Básnický pozdrav našim ženám k MDŽ
Alexander Kormoš
Hviezda hviezd
Najkrajšia hviezda
na nebi je Zem.
Najkrajšia hviezda
na Zemi je žena.
Najkrajšia hviezda
medzi hviezdami
je moja milá
hviezdička.
Putá spásy
Láska dravá,
spása krutá,
pravdu vravia
tvoje putá.
Vernosť
Čierno-, hnedo-,
plavovláska,
vždy ťa
hľadá moja láska.
Nielen láska,
lež aj vernosť,
ako v smrti
nesmrteľnosť.
Ideál
Obraz
stálej ženy
čo sa
stále mení.
Príliv a odliv
Všetky rieky sa vlievajú
do srdca,
iba láska sa obrátila
v svojom koryte.
Srdce však
večným vlnením
pulzuje ďalej.
Medzi dnom a nebom
hladinu si hľadá.
To mu Luna robí
príliv po nebo,
odliv do dna.
Rozdúchať stlmený plameň
Smutná si trošičku, kráska,
tebe však svedčí i smútok,
kiežby ti svedčala láska,
schovaná v hlbokých kútoch.
Nežný a zvedavý útok
pozrel sa do tvojej duše,
akéže zátišia sú to,
že sa tam nerodia ruže?
Každý má voľačo v duši,
od čoho odvahu stráca,
darmo ho nabáda krása.
Odzbrojme to čo nás ruší
rozdúchať stlmený plameň,
zakliaty do našich ramien.
Pašovanie lásky
Po moste SNP keď som ťa viedol,
mala si vo vlasoch kvet,
znak mojej lásky uchytil vietor,
odvial ho v široký svet.
Na vlnách Dunaja preplával vodné
hranice Štúrovo-Szob,
načierno preniesol minúty plodné,
pamätné po samý hrob.
Najdrahšie klenoty milenci v srdci
pašujú cez hranice,
niet lepšej klenotnice.
Nijakí colníci, nijakí kupci
nikdy ju neotvoria,
jedine láska moja.
Zrkadlo Slnka
Cez slzy pozerám
do Slnka,
čo vidím?
Dúhu!
Pozri sa do mňa,
ty bohyňa
divokej
krásy!
Som iba zrkadlo
tenké,
jednako
je v ňom
všetko!
Prečo tak pália
pre mňa
stvorené
lúče?!
Od noci tmavšie
očká:
plamene
Slnka!
Skvost
Oslepený
jagotom tvojich očí,
vidím aj to,
čo ty snáď
nikdy neuvidíš.
Viem,
šero mojich
lúčov dokaličených
ťa neoslepí.
Ale odraz
tvojej žiari vo mne
ti pomôže
uvidieť
aspoň na chvíľku
všetko.
Vypni Slnko!
Kocháme sa v panoráme vášne,
rozkladáme vatru rozkoše,
moje krásne nezrodené básne
perami ti vpálim do kože.
Dravá hra nás podmanila asi,
vatra svojmu živlu navyká,
pozor, nech ti nezapáli vlasy
podráždený plameň jazyka.
Vypni Slnko, zažni vatru túžby,
ako sukňu, skopni zábrany,
tu ti dávam srdce na dlani.
Neľutuj, že sila nežnej húžvy
rozpúta v nás dravé plamene,
keď sa jedným tvorom staneme.
Telo i duša
Moje hladné telo
z celej sily chcelo
zhltnúť tvoje telo.
Tvoje hladné telo
z celej sily chcelo
zhltnúť moje telo.
Vtedy v našich dušiach
čosi onemelo.
Naše smädné telo
ako vulkán, vrelo,
prúdom nervov čosi
slastné preletelo.
V onej svätej chvíli
z celej našej sily
srdcom sme sa bili,
jedli sme a pili.
Nasýteným sebou
zaskvelo sa nebo.
Ukojené telo
rozkošne sa chvelo.
Vtedy z našich duší
čosi uletelo.
V ríši tvojich túžob
Tvoja duša je
perla na
dne mora.
Tvoje telo je
záhrada krásy,
kde sa denne prechádzajú
moje smädné
zmysly.
Tvoja láska je oáza
v pekelnej púšti
samoty.
Sám som
večný lovec perál,
záhradník a vandrovník
v nekonečnej ríši
tvojich túžob.
Ohnivá kytica
Nesiem ti ohnivú kyticu
z rozháraného poľa
mojej búrlivej duše,
ohnivé kvety
mojej divej lásky,
krvavé letáky
prekrvenej revolúcie
môjho srdca.
Ó, divé maky,
vysnívané plody
našej zabitej mladosti,
hovorte miesto nás,
blčiace znaky
radosti.
V deviatom roku
našej divej lásky,
vo štvrtom mesiaci života
nášho požehnaného
nového plodu,
nesiem ti obrovskú
ohnivú kyticu
z krvavého poľa
každodenných
súbojov.
Otvor náruč,
podaj vázu!
Dvojica dvojíc
Človek je vlastne čarovná dvojica,
spojený život ženy a muža.
Človek je rodič, potomok rodiča,
zjarmená krv a slobodná duša.
Človek je Nemaďar alebo Maďar,
Človek je ľudstvo - černoch či beloch,
ktorý sa v zrkadle prírody zbadal,
sotva sa zjavil na večných brehoch.
Človek to spoznal, veď nie je opica,
v osudnom hniezde jadrových hromov
máme len jeden jediný domov.
Človek a domov je divná dvojica,
splynuté bytie hmoty a ducha,
odkedy srdce na Zemi búcha.
Trojica trojíc
Z hlboka korenia
tri divy stvorenia,
prekrásne tri rody
zázračnej prírody.
Tajomstvo počatia,
studnica dojčaťa,
pramenná praruža,
rozvitá pre muža.
Koruna stvorenia
z božského koreňa,
polotvor bez ženy,
s ňou celok vznešený.
Hviezdnatý kvet očí,
slnečný plod nocí,
zušľachtená ruža,
spln ženy a muža.
Z hlboka korenia
tri divy stvorenia,
prekrásne tri rody
čarovnej prírody.
Dobrá rada čiernovlásky prefarbenej na plavovlásku
Ak chceš, aby ťa hlboko a skutočne ľúbila žena, ktorú chceš obdarovať svojou láskou, vyber si plavovlásku. Ak chceš, aby ťa milovaná žena náruživo objímala, zvoľ si čiernovlásku. Zdrojom lásky čiernovlásky je krv, prameňom ľúbosti plavovlásky je srdce. Láska čiernovlásky spaľuje, pôvab plavovlásky zohrieva. Žiara čiernovlásky oslepuje, svetlo plavovlásky osvetľuje. Čiernovláska by chcela, aby minúty milovania trvali večne, plavovláska by nedbala, keby večnosť splynula v jedinú šťastnú minútu. Láska čiernovlásky prichádza a odchádza rýchle, ako úžas z vlasatice. Láska plavovlásky sa skveje nad tebou ako zornička, bez toho že by stratila zo svojho jagotu. Krása čiernovlásky ťa na krátky čas oslepí, ale plavovláska ťa pripúta na večnosť. Krása čiernovlásky je Slnko, pôvab plavovlásky je Luna, predsa čiernovláska má radšej noc, plavovláska deň. Čiernovláska je skvelá milenka, plavovláska je dobrá manželka.
Po plameňoch jazyka zažiarili plamene lásky
V poézii Alexandra Kormoša po plameňoch jazyka živelnou silou zažiarili plamene lásky, keďže len láska spaľujúca ako plameň je skutočná a pravá, schopná aj zázrakov, zatiaľ čo vlažnosť neprospieva žiadnemu citu, ani nikoho nespasí. Lásku však treba nielen prežívať, ale ju aj zveľaďovať a chrániť pre seba a pre druhých. Láska je našou každodennou potrebou a potravou duše, bezprostredne podmieňuje naše každodenné fyzické a duchovné dispozície, celé naše bytie. (...) Tu nevidieť, ani nepočuť erotické vzdychy a trilky alebo šum Amorčekových krídel a šípov, ani rozjímanie nad ľúbostným opojením. Prezentovanie ľúbostných motívov a fenoménu lásky vôbec je u Kormoša podriadené a uskutočňuje sa v celkovom kontexte jeho ľudskej a básnickej vízie sveta a človeka v ňom, sveta, v ktorom by vládla prirodzená potreba autentických vzťahov medzi ľudskými osobnosťami vrátane vzťahov intímnych a v ktorom sú tieto vzťahy kryté ďalšími hodnotami. Láska má pre Kormoša platnosť celej škály etického kódexu, v ktorom môžeme čítať okrem iného: Krása, Pravda, Sloboda, Vernosť, alebo hoci aj Boj - veď bez neustáleho boja sa nemožno ani priblížiť k poľudšteniu tohto sveta - a je s obsahom týchto pojmov vnútorne spriaznená. Nemožno ju stadiaľ odstrániť, tak ako živej prírode nemožno predpísať, aby neprekvitala všetkými možnými farbami. (...) Pokiaľ ide o formálne úsilie autora, spomedzi mnohorakých verzií (od najviazanejšej formy cez voľný verš až po báseň v próze), žiada sa pripomenúť aspekt, že mnohé básne pôsobia svojou jednoduchosťou a prirodzenosťou ako ponášky na ľudovú pieseň. Je to pochopiteľné, ak si uvedomíme, že autor už celé desaťročia nielen zhromažďuje a odborne spracúva spevné bohatstvo svojho rodného kraja, ale ho aj cieľavedome sprístupňuje verejnosti. (Oldřich Kníchal)
Alexander Kormoš ospevuje krásu pravdy a pravdu krásy
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/512-a-kormo-ospevuje-krasu-pravdy-a-pravdu-krasy
Biografia
Alexander Kormoš (1941-2020) sa narodil 10. apríla 1941 v Pilíšskom Santove (Pilisszántó). Po maturite v budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave získal diplom stredoškolského profesora slovenčiny a ruštiny na univerzite ELTE. Pracoval v aparáte Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku, v redakcii Ľudových novín, v budapeštianskej a békeščabianskej slovenskej škole. Dlhé roky pôsobil vo Vydavateľstve učebníc (Tankönyvkiadó), kde redigoval slovenské učebnice každého stupňa, respektíve literárne a všetky iné publikácie (národopis, ľudové piesne, atď.) Slovákov v Maďarsku. Zaoberal sa aj zbieraním ľudovej hudby: r. 1990 vydal bohatú zbierku ľudových piesní F santofském Pilíši zo svojej rodnej obce. Bol spoluzakladateľom a šéfredaktorom Literárneho a kultúrno-spoločenského štvrťročníka SME, z ktorého vyšlo spolu 15 čísel medzi rokmi 1988-1992. Básnik a prekladateľ A. Kormoš patril do predvoja slovenskej literatúry v Maďarsku. Bol spoluautorom antológií vydaných vo vydavateľstve Tankönyvkiadó v Budapešti Výhonky (1978), Fialôčka, fiala (1980) a Chodníky (1984), respektíve autorom samostatných zbierok Polyfónia I (Tankönyvkiadó, 1981), Polyfónia II (Tankönyvkiadó, 1986) a Plamene jazyka (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986), Ohnivá kytica (ZSSUM, Budapešť 1991), Okrídľovanie kosou (SOS, NTK, BP 1995), Aforizmy (SOS, VE, NTK, BP 1977), Rozdúchať stlmený plameň / Sonety (CSS, ZSSUM, Croatica, BP 2003). Polyfónia II disponuje podobnou štruktúrou a misijnou funkciou ako jeho prvá knižka, v ktorej /podobne ako v celej jeho tvorbe/ harmonicky zaznievajú štyri rôzne, ale rovnocenné hlasy: slovenské a maďarské pôvodné básne, respektíve preklady zo slovenskej a maďarskej poézie. Alexander Kormoš zomrel 10. marca 2020.