alt : header1.swf

Tue06272017

Posledná aktualizácia13:17:45

Plodný dolnozemský básnik a učiteľ

zellol01„Jediný národovec na ohromných pustatinách od Pešti po Báčku“ Ľudovít Žello (1809-1873) myšlienkovo i formálne nadviazal na poéziu Jána Kollára. Vydal lyrickú zbierku Básně, v almanachoch Zora, Lipa a v čsp. Orol, Květy, Pešťbudínske vedomosti a i. uverejnil viaceré vlastenecky ladené básne. - Pád Miliducha

Koncom minulého roka uplynulo 140 rokov od smrti dolnozemského básnika, učiteľa a národovca Ľudovíta Žella. Narodil sa 7. augusta 1809 v Banskej Bystrici. Pochádzal z rodiny pekárskeho majstra Bohumila Žella a matky Terézii Zuzany, rodenej Baderová. Prvý širší životopis priniesol o ňom v roku 1864 obrázkový časopis pre zábavu a poučenie Sokol, ktorého zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Viliam Paulíny-Tóth. V tomto článku z 30. januára 1864 píše, že Žello elementárnu školu navštevoval v rodisku a učili ho viacerí učitelia. Začínal u Fabríciho, ktorý nepostrehol, že chlapec má slabý zrak a nespravodlivo ho fyzicky trestal a to tak, že Ľudovít nechcel viac chodiť do školy. Keď ho však dali do školy k Adamimu, hneď ožil a dostal aj chuť do učenia. Nakoniec ho ešte v rodisku učili Theil a Kubány.

Otec Ľudovíta Žellu Bohumil popri pekárstve sa dal aj na obchodovanie s obilím, čo úzko súviselo s týmto remeslom. Na začiatku jeho podnikania sa mu darilo, ale keď v rokoch 1816-17 sa mu prestalo dariť, rozhodol sa presťahovať do Pešti, kam neskôr za ním prišla aj manželka s jediným synom, ktorého mali - Ľudovítom. Keď sa rodičia prihlásili roku 1821 v evanjelickom cirkevnom zbore v Pešti u Jána Kollára, ten si hneď so súhlasom rodičov Ľudovíta ponechal na školskú výchovu, a tiež ako svojho pomocníka plné tri roky. Vtedy bol ešte Ján Kollár farárom v spoločnom slovensko-nemeckom cirkevnom zbore a z toho dôvodu aj jeho knižnica bola bohatá na nemecké knihy. Akosi z profesionálnej slepoty si Ján Kollár nevšímal, že Ľudovít je syn slovenských rodičov a akosi pozabudol, že tomuto slovenskému žiakovi by sa žiadalo venovať aj z tejto stránky. Keďže Kollár mu v tomto smere nevenoval pozornosť, chlapec sa sám začal hrabať v jeho bohatej knižnici plnej nemeckých kníh. Aj keď pri svojom príchode do Pešti po nemecky veľa nerozumel, počas trojročného pobytu u Kollára postupne natrafil aj na zaujímavé detské knihy. Prvou takouto bola kniha s názvom Rittergeschichte, ktorá ho veľmi zaujala, postupne ďalšie a tak to pokračovalo, až sa nakoniec čítaním takmer zellol02úplne ponemčil.

Počas edukácie u Jána Kollára sa mladému Žellovi stala aj takáto príhoda. Od jedného peštianskeho kožušníka dostal odkaz, že otec, dlhšie sa pracovne zdržiavajúci v Dindiši (Gyöngyös), poslal po svojom majstrovi pre syna balík šiat. Ľudko sa vybral pre tento balík cez tri veľké ulice a keď sa v podvečer vracal domov, na jednej z ulíc vypukol veľký požiar, počas ktorého vznikla na uliciach veľká trma-vrma a v týchto zmätkoch sa mladík rozhodol radšej prenocovať u matky. Keď sa ráno vrátil na faru, najprv našiel na zemi zablatenú obuv a mokré šaty a nakoniec svojho principála ležať zničeného vo svojej spálni. Ján Kollár sa v ten večer zúčastnil ako záchranca vzniknutého nebezpečného požiaru a hasičom vypomáhal ako nosič vody. To ho tak vyčerpalo, že si privodil chorobu. Vtedy ho Ľudovít svedomito opatroval a najlepším liekom mu vraj bola lyžička tokajčiny, ktorú mu Ľudko starostlivo podával. Je o tom aj zmienka v Slávy dcére.

V Pešti sa Ľudovít Žello okrem nemčiny zdokonalil aj v speve. Dobre pripravený sa v roku 1825 prihlásil na evanjelické lýceum do Bratislavy. Aj keď sa počas tohto štúdia zoznámil s mnohými Slovákmi, nemčina mu išla vždy lepšie a aj z toho dôvodu svoje prvé básnické pokusy začínali v nemčine. Po štyroch rokoch roku 1829 sa z Bratislavy vrátil domov do Pešti. Rodičia boli v núdzi a aby im v ťažkom položení pomohol, prijal miesto pomocného učiteľa v neďalekej Slovákmi obývanej Čiktarči (teraz Veľká Tarča). Ako učiteľ tu vo svojej zanedbanej materčine musel deti učiť po slovensky, verše na pohrebných rozlúčkach a tiež kázne vybavovať len po slovensky. V tomto smere mu veľmi pomáhali slovenskí farári zellol03zo susednej Cinkoty Ján Šalamún Petian a Jakubovič.

Po roku sa chcel Ľudovít Žello vrátiť do Bratislavy, ale práve v Slovákmi a Nemcami osídlenom Kerestúre (Rákoskeresztúr) zomrel slovensko-nemecký učiteľ a na jeho miesto cirkevníci pozvali Ľudovíta Žellu. Aj tu bol nútený stále sa zdokonaľovať v slovenčine, ale pritom nemčinu stále obľuboval. Obrat u neho nastal až v roku 1832, keď Jánovi Kollárovi vyšla Slávy dcéra a tento autor a bývalý učiteľ a vychovávateľ mu ju v Pešti venoval. S veľkým entuziazmom ju začal čítať - aj keď jej úplne nerozumel, nemal dovtedy pokoja, kým sa k nej krvopotne neprepracoval a neosvojil si ju. V nej nakoniec spoznal krásu a rozmanitosť svojej materčiny a stal sa horlivým Slovákom. Prišiel na chuť svojmu materinskému jazyku, od ktorého sa už nikdy neodvrátil. Z počiatku začal iba prekladať nemecké básne do slovenčiny. Neskôr začal sám veršovať pôvodné slovenské básne, ktoré pričinením peštianskeho slovenského učiteľa Jána Kadavého vyšli aj tlačou. Už predtým mu v roku 1840 vyšli v češtine prvé básne, ktoré uverejnil v almanachu Zora (Slávy dcéra a starožitnosti) a v Květoch (On i ona). V roku 1842 vydal nákladom J. Kadavého zbierku Básně, obsahujúcu časomerné i prízvučné lyrické verše ospevujúcu slávnu minulosť a veľkú budúcnosť slovanstva v duchu kollárovskej ideovej koncepcie. V roku 1843 napísal po česky epos „Pád Miliducha“ o zellol04histórii života polabských Slovanov, v ktorom zdôraznil potrebu jednoty slovanských národov.

V roku 1934 pozvali Ľudovíta Žella za slovenského učiteľa starších žiakov do Malého Kereša (Kiskörös). Ešte predtým sa oženil s vdovou čiktarčianskeho učiteľa Juraja Salaia Katarínou, rodenou Kelichovou, s ktorou sedem a pol roka žil v Malom Kereši bez svojich detí. Keď umrela, oženil sa druhýkrát a za manželku si zobral rodáčku z Banskej Bystrice Teréziu Bindlebenovú, s ktorou mal 12 detí (v roku 1864 žilo z nich iba päť). Z nich potom syn Ľudovít bol učiteľom v Peterke (Péteri), Malom Kereši (1867-1875) a stadiaľ odišiel do Cinkoty.

Po odchode Jána Kollára a Jána Kadavého z Pešti, stal sa Žello v oblasti Kiškunska osamelým národne uvedomelým Slovákom a len jeho pastorok Bedrich Salai, Štúrov žiak mu bol povzbudením. Ožil však v roku 1854, keď sa Viliam Paulíny-Tóth stal prvým župným komisárom v neďalekom Kečkeméte. Ten počas služobných ciest do Malého Kereša nikdy nevynechal návštevu Žella a Salaia a spolu s nimi, a to často v ich viniciach a chyžkách, zotrval v plodných dialógoch a zábave, počas ktorých vždy odzneli Žellove verše a slovenské pesničky. Je až obdivuhodné, aký prerod nastal rokmi u Ľudovíta Žella v prospech slovenčiny. Na Dolnej zemi stal sa výborným učiteľom - metodikom slovenského jazyka, o čom písali aj viedenské Slovenské noviny: „Na Kiškéreši slyšeli sme od známeho rodomila a učiteľa zásluhami proslulého veterána p. Žellu vyborné od všech schválené pojednávaní a spůsobu nímž dítky snadno a skoro k čítaní přivesti možno...“. Časopis Priateľ školy a literatúry roku 1860 zase o ňom napísal: „Vysokoučený pán Ľ. Žello, jediný národovec v Kereši, ako i zellol05na celých ohromných pustatinách od Pešti po Báčku, je známy na Slovensku ako básnik...“

Ľudovít Žello prispieval do časopisov Sokol, Orol, Pešťbudínske vedomosti, Zora, Květy, Lipa. Epos Pad Miliducha, ktorý napísal v roku 1843 a dal posúdiť Jánovi Kadavému, celé desaťročie - a to aj v dôsledku nasledujúcich revolučných rokov - ako by bol zabudnutý. Po rokoch ho prepísal do štúrovskej spisovnej slovenčiny a uverejnil roku 1862 v Almanachu Lipa. V epickej skladbe Rastislav, ktorej časť vyšla v časopise Orol, spracoval podobnú tematiku s Hollého eposom Svatopluk. Začiatkom 70-tych rokov uverejnil viaceré vlastenecky ladené básne, v ktorých povzbudzoval k národnej a kultúrnej aktivite a k spolupráci, odsudzoval odrodilstvo, zažialil si aj nad smrťou Andreja Sládkoviča. Za jeho báseň Päsť oproti pästi, ktorá posmrtne vyšla v Orle, bol A. Truchlý ako redaktor za jej publikovanie uhorskými úradmi súdne stíhaný. Okrem básnickej tvorby sa Ľudovít Žello venoval numizmatike a disponoval jej veľkou zbierkou.

Učiteľa, básnika a slovenského národovca si okrem popredných slovenských národovcov v celej monarchii vážili aj v Pešti žijúci Slovania. Pešťbudinské vedomosti č. 1 z roku 1862 priniesli správu: Náčelníci Slovanov pešťbudinských poctili slávneho pôvodcu básne Pád Miliducha, pána Ľudovíta Žella, k novému roku za jeho výtečnú prácu prípisom vďačnosti a uznanlivosti spolu aj so strieborným - primeranými rusko-slovenskými nápismi opatreným pokálom „Slávme slavnu slavu Slavov slavnych“. Dopisovateľ Národných novín zo susednej Slovákmi obývanej Dunaeďházy rok po jeho smrti roku 1874 zase napísal: „Slávme slávu Slávov slávnych - táto výpoveď mi prichodí na um, keď pozriem na Malo-Kerešskú stranu, kde zemské zvleky nášho obľúbeného básnika Ľ. Žellu drnejú. Ja verím, že snáď vďačná cirkev, ktorej nebohý oslávenec úplných 39 rokov ako učiteľ verne slúžil, postará sa o slušný náhrobok pre milého vychovávateľa svojej mládeži...“ a v ďalšom texte si kladie zellol06otázku, či sa aj medzi nimi nenájde oduševnenie pre takýto popud a navrhuje, aby redakcia Orla zaviedla zbierku na postavenie náhrobníka na nezabudnuteľného Ľ. Žellu. Dopisovateľ Emil Podhradský sám ponúka na tento účel 1 zlatku r.č. a píše, že na okolitých obciach „našinci“ už pomýšľajú na zavedenie rozsiahlych zbierok.

Dolnozemský básnik, učiteľ a národný buditeľ zložil svoje kosti 21. 11. 1873 v Malom Kereši, kde prežil väčšiu časť svojho plodného života. Natíska sa preto otázka: Ktovie ako to s jeho hrobom na malokerešskom cintoríne vyzerá a či vôbec tam ešte existuje? Pravdepodobne sa už v tom čase začínajúcej maďarizácie v Malom Kereši návrhy Emila Podhradského nenaplnili. Veď práve na cintoríne v Malom Kereši počas mojej návštevy v roku 2006 nevyzeral najlepšie ani hrob spisovateľa, jazykovedca, novinára, učiteľa a dlhoročného malokerešského evanjelického farára Štefana Leška (1757 Vrbovce - 1818 Malý Kereš). Ako sa ukázalo a naďalej ukazuje, že ani zdecimovaným „našincom“, ani cirkvi, ktorej uvedení velikáni dlhé roky slúžili, si nectia ich život a dielo, ktoré tam v minulosti vytvorili.

Ján Jančovic

Ľudovít Žello: Pád Miliducha
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1199/Zello_Pad-Miliducha/1

zellol07zellol08