alt : header1.swf



Sun08182019

Posledná aktualizácia20:04:55

Pamätný deň Jozefa Viktorína vo Vyšehrade

aViktor1190. výročie narodenia významného predstaviteľa slovenskej kultúry a dôležitej postavy maďarskej kultúrnej histórie. - Merná jednotka kvality slovenskosti - Konferencia „J. Viktorín a doba, v ktorej žil a pracoval“ - Pietna spomienka spojená s kladením vencov - Výstava „J. Viktorín a Vyšehrad“

Fotoalbum
Pred 190 rokmi sa narodil Jozef Viktorin

Vyšehradská panoráma s pamätníkom J. Viktorina
O živote a diele Jozefa Karola Viktorina
Veľký Pilíšan Jozef Viktorín

Múzeum kráľa Mateja Korvína pri Maďarskom národnom múzeu, Dom osvety kráľa Mateja Korvína a Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti usporiadali 17. marca 2012 vo Vyšehrade (Visegrád) pamätný deň Jozefa Viktorína (1822-1874) pri príležitosti 190. výročia narodenia tohto významného predstaviteľa slovenskej literatúry a kultúry a zároveň dôležitej postavy maďarskej kultúrnej histórie. Bohatý program pamätného dňa začal v sále kráľovského paláca vo Vyšehrade konferenciou „J. Viktorín a doba, v ktorej žil a pracoval“. Konferencii predsedal literárny historik a prekladateľ Karol Wlachovský. aVikNew2Mladý historik, vedecko-výskumný pracovník Slovenského výskumného ústavu v Maďarsku József Demmel vo svojej prednáške „Jozef Viktorín a Nová škola“ priblížil dejiny slovenskej politiky v rokoch 1849-1875. Názvom prednášky bývalého pracovníka archívu PhDr. Ferdinanda Vrábela z Bratislavy bolo „Jozef Viktorín a Ján Kollár - príklad zbytočného nedorozumenia - poučenie pre budúcnosť?“ Pedagogička z Nových Zámkov PaedDr. Mgr. Helena Rusnáková účastníkom konferencie predstavila búrlivý život Jozefa Karola Viktorína, predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai zase zhodnotil dielo J. Viktorína - katolíckeho kňaza, literáta, vydavateľa a mecenáša.
Počas obedňajšej prestávky účastníci pamätného dňa absolvovali fakultatívne programy: zúčastnili sa prehliadky kráľovského paláca, hradu a pamätníka J. Viktorína a vyhľadali aj ďalšie pamätné miesta, vrátane kalvárie a kaplnky Panny Márie. V popoludňajších hodinách vo vyšehradskom cintoríne sa konala pietna spomienka venovaná J. Viktorínovi spojená s kladením vencov. Potom v neďalekom osvetovom stredisku archeológ, muzeológ, vedecký pracovník Múzea kráľa Mateja Korvína Péter Gróf slávnostne otvoril výstavu „J. Viktorín a Vyšehrad“. Početným záujemcom sa prihovoril aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss. Pamätný deň sa skončil vo vyšehradskom farskom kostole slávnostnou svätou omšou na pamiatku J. Viktorína. (-hl)

Jozef Viktorín - merná jednotka kvality slovenskosti
alebo správa o konferencii na jeho počesť

12. marca 2012 uplynulo už 190 rokov od narodenia Jozefa Karola Viktorína. Rodák zo Zavaru po štúdiách v Trnave a Ostrihome sa stal katolíckym kňazom. Prvých päť rokov pôsobil v Senici, Trstíne a Skalici, ale pre svoju národnú nespoľahlivosť (prelož: zasadzoval sa za slovenskú vec) pôsobil viac ako dvadsať rokov v Budíne, Starom Budíne a Vyšehrade. V nemeckom a maďarskom jazykovom prostredí. V týchto miestach si nielen dôsledne plnil svoje kňazské povinnosti, ale vykonal skutky, ktoré ho povýšili na významného slovenského národovca. Jeho autorská, jazykovedná, editorská a manažérska činnosť na poli slovenského jazyka a literatúry, jeho organizačná a zakladateľská práca v oblasti slovenskej kultúrnej politiky (Matica slovenská, Spolok svätého Vojtecha) mu priniesli vrcholové miesto v Slovenskom panteóne (pokiaľ ho niekedy zriadime). Bol to muž číslo dva v Listine zakladajúcich členov Matice slovenskej. Neverím, že to bola náhoda, skôr objektívne posúdenie jeho „slovenských kvalít“.

aVikNew3Ale nevoľkajme si len na našej slovenskej postati! Jozef Viktorín sa zapísal zlatým písmom aj do dejín uhorského cestovného ruchu. Mnohí ho pokladajú za jeho zakladateľa (určite je jeden z nich). Upozornil na slávu vyšehradských ruín, na ich žalostný stav a na potrebu ich záchrany a sprístupnenia. Nielen upozornil, ale mnohé pre ich „využitie“ aj urobil. Napísal publikáciu o histórii a prítomnosti Vyšehradu a vydal v nemčine i maďarčine (to boli rozhodujúce jazyky vtedajšej klientely cestovného ruchu). Osobne sa obrátil o pomoc na ministra kultu J. Eötvösa, dnes by sme tomu povedali, so žiadosťou o grant. Dal vybudovať turistický chodník z mestečka na horný hrad, ktorý dodnes nesie jeho meno. A ako dobrý „obchodník“ pridal aj historickú „story“ o Kláre Zachovej, ktorú pripomínal kríž pod hradom postavený jeho zásluhou. Darmo, už pred 150 rokmi Viktorín vedel, že „reklama“ priťahuje zákazníkov.

Aj dnešná maďarská spoločnosť oceňuje jeho zásluhy na záchrane a zviditeľnení Vyšehradu, a tak 17. marca 2012 sa schádzajú účastníci Pamätného dňa Jozefa Viktorína organizovaného pri príležitosti 190. výročia jeho narodenia. Miestom je konferenčná sála kráľovského paláca vo Vyšehrade. Pre čitateľa zo Slovenska je potrebné uviesť, že Vyšehrad nie je len to, čo vidia od Dunaja, hrad na vysokom kopci. Vyšehrad je aj, a ja hovorím predovšetkým, kráľovský palác, ktorý sa nachádza na brehu Dunaja a ktorý bol v čase Anjouovcov, Luxemburga a Mateja Korvína sídelným miestom Uhorska. Pred vchodom čítam na mramorovej tabuli (maďarsky), že práve tu podpísali 15. februára 1991 vyšehradské zoskupenie - V3. A sem mieria kroky účastníkov prvého podujatia dnešného pamätného dňa - konferencie s názvom: „J. Viktorín a doba, v ktorej žil a pracoval“. aVikNew4Zoznam podporovateľov celého pamätného dňa je pomerne dlhý. Na slovenskej (štátnej) strane: Slovenský inštitút v Budapešti, Miestny odbor Matice slovenskej z Nových Zámkov a „Három Hidak" polgári társulás z Érsekújváru... Trochu ma zarazilo, že táto organizácia je v pozvánke aj v slovenčine predstavená v maďarčine. Tak som pátral, o koho ide a zistil som, že je to agilné Občianske združenie Za troma mostami z Nových Zámkov. Zrejme slovenský názov neuviedli len technickou chybou. Na maďarskej strane to boli: Celoštátna slovenská samospráva, Maďarské národné múzeum (priestory kráľovského paláca sú v ich správe), UTILIS, s.r.o. Vyšehrad a Nadácia Ars Danubiana.

Vráťme sa ku konferencii. Túto organizujú (aj podujatia celý deň): Múzeum kráľa Mateja pri Maďarskom národnom múzeu a Slovenská samospráva VIII obvodu Budapešti - Jozefova (Józsefváros). Privítal nás archeológ, muzeológ a vedecký spolupracovník Maďarského národného múzea Peter Gróf. Samotnú konferenciu moderoval literárny historik a prekladateľ Karol Wlachovský. Prvá prednáška niesla názov: Dejiny slovenskej politiky z r. 1949 -1875. J. Viktorín a Nová škola. Autorom bol József Demmel maďarský historik známy aj slovenskej verejnosti; historik, ktorý o výsostne slovenskej veci hovorí s plnou znalosťou a najmä s objektívnym zasadením do európskych a predovšetkým maďarských súvislostí. Druhým vystupujúcim bol Ferdinand Vrábel s témou: Jozef Viktorín a Ján Kollár - príklad zbytočného nedorozumenia - poučenie pre budúcnosť?. Pani Helena Rusnáková nezaprela v sebe pedagogičku a doslova názorne nám predniesla príspevok: Búrlivý život Jozefa Viktorína. Záverečnú prednášku o J. Viktorínovi ako katolíckom kňazovi, literárnom pracovníkovi, vydavateľovi, spisovateľovi a mecenášovi predniesol Kazimír Kápolnai, ktorý je predsedom Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti - spoluorganizátora dnešnej akcie. Priamo na mieste som sa dozvedel, že pán Kápolnai je aj dobrý duch peštianskej slovenskej minulosti. Na svojom konte má zriadenie už deviatich pamätných dvojjazyčných tabúľ vo svojom obvode pripomínajúcich slovenskosť Budapešti a jednu aj u susedov.

aVikNew5Nebudem hodnotiť! Na to sú možno povolanejší. Ale budem chváliť! Vynikajúci nápad, potrebná práca. Prednášky boli veľmi zaujímavé, pre väčšinu priniesli podnetné fakty a súvislosti. Osobne sa prihováram za ich sprístupnenie pre čo najširšiu slovenskú a maďarskú verejnosť. Viem, že práca pani Rusnákovej už vyšla knižne. Ale hlasujem aj za uverejnenie všetkých prednášok vo vhodných mediálnych prostriedkoch, klasických tlačovinách či internetových vydaniach a podobne. Veď Viktorín, sám vydavateľ, si to zaslúži.

Aj samotný obed sa niesol v historickom duchu. Spolu s priateľom Rudom Fraňom zo Senváclavu, slovenskej dediny hneď povyše Vyšehradu, sme súkromne obedovali v reštaurácii Reneszánsz. Reštaurácia sprítomňovala najväčšiu slávu Vyšehradu plnú kráľov, tú slávu, ktorú pomohol objaviť aj Viktorín. A toho národa čo bolo v túto sobotu! Vyšehrad sa v tento deň zaplnil až do posledného miesta na obdivovanie. Viktorín by bol so svojim projektom cestovného ruchu na výsosť spokojný. Je úspešný!

S veľkou ľútosťou som musel vynechať svoju účasť na spomienke na Viktorína pri jeho hrobe. Zastavil som sa však pri ňom o pol desiatej dopoludnia cestou na konferenciu. Vyzeral ako vždy skromne, bolo vidieť, že je po zime, ale Viktorína pripomína dôstojne. Vidno však, že to bol predovšetkým náš slovenský činovník. Prečo to píšem? Nuž, pokiaľ by to bola významná osobnosť maďarskej histórie, tak by určite tu nechýbali kytičky či vence s trikolórou, samozrejme, maďarskou. Pozrite sa na sochu Petőfiho v Bratislave, či hrob Rákócziho v Košiciach alebo Tököliho v Kežmarku. Tam sa to „trikolóri“ jedna radosť. To nie je maďarská chyba, ale naša. Nuž, ale my si svoju minulosť neveľmi pripomíname. Medzi nami, Slovákmi to akosi nie je zvykom. Prečo? Azda aby nás neobviňovali z nacionalizmu, alebo je nám naša minulosť ukradnutá. Nech si každý vyberie.

Moje dnešné stretnutie s Viktorínom sa skončilo. Otvorenie výstavy o ňom som už nestihol. Ale neopúšťam ho nadlho. Okrem tohto textu sa chystám zmapovať jeho životný miestopis, pozrieť sa na osudy niektorých jeho nápadov. A nelúčim sa ani s Vyšehradom. Veď v lete uplynie 65. rokov od Slovanského dňa na týchto miestach.

Jozef Schwarz
Foto: Imrich Fuhl a autor   
Fotoalbum

aViktor2Významná postava slovenskej a maďarskej kultúrnej histórie

Významný predstaviteľ slovenskej literatúry a kultúry a zároveň dôležitá postava maďarskej kultúrnej histórie Jozef Viktorin, ktorý sa vo významnej miere zaslúžil o ochranu miestnych umeleckých a historických pamiatok, vo Vyšehrade pôsobil niekoľko rokov ako farár a v tomto slávnom mestečku je aj pochovaný.

Niekoľko kilometrov na východ od Trnavy, v údolí Váhu leží obec Zavar, v ktorej Jozef Karol Viktorin uzrel svetlo sveta 12. marca 1822. Jeho otec bol roľník, zomrel však, keď jeho syn mal iba deväť rokov. Ľudovú školu, gymnázium a teológiu J. Viktorin vyštudoval v Trnave a tu ho tiež vysvätili za kňaza. V rokoch 1847-1852 pôsobil ako kaplán v Senici, Trstíne a Skalici. Pre svoje stanovisko, ktoré zaujal v článkoch napísaných po revolúcii a ktoré bolo v rozpore s vnútornou politikou Rakúsko-Uhorska, mu polícia prehľadala byt a postavila ho pred vojenský súd v Bratislave, ktorý rozhodol o jeho premiestnení do maďarského prostredia. Tak sa dostal v roku 1852 do Starého Budína a v roku 1855 ako kaplán do budínskeho chrámu sv. Anny. V r. 1866 bol vymenovaný za farára vo Vyšehrade, kde pôsobil až do konca svojho života, do roku 1874. Aktivita v prospech Vyšehradu mu natoľko podlomila duševné zdravie, že 18. júla bol prevezený do budínskej nemocnice Milosrdných bratov, kde si o tri dni neskôr siahol na život. Pochovaný je v bezprostrednej blízkosti kaplnky na vyšehradskom cintoríne.

viktor05J. Viktorin už počas štúdia uzavrel trvalé priateľstvo s Jánom Palárikom a neskôr bol v úzkom styku s A. Radlinským, Ľ. Štúrom, J. M. Hurbanom a ďalšími. Od r. 1845, ešte ako poslucháč teológie, uverejňoval svoje články v Štúrom redigovaných Slovenských národných novinách a v Orli tatranskom. Po revolúcii jeho články vychádzali v Slovenských novinách, ktoré vo Viedni redigoval D. Lichard, v Pražských novinách, ako aj v Slovanovi, ktorého redaktorom bol K. H. Borovský. V rokoch 1858-1868 strediskom slovenského duchovného a politického diania bol Pešťbudín. V tomto období v Pešti a Budíne žila väčšina významných osobností slovenskej inteligencie. J. Viktorin žil v rokoch 1852-1866 v Budíne a získal mimoriadne zásluhy v slovenskej kultúrnej histórii ako vydavateľ. So svojím priateľom J. Palárikom sa usiloval o zjednotenie slovenskej inteligencie. Na vlastné náklady sa podujali na uskutočňovanie publicistických a iných zámerov. V r. 1858 spoločne vydali almanach Concordia (Svornosť), ktorý bol zároveň triumfom novej, Štúrovej spisovnej slovenčiny. Hoci v tomto almanachu vyšli aj príspevky v češtine, publikovali tu takí významní slovenskí autori ako napr. J. M. Hurban, básnik Janko Kráľ, prozaik Ján Kalinčiak, zberateľ ľudovej tvorivosti Pavol Dobšinský a iní.

viktor06V r. 1860-1864 J. Viktorin redigoval a vydal v Budíne tri ročníky ľudového zábavného almanachu Lipa, v ktorých uverejnil dnes už klasické diela slovenskej literatúry: divadelné hry J. Palárika Inkognito, Drotár a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, román Reštaurácia Jána Kalinčiaka, Bottovu Smrť Jánošíkovu, historické drámy Jonáša Záborského, ako aj svoje vlastné preklady zo svetovej literatúry, ktorými chcel rozšíriť literárny obzor čitateľov. Okrem spomenutých almanachov vydal v rokoch 1861-1865 básne A. Sládkoviča, J. Hollého a ďalšie dramatické diela J. Záborského.

Popri vydavateľskej činnosti sa aktivizoval aj ako autor cestopisov a jazykovedných prác. V r.1860 vydal systematickú gramatiku slovenského jazyka v nemčine (Grammatik der slovakischen Sprache. Zum Schul- und Selbsunterrichte), ktorá sa dočkala niekoľkých vydaní. V tejto práci sa už uplatnili gramatické pravidlá novej literárnej slovenčiny, čím autor zároveň prispel k jej udomácneniu. Koncom 50. rokov totiž už bolo zrejmé, že jazykový „čechoslovakizmus“ nemá budúcnosť a že Slováci definitívne a nezvratne nastúpili cestu jazykovej samostatnosti.

Vlastnú literárnu tvorbu Viktorin v podstate zavŕšil v roku 1864. V článku, ktorý vtedy vyšiel v Pešťbudínskych vedomostiach, kritizoval konzervativizmus slovenskej inteligencie a situáciu slovenskej literatúry. Na jeho článok reagoval J. M. Hurban a obvinil ho z rozširovania materializmu. viktor07Po publikovaní práce Myšlienky inojazyčných mužov výtečných (Lipa, 1864) sa jeho ideový spor s Hurbanom ešte viac vyostril, čo spôsobilo, že sa utiahol z verejnej a literárnej činnosti a venoval sa hlavne prekladu diela Tomáša Kempenského Štvoro kníh o nasledovaní Krista, ktoré vyšlo r. 1867.

Po vymenovaní za farára vo Vyšehrade sa Viktorin začal zaujímať o tunajšie pomery a čoskoro dospel k rozhodnutiu, že je nevyhnutne potrebné zachrániť pred skazou zanedbané zrúcaniny tamojšieho hradu. Za najdôležitejšie považoval vybudovanie cesty vedúcej k hradu. Tento jeho úmysel napokon podporilo verejnoprospešnou prácou aj pomerne ľahostajné obyvateľstvo obce. Najmä na vlastné trovy a čiastočne z dobrovoľných príspevkov sa podarilo vybudovať pohodlnú cestu od stredu obce cez Kalváriu až po horné hradné ruiny. Išlo o akciu, ktorá nemala obdobu v celej krajine. Skôr ako v okolí Budína a na šopronskej vrchovine tu vznikla prvá promenáda v Uhorsku, slúžiaca turistickým účelom. Viktorin si však uvedomoval, že sprístupnenie zrúcanín samo osebe ešte nestačí k tomu, aby vzbudil všeobecný záujem o Vyšehrad. Preto oživí legendu o Kláre Záchovej. Pri samej pevnosti chcel postaviť pamätník tejto nevinne zabitej deve. Ešte v roku 1868 nechal zhotoviť železný kríž vysoký deväť stôp, na jednej strane pozlátený, s nápisom pripomínajúcim pamiatku K. Záchovej a umiestnený na skalnatom výčnelku. Viktorin vedel, že prostredníctvom tejto legendy upriami pozornosť romanticky založených ľudí k Vyšehradu. Jeho prvoradým úmyslom a cieľom totiž bolo usmerniť k Vyšehradu záujem obyvateľstva krajiny a osobitne hlavného mesta. Dosiahnuť, aby sa Vyšehrad dostal do centra všeobecnej pozornosti a aby sa tak záchrana tunajších historických pamiatok stala vecou celej krajiny.

viktor08Po vybudovaní turistickej cesty sa Viktorin usiloval o zachovanie historických pamiatok. K dosiahnutiu tohoto cieľa chcel získať podporu vlády. Na prijatí u ministra kultu baróna J. Eötvösa žiadal o patričnú intervenciu. Minister ho pozorne vypočul a prisľúbil, že podnikne príslušné opatrenia. Viktorin bol spokojný s týmto výsledkom, aby však jeho úsilie nebolo zabudnuté, prísľub formuloval v memorande z 20 marca 1870, ktoré zaslal ministrovi. Keďže v celej záležitosti nedošlo k žiaducemu pokroku, Viktorin doručil ministrovi ďalšie memorandum. Na rozdiel od predošlého v ňom omnoho podrobnejšie zdôvodnil svoje argumenty. Medzitým sa mu podarilo získať pre túto vec viacerých uznávaných odborníkov - archeológov, historikov a staviteľov ako A. Ipolya, F. Rómera, I. Henszlmanna a ďalších. Okrem toho dosiahol aj to, že sa sponzorom obnovy vyšehradských zrúcanín nestalo ministerstvo financií, ale kultúry a tým sa záležitosť stala definitívne celoštátnou.

Viktorinova aktivita ešte za jeho života priniesla očakávané výsledky. V r. 1870 odcestovala do Vyšehradu archeologická komisia, aby na mieste posúdila situáciu. János Arany ako tajomník Uhorskej akadémie vied vyhlásil, že štát zo svojho rozpočtu sa podujme na zachovanie vyšehradských zrúcanín, ktoré majú význam pre celú krajinu. Týmto krokom sa prvýkrát na Vyšehrade začala oficiálne ochrana umeleckých pamiatok v krajine. Iniciátorom toho bol J. Viktorin, ktorý o Vyšehrade napísal aj monografiu v nemčine pod názvom Visegrád einst und jetzt (Vyšehrad kedysi a dnes) a ktorá vyšla ešte za jeho života.

Spomeňme aspoň v krátkosti Viktorinovu činnosť v záujme slovenského národa. Bol stúpencom národného a slovanského smeru a udržiaval styky s osobami podobného zmýšľania. Bol iniciátorom a organizátorom rôznych národných akcií, morálne i materiálne podporoval národné ustanovizne. Jeho zásluhou napríklad postavili pomník J. Hollému na Dobrej vode, kde básnik žil v posledných rokoch svojho života. Dôsledne naliehal na založenie Matice slovenskej, v roku 1857 bol členom dočasnej rady Spolku sv. Vojtecha. Ako mecenáš významne podporoval Maticu slovenskú a zanechal jej aj svoju knižnicu. Podobne venoval značnú sumu v prospech katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom.

V súlade so svojou slovanskou orientáciou sa zaujímal o ruskú literatúru a udržiaval styky s ruskými vedcami. Sám bol známy ako historik a vynikajúci znalec slovanských a maďarských dejín, súkromný profesor na katedre slovanskej histórie univerzity v Kyjeve. Charkovská univerzita uznala jeho činnosť tým, že ho menovala za čestného člena. Bol aj členom prestížnej Kisfaludyho spoločnosti a nositeľom ruského rádu Sv. Anny II. stupňa.

(k-hl)