žúrik) a generálnym tajomníkom František Bartošek (redaktor Slobody). Po celom území Maďarska sa utvorilo 164 odbočiek, v ktorých bolo organizovaných viac ako 25-tis. Slovákov. Na zásah vládnucej Maďarskej strany pracujúcich bola táto organizácia zlikvidovaná a na pôsobenie medzi Slovákmi v Maďarsku vytvorila 1948 vlastnú organizáciu pod názvom Zväz demokratických Slovákov (od 1956 Demokratický zväz Slovákov, dnes Zväz Slovákov v Maďarsku). Toto sa dočítate v Encyklopédii Beliana.

PotulP15Slovanské dni na Vyšehrade po dvakrát

Po druhej svetovej vojne sa tu dvakrát konali Slovanské dni (v rokoch 1947 a 1948) vo Vyšehrade nad Dunajom, v Pilíšskom kraji. Ten v roku 1947 organizoval spomínaný Antifašistický front Slovanov. Vtedajšie Maďarsko muselo rešpektovať nové vzopätie slovanského (i slovenského) povedomia desaťročia spútaného tvrdou maďarizáciou. Prvý Slovanský deň na Vyšehrade bol 6. júla 1947 a organizovali ho ako veľkú národnú púť. Nuž a vtedajší organizátori a predstavitelia Slovákov v Maďarsku (Dr. Alexander Horák a Fraňo Bartošek) sa odvolávali na Jozefa Viktorína. V pozvánke uviedli, že „zrúcaniny Vyšehradu pustli a boli by úplne zmizli, keby sa o ich záchranu nebol zasadil veľký Slovák a Slovan PotulP17Jozef Viktorín“. Pozvanie zakončili slovami: „Slovanskí budovatelia vyššieho „hradu“ (dnes zrúcaniny župného hradu na Sibrikovom kopci), tragédia Kláry Zachovej (ktorej osud oživil vtedajší farár J. Viktorín) a pozoruhodná iniciatíva a aktivita Jozefa Viktorína na záchranu hradných ruín - to boli hlavné body, o ktoré sa opierala propagácia prvého Slovanského dňa na Vyšehrade v roku 1947“. Nezabudli zdôrazniť, že na rumoch Vyšehradu „zavejú v svornosti zástavy maďarské spolu so zástavami slovanských národov“. A nielen to: „úplne absentujú prejavy šovinizmu a nadradenosti, no zdôrazňuje sa potreba vzájomnej úcty, rovnoprávnosti, účinnej spolupráce“. Úvodnú báseň zarecitovala Gizka Korkošová zo Senváclavu. Druhý a posledný Slovanský deň zorganizovali 8. augusta 1948 - už je to vyše 70 rokov. Tento nedosiahol slávu a mohutnosť prvého. Bola to už iná slávnosť. Podpísala sa pod to už aj prebiehajúca výmena obyvateľstva, ako aj (staro)nová rákosiovská politika vedenia maďarského štátu. Kdeže lanské snehy sú… Dnes sa slovenstvo a či slovanstvo na Vyšehrade nenosí. Pamiatky a pripomienky na tunajšie Slovanské dni neexistujú… A nielen tam. Dokonca ani v slovenskej pamäti.

PotulP18Výmena obyvateľstva

Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom - podpísaná už vo februári 1946 ešte pred Parížskou mierovou dohodou, vinou maďarských obštrukcií sa začala realizovať až v apríli 1947 - bola súčasť vyvodenia záverov Spojencov v rámci napravenia krívd spôsobených fašistickým Nemeckom a jeho verným satelitom horthyovským Maďarskom na Slovákoch v Maďarsku. Výmenu obyvateľstva potvrdila mierová konferencia v Paríži, ktorá tiež konštatovala trvalú platnosť Trianonu a zákaz maďarskej iredenty. Dohoda o výmene obyvateľstva mala tiež zamedziť a predchádzať krivdám novým. Nedovoliť zneužívanie maďarskej menšiny na Slovensku na rozklad štátov československého štátu.

Dvojaké hodnotenie procesu výmeny obyvateľstva prežíva do dnešných dní. Niektorí tvrdia: záchrana Slovákov, druhí: skaza Slovákov. Maďari odsudzujú samotný princíp ako neľudský, pritom sami vyhnali asi 400 tisíc Nemcov z krajiny. Slováci v Maďarsku sa rozhodli pre výmenu predovšetkým pre nevýhodné až neznesiteľné podmienky pre národný život. Istotne nebolo jednoduché zanechať v tom čase už takmer 250 ročnú rodnú zem, ktorú statočne obrábalo viacero generácií. V čase ich príchodu na Dolnú zem to bola aj ich vlasť, vtedajšie Uhorsko bola domovina. Nie vlastnou vinou sa po skončení prvej svetovej vojny zo dňa na deň ocitli v národne cudzom štáte. A keď ich domov prestal byť vlasťou, tak mnohí sa rozhodli pre nový domov v štáte, ktorý im prisľúbil a umožnil národný život: vzdelávanie v materinskom jazyku, napĺňanie kultúrnych, spoločenských a iných potrieb v slovenčine. Rozhodnutie presídlencov nebolo ľahké, mnohí mali prosperujúce statky, dobré postavenie a zabehaný život. Ale niečoho sa im nedostávalo. Slovenčiny a slovenskosti. Preto hodnotiť rozhodnutie slovenských presídlencov ako nesprávne, či zľahčovať ho, nie je namieste. Duchovný život je rovnako dôležitý ako život materiálny. Podobne neúctivé sú reflexie tej doby v literatúre a komplexne v médiách. Väčšina analýz tej doby a ich umeleckých stvárnení je interpretovaná úzko národnými, maďarskými očami. Slovenský pohľad nie je o nič horší a nepravdivejší. Dnešní Slováci v Maďarsku ani ich predkovia, ktorí presídlili po druhej svetovej vojne do Československa sa nemajú za čo hanbiť, tobôž kajať. Jedni i druhí sa rozhodli zodpovedne, uvážlivo a správne. Nie oni boli zodpovední za to, že sa ocitli pred osudovou a priam existenčnou voľbou. Svedomie nech si spytujú tí, ktorí ich doviedli nesprávnou národnostnou politikou, ktorá nepriala slovenskosti v Maďarsku na toto rázcestie.

PotulP19Politický režim v Maďarsku v rokoch 1947 - 1989 a slovenskosť

Komunistický režim v Maďarsku bol v otázke vzťahu k národnostiam obdobný ako ostatné maďarské. Latentná revízia je trvalou črtou maďarskej štátnej politiky. Svedčí o tom i každodenná politika Rákosiho vlády. Vo vedomí Slovákov sa pestuje od zodpovednosť za ich národnú slabosť. Príčinou je vraj odchod časti intelektuálnej elity pri výmene obyvateľstva na Slovensko. Príčina spočíva predovšetkým v nedostatočných až zlých podmienkach pre slovenský národný život, ktoré vytvára (presnejšie nevytvára) maďarská spoločnosť. Zásadnú ranu slovenskosti (aj v Pilíši) uštedrí zrušenie slovenských škôl na začiatku šesťdesiatich rokov. Napriek tomu aj v tom čase sa prejavuje určité vzopätie slovenského života. Ožíva literárny život (Výhonky), udržiava sa folklór, počiatky mediálnych aktivít v televízii, rozhlase (relácií v slovenčine). Majákom slovenskosti sa stávajú Ľudové noviny, týždenník Slovákov v Maďarsku

Pilíšska slovenskosť prežíva

Nástup liberálnej demokracie po 1989 znamená niektoré pozitívne zmeny. Vznikajú samosprávne národnostné inštitúcie, Výskumný ústav Slovákov a najmä túžba mnohých Slovákov po „slovenskej“ realizácii. S tým ruka v ruke ide nedostatočná pozornosť, ktorá sa venuje slovenskému školstvu v Maďarsku, úplná strata slovenského zázemia v rodinách a intenzívny nástup médií, ktorý nie je sprevádzaný dostupnosťou slovenského slova v maďarských médiách a vo verejnom priestore. Slovenské štátne orgány nedokázali za tridsať rokov zabezpečiť dostupnosť televíznych programov v slovenskej reči pre slovenských divákov a poslucháčov v Maďarsku. Chýba adresná a účinná pomoc slovenských štátnych, verejných a súkromných inštitúcii Slovákom v Maďarsku. Na rozdiel od prepracovanosti a kvality systému starostlivosti o Maďarov vo svete. Nádejným svetlom v tomto vývoji je súčasná činnosť slovenských samospráv a Zväzu Slovákov v Maďarsku. Ale bez pozitívnej diskriminácie Slovákov zo strany maďarského štátu to bude ťažké.

PotulP20"My, Slováci v Maďarsku..." - Stav slovenskosti a Ján Kollár v Budapešti

Na portáli oslovma.hu čítame v príspevku Imricha Fuhla: „My, Slováci v Maďarsku, môžeme Maďarom na Slovensku oprávnene všeličo závidieť. Pravda, naši „osudoví bratia“ nemajú svoje (pseudo)samosprávy, ktoré sa často nanajvýš sami „spravujú“, ani (kvázi)kultúrnu, miestami celkom gnómnu autonómiu. Zato, na rozdiel od nás, mali a majú svoje jednojazyčné školy. Závidieť im však môžeme aj také, zdanlivo vedľajšie, sprievodné rekvizity udržiavania národnej či národnostnej identity, akými sú pamätníky, sochy či pamätné miesta a tabule. Svedčí o tom aj prípad po 16-ročnom boji konečne odhalenej pamätnej tabule Jána Kollára v Budapešti. Slováci v Maďarsku to nemajú ľahké ani v prípade navonok jednoduchého, bezproblémového uctenia si pamiatky svojho - nášho velikána, apoštola Slovanov, autora Slávy dcéry, ktorý v Pešti pôsobil tridsať rokov ako kňaz. Tú tabulu v centre maďarskej metropoly dlhé roky nechceli povoliť s (neoficiálnym) odôvodnením, že v prípade Kollára ide o akéhosi panslávskeho vlastizradcu, ktorý aj po toľkých rokoch iba dráždi národné cítenie Maďarov. V r. 2011 na Turíce sa napokon predsa stal zázrak, v rámci osláv 200. výročia vysvätenia evanjelického kostola na peštianskom Deákovom námestí odhalili tabuľu v troch jazykoch hlásajúcu jubileum, ako aj dvojjazyčnú pamätnú tabuľu slovenskému básnikovi, pedagógovi, jazykovedcovi, filozofovi a zberateľovi ľudovej slovesnosti Jánovi Kollárovi. Pri tejto príležitosti odhalili aj pamätné tabule dvom maďarským evanjelickým biskupom: J. Székácsovi a V. Győrymu“.

PotulP21Kniha druhá
Slovenský zemepis Pilíša a okolia
Úvod do zemepisu Pilíša

Pilíš je jednoslovné označenie priestoru, ktorí osídlili voľakedy dávno Sloveni a ich potomkovia Slováci, neskôr kočovníci z ktorých sa zrodili dnešní Maďari, nemeckí hostia (najmä Švábi), prechodne Turci, po nich Srbi, ďalšie vlny Slovákov, Nemcov, Maďarov a iných osadníkov v poldruha tisícročnom oblúku času. Pilíšania žili svoje životy nielen v konkrétnom čase ale i na konkrétnych miestach. Mnohé sídla založili, niektoré aj viackrát. Do viacerých sa prisťahovali. Putovali uhorskou krajinou. Zanechali stopy nielen v pamäti človeka a spoločnosti, ale predovšetkým v materiálnom stvárnení miest či priestoru, kde sa usídlili. Ako napísal Štefan Janšák: „Mená (pilíšskych) tých svetom nepoznaných jarkov, vŕškov, polí a lúk hovoria nám, akým spôsobom spojený bol po veky život celých generácií s pôdou, so zemou, na ktorej žili a pracovali. A pravda, podávajú nám aj nezvratné svedectvo o tom, (...) akému národu títo budovatelia kultúrnych hodnôt patrili“.

V nasledujúcom rozprávaní predstavíme zemepis vybraných miest pilíšskeho a okolitého osídlenia, ktoré sú zoradené abecedne.

Budapešť

PotulP22V súvislosti s pilíšskym miestopisom nemožno zabudnúť na Budapešť. Aj keď sa nachádza na okraji Pilíša, tak určite nie je na okraji slovenského diania. V stručnom slovenskom pohľade na dejiny Pilíša sme sa zmienili o slovenskom živote v Budapešti dlhé stáročia v kráľovskom Budíne, neskôr v Pešťbudíne, ako Slováci od počiatku nazývali hlavné mesto. Spomenuli sme i literatúru v slovenčine, knihy z ktorých sa dozvedieť viac. Súčasný stav slovenskej pamäti v Budapešti zmapoval Ladislav Petro v publikácii Slovenská Budapešť. Všímal si a my s ním, najmä skamenenú pamäť. Pamätné tabule a iné artefakty slovenskej Budapešti, ktoré majú aj slovenský text. Najprv sa zastavme na pravom pilíšskom brehu Dunaja, v budinských obvodoch. V prvom obvode - Budínsky hrad autor pripomína sochy „slovenských“ tvorcov J. Fadrusa, J. Damka a A. Štróbla a sochu jedného Slováka: A. Hadíka. V tretom obvode - Starom Budíne je zmienka, že tu žil S. Czambel. V 11. obvode - Nový Budín okrem sídla viacerých slovenských inštitúcií je jedna pamätná tabuľa: J. M. Petzvala. Vedľa v 12. vrchárskom obvode je dvojjazyčná pamätná tabuľa Ladislava Sziklaya - zakladateľa prvej katedry slovenčiny na jeho dome v Marványovej ulici. PotulP23A v 22. obvode na samom budínskom južnom konci mesta je tabuľa venovaná Jozefovi Rudňanskému, majiteľovi pôdy na ktorej vznikol Slovenský Komlóš. Budín si dnes pripomína slovenskosť až tromi pamätnými tabuľami aj v slovenčine.

Prekročíme Dunaj a túlame sa dnešnou Pešťou. Začneme 5. obvodom Vnútorným mestom. Slovenské slovo sa dočítate na evanjelickom kostole na Deákovom námestí, na tabuli maďarsko-nemecko-slovenskej, ktorá pripomína novostavbu kostola z roku 1811. Kostol je dielom architekta Michala Polaka, ktorého aj Slováci považujú za svojho. Na vedľajšej fare je dvojjazyčná tabuľa pripomínajúc pôsobenie J. Kollára a vedľa nej v tom istom roku (2011) súbežne osadená len maďarská tabuľa na počesť biskupa Sekáča (Szekács) a Győryho ako PotulP24akési vyrovnanie Kollárových zásluh. O slovenskosti L. Košúta a Š. Petőfiho, ktorí sa tu tiež pripomínajú sa nedozviete. J. Petro správne pripomína viacero umelcov slovenského pôvodu, ktorí vytvárali miestne umelecké diela alebo slovenské osobnosti. Pred ministerstvom poľnohospodárstva sú aj tri busty zaslúžilých poľnohospodárov - Slovákov (aj Tešedík) bez označenia ich slovenského pôvodu. Vedľa ležiaci 6. obvod - Terezín, či Terezov zdobia v kostole sv. Terézie aj slovenské pamätné tabule kňazov J. Palárika a Š. Klempu. Terezín i susedný Alžbetov je známy aj množstvom stavieb staviteľa a politika J. N. Bobuľu z PotulP25Dovalova a na Andrášiho ulici (Andrassy u.) je osadená tabuľa so slovenským textom na jeho počesť. V 7. obvode (Alžbetín) okrem viacero budov a artefaktov nesúcich slovenské stopy je slovenská pamätná tabuľa pripomínajúca bydlisko spisovateľky Jozefíny Marečkovej a ešte pred piatimi rokmi existovala tabuľa na rodnom dome básnika a politika Ladislava Novomeského. Pri oprave fasády zdá sa, že zmizla natrvalo. Jozefov - 7. obvod bol pred vyše sto rokmi najslovenskejší a dnes tu nájdete aj najviac slovenských stôp. V centre Jozefova, v kostole sv. Jozefa sú tabule Š. Moyzesa a Š. Klempu (škoda, že za zatvorenými dverami kostola). Na priľahlom námestí tabula kňaza E. Šándorfiho a opäť Š. Klempu. Nájdete do kameňa vytesanú pripomienku, že dnešná Tavaszmező ulica sa volala Slovenská. V štvrti sa PotulP26nachádza aj tabuľa F. Jurigu posledného a jediného slovenského poslanca uhorského parlamentu pred zánikom Uhorska. Neďaleko je tabuľa ďalšieho poslanca, neskôr predsedu československej vlády Milana Hodžu. A skutočným rajom slovenskej pamäti je Lutherov dvor, bývalý areál slovenskej peštianskej evanjelickej cirkvi na Rákócziho ulici. Bohužiaľ, skrytý pred zrakmi verejnosti za dverami. Je tam opäť tabuľa Jána Kollára, ktorá mala byť pôvodne na chráme v centre mesta, kde Kollár pôsobil 30 rokov a v Lutherovom dvore nikdy nebol (ešte nestál). Ďalej kňaza Daniela Bacháta, kantora L. Izáka a výročia založenia slovenskej evanjelickej cirkvi. Na Trefortovej ulici na budove gymnázia je (druhá) tabuľa venovaná staviteľovi J. Bobulovi. Ten má aj v tomto obvode množstvo stavieb. Slovenský text je vytesaný aj na budove dlhoročného pôsobenia slovenskej školy a domova na Orczyho PotulP27ulici. V tomto obvode je aj slovenský evanjelický cintorín na Kerepešskej ceste. Okrem iných sú tam pochovaní D. Bachár, J. Bobuľa, V. Dunajský, Lujza Blahová, Petrovičovci slovenskí rodičia slávneho maďarského básnika Petőfiho, sochár A. Štróbl. Na severe peštianskej Budapešti ležia: 4. obvod (Nová Pešť) a 13. obvod (Anjelské pole). Okrem existencie slovenských samospráv v oboch z nich, majú v 13. obvode aj tieto pamätné tabule v slovenčine. Označený je dom, na mieste ktorého stála zvonolejáreň slávneho slovenského výrobcu zvonov Jozefa Pozdecha (1811 - 1878). Na dome v ktorom býval známy fotograf, staviteľ a maliar Ivan Vydarený (1887 - 1952) je tiež tabuľa. „Na počesť slovenských robotníkov z Oravy a Liptova, ktorí prišli začiatkom 19. storočia a v založení Angyalföldu majú dôležité zásluhy“. Tak znie slovenský text na tabuli na Tutaj (Pltníckej) u. Vzdáva hold všetkým Slovákom, ktorí „ako pltníci prispeli k rozvoju tohto územia“. V 14. obvode Zugló je na Americkej ulici slovenským textom označený dom, v ktorom býval slovenský diplomat Anton Straka a v mestskom parku je busta dolnozemského politika Ondreja Áchima aj so slovensky uvedeným menom. V 16. obvode, voľakedy veľmi slovenskej Cinkote majú zbierku ktorej „exponáty sú označené slovenskými nápismi, ktoré vyhotovili žiaci slovenskej školy v Budapešti“. Najslovenskejšia štvrť mesta Rákoškerestúr prišla hromadnou bytovou výstavbou o svoj slovenský charakter iba nedávno. Na záver malé peštianske resumé: 25 artefaktov so slovenskými textami.

Čív (Piliscsév)

PotulP28V stredoveku (1320) dokumenty pripomínajú osadu, ležala niekoľko km na západ od dnešnej, za Turkov spustla. Zakladatelia dnešnej obce zo začiatku 18. storočia sú Slováci kolonisti. Prví sa spomínajú už v roku 1699. Pri príležitosti 300 rokov slovenského osídlenia v Číve uprostred obce vztýčili veľký kameň na ktorý historickú udalosť vykresali aj v slovenčine. Súčasný historik konštatuje: „Čív je dnes v prevažnej väčšine Slovákmi obývanou a rozvíjajúcou sa osadou na úpätí Pilíša“. Pamiatky z doby slovenskej možno pozrieť v miestnom národopisnom dome. V chotári obce sú svojbytné vinné pivnice. Spomínaný Štefan Janšák bol počas prvej svetovej vojny aj v Kestúci a Číve. Počas kestúckych návštev u farára Jozefa Šrobára sa zoznámil aj s mladou Etelkou „Hosszúhetényi Sántha“ prednostkou poštového úradu v Číve. Tá ho pozvala na návštevu do Číva, aby mu ukázala archeologické prekvapenie. Š. Janšák sa tam vybral a takto píše o spomínanej vzácnosti, ktorá sa nachádzala pri kostole na Kalvárii: „Predbežne som videl iba veľký, kamenný na umelom pahorku ležiaci kváder. Na ňom sa dvíhalo súsošie kalvárie... pozrel som si jeho zadnú stranu. Na obrovskom, asi šesť metrov dlhom, dva metre vysokom a priam takom hrubom monolitickom bloku osem či desať krásne reliéfne vytesaných postav v takmer v prirodzenej veľkosti, predstavujúcich spoločnosť, tráviacu svoje prázdne chvíle veselou zábavou. Antickí satyri, oblečení v úboroch svojej doby a svojho povolania, podávali prítomným mužom plné čase nektáru. Iní polobohovia vďačili sa obrovským strapcami hrozna nahým ženám, napoly ležiacim alebo sa opierajúcim na stupne nejakej budovy“. Dnes tam „vzácnosti“ niet. Potvrdil mi to aj už nebohý znalec miestnych dejín, učiteľ a literát Štefan Benďúr. O slovenskej minulosti obce (aj v slovenčine) sa dozviete z publikácii Alexandra Mihaloviča: Zemepisné mená Čívu a najmä zo zborníka štúdií „300 rokov v Pilíši“. Navštívte aj cintorín, prežilo ešte viacero hrobov so slovenskými nápismi.

Čobánka (Csobánka)

PotulP29V čase príchodu kočovníkov od východu (zovšeobecnene Maďarov) to bolo územie rodu Hunt Pozňanovcov, ktorý má pôvod ešte z čias nitrianskeho a veľkomoravského kniežatstva. Aj obyvateľov slovanského pôvodu. Prvá písomná zmienka z 13. storočia - patrila Pilišskému opátstvu, neskoršie za tureckých časov bola osada Boroň spustošená. Od konca 17. storočia postupne prichádzali srbské rodiny, Nemci, Maďari a Slováci. Okolo 1770 cigánski kováči s rodinami rozšírili mnohonárodnostný charakter. Dnešná Čobánka sa volala Boroň (Borony) od slovanského Bor. Sloveni tu preukázateľne žili aj okolo roku 1367, kedy sa spomína. „Názov Čobánka nie je, pravdaže maďarský, ale turecký (čoban - pastier), lenže sa udomácnil u niektorých Slovanov.“(J. Stanislav) Aj u tunajších srbských kolonistov v 18. storočí. Väčšina Srbov sa po vojne odsťahovala do Srbska a väčšina Nemcov a menší počet Slovákov odišli v 1946. Dosídlili ju maďarské rodiny zo Slovenska a Alföldu. Blízko obce v lese je Szentkút, Svata studňa, pri nej kaplnka. Známe pútnické miesto pri prameni zázračnej vody. Tu sa konali aj trojjazyčné omše, vrátane slovenčiny. A v 1932 kázeň držal sékešfehervársky biskup slovenského pôvodu Prohászka čo pripomína tabuľa so slovenským textom.

Dimiš (Dömös)

PotulP30Z čias Veľkej Moravy prežíva názov obce Dimiš (Dömös) pri Dunaji v širšom areáli hradiska Vyšehrad. Prvý historický zápis je „Dymis“ odvodené od mena svätca sv. Demetera, ktorý bol patrónom mesta Solúň rodiska bratov Cyrila a Metoda. V tunajšom okolí boli kostoly zasvätené sv. Dimitrovi a sv. Klimentovi (Kestúc) a v súvislosti s obdobnými názvami v priamej línii smerujúcej na Budín jazykovedci usudzujú na stopy ich misijnej činnosti čo podporuje i neďaleký kláštor gréckeho rítu na Vyšehrade, ktorý svedčí o cirkevných obradoch vykonávaných okrem latinčiny i v staroslovienčine. Dedina v úzkom údolí Dunaja mal slávnu históriu aj v období počiatkov uhorského kráľovstva. Nad obcou sa nachádzajú zvyšky kostola, paláca a opátstva. Ako svoje kráľovské sídlo ho používal kráľ Belo I. (1060 - 1063). Každý vladár má svoj trón, ale trón Bela I. bol taký vratký, že sa s ním zvalil a následkom zranenia, ktoré pritom panovník utrpel, neskôr podľahol. Podrobnejšie dejiny panovníkov v Dimiši sa dozviete v prvej knihe slovenských potuliek Pilíšom. Toto malé kráľovské sídlo viackrát prebudovali. V roku 1107 princ Álmoš brat kráľa Kolomana (syn Gejzu I.) tu stojaci kráľovský kaštieľ daroval cirkvi a založil prepošstvo. Neskôr opevnili múrom. Tatári ho vypálili v 1242. Onedlho obnovili. Definitívne bolo spustošené za Turkov. V roku 1970 archeologický výskum našiel kostol aj múry kráľovského dvora z 11. storočia.

Dorog

PotulP31Mesto sa nachádza na východnej časti Komárňansko-Ostrihomskej župy, pri severnom vchode údolia obklopeného vrchmi Pilíš a Gereče. Prvá písomná zmienka z roku 1181. Aj v prípade slova „dorog“ sa prejavuje určité zľahčovanie slovenskosti tohto územia. Pôvod názvu vysvetľujú takto: Dorog nevének eredetét szláv gyökerekkel (drug: társ, barát), de személynévi eredettel is magyarázzák (Attila hun király vezérének nevéből). Okleveles említései a magyar középkori hagyomány szerint több alakban is előfordulnak: 1181-től Dorogh, Durug, Durugd, Drug, Durk, Dorok, Borok változatai ismertek. Dorog mena (Slovensky: Pôvod sa vysvetľuje slovanskými koreňmi (droga: spoločník, priateľ), ale aj osobným pôvodom (z mena vodcu kráľa Attilu Huna). Podľa maďarskej stredovekej tradície sa jeho doložené zmienky vyskytujú v niekoľkých formách: z 1181 verzií Dorogh, Durug, Durugd, Drug, Durk, Dorok, Borok sú známe). Ján Stanislav tvrdí, že názov obce spomínaný v roku 1249 ako Durug pochádza z osobného mena Drug. Po neustálych útokoch Turkov sa vyľudnila. Až koncom 17. storočia sa tu usídlili chudobné švábske rodiny. Po 1890 stal sa Dorog centrom baníctva. Vo veľkom tu pracovali Slováci z okolitých slovenských obcí. Po vojne väčšinu Nemcov vyhnali. V roku 2004 zatvorili aj poslednú baňu. Priemyselné mestečko Dorog popri Maďaroch, Nemcoch obývajú aj Slováci, Rómovia a Arméni. Dorog udržiava družobné styky so Žiranmi - slovenská obec s prevažujúcim obyvateľstvom maďarskej národnosti. Spoločenské priestory mesta využívajú pilíšski Slováci pri organizovaní slovenských fašiangových bálov. Vtedy tu zaznie aj slovenčina.

Huť (Pilisszentlélek)PotulP32

Huť dostala súčasné maďarské meno Pilisszentlélek až v roku 1913. Ale ako to bolo s menom obce v minulosti? Predtým sa spomínala aj ako Bitoc, Bytholcz, Bethil bez uvedenia dáta. V chotári obce boli kráľovské poľovnícke revíry, ktoré v roku 1236 daroval Belo IV. Pavlinom. S pomocou Ladislava IV. Kumánskeho postavili v roku 1287 na týchto miestach kláštor. Po bitke pri Moháči kláštor opustený. Zanikla aj malá osada, ktorá patrila kláštoru. Pavlíni v roku 1703 po postavení sklárskej dielne - hute nazvali vznikajúcu osadu Hutou, ktorú osídlili slovenskí obyvatelia. V rokoch 1985 až 1992 zakonzervovali základy kláštora zo 14 - 15 storočia. Kostol r. k. postavili v rokoch 1855 - 1856. Moderné fresky namaľoval v roku 1960 Astrik Kákonyi, františkánsky rehoľník. Škoda, že ich texty sú len maďarské. Kestúcky rodák akademický maliar Tibor Nyilasi dostal pri príležitosti 700. výročia činnosti pavlínskej rehole požiadavku na zhotovenie veľkého mozaikového obrazu nad vchod kostola. Pôvodnú slovenskosť obce (na začiatku 20. storočia 95 %) narúša sikulska brána pred kostolom, ktorú vykresali sedmohradskí drevorezbári v roku 1984. Skôr by sa sem hodili detvianske vyrezávané kríže. Pred vstupom do kostola sú osadené pamätné tabule Petra Pazmána z roku 1987 a Alexandra Rudnaya z roku 1992, ktoré vzdávajú hold veľkým osobnostiam katolíctva v Uhorsku. O slovenskej hrdosti na Rudnaya sa maďarský návštevník kostola v Huti nedozvie. Pokiaľ text na Pázmaňovej tabuli je identický v maďarčine aj v slovenčine, tak maďarskému návštevníkovi neprezradíme slávny výrok kardinála Rudnaya: „Slovák som, ak by som bol aj na Petrovom stolci, Slovákom ostanem“. Tento je len v slovenčine. Maďarsky to píšu takto: „A nagy magyar egyházfőnek és államférfinak“. V roku 2001 sprístupnili Národopisný dom, v ktorom je národopisná a historická expozícia obce a Slovákov žijúcich v Pilíšskych vrchoch. Popisky k exponátom sú len v maďarčine. V súčasnosti je obec miestnou častou mesta Ostrihomu. Niekedy sa v obci uskutočňujú v auguste obľúbené stretnutia Slovákov z podpilíšskeho kraja, ktoré oživujú slovenskú minulosť.

Kalás (Budakalász)

Spomína sa po prvý krát v listine z 1135. V tureckých časoch sa vyľudnila, ale nebola spustošená. V 1690 ju začali osídľovať srbskí utečenci a od počiatku 18. storočia sa tu usadili aj nemeckí kolonisti. V národnostnej skladbe mali v obci miesto aj Slováci. Obec sa začala maďarizovať až začiatkom 20 storočia. Najdôležitejšia pamiatka je srbský ortodoxný kostol z 1752 a ikonostas z 1905. Ikony pochádzajú z 18. storočia. Na mnohých miestach možno vidieť srbské kríže, na námestí je kríž z 1841. Miestni Slováci tu majú dnes svoju národnostnú samosprávu.

Kestúc (Kesztölc)

PotulP33Ako tvrdia viaceré slovenské zdroje maďarský názov obce (Kesztölc) je pôvodne skomolenina slovanského/slovenského slova Kostelci, resp. neskoršieho tvaru Kostelec (1075 „in Kestelci”, Obr. kronika „Kestelci”, 1294 „Keztelech”). Určite môžeme odmietnuť nemecký pôvod názvu - vraj Kestenhalz gaštanový strom. Ozaj boli tam v 12. až 13. storočí gaštanové stromy? Prvá písomná zmienka 1075, vtedy Gejza I. daroval zem benediktínom z Hronského Beňadika. Slovenský pôvod názvu obce potvrdzuje aj miestny kostol zasvätený sv. Klimentovi, ktorého kult priniesli do našich krajov práve Cyril a Metod. Barokový kostol postavili v 1800. Tunajší rodák vynikajúci maliar Tomáš Nyilasi, ktorý „nikdy, nikde nepopieral ani nezamlčoval svoj slovenský pôvod“ vytvoril v kostole na hlavnom oltári monumentálnu mozaiku, znázorňujúcu legendu sv. Klementa a podobizne sv. Cyrila a Metoda. Obec bola (prinajmenšom) vo včasnom stredoveku a neskôr opäť najmä od 18. storočia (slovenská kolonizácia od roku 1716) slovenskou obcou. Mnohí obyvatelia sa považujú za Slovákov. Hrozno sa tu pestovalo odjakživa. Pivničná ulička dodnes poskytuje možnosti a priestory na koštovanie miestneho vína a dovedie vás na miesta kde stával prvý pavlínsky kláštor Klastrompuszta, Dedinské múzeum 1964 zriadili z najstaršieho domu v dedine z 18. storočia bez komína, vystavujú národopisné a archeologické zbierky. Nemôžeme obísť významnú osobnosť Kestúca Jozefa Šrobára. Narodil sa l4. decembra 1873 v obci Lisková na Liptove. V r. 1892 začal študovať teológiu v Ostrihome, kde ho potom r. 1896 vysvätili za kňaza. V roku 1900 prijal ponúknutú faru v Kestúci, ktorá osirela po smrti slovenského farára Jána Šorcza. Tu pôsobil až do roku 1919, kedy musel pre zmenené pomery - vznik Česko-Slovenska a Maďarska odísť. Napomohla tomu aj skutočnosť, že jeho brat Vavro sa stal významným činovníkov nového štátu -v tom období bol ministrom pre správu Slovenska. Dvadsaťročné pôsobenie kňaza Jozefa Šrobára v Kestúci všetci považujú za mimoriadne plodné a prospešné. Počas jeho účinkovania navštívili Kestúc také slovenské osobnosti ako spisovateľ Jozef Gregor Tajovský či archeológ Štefan Janšák.

Mlynky (Pilisszentkereszt)

PotulP34V čase Rimanov išla cez chotár vojenská hradská. Za Arpádovcov sa osada stala kráľovským majetkom, Belo III. v 1184 založil cisterciánske pilíšske opátstvo. Tu pochovali kráľovnú Gertrúdu, ktorú zabili Bank Bán a spoločníci. Osada pred zničením Turkami sa volala Pilíš (v 13. storočí písané aj Pilis, Peles, Pelis). Zo starého slovenského pleš, lysina, holina, územie bez stromov, vyklčovaný kus lesa. Na začiatku 18. storočia sem prišli Slováci a založenie dediny sa zvyčajne datuje na rok 1747. Ako píše G. Papuček k názvom obce: dnešný slovenský názov obce Mlynky vznikol až v druhej polovici 18. storočia podľa charakteru obce. Na potoku bolo viacero malých vodných mlynov a keď Slováci z okolitých slovenských dedín viezli obilie na zomletie hovorili, že idú „do mlynkov“. Podľa Štefana Janšáka názov obce znel Hlinky. Názov Szent Kereszt (Svätý kríž) nie je starý. Objavil sa na pečati až z roku 1758. Neskôr sem prišli aj nemeckí osadníci, tí sa však poslovenčovali. Dnes je tu formálne najviac Slovákov v celom Maďarku - okolo polovica populácie. Až do 20 storočia sa živili hlavne drevorubačstvom a pálením vápna. Národopisný dom má trvalú expozíciu života predkov. V obci je ešte aj dnes rušný slovenský život, v krčme či reštaurácii sa dohovoríte po slovensky. Slovenskosť pripomína pamätné tabuľa na budove starej školy, pri kostole, viacero nápisov (obecný úrad, škola) pamätník zakladateľom obce, niekoľko náhrobkov so slovenskými textami na cintoríne a predovšetkým nový Dom pilíšskych Slovákov, ktorí otvorili premiéri Fico a Orbán. Na ňom pamätné tabule bývalého starostu Jozefa Havelku a veľvyslanca Juraja Migaša. Stále východisko výstupov na Pilíš aj za hojnej slovenskej účasti zo Slovenska. Základný zdrojom informácií o obci v slovenčine je monografia G. Papučka: Mlynky.

K obci patrí aj Chotárna skala, najvyššia chatová osada vo Vyšehradských vrchoch (Maďari ju volajú Dobogókő). Z dreva je tu postavená prvá v Pilíši turistická chata (1898), v ktorej je dnes múzeum histórie turistiky v Uhorsku a Maďarsku. Za chatami je jeden z najkrajších výhľadov bez potreby rozhľadne. Pri výhľade stojí pamätník Edmunda Téryho, ktorý je spätý aj s Banskou Štiavnicou a má chatu vo Vysokých Tatrách. Škoda len, že pomenovanie Chotárna skla rýchlo mizne z máp, sprievodcov i informačných tabúľ.

Ostrihom (Esztergom)

Miesto, kde stojí dnešný Ostrihom je trvale osídlené od nepamäti. Ako Solva sa spomína za Rímskej ríše. Po slovanskom osídlení vznikli v Panónii štyri kniežatstvá pod patronátom Frankov. Jedno z nich na severozápade dnešného Zadunajska. Jeho územný rozsah vyznačujú dnešné stolice Fejér, Vesprím, zadunajské Komárňansko a Ostrihomsko a pravobrežná dnešná Peštianska župa (samotný Pilíš). Jeho panovník podľa dejepisca „bol podriadený korutanským markgrófom, od roku 840 kniežaťovi Pribinovi“. V roku 861 knieža Pribina prehral boj s Moravanmi a stratil časť svojho územia na severovýchode, ktorého jadrom je náš Pilíš. Pánmi tohto územia sa stali Moravania a zostali tu až do konca slovanskej Veľkej Moravy. Ostrihom bol zrejme centrom ich vlády.

PotulP35Arpádovské knieža Gejza okolo roku 970 zvolil miesto slovanského hradiska za svoje sídlo. Tu sa mu narodil aj syn Vajk, neskorší kráľ Štefan I, ktorý bol tu korunovaný v roku 1000. V roku 1001 založil aj arcibiskupstvo. Hradný vrch bol potom po tri storočia sídlom uhorských kráľov. Najväčšiu slávu Ostrihom zažil za panovania Belu III. Pevný hrad odolal aj útoku Tatárov v roku 1242 na rozdiel od mesta a arcibiskupského sídla (Vodné mesto) pod hradom, ktoré zničili a vypálili. Belo IV. po tatárskom plienení preložil sídlo do Budína a kráľovský hrad sa stal majetkom arcibiskupa. Významnými arcibiskupmi bolo Séči (Szechy) a Vitéz. Mesto okrem 10 ročnej pauzy okupovali Turci v rokoch 1543 - 1683. Pri jeho obrane sa vyznamenali také osobnosti ako Valent Balaša a Juraj Otlík. Arcibiskupi sa od roku 1540 presídli do Trnavy a až v roku 1820 kardinál slovenského pôvodu A. Rudnay vrátil úrad do Ostrihomu. Súčasnú baziliku začali stavať na mieste pôvodného kostola svätého Vojtecha v roku 1822 a stavali ju skoro 50 rokov. Je to najväčší kostol v krajine vysoký 100 metrov (dlážka kríž). Nedokončený kostol vysvätili v auguste 1850. František List (ktorý mal aj slovenský pôvod) na túto príležitosť skomponoval a dirigoval Ostrihomskú omšu. Osady pod hradom znovu ožili koncom 17 storočia. Primaciálny palác, je sídlom kresťanského múzea, ktoré obsahuje vyše 1000 umeleckých diel. Mnohé sú z územia dnešného Slovenska. Napríklad Boží hrob z Hronského Beňadiku. Väčšinou sa sem dostali pri príležitosti osláv milénia v roku 1896. Je tu aj Balašovo múzeum v stavbe z 18. storočia predtým do 1830 župný dom. Valent Balaša - známa historická postava bol typickým Uhrom. Narodil sa Jánovi Balašovi županovi vo Zvolene a padol pri Ostrihome 1585. Pochovaný je v čisto slovenskom kraji, v mestečku Hybe pod Tatrami v Liptove. Okrem vojaka a búrliváka bol aj renesančným básnikom, písal dobre v latinčine, maďarčine i slovenčine. Zaujímavosťou je aj Okrúhly kostol, ktorý slúžil ako generálna skúška správnosti výpočtu kupole na hlavnej bazilike. Na jeho stene je slovensko-maďarská tabuľa o zásluhách kardinála A. Rudnaya. Nenašiel som inú pripomienku slovenskosti v Ostrihome, okrem sprievodcu po Ostrihome zakúpeného v pokladni Baziliky v slovenčine s viacerými vecnými a jazykovými chybami. Dňa 11.10.2001 otvorili obnovený most Márie Valérie, ktorý spája mesto so Štúrovom.

Ostrihom mal viaceré väzby na Slovensko a Slovákov. Spomenuli sme sídlo slovanského zadunajského kniežatstva, neskôr sídlo panovníkov, ktorí boli kráľmi aj Slovákov. Tu sídliaca rímskokatolícka cirkevná administratíva spravovala takmer dve tretiny slovenského územia (dokonca až do roku 1977!). Mnohí jej predstavitelia boli slovenského pôvodu. Tunajší katolícky seminár v 19. storočí vychoval desiatky kňazov, ktorí pracovali aj na národnom obrodení a pozdvihnutí Slovákov. Spomeňme Jána Palárika (takmer 10 rokov pôsobil v Terezove v Pešti), Jozefa Viktorína (pozri samostatné heslo Vyšehrad), Pavel Blaho, Jozef Šrobár a iní. Určite by si zaslúžili pamätné tabule. Existujú pamätné tabule padlým vojakom, ktoré majú väzbu na Slovensko. Sem prichádzali slúžiť vojaci nielen z pridunajských stolíc ale aj z Nitrianskej, Tekova a Hontu. V rokoch prvej svetovej vojny tu slúžil v kasárňach aj známy slovenský vedec a trochu aj politik Štefan Janšák.

PotulP36Pilíšska Čaba (Piliscsaba)

Tu prechádzala vojenská cesta z Aquinca do Brigetia. Názov obce je vraj zo starej maďarskej legendy o Čabovi (Csaba). Jan Stanislav napísal v roku 1943: „Obec Pilíšska Čaba - Chabya (1393, 1477), Chaba (1401) má, pravdaže, slovanský názov Čaba (porovnaj české osobné meno Čaba, srbochorvátske mužské meno Čabe, Čabič). Jej obyvateľstvo je tiež slovenské.“ Prvá zmienka 1263. Počas tureckej okupácie bola spustošená a až v prvých desaťročiach 18. storočia bola opäť založená slovenskými a nemeckými osadníkmi. Mnohonárodnostný charakter si zachovala až do 20. storočia. Zmenu znamenala železnica do Ostrihomu z konca 19. storočia. Arciknieža Jozef poskytol pozemky a na severnej strane od železnice postavili pre budapeštianskych mešťanov letovisko KLOTIDLIGET - meno mala po žene Jozefa. Od roku 1994 je tam areál Katolíckej univerzity Petra Pazmáňa, ktorá venuje pozornosť aj štúdiu slovenského jazyka. Sídli v prestavaných kasárňach a staré stavby doplnili nové budovy podľa plánov významného architekta Imra Makovecza (mal slovenské korene).

Pilíšske Moravce (Pilismarót)

Názov obce Pilismarót sa odvodzuje od mena Marót - Moravec. Podľa vývodov historikov práve tu sa usídlila posádka kniežaťa Svätopluka po dobytí severovýchodného Zadunajska po roku 870 a dala meno strážnej osade, podobne ako takéto posádky dali meno Moravanom pri Piešťanoch či Zlatých Moravciach. Pri osade Basaharc sa našli hroby z tej doby. K tomuto miestu sa viaže legenda, ktorú spomíname v prvej knihe našich pilíšskych potuliek. Prvé písomné dokumenty sú z roku 1138. V tlačiarni Gustáva Heckera v 1848 vytlačili 12 požiadaviek z 15 marca. Hosťom tu bol a Ferenc Deák, tu vraj premyslel politiku vedúcu k rakúsko-uhorskému vyrovnanie. Francúzsky románopisec Jules Verne sem umiestnil časť deja knihy Lodivod dunajský.

Pomáz

Mestečko v podhorí Pilíša je mestom od roku 2000. Prvá písomná zmienka z 1138. Belu II. potvrdil, že osada je majetok dimiškého (Domos) opátstva. Za Turkov časť obyvateľstva utiekla, časť pošla na mor. Obec sa vyľudnila. V roku 1690 prišli srbské rodiny - dokumentuje to viacero stavebných pamiatok. V druhej polovici 18. storočia sa usadili Slováci a Nemci. Maďari prišli až okolo roku 1790. Najdôležitejšia slovanská pamiatka je srbský ortodoxný kostol z 1752 a ikonostas z 1905. Ikony pochádzajú z 18. storočia. Na mnohých miestach možno vidieť srbské kríže, na námestí je kríž z 1841. Neďaleko cintorína stojí pomník „zaujatia vlasti“ z roku 1996, vyzerá ako malá kaplnka a vedľa mauzóleum Vidora Luppu - bol to zemepán pomázskych Srbov, ktoré je dielom významného slovenského architekta M. M. Harminca, ktorý projektoval a postavil tri budovy pre slovenské národné múzeá, dve v Martine a jedno v Bratislave.

Santov (Pilisszántó)

PotulP37Po Rimanoch sa zachovali kamenné míľniky z dôležitej cesty z Aqunica (Starý Budín) cez Solvu (Ostrihom) do Brigetia oproti Komárnu na pravom brehu Dunaja. Prvá písomná zmienka je z roku 1299. V trinástom storočí sa dedina spomína ako Zantou a Zantho. V súpisoch z rokov 1647 a 1695 sa obec spomína ako neobývaná pustatina. Nové osídlenie sa začína po roku 1700. V 1715 tu žilo 23 rodín. Slováci sem prišli - 147 rodín vraj až 1767. V 1817 už tu žilo 217 rodín.

Katolícky kostol z roku 1760. Madona santovského kostola sa výrazne ponáša na šaštínsku Panenku Máriu. Klasicistický Barošov kaštieľ a secesný Oršodiho z roku 1899 postavený synom bývalého Košútovho tajomníka. Staré cintoríny obsahujú množstvo hrobov osadníkov so slovenskými nápismi. Je to prekrásna učebnica stáročnej slovenskej prítomnosti. Vyšla aj v tlačenej podobe. Bývalý dlhoročný starosta J. Szőnyi napísal publikáciu (aj v slovenčine) Takto som pálili vápno. Santov bol rodiskom a pôsobiskom významného predstaviteľa slovenskej inteligencie, slovenského básnika a hudobníka Alexandra Kormoša. Tu je aj pochovaný. Jeho knihy sú veľkolepým holdom Slovákom nielen v Pilíši.

Senondrej a Zbehy (Szentendre és Izbég)

Pôvodne samostatnou obcou boli Zbehy pri Bukovom potoku. Bola to silne slovenská obec. Meno Zbehy podľa tradície Senváclavčanov majú preto, lebo tam zbehli Senváclavčania, keď išli do Senondreja. Ako vravia: Slováci boli aj krčmár aj obchodník, aj žid sa naučil po slovensky. V obci bolo množstvo hámrov neskôr aj známa výroba kočiarov. Slovenský charakter obce dokazujú aj mená padlých v svetových vojnách na pomníku pred školou. V roku 1947 v rámci výmeny obyvateľstva len do obce Svodín odišlo 13 Slovákov pôvodom zo Zbehov.

Senondrej je južným vstupom do Dunajskej zákruty, ale aj mestom kostolov a múzeí. V čase Rimanov malo mesto dôležité postavenie na ceste z Aquinca do Brigetia - pevnosť Ulcisia Castra. Prvá písomná zmienka je z roku 1002. Od 1690 prichádzalo sem množstvo srbských utečencov. Dostali výsady od kráľa a v roku 1700 od grófa Zičiho do prenájmu mesto aj chotár. Mesto a jeho okolie mali a ešte dodnes majú výrazne slovanský - srbský charakter a atmosféru. Začiatkom 20. storočia ho zase významne ovplyvnili umelci a umelecké kolónie, ktoré si mestečko pre jeho atmosféru vybrali na tvorivú práce. Jedno i druhé potvrdzuje množstvo stavieb a múzeí. Letné sídlo srbského patriarchu projektoval už PotulP38spomínaný slovenský architekt M. M. Harminc. Jeden rok po skončení ostrihomského seminára tu kaplanoval Pavel Blaho, neskorší bratislavský kanonik.

Nad mestom v časti Stará Voda (aj maďarsky Sztara Voda!) je maďarské múzeum ľudovej architektúry v prírode - Skanzen založené v roku 1967. Neviem o existencii stavby vyslovene typickej pre slovenské etnikum z dnešného Maďarska.

Vo vrchoch západne od Senondreja leží Dobrá Voda - letovisko, ktoré už nepozná svoje pravé meno. Dostaneme sa tam cestou proti prúdu Bukového potoka popri kameňolomoch. Ešte na mapách zo šesťdesiatich tokov 20. storočia bolo písané Dobrá voda, najnovšie mapy a cestné ukazovatele píšu už len Lajosforrás. Pri prameni medzi svetovými vojnami postavil podnikateľ Drehér letné sídlo. Tzv. kaštieľ stavali Senváclavčania a tvorili aj jeho obsluhu.

Senváclav (Pilisszentlászló)

Senváclav zasadený do prírodného amfiteátra kotliny pri prameni potoka Opátovej studne lemujú zo všetkých strán hrebene Vyšehradských vrchov. Prvý vierohodný dokument o Senváclave pochádza z roku 1290 a ukazuje, že obec sa v tom čase volala Kékes, tak isto ako vrch nachádzajúci sa v jej chotári - dnes je to vrch sv. Ladislava - z toho pochádza aj dnešné maďarské pomenovanie obce: Pilisszentlászló (od roku PotulP391827). Tvrdí sa, že meno Kékes dali obci presídlení priaznivci Kopáňa, ktorého porazil kráľ Štefan I., ktorí dovtedy žili v dedine Kékes v šomoďskej župe. To neobstojí, Kopáňa rozštvrtili ešte pred rokom 1000, ďaleko logickejšie vysvetlenie je, že ho tak pomenovali Maďari z dunajského údolia, ktorí sa dívali na „modrasté“ vrcholky okolitých kopcov. Aj vrchol Matry tiež nesie prívlastok modrastá strecha - Kékestető.

Asi okolo roku 1698 prišli sem Slováci. Meno znovu založenej obce na základe pečiatky z roku 1710 je Senváclav a jej poľnohospodársky charakter vyjadrilo znázornenie pluhu a klasov obilia. V roku 1728 žilo v obci z 24 urbárskych rodín 22 slovenských. Obec sa postupne rozvíjala. Svetu sa otvorila až v roku 1936, keď bola vybudovaná cesta zo Senondreja. Pôvodne plánovaná výstavba sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros priniesla Senváclavu vybudovanie cesty do osady Vyšehradu, Lepence. V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol. Pamätník padlým vo svetových vojnách a viacero božích múk. Na budove obecného úradu v roku 2006 odhalili pamätnú tabuľu (dielo sochára Gábora Mihálya) na počesť bojovníka za slobodu, senváclavského rodáka Vilmosa (Viliama) Vasváriho. Na tabuli je dvojjazyčný nápis: Vasvári Vilmos 56-os szabadságharcos emlékére - Na pamiatku bojovníka za slobodu roku 1956. Z iniciatívy Ruda Fraňa boli vybudované aj slovensko-maďarská dvojjazyčná pamätná tabuľa na pobyt Matúša Čáka, ktorý tu v bývalom kláštore uznal Karola Róberta za uhorského kráľa. Tiež postavil pomník zakladateľským slovenským rodinám nového Senváclavu. V roku 2018 pribudol slovenský text aj na buste kráľa Ladislava. Slovensky označený je obecný úrad, zdravotné stredisko. Ako znak pôvodnej slovenskosti obce je Jánošíkova krčma. V obci funguje slovenská samospráva a jej spevácky zbor. Trubnik, mesačník vydávaný Rudom Fraňom prináša aj slovenské texty. V súčasnosti budujú slovenskú kalváriu. Historické a ďalšie údaje o nielen slovenskom živote obce sa dozviete z viacerých kníh Ruda Fraňa. Najmenej desať z nich je v slovenčine alebo má slovenské resumé.

Tahitótfalu

PotulP40Dnes tento názov skrýva dve osady, na pevnine Tahi a na Senondrejskom ostrove Tótfalu. Ako oficiálne vysvetlenie pôvodu názvu domáci historici uvádzajú: „V roku 1447 sa časť Tótfalu v dnešnej dedine už v písomnostiach spomína ako Thotfalw. Pôvod názvu vysvetľujú príchodom slovinských(!) roľníkov. Ťažko uveriť možnosti príchodu slovinských roľníkov v polovici 15. storočia, Turci prepadnú krajinu takmer o sto rokov neskôr. Ako prirodzená možnosť sa ponúkajú iní „Tóti“ z hornouhorských čiže slovenských stolíc - Slováci. Až do tureckých čias sa osídlenie ustavične rozrastalo. V roku 1454 získalo prepoštstvo Dömös podiel na majetku v obci. Pokiaľ Tótfalu patrila vždy k najľudnatejším osadám Peštianskej stolice a prežila aj turecké časy, Tahi je v stredoveku vyznačená v starých listinách ako opustená. Na svahoch nad Tahi sa aj v 19. storočí ťahali vinohrady ale fyloxeria ich zničila. Hrozno vymenili jahody. V 19. storočí čoraz viac Pešťanov si stavalo letné domy na miest vinohradov na svahoch kopcov. Bol medzi nimi už začiatkom storočia Michal Polák (Pollack Mihály) významný architekt. Projektoval viacero stavieb napr. aj Národné múzeum v Pešti. Pre slovenskú pamäť je významné spomenúť ho ako tvorcu evanjelického kostola v Banskej Bystrici. A nielen to, považujeme ho za predstaviteľa a majstra slovenskej architektúry (Kniha Majstri architektúry). V oberačkovom dome na Patak sor 50 mu zriadili pamätnú izbu, ktorú sprístupnia (ako som písal v roku 2008) po ohlásení. Bohužiaľ nie je to pravda, Nikdy sa mi nepodarilo tam dostať. Polákov hrob od Mikuláša Ybla je na cintoríne v Tótfalu. Na pomníku v svojskej symbióze je šesťcípa hviezda s kresťanským krížom.

Vyšehrad (Visegrád)

PotulP41V čase Rímskej ríše na vrchu Sibrik stála vojenská pevnosť a popri Dunaji viacero strážnych veží Limes Romanus a niečo z nich sa zachovalo dodnes. Etniká, ktoré sídlili v Panónii od zániku Ríma zanechali stopy na týchto miestach. Od 5. storočia sú z nich najvýznamnejší Slovania/Sloveni. Len oni mohli dať také meno Vyšehradu. Znamenalo nielen hrad postavený vysoko, ale aj sídlo „vyššie“ postaveného pána. Určite v 9. storočí bolo miestom sídla územnej správy Veľkej Moravy.

Po príchode kočovných kmeňov z ktorých jeden niesol meno Megyer sa stal sídlom jedného z ich náčelníkov. V čase Štefana I. sa objavili hradné župy a práve tú vznikla a sídlila jedna z nich. Prvá písomná zmienka (pochádza z roku 1002) spomína Civitas Wsagrad. Upozorňujem, že stále hovoríme o slovanskom hradisku na Sibrikovom vŕšku, práve nad ním vzniká aj ortodoxný kláštor sv. Ondreja. Dnešný Fellegvár - „Horný (vysoký) hrad“ dala postaviť manželka Belu IV až po tatárskom vpáde v roku 1247 - 1256. A pri Dunaji vodnú obytnú vežu (dnes Šalamúnova veža) a spojila ich spoločným opevnením.

PotulP42Zlatý vek Vyšehradu nastal za Karola Róberta, ktorý sem preniesol a postupne budoval svoje sídlo. V roku 1323 sa tu usadil aj kráľovský dvor a Vyšehrad sa stal politickým centrom krajiny. Za jeho panovania okolo 1320 začali stavať dnešný Kráľovský palác dolu pri Dunaji. Podľa kroník práve v tomto dome zaútočil Felícian Zach na kráľa a jeho rodinu. V roku 1335 sa tu stretli uhorský, český a poľský králi a dohodli sa na spolupráci. Za Žigmunda Luxemburského, okolo roku 1400 to bola najvýstavnejšia rezidencia v strednej Európe. Po odsťahovaní kráľovského dvora do Budína Žigmund pokračoval vo výstavbe kráľovského paláca. Druhý zlatý vek zažíval Vyšehrad po svadbe Mateja Korvína s Beatrixou Aragonskou v 1476. Kráľ Matej budoval nielen palác ale opevňoval aj hrad. Koruna s korunovačnými klenotmi bola ešte niekoľko rokov po moháčskej bitke uložená tu na hrade. Ján Zápoľský v roku 1532 práve tu uzavrel prímerie s Ferdinandom Habsburským. V roku 1544 sa dostal do rúk Turkov a v nasledujúcich bojoch sa jeho majitelia často menili. Spustošený hrad stále obnovovali, ale v 1686 pri poslednom útoku hrad vyletel do vzduch (vybuchol pušný prach). A jeho úplné rozrumenie prikázal Leopold I.

Veľkú zásluhu na záchrane a reštaurácii historických stavieb mal miestny kňaz a slovenský národovec Jozef Viktorín. Pri pohľade na ruiny Horného hradu vidno tesne pod hradom pamätník, ktorý tvorí veľké biele písmeno „V“. Je to pocta slovenskému kňazovi a publicistovi Jozefovi Karolovi Viktorinovi, ktorý na tunajšej fare pôsobil ako kňaz v rokoch 1866 -1874 a na tunajšom cintoríne je aj pochovaný. Viktorín už r. 1858 uverejnil v almanachu Concordia (vydal ho spoločne s Jánom Palárikom) štúdiu „Vyšegrad. Opis historicko-topografický“, v ktorej upozornil na pamiatky tohto mestečka. V tom čase pôsobil v neďalekom Budíne. Osud vyšehradských pamiatok mu nebol ľahostajný a preto v roku 1872 (to už PotulP43žil vo Visegráde) vydáva v Pešti knižočku v maďarčine a v nemčine „Vysegrád kedysi a dnes”, v ktorej použil a preložil svoje pôvodne slovenské texty. Knižka obsahuje aj informácie o jeho angažovanosti pri sprístupnení a oprave ruín. Práve jeho pričinením sa začalo s opravou dolného hradu - Šalamúnovej veže. Do Vyšehradu prišli okolo roku 1700 kolonisti z Nemecka. Domy z 18. storočia sa zachovali dodnes. V obci postavili v 1750 farský kostol. Prvý kostol práve za Jozefa Viktorína prestavali na dnešnú školu. Dnes je na nej pamätná tabuľa J. Viktorinovi. Každoročne v júli budapeštianski Slováci a ich priatelia pripravia v spolupráci s Múzeom Mateja kráľa spomienku na J. Viktorína. Voľakedajšie kráľovské sídlo dostalo v roku 2000 mestské výsady.

Pre nás Slovákov je významná novodobá udalosť „Slovanské dni 1947, 1948“, ktoré sa konali práve na starodávnom Vyšehrade nad Dunajom. V súčasnosti sú takmer úplne zabudnuté. Dúfam, že tunajší Slováci (i Srbi) v spolupráci s materskou krajinou sa k nim vrátia ako momentu histórie hodnému pozornosti a kvapky národnej hrdosti.

V roku 1991 mestečko nadviazalo na svoju minulosť stretnutí vrcholových predstaviteľov krajín strednej Európy. V obnovených priestoroch Kráľovského paláca podpísali dňa 15. februára 1991 predstavitelia Česko-Slovenska (Václav Havel), Maďarska (József Antall) a Poľska (Lech Wałęsa) založenie tzv. Vyšehradského triangla neskôr V4. Tá sa má dodnes k svetu.

Kniha tretia
Dakedy v Pilíši

V tretej kniha slovenských potuliek po Pilíši a okolí predstavíme päť vybraných príbehov tak, ako ich zozbieral Rudo Fraňo. Sú svedectvom slovenského života v ohybe Dunaja podobne ako historické dokumenty či staviteľské a iné hmotné pamiatky. Dopĺňajú mozaiku slovenskosti Pilíša, ktorá bola živá ešte v minulom storočí.

Večne spievajú pilíšske lesy

Naši predkovia mali lov zakázaný, oni len ako pomocníci sa zúčastňovali na poľovačkách. V zime kŕmili zverinu, ženy chodníčky čistili, aby lovcom nepraskalo raždie pod nohami. Staršie dokumenty spomínajú, že keď Ján Huňady sa zdržoval na Vyšehrade chodil na lov do Pilíšskych lesov. Potvrdzuje to aj poznámka v rehoľných dokumentoch, podľa ktorých Huňadiho manželka Alžbeta Siládiová darovala mníchom mlyn v Sőde. O niekoľko sto rokov aj Mikuláš Horthy chodil sem pravidelne na poľovačky. Dokazuje aj tzv. Horthyho garáž, ktorá sa nájde neďaleko od Senváclavu. Ilustruje to aj príhoda, ktorú v dedine viacerí poznajú a mne ho otcova staršia sestra viackrát rozprávala: „stalo sa na jeseň 1931 na love, Horthyho syn vtedy mládenec sa odtrhol od poľovníkov a v lese poblúdil, já som vtedy pirtle (suché haluzie) zbierala i zazrela som jedného mládenčeka oblečeného do pánskych šiat a s očami plných sĺz. Dozvedela som sa od neho, že je Horthyho syn a stratil sa od ostatných lovcov. No, zbieranie haluzia som nechala tak, a odprevadila som ho asi tri kilometre k bývalej Horthyho garáži, kde medzi poľovníkmi bol mládencov otec Miklós Horthy, ktorý mi od radosti päť pengő daroval. Veľký peniaz bol to v tých chudobných časoch.“.

Na Senváclave mal poľovnícky dom aj Walter Delmár, ktorý bol majiteľom taxi firmy v Budapešti. Na Dobrej vode (dnes premenovanej na Lajosforrás) mal parádny poľovnícky kaštielik - (ktorí Senváclavčania vystavali) - majiteľ veľkého pivovaru Anton Dréher. No legálne len páni mohli poľovať, ale na čierno, ako pytliaci sa k zverine dostali aj naši predkovia.

Les, hora neznamenal len poľovačku. Pre Pilíšanov to bola aj príležitosť prilepšiť si každodenný život. Napríklad tie spomínané pirtle. Čo boli? Z vyschnutých stromov sa dlhé konáre a haluze olámali a potom na metrovú dĺžku posekali a popílili. Zviazali sa do hromady a to bol jeden pirtel. A keď už mali na jeden voz 100-120 pirtlov, odviezli ich do Senondreja ale aj ďalej a tam to predávali. Dobromyseľnejší lesníci to dovoľovali, takže chudobnejšie rodiny si pirtle domov aj na kúrenie mohli nanosiť. Ale boli aj zlí lesníci, ktorých nemrzelo aj povrazy narezať a ženy i deti nimi vyšľahať.

Už len starší ľudia pamätajú na vypilovanie drieňových rúčok na nástroje. Toto bolo prísne zakázané. Keď som bol ešte veľmi mladý, rozprávali mi „Pišta Báči“ jeden príbeh o priateľovi, ktorý bol známy „drieňár“: „Pílil som s malou pílkou drieň, zrazu sa predo mnou zjaví lesník, ktorý mi začal hroziť a flintu na mňa namieril a chcel ma zobrať do dediny, do miestnosti, v ktorej žandári prebývali. Na jeho nešťastie, ale mne na šťastie, ako tak kričal nezbadal môjho priateľa, ktorý sa k nemu zozadu priblížil a pevne ho objal.. No ani mne nebolo treba viac, skočil som k nemu, flintu som mu z rúk vytrhol a chytiac ju za hlaveň som s ňou párkrát o mladý buk tresol a odhodil ju. Potom prišiel rad na lesníka. No keď sme mu drieňami dobre naložili na chrbát, s remencami z jeho pušky sme ho poviazali, tam ho nechali a pustili sme sa domov. Na kraji dediny sme zaostali a len priateľ, ktorý pod horou býval, išiel domov pre nejaké jedlo a k starému Petrusovi do krčmy po menší demižónik vína. Jedli sme a pili skrytí Pod borovičkami nad dedinou a čakali sme čo bude ďalej. Ako tam odpočívame zrazu vidíme zbitého lesníka spolu so žandárom Egersegym i jeho pomocníkom, že idú popri voze, ktorý vchádza do dvora môjho priateľa a zastane pod šopou. Kočis a žandársky pomocník začnú nakladať drieňové palice, ktoré sme tam mali zložené. Kamarátova manželka nariekala tak hlasno, že jej hlas jarný vietor doniesol až k nám. Aj ja som zažal nadávať. - Ne jeduj sa bratku, Štefan, neodvezú ich ďaleko, získame ich naspäť. Odviezli ich na dvor obecného domu, kde v susednom dome sídlili žandári. Tam drieňové palice zložili a furman s koňmi i vozom odišiel domov. Žandári sa s lesníkom pohli cez Stanovisko (tak sa volá stred dediny) a hore kútom. -No, Štefan, teraz k tebe idú. - usmieval sa môj priateľ, ktorý mal ešte toľko smelosti že cez záhradu išiel k pánovi Petusovi naplniť vyprázdnený demižónik. Tam už vedeli o príbehu, ale v tých časoch bola lepšia súdržnosť medzi ľuďmi, takže nikto neutekal za žandármi. Ani sme neskúsili druhý demižónik vína, už sme videli pána žandára Egersegyho aj jeho pomocníka, ale bez zbitého lesníka, ísť hore po Hrackej ceste a vošli do šopy.

- Už ťa čakajú - som mu vravel.

- Však zunujú, ale aj tak to musia hlásiť ďalej do Senondreja - usmieval sa kamarát.

- Bratku, ti môžeš isť domov - dodal k tomu.

Sedeli sme ešte chvíľu, až a ešte pred súmrakom žandári sa pohli po novej ceste do Senondreja. My aby sme si boli istí sme ich „vyprevadili“ hustou horou až na lúčku. Tam sme sa rozhodli, že sa spokojne vrátime domov. Naspäť sme išli už novou kamennou cestou. Pri „Pánbožkovom kríži“ sme sa dohodli na ďalší deň, ja som pokračoval smerom dole Kútom. Doma spať som sa pobral na povalu. Pred polnocou som začul vrzgot dverí a naľakal som sa. Asi došli opäť tí hnusní žandári, napadlo ma najprv. Vtedy som začul priateľov hlas. - Vstávaj Štefan! - Čo ma plašíš ty blázon? Na zajtra sme sa dohovorili. - Netáraj toľko, naše drieňové rúčky do náradia už idú hore Hrackou. Na svitaní už musíme byť pri Margitinom moste. Potom sa vysvetlilo, že požiadal kmotra, ktorý mal rýchle kone, že na jeho povoz spoločne poprekladali drieňové palice cez plot obecného úradu. Kmotor s vozom sa pohol na Senondrej a priateľ ma prišiel zobudiť. Driene sa nám podarilo šťastne previezť a za dobré peniaze ich predať. Pri návrate pre istotu sme z voza vystúpili za Pomázom a pobrali sa domov peši cez horu. Dlhší čas sme sa potom skrývali, neskôr sme dostali „jastrabiu pozvánku“ - povolávací rozkaz ako záložní vojaci. Mne sa ako zajatcovi po dvoch rokoch podarilo dostať domov, priateľa prepustili zo Solnoku pred Vianocami. Dovtedy však „zmizli“ aj žandári, aj pán lesník skončil službu v Senondrejských lesoch.“ Tento príbeh sa skutočne stal. Priateľ Štefana (Štefana Kosnovského) bol môj otec Rudolf Fraňo.

Veľkomožní páni a Pilíšania

Po zriadení štátnych úradoch pilíšske obce zvyčajne patrili pod okres v Ostrihome alebo v Pomáze. Senondrej sa len neskôr stal okresným mestom, dovtedy sa naši predkovia museli hlásiť na Pomáze, ak urobili niečo zle, tam ich trestali. A pandúri, neskôr žandári trestali veľmi kruto. Keď som bol mladí počul som rozprávať od viacerých chlapov ale aj žien ako ich Horthyho slúženci bili a nadávali im („gazember tótok“) naničhodníci, ničomnícki tóti. Na Pomáz museli chodiť aj tí, ktorí nemali peniaze na zaplatenie pokuty. Museli si zobrať aj jedenie a potom najmenej týždeň drevo píliť a rúbať alebo v pánskych záhradách pracovať.

Stalo sa raz medzi dvoma svetovými vojnami, Báči Štefan, ktorý vtedy ešte boli mladý človek, oni mi to rozprávali:

„Báči Cyprián, ktorí boli v tých časoch úradný sluha doniesli mi papier, že sa musím na druhý deň hlásiť u slúžneho sudcu na Pomázi. Já som o ničom nevedel, ale som vedel, že keď sa nepôjdem hlásiš, zle dopadnem, lebo pri pre mňa prídu žandári a oni s býkovcom začínajú. A tak som si do plátenka uložil kus slaniny z komory, chlieb a jarnej cibuľky (cibikov) plátenko do tanistry a hybaj dolu baníckym chodníkom, kde som dohonil robotníkov z kameňolomu, ktorí išli do Dömörkapušského lomu.

Keď som im povedal, kde sa ponáhľam so smiechom mi hovoria - no, ta sa nemusíš tak snažiť, lebo tam ta nič dobré nečaká. Já som sa chcel domov obrátiť. - No to ti bude beda lebo žandár Egersegi s jeho pomocníkom ťa tak doriadi, že radšej choď tam len dobrovoľne!

No dobre ma potešili, ale som sa nevrátil domov. Zvedavý som bol, tak som sa ešte ponáhľal a premýšľal: ej Štefan, čo zle si urobil, ale nič mi neprišlo na rozum. Keď som sa dostal k plotu súdnej kúrie zavolal som na staršieho chlapa vo dvore a povedal som mu prečo som prišiel. Starký pokrútil hlavou a zaviedol ma k sudcovi. On nepriateľsky na mňa pozrel a hovorí - dobre viete, vy senváclavskí naničhodníci, že kozy pásť v lese je zakázané.

- Ale pán sudca však my sme na toľko chudobní, že ani jednu kozičku nemáme - som mu odpovedal. No pán veľkomožný si začal bradu škrabať a rozhodol sa.

- No keď si už tu, porúb tu hromadu dreva a ponos a poukladaj ju do šopy.

Veľmi som sa usiloval, ale aj tak mi robota tri dni trvala. Takže potrestaný som bol za takú vec, ktorú som neurobil“.

Báči Štefan mi to porozprávali asi 40 rokov potom ako sa mu to stalo. Oni boli žartovný človek, tak po toľkých rokoch sa už na tom len usmievali. Veru, tak hanili našich predkov maďarskí veľkomožní páni. Ponižovali ich, napriek tomu, že na nich tvrdo robili - aj oni silno tlačili voz vtedajším maďarským pánom.

Pilíšania a slovenčina

Slová Mateja Bela platia na Slovákov prichádzajúcich po skončení tureckej okupácie. Podľa listiny z roku 1715, máme to čierne na bielom, v Senváclave žili sedem slovenských a dve maďarské rodiny. Mnohé slovenské rodiny mali maďarské mená a nevieme isto či ich pri zápise do listiny pomaďarčili, alebo či pôvodne maďarské rodiny svoj jazyk zabudli a už sa len po slovensky zhovárali. Veď v nasledujúcich rokoch sa Pilíš poslovenčuje. Dve príčiny mohli byt: Prvá, že Slováci boli vo väčšine a dokladajú to aj písma. Druhá, že Maďarom bolo ľahšie sa naučiť slovenský jazyk ako Slovákom maďarský. Možno. Napríklad Nemcov na Mlynkoch bolo toľko, že začiatkom 19- storočia nemeckú omšu kázeň (aj nemecky spievanú) každú tretiu nedeľu držali a na konci toho istého storočia sa natoľko asimilovali, že nemecky zabudli a iba po slovensky hovorili. Nemecký pôvod prezrádzajú len ich mená. Na začiatku 20. storočia len máloktorí z nich vedeli po maďarsky.

Katolícka cirkev v tom čase nebola prívržencom násilnej maďarizácie. Príkladom je birmovanie na Senváclave v roku 1937, ktoré viedol slávny biskup Ladislav Svoj. V kázni potom čo počul, že farár Béla Fekete nechce kázať po slovensky povedal: „keď on kázeň nehovorí vo vašom materskom jazyku, ani vy sa nezhovárajte s ním po maďarsky“. Bohužiaľ, udali ho a musel to odvolať.

Neminulo ani 50 rokov a sme svedkami, že sme sa naučili po maďarsky a niektorým veriacim sa nepáčia slovenské omše. Za Horthyho v roku 1920 jeden dokument štatistického zisťovania uvádzal o slovenskej obci v Pilíši “v súčasnosti čisto maďarská reformačná dedina...“. Na takú hlúposť škoda slov. Po druhej svetovej vojne jazykovú a národnostnú otázku maďarský štát upravuje takto: 1. dáva im možnosť aby slobodne používali materinský jazyk a nech si ho ďalej zveľaďujú, 2. pretože v Maďarsku je úradným, štátnym jazykom maďarčina, všetci sa musia naučiť po maďarsky. Napríklad v pilíšskych obciach sa dlhší čas nemuseli učiť ruštinu, ale mohli sa učiť slovenčinu.

V dnešných školách sa učí súčasný literárny slovenský jazyk. Nie je pravda, čo napísala novinárka Jakabová v roku 1992 o slovenskej omši v Senváclave (po päťdesiatich rokoch!), ktorú viedol banskobystrický biskup Rudolf Baláž a vtedajší náš nový farár Ján Buzák. Prítomní boli aj veľvyslanec Rudolf Chmel a iní „veľkomožní“. Napísala, že tu boli aj Slováci z iných pilíšskych obcí, ale že nepoznali jazyk jeden druhého, že sa nedokázali medzi sebou rozprávať. Medzi Slovákmi v Maďarsku a najmä nie v Pilíši však jazyková diferenciácia nie je taká, aby si nerozumeli! Je pravda, že my Pilíšania, ale aj iní zahraniční Slováci, poznáme najmä tie slová, ktoré používali už naši predkovia po príchode sem pred tristo rokmi. Ale smelo môžem povedať, že keby aj Maďari používali len tie slová, ktoré ich predkovia poznali pred 300 rokmi, neviem ako by si rozumeli s tými Maďarmi, ktorý hovoria maďarčinou obnovenou Kazinczyho reformou.

Aj Nemci sa naučili po slovensky, žilo tu niekoľko nemeckých rodín, ale aj oni natoľko vedeli po slovensky, že svoj jazyk si neskoršie zabudli. Isto tak sa stalo aj v iných slovenských osadách tu v Pilíši. (Mlynky, Santov, atd.) Jeden smutný prípad: Farár Dittrich, ktorí dva krát bol v nasej obce farárom prišiel k nám slúžiť z Pomázu. Na Pomázi žili aj žijú Slováci, tak mal možnosť sa naučiť po slovensky. Stalo sa 1925. V lete pán farár Dittrich už niekoľko mesiacov tu slúžili (a druhý krát). Môj otec už mal blízo 14 rokov. Na Svätého Ladislava, na nášho patróna už zreli čerešne. V malom cintoríne bol jeden veľký čerešňový strom. Nový cintorín (ktorí už nefunguje) od ulice nemal plot, naši mladi šuhajci chodievali na tú čerešňu. Dozvedel sa to nás nový farár a vystriehol ich. Keď sa už každý chlapec vyškriabal na čerešňový strom a začal trhať a jesť chutné čerešne, zavil sa pán Dittrich. Šikovnejší a tí, ktorí boli bližšie k zemi poskákali dole a unikli. Môj otec, ktorý už bol starší lapaj bol až na vrch strome, skočiť sa bál a zliezť už nemal času, takže tŕpol medzi haluzami. Chlapec hore na strome, pán farár už z kyjakom pod stromom stál. - Poď dole synček, nebudem ťa bantuvať, hovoril nahnevaný farár líškavo. Synček, neváhal, zliezol k farárovi ruku bozkať (v tých časov taký trend bol). No pán milosť farár začal prišívať kyjakom po chlapcovi, ktorému sa podarilo už skoro uniknúť, ale farár mu kyjakom ako hákom podtrhol nohu. Chlapec na zemi a farár pravou nohou na ňom. To by ešte bol chlapec vydržal, ale potom sa náš milostivý pán farár zdivel a chlapca z celej sily začal pravou nohou kopať, kde len dočiahol. A keď sa už chlapec ani hýbať nemohol, potom so svojim ťažkým telom začal po ňom skákať a dupať. Nato prišlo niekoľko chlapov a farára stiahli z chlapca. Chlapec ležal ako mŕtvy, utekali pre richtára i pre babicu (v dedine nebolo doktora). Prišiel aj notár a rozhodol. - „Chlapca čim skôr do špitálu“. Otca na voz vzali do Budína do špitálu, kde viac týždňov ležal, kým sa nevyliečil. Sedem rokov neskôr: Otec si zo susednej dediny doniesol mladú nevestu. Neskôr, po svadobnej hostine sa pán farár Dittrich jedovato prihovoril - slovensky - mladoženíchovi: „Krista Pána ti, „ná“, doktori hovorili, že nebude z teba chlap a ako vidím aj naháňať sa už vládzeš..., ale vieš, že jeden pár volov ma to stálo aby som ťa vyliečil, takže sa usiluj čo najskôr mi to vrátiť“. Aj tento smutný prípad môže potvrdiť, že maďarský farár s nemeckým menom vedel aj slovensky. No čo sa dá robiť, mali sme aj dobrých aj menej dobrých kňazov, ale zlých nie.

Slováci spod Pilíša vo Veľkej vojne

Sused bývajúci pri dnešnej Jánošikovej krčme v Senváclave Štefan Slovák („Báči Baran“) často vyprávali príhodu čo sa stala ich otcovi v 1. svetovej vojne na južnom fronte v Srbsku.

„Môj otec tiež sa menoval Štefan narukoval roku 1914. Ešte pred vojnou. V ten deň ich viezli s kufrom na svojom parádnom voze ťahanom dvoma koňmi do Budapešti k železnici môj starý otec. Po železnici sa dostali až na Níreďházu do kasární. Keď v júni vypukla I. svetová vojna ako dedinskí šuhaji, ktorí rozumeli koňom, sa dostali k husárskemu pluku “Jasovských povstalcov“. Pluk, ktorému velil Zoltán Debrődy, s koňmi i s muníciou vo vagónoch odviezli až na južný front do srbskej. Tam môj otec sa stali sluhom jednému staršiemu husárskemu dôstojníkovi kapitánovi Endrődymu, ktorý bol veliteľom husárskej stotiny. Otcov sused z dediny, aj on Štefan, v tom istom prápore, ale v druhej stotine slúžil. Môj otec ako sluha veliteľa stotiny po jednej bitke, keď rozprášili Srbov sa uložili na nocľah v jednom kaštieli. Kapitán s ostatnými dôstojníkmi popíjali v sieni kaštieľa a môj otec, keď opatrili kone kapitána i svojho išli do veliteľovej izby pre čižmy, aby ich očistili i vyglančili. Popozerali aj do iných miestností a v jednej pod oblokom zazreli velikánsky stôl. Zvedavosť im nedala, vytiahli zásuvku zo stola a zazreli jedno vrecko čo chytro uchmatli a hodili do čižmy a vybehli von z kaštieľa. Ani sa nezastavili, pokiaľ sa nedostali do maštale ku koňom kde mali zavesené tanistre. Tam, keď sa presvedčili, že sa nikto nedíva, čižmu obrátili a vypadnuté vrecko zo zeme zdvihli a zvedavo strhli šnúrku s ktorou bolo zaviazané. Obsah vrecka vysypali do žľabu a skoro od prekvapenia odpadli. Potom chytro zlaté a strieborné prstene, retiazky, mince ale aj jeden krížik dali naspäť a vrecko pod žľab ako by sa nič nestalo skryli a dali sa do čistiť čižmy. Keď ich očistili od špiny, fajkový tabak sa dali prežúvať a močku pľuvali na čižmy a s handričkou ich vyleštili, že sa ligotali ako zrkadlo. Keď skončili, čisté čižmy zaniesli do kapitánovej izby a položili k posteli.

Vrátili sa do parádnej maštale a tam si postlali na pričňu v jej rohu. No celu noc „morfonduvali“ ako ďalej s „pokladom“. Na druhý deň celý pluk, tak aj ich prápor odpočíval. No poobede ich navštívil kamarát z rodnej dediny Štefan, ktorý mal pravicu obviazanú a na hlave bielu plachtu, ktorá od krvi už skoro celkom červená bola.

- Jaj bratku môj, čo sa s tebou stalo? - pýta sa domáci Štefan, môj otec.

- Ó, ani sa nepýtaj Štefanko, na veľa sa nepamätám, koňa podo mnou strelili, spadol som na pravú ruku ale ešte ma aj po hlave nejaký Srb „švacol“ ani neviem či predtým alebo potom. Stalo sa to tak chytro, že si nič poriadne nepamätám. Sanitári ma pozbierali a v nejakej škole ošetrili.

- Však vidím, že hlava ti krváca, ale čo je s pravicou?

- Zápästie sa vyvrtlo a zlomilo, ale to sa podarilo ako tak napraviť.

- No môžeš sa tešiť, že si nažive zostal - uspokojoval ho otec.

- Ako to vidím, pre teba už vojna skončila, bratku - dodal k tomu.

- Veru skončila, zato som ta navštívil, lebo zajtra nás ranených na vozoch odvezú na železničnú štáciu a potom do Budapešti, do špitálov, ale mňa pustia domov.

No na tieto slová sa otec potešil.

- Ej bratku, keď už isto ideš domov, tak mám jednu prosbu.

- Hovor smelo odkáž rodine hocičo, ja im to odovzdám.

- Mám ja aj iné, nielen pozdrav.

- Jaj či by im väčšiu radosť urobilo ako správa, že si živý a zdravý a ako dôstojníckemu „pucerovi“ sa ti dobre darí?

- Dobre, dobre, ale len poď za mnou - a vyprevadil ho otec do maštale a tam vytiahol spod žľabu vrecko s klenotmi.

- Toto má byť čo, Štefanko? - pýtal sa prekvapený kamarát.

- Toto vrecko, bratku môj, je plné cenností - rozviazal šnúrku a vybral zo pár zlatých drobností.

- Jaj Štefanko, však za toto nás obidvoch zastrelia, alebo ako lupičov skôr obesia!

- No práve preto, že obaja riskujeme životy, ty toto zlato zoberieš domov a keď sa ja, ako nám to cisár pán a kráľ Ferencjóžka sľúbil, keď listy opadajú …

- No ďalej nehovor, lebo už začínajú a my sme ešte tu - skočil mu do reči kamarát.

- Keď nie na jeseň, tak najneskoršie na Vianoce vojnu vyhráme a ideme domov.

- Bože môj, ty tomu ešte veríš? - usmieval sa ranený Štefan.

- To je bratku, svätá pravda, aj môj kapitán to hovorí, ale teraz sa musíme čim skôr rozlúčiť - snažil skončiť rozhovor otec. Vrecko opäť zaviazal a strčil kamarátovi za košeľu.

- Toto vrecko zober domov a keď mi Pán Boh pomôže vrátiť sa domov, potom sa rozdelíme. A keby sa inak stalo, moju čiastku odovzdaj mojím rodičom.

- Buď spokojný tak urobím. Števko. Potom sa rozlúčili a otcov kamarát onedlho potom ako lístie opadalo, šťastlivo sa dostal domov.

Môjho otca neskôr z južného frontu na východný front do Haliča odvelili, a tam do zajatá padli a v Rusku boli za dlho zajatý. Proti ostatným zajatcom im nebolo zle, lebo ako Slovák ľahšie sa dorozumeli v ruštine a tak sa dostali ako sluha okolo koní k jednému biskupovi. Po návrate často rozprávali, ako sa im v zajatí dobre viedlo.

Dostali sa domov až na začiatku roka 1919, keď vypukla maďarská proletárska diktatúra. Ale radosť sa mu miešala s plačom. Jedlo bol tak raz za tri dni, pilo sa len domáce víno a doma pálená pálenka. A keď sa jedného dňa vybral naproti do krčmy, jej majiteľom bol jeho kamarát z vojny Štefan, vtedy už pán Petuš (Štefan - Pišta - Petuš).

Pán Petuš sa opieral o pult keď otec vošiel do krčmy.

- Dobrý deň, bratku! - Poklonil sa úctivo otec.

- Chvalabohu, že si nezahynul, ako sa povrávalo v dedine.

- Však vidíš, že som tu, prišiel si pre svoj podiel.

Aký podiel, ty všivák všivavý, ak si papuľu nezavrieš, tak božie svetli nikdy neuvidíš! Teraz v Maďarsku sme my proletári páni a na Senváclave já som Pán Boh, takže toho sa drž.

Áno, pán Petuš boli ako hlava direktória na Senváclave a pokiaľ bol otec v zajatí, oni z toho zlata si dom dali na toľko parádne prerobiť, že bola v ňom dlhé roky známa krčma a neskoršie ako školská učebňa fungovala.

Dom (voľakedajšia krčma) ležiaci naproti domu Štefana Slováka, ktorí mi toto porozprával asi pred dvomi rokmi obnovil potomok účastníka príhody, ale strecha a plot a múry zostali tak ako skoro pred sto rokmi.

Slováci z Pilíša v druhej svetovej...

Tiež Štefan sa menovali tretí sused od Jánošíkovej krčmy alias Pišta báči, ktorý sa na jar roku 1922 narodil na Senváclave a 2009 ako za dlho najstarší chlap v dedine zomrel, tiež na Senváclave, kde celý život tvrdo pracoval. Často nám rozprával o vojenských rokoch.. Najviac ma zaujalo rozprávanie ako sa počas druhej svetovej dostal do Budínskeho hradu so Senváclavčanom Jožom, s ktorým boli spolu na vojenčine. Toľko krát nám to porozprával, že keď aj dnes zažmúrim oči jeho príhoda sa mi predstaví ako by som je prežil ja sám. No písať so zavretými očami sa nedá, napriek tomu sa pokúsim jeho zážitky dať na papier.

„V roku 1944. som slúžil v pešej divízii. Naša divízia sa bránila za Tisou skoro v Sedmohradsku. Koncom augusta Červená armáda vytlačila Nemcov ďalej na západ. Nemeckú južnú armádu a maďarskú druhú armádu, ktorej súčasťou bola aj moja divízia, Rusi obkľúčili od ostatných. Ale chvála Bohu a Nemcom už na druhý alebo tretí deň prsteň obkľúčenia sa podarilo pretrhnúť a spojili sme sa s ostatnými. Šiklo sa nám uniknúť, ale začiatkom novembra celé územie Tisov sa dostalo Rusom. Chránili sme krajinu, prelievali krv. Neraz sa stalo, že v bojoch sme sa pomiešali s Nemcami, tešili sme sa keď nám dali do rúk modernejšie zbrane. Pamätám ako by sa to dnes stalo - bolo to 15. novembra, keď sme bránili Jászberény že som sa dostal medzi Nemcov, ktorí držali front v jednej krčme. Hej, Rudko, to boli smelí vojaci! Časť z nich strieľala cez okná i z povaly a ostatní popíjali a spievali. Jeden z nich im hral na harmonike. No onedlho prestala streľba a sa dostali do dvora dvaja Nemci v čiernych uniforme a pred sebou viedli dvoch ruských dôstojníkov. Nemecký veliteľ ich posadil za stôl a začal vypočúvať. Keď som počul, že nevie dosť po rusky, prihlásil som nemecky (po nemecky som dosť pochytil od svojho majstra, keď som sa učil za murára na Vyšehrade), že já som maďarský Slovák a tak niečo rozumiem aj po rusky. Veliteľ bol zvedavý, že za koľko dní chcú byť v Budapešti. To nebolo ťažké sa ich spýtať. Oni na to:

- Koľko je kilometrov Budapešť?

Odpovedal som, že osemdesiat kilometrov je hlavne mesto. Usmiali sa, päsťou buchli do stola a hovoria: tri dni. Preložil som to a aj Nemci sa začali vyškierať a nalievali im pálenky. Boj pokračoval. Chvíľu ticha som využil a dostal sa naspäť k svojim. No za tri dni sa nepodarilo dôjsť do Pešti, trvalo im to asi mesiac, ale moja divízia už pred Vianocami bola v Budínskom hrade.

Keď Nemci 15. januára 1945 vyhodili most Horthyho a 16. januára most Ferenc Jozefa, neskôr 18. januára Alžbetin most a Reťazový most, to sme v hrade dobre počuli. Nebolo nás tam málo. Nemeckého a maďarského vojska spoločne mohlo byť asi 30 000. Zimný vietor nielen nemecké a maďarské ale aj slovenské slová roznášal. Bolo tam množstvo Slovákov, nielen z Pilíša. Boli sme v obkľúčení, môžem povedať, celkom izolovaní. Potravy málo, zbraní bolo, ale munície tiež veľmi málo. Telefonický kontakt sme mali a tak sme sa dozvedeli, že nás čoskoro vyslobodia. Tešili sme sa tomu, ale koncom januára skončili nemecké pokusy o naše oslobodenie. Veliteľ nasej stotiny - kapitán (smelý a ľudský človek to bol) Dežo Novák, ktorý dobre hovoril po slovensky, dal povel na nástup a maďarsky povedal: Milí spolubojovníci ďakujem vám za službu, ale vojnu sme prehrali. Dnes, keď sa zvečerí za tmy sa rozídeme. Kto chce môže odísť aj skôr, nemusí čakať, každá nech si ratuje svoj život ako vie. Od tejto chvíle už nie som váš veliteľ. Výzbroj môžete nechať tu, bez zbrane sa vám skôr podarí dostať domov. Tým, ktorí pôjdu večer, dávam na vedomie, že sa pohneme smerom do Pilíšskych vrchov popod Chotárnu skalu a ponad Huť (Pilisszentlélek) unikneme, kde nás budú čakať nemecké jednotky. No ja s mojím senváclavským kamarátom Jožom a niekoľkými ďalšími pilíšskymi Slovákmi sme sa rozhodli, že ideme hneď a bez zbrane. S Jožkom spoločne prví sme sa pohli, podarilo sa nám dostať na Pálfiho námestie a odtiaľ smerom Senondrej a potom krajom Senondreja na Zbehy, kde bývala rodina Jožkovho strýka. Už spali, zobudili sme ich a prenocovali, viacej sme pili a jedli ako spali. Zavčas ráno sme sa pohli do rodnej dediny, kde nás naša rodina s plačom i radosťou vítala. Neskôr sme sa dozvedeli, že viacerým Pilíšanom zo susedných slovenských dedín sa podarilo dostať domov. Od nich sme sa dozvedeli, že mnohí vojaci na Budínskom hrade čakali do večera a s ostatnými desiatkami tisíc vojakov sa pokúšali uniknúť. Nevieme koľkým sa to podarili a koľkí zahynuli a kde sú pochovaní.

O tom čo mi rozprávali Pišta báči, ale aj Jóži báči som sa presvedčil aj z dokumentov. Je fakt, že mnoho Slovákov a medzi nimi aj Pilíšanov bolo v Budinskom hrade obkľúčených. Aj to je pravda, že nemeckých a maďarských vojakov malo byť v Budíne pred pokusom o prebitie spoločne tridsaťtisíc a len asi osemsto chlapom sa podarilo dostať k ustupujúcim nemeckým jednotkám na západe Maďarska.