ned11242024

Posledná aktualizáciapia, 22 nov 2024 10am

V Komlóši prežíva slovenskosť aj slovenčina

komslo01 330 228Slovenský Komlóš si v tomto roku pripomenie 275-ročné trvanie Matej Bel: Nové kolónie vypúšťajú ako včelie roje Názov od divoko rastúceho chmeľu Presídlenie na Slovensko Medzi obcami a mestami osídlenými Slovákmi v Maďarsku Slovenský Komlóš možno považovať za najslovenskejší...

Pri príležitosti 275. výročia založenia Slovenského Komlóša sme radi, že môžeme Vášmu mestu zaželať všetko najlepšie a skvelú budúcnosť. Minulosť je pravdepodobne dobre známa pre každého z nás, na nej sa nedá nič zmeniť. 275 rokov zápasu o prežitie, snahy o zachovanie si vlastnej identity. Pri tejto príležitosti vzdajme úctu a rešpekt našim predkom, mužom a ženám, ktorí tam žili a zachovávali a zveľaďovali svoje kultúrne dedičstvo. Využime oslavu tohto výročia na krátke zamyslenie: kto sme, odkiaľ a kam kráčame a taktiež aj na to, čo chceme, aby tu raz po nás ostalo. Chráňme a pestujme slovenský jazyk, lebo to je naše jediné bohatstvo a dedičstvo po našich predkoch. (Ján Farkas)


Komlóš je jedným z najdôležitejších centier Slovákov v Maďarsku
https://folklor.sk/nehante-lud-moj/migranti-zo-slovenska-zalozili-v-madarsku-obec

Unikátne múzeum komlóšskeho básnika Juraja Antala-Dolnozemského
https://www.youtube.com/watch?v=5Zv2EvAmQkc

Maršuj, Komlóš! - https://www.facebook.com/oslovma/videos/891690217596622
Projekt Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku sa zakladá na obnovení starého dolnozemského slovenského tanca marš. Podstatou projektu je, ako môžeme obnoviť naše tradície a prezentovať ich v modernej podobe, aby boli aj v súčasnosti známe a populárne.

Pripravte si doma kvasienkeV Slovenskom Komlóši nejedia iba klobásy
https://video.sme.sk/c/21032983/v-slovenskom-komlosi-nejedia-iba-klobasy-pripravte-si-doma-kvasienke.html

Seriál príspevkov k 275. výročiu založenia Slovenského Komlóša
https://www.facebook.com/groups/303263520832037


Ján Jančovic
Slovenský Komlóš si pripomína 275-ročné trvanie

Pri sťahovaní Slovákov na Dolnú zem rozhodujúcu úlohu zohrala Peštianska stolica, ktorá sa začala husto osídľovať na začiatku 18. storočia, teda v druhej vlne sťahovania, pričom bola aj komslo02koridorom a priestupnou stanicou pri putovaní našich súkmeňovcov ďalej južným smerom. Peštianska stolica sa ešte nepovažuje za Dolnú zem, ale až územie stolíc bývalého Uhorska, ktoré geografický nasledujú po jej južnej hranici. Takými typickými dolnozemskými stolicami, ktoré začali Slováci na terajšom území Maďarska osídľovať, boli Békešská, Báčsko-Kiškunská, Čongrádska a Čanádska stolica. Rok 1718 sa ako zhodný považuje oficiálny rok príchodu prvých Slovákov do Békešskej stolice, čiže do Békešskej Čaby a do Malého Kereša (Kiskörös) v Báčsko-Kiškunskej stolici (vtedy Pešť-Pilíš-Šolt). Onedlho do Békešskej stolice, do Sarvaša prišli Slováci roku 1722 a do Poľného Berinčoka (Mezőberény) roku 1723. O niečo neskôr, ale ešte v prvej polovici 18. storočia osídlili Slováci roku 1746 pustatinu Komlóša tak založili terajšie mesto Slovenský Komlóš, ktoré si v tomto roku pripomenie 275. výročie svojho trvania.

Hľadali lepšie podmienky na Veľkej uhorskej nížine

Slováci, žijúci preľudnene v severných stoliciach Uhorska, mali v 17. storočí ťažké postavenie. To pokračovalo aj na konci storočia a na začiatku 18. storočia, keď po vydržiavaní vojska a účasti v protiosmanských bojoch, komslo03ich stálym bremenom naďalej v hospodárskom a sociálnom ohľade zostalo neznesiteľné vykorisťovanie, ktoré ľud nazval „porciovymi časmi“. Sloboda sťahovania poddaných bola praktický zrušená a neúmerne sa zvýšili aj robotné povinnosti, pričom sa navyše zvýšil aj náboženský útlak. Dedinské slovenské obyvateľstvo, ktoré žilo preľudnené v ťažkých prírodných podmienkach, opúšťalo, a to aj tajne, svoje domovy a hľadalo záchranu v južných častiach krajiny, kde po vytlačení Osmanov ostali vyľudnené územia a komplexy opustenej neobrábanej pôdy. Slovenskí poddaní zo začiatku útekmi od svojich zemepánov, neskôr i organizovaným náborom prostredníctvom osadníckych sprostredkovateľov (impopulátorov), hľadali lepšie podmienky na trvalé usadenie na miestach, kde im výhodné podmienky ponúkali noví zemepáni, ktorým sa vrátili majetky alebo získali nové majetky na Veľkej uhorskej nížine, ktorú poznáme ako Dolná zem. Takto postupne, takmer za dve storočia, komslo04tisíce Slovákov zo severných stolíc Uhorska opúšťalo svoje rodiská a hľadalo šťastie a lepšie životné podmienky, možno povedať vtedy ešte na území jednej krajiny, dnes už v štyroch samostatných štátoch. Už na začiatku 18. storočia, najmä po Satumarskom mieri (1711), v Peštianskej stolici vzniklo niekoľko desiatok osád, neskôr obcí a miest, ktoré na erárnej a zemepanskej pôde založili alebo znovu založili rodiny slovenských prisťahovalcov, postupne v jednotlivých etapách to bolo okrem Maďarska aj v Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku.

Matej Bel: Nové kolónie vypúšťajú ako včelie roje

Toto historické obdobie sťahovania slovenského národa v 18. storočí si všímal vo svojom historickom diele aj očovský rodák, polyhistor Matej Bel (1684-1749), ktorý okrem iného o ňom napísal: „Na Dolnej zemi Slovákov usadili zemepáni v predošlých rokoch v takom veľkom počte, že zámožnejší osadníci už založili viac dedín. Táto národnosť dokazuje takú usilovnosť v obrábaní pôdy, že niet takého zemepána s opusteným majetkom, ktorý by komslo05nedával prednosť slovenským osadníkom oproti iným pre ich neprestajnú vytrvalosť v práci“ - uviedol okrem iného Matej Bel v diele Notitia o Békešskej stolici a v Notitia o Peštianskej stolici, kde vyzdvihuje nielen ich usilovnosť, ale aj plodnosť, že sa vraj zdá, akoby sa „ani nenarodili, ale urodili ako obilie“ a kolónie, ktoré vznikli pred dvadsiatimi alebo tridsiatymi rokmi tak sa rozmohli, že môžu vypúšťať nové kolónie ako včelie roje.

Tótkomlós - Slovenský Komlóš vznikol roku 1746

Pôdu v Békešskej stolici zo začiatku vlastnil štát (erár), roku 1720 jej väčšia časť sa stala komslo06majetkom Jána Juraja Harruckerna, ktorému patrila už spomínaná Békešská Čaba, Sarvaš a Poľný Berinčok, okrajová časť župy sa ušla aj iným zemepánom. Jedným z nich bol aj Jozef Rudňanský, ktorý mal svoje panstvo vo Svätom Ondreji (Békésszentandrás) a na pustatine Komlóš. Svätý Ondrej leží v susedstve Sarvaša a na opustené ruiny bývalej osady a jej polia začal jeho pôvodný majiteľ osádzať prvých osadníkov, ktorí boli maďarskí kalvíni z Bihorskej stolice a takmer súčasne v roku 1742 prichádzali sem aj evanjelickí Slováci, niektorí rovno zo Slovenska, ale väčšia časť tých, ktorí už dve desaťročia bývali v dedinách Novohradskej a Peštianskej stolice, kde nadobudli aj svoj majetok, ktorý výhodne na prechodnom mieste predali a slobodne putovali ďalej južným smerom. Štyri roky skúšali spolužitie vo Svätom Ondreji s Maďarmi, ale keď nielen oni, ale aj hospodársky správca Rudňanského majetku Pavol Kulcsár ich vydieral, obrátili sa na sarvašského evanjelického farára Mateja Markovica o pomoc. Tento ľudovýchovný pracovník, osvietenský filozof a spisovateľ sa narodil roku 1707 v Dobrej Nive. Do Sarvaša prišiel za farára roku 1734, bol nielen vedúcim predstaviteľom evanjelického cirkevného spoločenstva, ale aj formovateľom života celej sarvašskej obce. Markovic požiadal Jozefa Rudňanského, aby Slovákom nachádzajúcich sa na jeho majetku v Svätom Ondreji, umožnil presťahovať sa na jeho ďalší majetok Komlóš. Zemepán mal podmienku, že komslo07to musia byť Slováci rovnakého náboženstva a takí, čo majú usporiadané všetky pozdĺžnosti u predchádzajúcich zemepánov. S takými 45 rodinami potom 8. januára 1746 uzavrel pre pustatinu Komlóš osadnícku zmluvu. Matej Markovic novým komlóšskym osadníkom dohodol aj prvého farára v osobe Jána Sarkóciho, ktorý bol jeho bratislavským spolužiakom a potom farárom vo Fóte pri Pešti (vtedy tam a v okolitých dedinách bývali Slováci). Už predtým mali medzi sebou učiteľa a levitu Petra Mravíka, ktorý tiež prišiel do Komlóša s nimi. Ďalšia skupina slovenských osadníkov 58 rodín prišla na Komlóš priamo bez prechodného pobytu v Svätom Ondreji. Za prvého richtára si zvolili Martina Vajaša a za prísažného Juraja Cerovského a týmto položili základy novej obce. Prví prisťahovalci pochádzali z Hontianskej, Zvolenskej, Gemersko-Malohontianskej a zo komslo08stolíc, kde sa prechodne usadili už predtým - Novohradskej a Peštianskej. Svedčia o tom aj ich pomiestne priezviská. Z Hontu Moťovský (Môťová), Cerovský (Cerovo), Pliešovský (Pliešovce), Lomjansky (Dačov Lom), Divičan (Devičie), z Novohradskej stolice Sudický (Sudice), Ďarmotský (Ďarmoty), Legínsky, Legíndi (Legínd), Lóci (Lóc), Venerčan (Veňarec), Zeleňanský (Zelené), z Malohontu Teriakovský (V. Teriakovce), Rimovský (Rim. Baňa), z Peštianskej stolice Čuvársky (Čuvár), Domanovský (Domoň), Jačiansky (Jača), Tosecký (Tószeg)..., ale aj Lipták, Spišiak, Turčan.

Názov Komlóš od divoko rastúceho chmeľu

Keď prišli Slováci na pustatinu zvanú Komlóš, ktorá dostala názov od tu na široko divoko rastúceho chmeľu, medzi prvými objektmi, ktoré si popri svojich obydliach postavili, bola modlitebňa a škola. Podľa národnosti a jazyka tunajších obyvateľov sa jeho názov aj úradne začal uvádzať podľa slovenského charakteru obce ako Tótkomlós, neskôr úradne aj dvojjazyčne ako Slovenský Komlóš. Do roku 1758 mali tunajší Slováci jednu komslo09cirkevnú školskú budovu, nárastom obyvateľstva od roku 1831 už štyri cirkevné školy a od začiatku 20. storočia desať škôl. Dlhú dobu si slovenskosť držali práve tým, že od začiatku mali svojich učiteľov a farárov, medzi nimi i významné osobnosti, akou bol v rokoch 1769-80 literárny, kultúrny a cirkevný historik, evanjelický farár Pavel Valaský (1842 Badaň -1824 Jelšava), autor diela a Prehľad kultúry vzdelanosti v Uhorsku od začiatku kráľovstva až do našich čias, prvé vyšlo v roku 1775 v latinčine v Lipsku a druhé rozšírené a doplnené vydanie roku 1808 v Budíne. Počas jeho pôsobenia v Komlóši nabádal roľníkov, aby okrem chovu dobytka a pestovaniu poľných plodín sa zaoberali aj ovocinárstvom a vinohradníctvom, pri zavádzaní, ktorého im osobne pomáhal.

komslo10V roku 1754 sa 34 rodín spoločne s ďalšími desiatkami rodín z Békešskej Čaby, Sarvaša, Poľného Berinčoka rozhodla presídliť do Sabolčskej stolice, kde v tom istom roku založili terajšie župné mesto Níreďházu. Keď v roku 1772 stratil Komlóš časť chotára, niekoľko mladých rodín sa rozhodlo pripojiť ku skupine novohradských Slovákov, ktorá sa začala usádzať v zaniknutej osade Nový Komlóš v Banáte (Torontálska stolica), skadiaľ sa časť z nich po strastiplnej ceste dostala roku 1802 do Kovačice. V roku 1880 v Slovenskom Komlóši žili až tri-štyri maďarské rodiny, výlučne Slováci a v tomto roku ich napočítali 7164. Do roku 1840 sa tu konali bohoslužby výlučne po slovenský, potom aj maďarsky. Príchodom farárov Samuela Horvátha a Pavla Gajdáča začala tu postupne maďarizácia aj prostredníctvom cirkvi. Výstižne to vyjadrujú aj čísla zo sčítania obyvateľov, a to najmä podľa náboženstva. Keďže všetci tunajší Slováci boli evanjelici, roku 1880 si dalo zaregistrovať slovenský materinský jazyk 7164 obyvateľov, ale podľa viery k evanjelikom sa hlásilo 7769 obyvateľov, roku 1890 k Slovákom 8697, k evanjelikom 8857, roku 1930 k Slovákom 8954, k evanjelikom 9765, teda vyšší počet 811 evanjelikov v tomto roku hovorí tiež o ich slovenskom pôvode. Jednoznačne sa dá povedať, že Slovenský Komlóš bol celé dve storočia slovenskou komslo11dedinou. V druhej polovici 19. storočia následkom úradnej politiky, pôsobením miestnej inteligencie a úradníctva, ďalej šírením meštiactva a kultúry, vznikali maďarské inštitúcie, ku ktorým sa hlásili aj tí, ktorí v uvedenej štatistike Slovákom ubudli. Napriek tomu, že maďarizácia v obci od začiatku 20. storočia do jeho polovice naberala na obrátkach, medzi povedomými Slovákmi bolo dosť takých, ktorí sa aktívne zapájali do politického a kultúrneho zápasu o udržanie identity svojich rodákov. Medzi takých patrili roľníci Ondrej Beňo, Ondrej Kulík, ktorých mená sú spojené so založením a rozvojom ochotníckeho divadla a roľníckeho spolku. Treba tiež vyzdvihnúť farára Ľudovíta Hrdličku a učiteľa-farára Michala Francisciho (rodáka), nebojácnych bojovníkov za práva Slovákov, nielen v Komlóši, ale aj v celom Maďarsku, zostavovateľov Memoranda Slovákov komslo12v Maďarsku, predloženého v roku 1931 na ženevský kongres menšín, ďalej učiteľov J. Adamkoviča, M. Matejdesa, J. Chrenka, J. Tušiaka a M. Lachatu, ktorí vynakladali všetky svoje sily za zachovanie rodného jazyka a kultúry v obci. Veľkú tradíciu malo ochotnícke divadlo, keď už v roku 1907 sa predstavili hrou Kubo a v tejto tradícii pokračujú dodnes.

Presídlenie na Slovensko

Keď národnostný útlak neprestával, veľká časť Slovákov zo Slovenského Komlóša využila dohodu medzi Maďarskom a Československom o vzájomnej výmene obyvateľstva a v rokoch 1947-48 sa 939 rodín s celkovým počtom 3254 Slovákov presťahovali na Slovensko a usadili sa v Galante, Horných a Dolných Salibách, Matúškove, Čiernom Brode, Tomášikove a v Mostovej. Medzi nimi boli aj významné osobnosti Slovákov v Maďarsku Ondrej Beňo, Michal Francisci, Ondrej Kulík, Juraj Kulík, Alexander Szokolay, z mladších Štefan Major, Ondrej Hronec, Ondrej Herceg, Pavel Paulík, Michal Šemetka, Juraj Benčík, Štefan Karkuš a ďalší. Potomkovia presídlencov zo Slovenského Komlóša a iných miest a dedín sa združujú v Spolku komslo13Slovákov z Maďarska so sídlom v Galante, na čele ktorého stojí Anna Piláriková.

Komlóšska prítomnosť

Hneď po skončení druhej svetovej vojny roku 1945 Ondrej Kulík a jeho spoločníci podali na úrady žiadosť na znovuzriadenie cirkevnej slovenskej školy. O dva roky neskôr už začalo presídľovanie, prevažná časť rodín, ktoré žiadali o slovenské vyučovanie, sa onedlho v rokoch 1947-48 presídlila na Slovensko a vtedy došlo aj k zoštátneniu škôl. V školskom roku 1959-60 v Slovenskom Komlóši začalo dvojjazyčné vyučovanie, roku 2006 slovenská škola dostala novú budovu, odvtedy je riaditeľkou školy Zuzana Lauková. Na vyššom stupni komslo14(5.-8.ročník) sa vyučuje slovenský jazyk, literatúra a konverzácia v slovenskom jazyku. Slovenskosť tu teraz zachovávajú najaktívnejší Slováci, ktorí okrem toho, že v meste majú miestnu slovenskú samosprávu, popri nej pracuje Organizácia komlóšskych Slovákov, Nadácia za komlóšskych Slovákov a divadelný ochotnícky súbor Organizácie komlóšskych Slovákov, ktorý už niekoľkokrát vystupoval aj na Slovensku. Kultúrne dedičstvo Slovákov predstavujú v meste viaceré pamätihodnosti. Medzi najznámejšie patria Slovenský pamätný dom, ktorého stavba pochádza z roku 1886, pôvodne dom patril rodine Móťovskej; Slovenská národopisná zbierka, ktorej základ tvorí zbierka Jána Koppánya-Kochana; Salašské múzeum ako ukážka bývania a hospodárenia v širokom chotári obce, o ktoré sa zaslúžil aktivista Ondrej Lopušný; Súkromná zbierka básnika Juraja Antala-Dolnozemského a Slovenský dom s pamätnou izbou ľudovej umelkyne Judity Tomkovej. Najvzácnejšie predmety, ktoré predstavujú hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo, ktoré vyšlo z rúk, umu a fortieľu slovenských komlóšskych predkov, sa nachádza v stálej expozícii župného múzea v Békešskej Čabe. V nejednom prípade sa jedná o jedinečné a nenapodobiteľné výrobky z dreva, textilu, komslo15odevu, ľudového hrnčiarstva, pričom nechýbajú ani ukážky „pismáckej“ a literárnej tvorby domácich autorov.

Na námestí Slovenského Komlóša sa nachádza socha spisovateľa a prvého kronikára obce Pavla Valaského, po ktorom je toto námestie pomenované. Osídlenie Slovenského Komlóša dôstojne symbolizuje pamätník - umelecké dielo z bronzu, ktoré zobrazuje štylizovaný kmeň stromu s výrazne zapustenými koreňmi. Povrch je pokrytý písmenami s čitateľným textom o dejinách mesta. Korene symbolizujú zúrodňovanie chotára a korunu tvoria prsty ruky, ktorá sa otvára k nebu. Súčasťou pamätníka sú tatranské ľadovcové žulové kamene ako symbol Slovákov, pochádzajúcich zo slovenských hôr a vrchov. Základná doska a medzery medzi komslo16žulovými platňami sú vyplnené bronzom. V nich sú vyryté mená podporovateľov Slovákov a slovenskej kultúry. Autorom diela je Ladislav Sabo z Galanty.

Partnerskými mestami Slovenského Komlóša sú slovenské mestá Galanta, Jelšava, Nové Zámky a Zvolen. V roku 1990 si 1980 Komlóšanov dalo zaregistrovať slovenský jazyk a ďalších 839 sa dalo zapísať, že hovorí po slovenský. V roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 1053 obyvateľov. Medzi významné slovenské osobnosti ostatného obdobia patria básnici Juraj Antal Dolnozemský a Michal Divičan, ľudová umelkyňa Judita Tomková, akademický maliar Ján Janko, mnohí ďalší rodáci, ktorí žili alebo žijú mimo rodiska, medzi nimi etnológ Juraj Synčok, historik Ján Gomboš, výskumní pracovníci a pedagógovia Anna Divičanová, Ján Chlebnický, Ján Hirka, Anna Ištvánová, Michal Lásik, nová predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková a ďalší. Dokonca slovenský pôvod nezapiera ani maďarský spisovateľ, novinár a sociológ Pál Závada, ktorého pôvod sa odráža aj v jeho dielach, z ktorých sú niektoré vydané aj v slovenčine (napr. Jadvigin vankúšik).

komslo17Viac ako štvrťtisícročie existencie Slovenského Komlóša, to sú dejiny Slovákov usadených v ňom. To, čo sa v ňom vytvorilo, udialo, dosiahlo, na tom majú výrazné zásluhy pracovité ruky a tvorivý um niekoľkých generácií Slovákov. Aj napriek tomu, že tu slovenské obyvateľstvo od povojnového obdobia ubudlo a ubúda (od 70 rokov aj maďarské, mesto má teraz celkom 5800 obyvateľov), slovenčina a slovenskosť - ako vidieť - prežíva ďalej. Opatrujú si ich v rodinách, cirkvi, slovenskej škole, v kultúrnom živote a hlavné je, že si ich nosia vo svojich srdciach. Slovenský Komlóš možno aj dnes považovať medzi obcami a mestami osídlenými Slovákmi v Maďarsku za najslovenskejší.

Ján Jančovic
Foto: autor a archív

komsl270