alt : header1.swf



Wed11222017

Posledná aktualizácia02:33:06

Významná postava novohradských Slovákov

frenof01Ferdinand Freňo sa narodil pred 200 rokmi - „Ja som už spoznal trýzeň smädu, chcem preto vyhĺbiť studničku, z ktorej by mohol piť aj iný.“ - Rodina Freňovcov bola celé dve storočia v Novohrade a Gemeri dôležitou učiteľskou a farárskou rodinou, významnou mierou sa podieľala na vzdelávaní a duchovnom živote Slovákov.

Novohradská časť rodiny pôsobila vo Veľkých Stracinách a v Pôtri, za podpory šľachtickej rodiny Čemických, ktorí boli patrónmi pôtorského evanjelického cirkevného zboru, do ktorého patrili aj evanjelici z obcí Veľké Straciny, Malé Straciny a Žihľava. Od roku 1828 až do svojej smrti roku 1833 učiteľom v Pôtri bol Martin Freňo. Vo Veľkých Stracinách v rokoch 1782 - 1808 bol učiteľom Ján Freňo a po ňom do roku 1845 jeho syn Ondrej.

Jedným synom Ondreja bol Ferdinand Freňo, ktorý sa narodil vo Veľkých Stracinách 22. frenof02októbra 1814. Po vychodení základnej školy v rodisku a strednej školy v Rožňave, vyštudoval v Bratislave filozofický a teologický odbor. Potom rok pracoval ako právnik pri Ondrejovi Čajkovi v Prešove. V rokoch 1840 - 1841 absolvoval štúdium na univerzite v Jene a keď sa vrátil, stal sa vychovávateľom u Žigmunda a Karola Plachého v novohradskej Gute (teraz Galgaguta - v Maďarsku). Po vysvätení za kaplána v roku 1843 v Banskej Štiavnici ho pôtorský farár Samuel Štech povolal k sebe za kaplána. Tu po jeho boku kaplánoval do konca januára 1846. Potom bol administrátorom pôtorského cirkevného zboru do konca júna 1846, až kým pôtorský farár Samuel Štech dobrovoľne z úradu neodstúpil.

frenof03Za riadneho pôtorského kazateľa bol zvolený 28. júna 1846, za prítomnosti senianskeho farára, vyslanca novohradskeho bratstva Ondreja Bodického, farára v Sennom. Hneď na to bol uvedený do úradu a v Pôtri pôsobil do roku 1877. Tak ako jeho predkovia, bol národne uvedomelým Slovákom, k čomu viedol aj svojich cirkevníkov a žiakov na vyučovaní náboženstva. Patril medzi prvých odberateľov a tiež prispievateľov do Lichardovej Domovej pokladnice a iných slovenských kníh a časopisov. Ako horlivý Slovák organizoval zbierky na Dom Matice slovenskej a v Pôtri založil jeden z prvých čitateľských spolkov na Slovensku. Pri tejto príležitosti napísal v roku 1871 do Národného hlásnika článok a zložil príležitostnú báseň o tejto udalosti, ktorú pri tomto článku uverejnil.

frenof04Ferdinand Freňo okrem slovenčiny a maďarčiny výborne ovládal nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Osobnými priateľmi rodiny neboli len farárske novohradské rody Bodických, Slančíkovcov, Petianovcov, Maróthyovcov..., ale častými hosťami na fare u Freňovcov bol najmä spisovateľ Kálmán Mikszáth (vtedy ešte s priezviskom Mixadt) a akademický maliar, rodák z Dolných Strhár Ľudovít Kubáni, autor stoviek olejomalieb a desiatok oltárnych obrazov. Aj spisovateľ Imrich Madáč (Imre Madách), šľachtic zo susednej Dolnej Strehovej dobre vedel, že Ferdinand Freňo požíva medzi novohradskými Slovákmi veľkú dôveru a tak jeho pomoc vyhľadával najmä v čase, keď kandidoval za poslanca.

frenof06Na jeho prosbu mu Ferdinand Freňo v severnej slovenskej časti Novohradskej župy zabezpečoval medzi voličmi predvolebnú kampaň za poslanca do župného zastupiteľstva v Balašských Ďarmotách. Z Madáčových memoárov vyplýva, že keď ho 12. marca 1861 zvolili za župného poslanca, chcel sa Ferdinandovi Freňovi poďakovať a odvďačiť sa mu, lebo ocenil, že bol zvolený iba zásluhou Slovákov, u ktorých agitoval tento pôtorský farár. Z toho dôvodu, hneď po voľbách dal vyhotoviť medirytinu s ďakovným textom. Jeho prvá cesta z úvodného župného zasadnutia viedla nie cez Sečany (Szécsény) a Muľu, ako bol zvyknutý vracať sa domov do svojho dolnostrehovského kaštieľa, ale tentoraz kvôli Ferdinandovi Freňovi zvolil trochu horšiu, ale kratšiu cestu cez Sklabinú a Veľký Krtíš do Pôtra, aby sa osobne poďakoval pôtorskému farárovi za úspech vo voľbách a na pamiatku mu odovzdal medirytinu s nasledovným nápisom: „Na pamiatku horlivému farárovi Svätého Petra Ferdinandovi Freňovi, ktorý mňa ani na kikiríkanie kohúta nezaprel a tomu aj ja privolávam: Tu es Petrus ! Madach Imre“. Podľa slov jedného z príbuzných Freňovskej rodiny - Eduarda Freňu, ktorý žil v Budapešti a ktorého otec Ľudovít bol tam po druhej svetovej vojne prvým riaditeľom a zakladateľom slovenskej školy, by sa táto darovaná pamiatka mala nachádzať v balašskoďarmotskom múzeu.

Ferdinand Freňo zomrel roku 1884 u svojich patrónov v Gute a pochovaný je na významnom rodinnom mieste pod lipami, na cintoríne v Pôtri.

Eduard Freňo ako vzdialený príbuzný na pôtorskom cintoríne, ktorý každý rok navštevoval, chcel dať obnoviť a pozlátiť zvetrané nápisy na pomníkoch Freňovcov a Ferdinandovi Freňovi pridať aj jeden z výrokov tohto národne uvedomelého slovenského farára. Eduardom Freňom pripravený citát bol jedným z viacerých výrokov tohto ľudom obľúbeného farára: „Ja som už spoznal trýzeň smädu, chcem preto vyhĺbiť studničku, z ktorej by mohol piť aj iný.“ Žiaľ, Eduardovi Freňovi sa tento zámer nepodarilo splniť, lebo 15. decembra 2010 v Budapešti umrel.

Text a foto: Ján Jančovic

frenof07frenof05


frenof08