alt : header1.swf

Wed08232017

Posledná aktualizácia03:33:23

Farár Karol Hrdlička vo Viniciach nad Jaminou

hrdlick1Farár, básnik a prekladateľ K. Hrdlička pôsobil v rokoch 1864-70 v časti Békešskej Čaby, ktorú nazval Vinice nad Jaminou Napísal dovtedajšiu históriu Jaminy a jej cirkevného života Bol výrečným kazateľom a dobrým veršovníkom Vystihol zmysel Petőfiho poézie a dokázal jej dať umelecky hodnotnú slovenskú tvár

 

Pôsobenie farára, básnika a prekladateľa
K. Hrdličku v treťom čabianskom kostole

Dolnozemské mesto Békešská Čaba, založené roku 1718 slovenskými evanjelikmi nazývajú Sionom uhorských evanjelikov, a kým lokalita nezískala roku 1840 štatút mesta, bola aj najväčšou dedinou v Európe, v ktorej žilo okolo dvadsaťtisíc slovenských evanjelikov (roku 1864: 22 503). V tom čase mala čabianska evanjelická cirkev v meste už tri kostoly a bola považovaná za najväčšiu evanjelickú cirkev v Uhorsku. Prvý menší kostol, nazývaný starý, bol postavený roku 1745 (kapacita 2 800 miest) druhý, nazývaný nový (z roku 1824 - kapacita 6 000 miest) a tretí postavený roku 1862 v mestskej časti Jamina.

Jedným z jaminských farárov bol v rokoch 1864-1870 Karol Hrdlička. Patrí mu ku cti, že napísal dovtedajšiu históriu Jaminy a jej cirkevného života. Túto mestskú časť nazval Vinice nad Jaminou. Čabänia medzi mestom a vinicami začali kopať hlina na tehly, po čom tam zostala jamina. Podobne ako táto ním napísaná história, zachoval sa v protokole evanjelického cirkevného zboru v Békešskej Čabe aj jeho krátky životopis. Karol Hrdlička sa narodil 3. 12. 1837 v Nitrianskej Strede, kde jeho otec Michal bol evanjelickým učiteľom a jeho matkou bola Alžbeta Holubová, ktorá zomrela keď mal iba desať rokov. Otec ho prísne vychovával a sám vyučoval. Doslova napísal, že nesmel ani rodičovský dom oplakať, keď ho otec veľmi skoro poslal na jeden rok do Horných Salíb na osvojenie si maďarského jazyka. V roku 1852 opustil rodný dom a šiel do jednej zo škôl v Modre, kde rektorom všetkých bol Ján Kalinčiak. Po dvoch rokoch pobudnutých v Modre odišiel študovať do Bratislavy, kde absolvoval gymnázium, bohoslovecký kurz a akademickú skúšku. Podľa tradície slovenských bohoslovcov aj on chcel ešte absolvovať jednoročné - dvojročné štúdium na niektorej univerzite v Nemecku. A keď mu to nebolo dožičené, navyše nenašiel ani miesto vychovávateľa, do roku 1860 ostal u otca. O rok neskôr sa naňho usmialo šťastie a stal sa nakrátko pisárom kráľovskej správy v Nitrianskej Strede. V tom istom roku ho pozval farár Ján Trokan z Kostolného za svojho kaplána. V roku 1863 bol v Bratislave hrdlick2ordinovaný biskupom F. Stromským a v tom istom roku ho pozval čabiansky farár a senior Gustáv Seberíni za svojho kaplána.

Karol Hrdlička po poldruha roka pôsobenia ako Seberíniho kaplán, 17. októbra 1864 bol zvolený za riadneho farára v Jamine. Pred ním tam bol farárom Eduard Lesich, ktorý odišiel do Segedína. Hneď po svojom príchode do Viníc nad Jaminou, ako nazval túto mestskú časť, všetky dôležité udalosti zapisoval do cirkevného protokolu. Pod názvom Evanjelická cirkev v Jamine od Karola Hrdličku v protokole nachádzame a v archíve evanjelického cirkevného zboru v Békešskej Čabe uloženú ním napísanú históriu cirkvi tejto mestskej časti. Píše v nej aj to, že skôr sa mohla volať Kopanice ako Vinice, a to preto, že tu má každý pri roztratenej „chyžke“ okolo nej pozemky a tak netvoria usporiadanú dedinu. Na tomto území boli v minulosti vinice, ktoré dávali dobrú úrodu. Vymerané boli v roku 1769 za čabianskeho richtára Jána Prístavka. Už o rok neskôr okolo Juraja sa začali vysádzať, a to nielen viničom, ale aj ovocnými stromami. Vinice neskôr v dôsledku suchoty a fyloxére vyklčovali. Počas pôsobenia Karola Hrdličku už bolo vidieť len kde tu vinič. V tejto mestskej časti do roku 1845 nebolo povolené stavať riadne obytné domy, len domčeky (chyžky) na spôsob terajších záhradkárskych, či chatárskych osád. V opačnom prípade stavebníkovi hrozilo, že mu stavbu domu zrútia. Až po tomto roku, keď Čaba vykúpila pozemky a urbár, začali sa tu bez akéhokoľvek plánu stavať najchudobnejšie skromné rodinné domy.

Počas svojho pobytu v Jamine mohol Hrdlička napísať, že najviac je takých, ktorí majú domček s vinicou o rozmere 800 štvorcových siah (28 árov), niektorí majú aj viac, ale takých nie je viac ako tucet. Väčšina obyvateľov sa živí vlastnými rukami, tí čo majú konský záprah, furmania. Bývajú tu aj „feleši“ - polovičiari a niektorí árendujú pár holdov. Viacerí pracujú na železnici, ďalší v tabačiarni a mnohí sú tehliari. Sú tu aj „kertéši“ - pestovatelia tabaku, ktorým sa táto činnosť dobre vypláca a ročne pri nej si môžu zarobiť 200 - 500 rýnskych zlatých. Žijú tu aj bíreši, „taňáši“, hájnici... Z remeselníkov sú tu iba čižmári. Z cirkevného pohľadu je tu najviac evanjelikov, niekoľko katolíkov i starovercov (pravoslávnych) a tri židovské rodiny. Takúto charakteristiku vo svojom rukopise zanechal jaminský farár. Nových osadníkov tu podľa jeho pozorovaní každý rok pribúda, z mesta prichádzajú takí, čo tam z rôznych príčin schudobneli. Tí si kúpia zo svojich ostatných peňazí domček s vinicou a držia sa za Čabänov. Najnovšie sem prichádzajú aj lepšie situovaní, ktorí majú aj svoju ornú pôdu: O vzdelaní viničiarov a ich mravnosti sa nedá pochvalne hovoriť, ale aj tu sú výnimky. Pripisuje sa to tomu, že tunajší ľud nechala vrchnosť bez obecnej správy, tým sa obyvatelia nemali možnosť pozdvihnúť. Len vďaka zdedenému géniu tohto ľudu, môžeme ďakovať, že o surovejších zločinoch tu zriedka počuť“ - doslova napísal farár Karol Hrdlička.

hrdlick3V čase, keď sa tu už obyvateľstvo výrazne rozmnožilo a usadilo, starší vplyvnejší čeľadní otcovia rozhodli tu postaviť školu a kostol. Spomedzi nich si podľa neho zaslúžia pochvalu Ondrej Rakoncaj, Ondrej Bíňan, Ján Fiľo a Juraj Bartolák. Horlivý evanjelik Ondrej Rakoncaj zo začiatku uvoľnil vo svojom dome miesto pre vyučovanie žiakov, ktorých učil dočasne pozvaný učiteľ. Po niekoľkých rokoch uvedomelí rodičia, za podpory čabianskeho farára Daniela Brozmana, kúpili Rakoncajov dom a k tomu kvartu (0,36 ha) pozemku na školu. Za evanjelického učiteľa bol zvolený Pavel Chovan, ktorý navyše vyučoval aj súkromne. Novú školskú budovu postavila cirkev v roku 1851, do ktorej za riadneho a vzdelaného učiteľa, skromne plateného, zvolila Michala Michunyho. Keď už mali učiteľa, od cirkvi žiadali aj miesto pre levitu. V roku 1856 sa ním stal vysvätený farár Ondrej Dianovský. Kňazské služby vykonával v školskej budove, tam aj krstil a sobášil. V tom čase v Jamine nemali cintorín a mŕtvych odvážali pochovávať na vzdialené miesto. Farár Dianovský si nezískal cirkevníkov a po dvoch rokoch z Jaminy odišiel. V roku 1858 bol tu za levitu (pomocný farár) zvolený Eduard Lesich, rodák zo Sarvaša, syn tamojšieho učiteľa. Ako farár a učiteľ tu pôsobil do roku 1864.

Pričinením Gustáva Seberíniho táto čabianska evanjelická fília začala napredovať a začali sa v nej konať pravidelné bohoslužby. Jaminská fília si zo zbierok za 160 rýnskych zlatých zakúpila prvý trojcentový zvon. Horliví cirkevníci túžili postaviť si aj vlastný kostol. To nebolo ľahké, lebo mnohí tvrdili, že im stačí ten, čo majú v školskej budove. Horlivci sa nedali a predložili seniorovi žiadosť vypracovať plán na výstavbu kostola za 12 tisíc zlatých. Túto sumu mali získať zbierkou, ale takú sumu sa im nepodarilo vyzbierať. Zbierka im stačila iba na stavbu modlitebnice, ktorú postavili zo surových tehál. Bola rozdelená na dve časti. Jedna slúžila na kostol a druhá na školu. Dovtedajšia budova školy potom slúžila na byt pre levitu Eduarda Lesicha. V rokoch 1860-61 sa obnovoval starý školský chrám a odvtedy sa začali konať každú nedeľu pravidelné bohoslužby a tak modlitebnica sa premenila na kostol. Levita Eduard Lesich dostal kazateľské právo ako riadny farár, tým mu pribudlo viac starostí, a to aj pribúdaním nových cirkevníkov a tak dostal na pomoc v Sarvaši vyštudovaného Karola Brózika, pochádzajúceho z Cerova v Honte. Tento po roku účinkovania v Jamine postúpil a stal sa v meste riadny evanjelický učiteľ. Po ňom prišiel do Jaminy, tiež v Sarvaši vyštudovaný, Ľudovít Mihálfy - Michalovič, syn evanjelického učiteľa v Báčke. V tom čase sa už škola, ktorú navštevovalo tristo detí, stala nevyhovujúca a cirkev bola prinútená postaviť novú školu s bytom pre učiteľa.

hrdlick4Po odchode E. Lesicha do Segedína, za riadneho farára nastúpil Karol Hrdlička. Ten v uvedenom protokole píše, že v tom čase cirkevným šafárom bol Ondrej Rakoncaj, ktorého opisuje ako veľmi statočného, obetavého muža, ktorý býval zo začiatku aj ako starejší a v meste požíval vysokú úctu. V roku 1865 bol Hrdlička oslobodený z učiteľských povinností a cirkev túto úlohu preniesla na Ľudovíta Mihálfyho. Karol Hrdlička sa stal výlučne farárom s rovnakým platom ako učiteľ Mihálfy. Jeho úlohou bolo zlepšiť bohoslužby, ľuďom vysvetliť, že je ich už tritisíc a že kostol potrebuje organ a presvedčil ich o zbierke naň. V rokoch 1865-66, keď cirkevným kurátorom bol Martin Laco, organ objednali u Ferdinanda Komorníka v Pešti za 400 zlatých. Do protokolu tento farár zapísal všetkých, ktorí zbierkou prispeli na organ. Zoznam prezrádza aj priezviská vtedajších Jaminárov. Napríklad medzi menami darcov nachádzame rodiny Pavla a Adama Prístavka, Jána a Pavla Príbojského, Ondreja Rakoncaja, Michala Bíňana, manželku Juraja Krasku, ďalej rozšírené čabianske pomiestne priezviská: Dobrocký, Hrabovský, Huršan, Kokavec, Kociha, Lehotský, Lipták, Lukovický, Medovarský, Selčan, Senteský, Šajben, Sušanský, Záhoran, Žibrita, Žilák... Na začiatku roka 1867 bola v meste založená maďarská elementárna škola a pozvali do nej za učiteľa Ľudovíta Mihálfyho. V tom istom roku Karol Hrdlička založil zbierku na druhý zvon, na ktorý sa nazbieralo 406 zlatých. Aj tu tento farár v protokole uviedol a zanechal menoslov vďačných darcov. - To sú začiatky histórie cirkvi a čabianskej časti Jamina, ktorú spracoval do roku 1870 jaminský farár Karol Hrdlička, ktorý v tom istom roku prijal pozvanie za farára do Nadlaku.

V roku 1870 bol Karol Hrdlička pozvaný do Nadlaku za druhého farára k Ondrejovi Seberínimu. Nadlackí evanjelickí Slováci mali takto vo svojom cirkevnom zbore a medzi sebou z národného ohľadu dve silné osobnosti. Obidvaja boli už predtým publicisticky činní a medzi dolnozemským ľudom rozvíjali bohatú národno-uvedomovaciu a osvetovú činnosť. Nepreukázalo sa, že by boli medzi týmito dvomi farármi vládli nejaké nepríjemnosti. Práve naopak, ich spolupráca v mnohom viedla rovnakým smerom, či už v národnom alebo cirkevnom živote.

hrdlick5-boorKeď Ondrej Seberíni v roku 1895 zomrel, na jeho miesto za druhého farára bol v Nadlaku zvolený Ľudovít Boor (na snímke vedľa), s ktorým už tak Hrdlička nevychádzal ako so Seberínim. Karol Hrdlička počas svojho pôsobenia vykonal pre nadlackú cirkev veľa, keď sa napríklad postaral o výstavbu štyroch nových cirkevných školských budov a rovnako aj rekonštrukciu kostola s vežou. Počas jeho pôsobenia jeho pričinením vznikol cirkevný spevokol a pohrebný spolok, ktorého bol predsedom. Karol Hrdlička bol výborným kazateľom, čo sa prejavovalo aj v jeho kázňach a pohrebných odobierkach. Popri svojej pastoračnej činnosti svoj voľný čas venoval práci v kultúrno-osvetovom spolku Ľudový kruh, rozširovaniu slovenskej tlače a písaniu náboženskej literatúry (biblická história, pohrebné kázne, katechizmus), prispieval do slovenských novín a časopisov Evanjelik, Národný hlásnik, Korouhev na Sionu, Cirkevné listy, Národné noviny, v ktorých často bojoval proti maďarizácii v evanjelickej cirkvi. Už z toho, že bol výrečným kazateľom, bol aj dobrým veršovníkom. Okrem tlačených kázní, trúchlorečí a cirkevných správ, tvoril aj básne. Najvýznamnejšia z nich je „Falošní svätí alebo nákaza Nazarenská a horké pilulky proti nej“ (Martin 1886). Bohatšia je jeho prekladateľská činnosť - Caspari: Nevďačné deti (Budapešť 1867), Grüger, J.: Malý Katechizmus dr. Martina Luthera vysvetlený (Budapešť 1887), Abbott, J.: Matka v kruhu dítek, aněb zásady matěrinských povinností (Budapešť 1880), Dortmüller: Učení Ježiše o modlitbě (Békeščaba 1885). Jeho prvenstvom je autorstvo prvého prekladu básne Sándora Petőfiho (Petroviča) do slovenčiny. Ondrej Štefanko napísal, že Karol Hrdlička vystihol zmysel Petőfiho poézie a dokázal jej dať umelecky hodnotnú slovenskú tvár.

Farár, básnik a prekladateľ Karol Hrdlička umrel 27. 7. 1908 v Nadlaku, kde je aj pochovaný. Po ňom miesto nadlackého farára zaujal pukanský rodák Ivan Bujna, ktorý do Nadlaku prišiel z Nových Sadov pri Nitre.

Text a foto: Ján Jančovic