Deň revolúcie a boja za slobodu: 15. marec 1848
Na jar roku 1848 vrela revolučnými udalosťami celá Európa. Vo februári vypukla revolúcia v Paríži, v marci v Prahe, Viedni, Pešti, Miláne a Benátkach. 15. marca 1848 ráno v Pešti sa S. Petőfi vybral so svojimi druhmi z kaviarne Pilvax na univerzitu, kde sa k nim pridala revolučne naladená mládež. Neskôr obsadili Landererovu tlačiareň a bez povolenia cenzorov vytlačili požiadavky národa a Petőfiho báseň Nemzeti dal (Národnú pieseň). Popoludní pred Národným múzeom, kde M. Jókai prečítal dvanásť požiadaviek, zvučal refrén: „Otrokmi naďalej nebudeme...“ a pokračovali pred mestskou radnicou a budínskou väznicou.
Pätnásty marec je jedným z troch najvýznamnejších maďarských sviatkov. Považuje sa za začiatok revolúcie v rokoch 1848 a 1849. Slávny básnik (slovenského pôvodu) Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) ju mal začať prečítaním vlastnej básne Povstaň, Maďar na schodoch budovy Národného múzea. Potom so svojimi druhmi, prezývanými „marcoví mladíci“, zabrali tlačiareň a vytlačili zoznam 12 požiadaviek národa vrátane slobody tlače. Schodisko múzea je preto miestom hlavných osláv, vystupujú tu ľudové súbory a predvádzajú sa scénky pripomínajúce revolúciu. Aj keď už historici dokázali, že Petőfiho recitácia je iba legendou.
Revolučné roky 1848-1849 v monarchii
Situácia v r. 1790-1803
Po smrti Jozefa II. (20.2.1790) nastúpil na trón jeho mladší brat Leopold II., takisto zástanca osvietenských reforiem. 10.6.1790 sa po 26 rokoch zišiel v Budíne uhorský stavovský snem, ktorý 11.11.presídlil do Bratislavy. Panovníka prinútil uznať Uhorsko za „nezávislé“ kráľovstvo s vlastnou ústavou. Vyhradil si právo rokovať o úpravách vzťahov medzi poddanými a šľachtou a potvrdil jej privilégiá. Prijal prvý zákon uprednostňujúci maďarčinu (zriaďovanie katedier maďarčiny na univerzitách, akadémiách a gymnáziách, kde sa maďarčina stala nepovinným predmetom). Spájajú sa s ním začiatky maďarizácie. Pod maďarizáciou rozumieme snahu pomaďarčiť nemaďarské obyvateľstvo Uhorska. Hoci obsahovala znaky prirodzenej asimilácie, dominovala v nej nanútenosť a cieľavedomosť. Táto forma národného útlaku sprevádzala transformáciu Uhorska zo stavovského štátu na moderný. Vtedy tradičné natio hungarica nadobúdalo maďarskú podobu. Jej hlavným nositeľom bola stredná šľachta. Neskôr maďarské vládnuce vrstvy chceli Uhorsko prebudovať na maďarský národný štát, hoci Maďari v ňom tvorili iba 35-40% obyvateľstva. Uprednostňovali práva Maďarov a maďarčiny na úkor ostatných šiestich národov. Jazykovú pestrosť riešili presadzovaním maďarčiny za úradný jazyk, výsledkom čoho boli prvé maďarizačné zákony (10.6.1790, 24.5.1792). V 
maďarskom reformnom hnutí (prúd v 40.rokoch 19.st., vedúcou zložkou bola stredná šľachta) v 30.rokoch 19.stor. Štefan Széchényi hlásal umiernenú podobu maďarizácie, ktorú chápal ako prirodzený a dlhodobý proces, ktorého úspech nemôže zaručiť násilie, ale rozvinutosť a príťažlivosť maďarskej kultúry. Na prelome 30. a 40.rokov ovládla maďarské opozičné hnutie mladá, košutovská generácia, ktorá urýchlenú (radikálnu) maďarizáciu považovala za prejav pokroku. 1.marca 1792 zomrel Leopold II. Rímskym cisárom, uhorským a českým kráľom sa stal jeho syn František II. 24.5.1792 panovník otvoril zasadnutie snemu v Budíne. Prijal druhý maďarizačný zákon, ktorý zavádzal maďarčinu ako povinný predmet na všetkých školách v Uhorsku, rozšírenie znalosti maďarčiny malo viesť k tomu, aby sa perspektívne stala úradným jazykom. V r.1794 sa sformovali uhorskí jakobíni - skupina radikálne orientovanej inteligencie. Sformovali sa pod vplyvom Francúzskej revolúcie, potlačenia osvietenského absolutizmu a nástupu konzervatívnej politiky v habsburskej monarchii.
Tvorili ich dve tajné organizácie: Spoločnosť reformátorov a Spoločnosť slobody a rovnosti v počte 200 - 300 ľudí. Ich program vypracoval bývalý opát a profesor Ignác Martinovič. Zavrhoval všetky druhy privilégií, monarchiu i Habsburgovcov. Ako prví navrhli územno-politické vyčlenenie Slovenska. Uhorsko malo byť federatívnym štátom so štyrmi provinciami (Slovensko ako provincia Slavonica). Úrady odhalili radikálne plány jakobínov, v polovici r.1794 mnohých z nich zaistili, 20.5.1795 piatich popravili obesením (Martinovič, ideológ hnutia Jozef Hajnóci), ďalších uväznili. Hnutie malo centrum v Budíne a Pešti. Zo 49 obžalovaných bolo vyše 20 Slovákov. 6.11.1796 schválil uhorský snem vojenskú pomoc o sile 50 000 mužov Viedni v bojoch proti Francúzsku. 12.11.1796 uhorský snem zvolil za palatína krajiny Jozefa, mladšieho brata Františka II., funkciu vykonával až do smrti r.1847. Politické a sociálne pomery v Uhorsku na začiatku 19.storočia
Po odhalení a zlikvidovaní sprisahania uhorských jakobínov, ako aj v súvislosti s tým, že Rakúsko vstúpilo do vojnu s revolučným Francúzskom, nastal v celej krajine teror a otvorené presadzovanie konzervatívnych, protiosvietenských myšlienok. Potláčal sa každý prejav slobodomyseľnosti, cenzúra striehla na zahraničnú tlač a bránila slobodnému prejavu v domácej tlači. František II. nebol úspešný v ťažení proti Napoleonovi. Stíhala ho porážka za porážkou. Rakúske vojská najprv bojovali spolu s ruskými v severnom Taliansku. Pre nezhody medzi ruským cárom a Františkom II. však ruské vojská z bojiska odstúpili. Roku 1805 sa František v boji proti Napoleonovi spojil s Anglickom a Ruskom. Ani táto vojna nebola úspešná. Napoleon dosahoval jedno víťazstvo za druhým. Obsadil Viedeň a časť západného Slovenska spolu s Bratislavou a Trnavou. V decembri 1805 v tzv. bitke troch cisárov porazil Napoleon svojich protivníkov na južnej Morave pri Slavkove. 26.12.1805 v Bratislave v Primaciálnom paláci podpísal francúzsky minister zahraničných vecí Charles Maurice Talleyrand s Rakúskom mier. Habsburská monarchia stratila Tirolsko, Benátsko, Dalmáciu a Istriu, získala Salzbursko. Musela uznať 
nadvládu Francúzska v Taliansku a južnom i západnom Nemecku. Vojny s Napoleonom znamenali aj koniec Svätej ríše rímskej nemeckého národa, ktorá existovala už viac-menej len formálne. František II. sa musel vzdať titulu nemeckého cisára. Súčasne však založil rakúske cisárstvo. Tým sa František II. ako nemecký cisár zmenil na Františka I. Roku 1809 sa cisár František opäť pokúsil zvrátiť situáciu a vstúpil do vojny proti Napoleonovi.
Pod vedením arcikniežaťa Karola 200 000 vojakov odpochodovalo začiatkom apríla do Bavorska. 13.5. Napoleon obsadil Viedeň. 26.6. francúzske jednotky obsadili Bratislavu. V lete vyhodili do vzduchu hrad Devín. O dva roky neskôr padol za obeť aj Bratislavský hrad, ktorý z neopatrnosti zapálili tam ubytované rakúske vojská. Hrad úplne vyhorel a požiar zničil aj celé podhradie. Až do 60.rokov 20.stor. bol hrad ruinou. No aj v tejto vojne bol František porazený, a bol nútený stať sa Napoleonovým spojencom a dať mu za manželku svoju dcéru Máriu Lujzu. 8.10.1809 po odstúpení grófa J. F. Stadiona ministrom zahraničných vecí stal gróf Klemens Lothar Metternich, dovtedajší rakúsky vyslanec vo Francúzsku. František však využil situáciu pri neúspešnom Napoleonovom ťažení v r. 1812 v Rusku, keď sa pripojil k protinapoleonovskej koalícií. Po definitívnej porážke zasadal vo Viedni kongres, na ktorom už hralo Rakúsko a Metternich vedúcu úlohu. Viedenský kongres začal 18.9.1814 a skončil sa 9.6.1815 prijatím 121-bodového dokumentu. Zúčastnili sa na ňom zástupcovia asi 200 štátov, predsedal mu rakúsky minister zahraničných vecí Klemens Lothar Metternich. Počas kongresu sa počet obyvateľov Viedne zvýšil o 100 000 ľudí, na rokovaniach sa zúčastnilo 700 politikov a expertov. Kongres rozhodol, že politika v Európe sa bude zakladať na konzervatívnych zásadách, ktoré potlačila Francúzska revolúcia a napoleonská moc. Obnovil princíp legitimity, čím zvýraznil autoritu panovníckej moci a dynastií, a princíp intervencie, ktorý v prípade šírenia revolučných, liberálnych či národných myšlienok a hnutí umožňoval zásahy zvonku. Víťazné mocnosti odstraňovali územné zmeny spôsobené napoleonskými výbojmi. Rakúsko sa vzdalo Belgicka v prospech Nizozemska a získalo územia v severnom Taliansku, Haliči a Dalmácií. Nad stabilitou mala bdieť Svätá aliancia. Mnohé závery kongresu sa natrvalo uplatnili v diplomacii (napr. protokolárne pravidlá), iné (napr. spolupráca veľmocí, predchádzania konfliktom rokovaniami) tvorili základ politickej rovnováhy až do konca 19.stor., keď sa veľmoci rozdelili na dva nepriateľské bloky. 25.5.1821 panovník vymenoval knieža Metternicha za dvorského, 
domového a štátneho kancelára. Metternich sa stal tak po Františkovi druhou najvplyvnejšou osobou monarchie. Počas „osvieteného“ storočia nenastali na Slovensku nejaké hlbšie sociálne a demografické zmeny. Počet obyvateľov miest rástol iba pozvoľna. Bratislava mala na zač.19.st. 30 tisíc obyvateľov, druhým najväčším mestom sa stala Banská Štiavnica vďaka dočasnej konjunktúre ťažby v tamojších baniach.
Niektoré mestá však stagnovali. Technický pokrok neobišiel ani Uhorsko. Priam symbolická bola v tomto smere udalosť z r. 1818, keď prvý parník na Dunaji za veľkého obdivu zvedavcov vplával do bratislavského prístavu. Začalo sa s budovaním železníc. Prvá konská železnica v Uhorsku, ktorú postavili v r.1838-1846, viedla z Bratislavy do Trnavy. Celkovo však krajina zaostávala za najvyspelejšími európskymi krajinami. Okrem vojen hlavná príčina zaostávania spočívala v tom, že tu stále ostával v platnosti feudálny systém, ktorý brzdil celý vývoj v krajine, lebo väčšinu obyvateľov tvorili poddaní zaoberajúci sa poľnohospodárstvom. Roľníci stratili záujem o prácu, nedokázal ich stimulovať ani rast cien potravín spôsobených vojnovou konjunktúrou. Feudálna závislosť bránila aj väčšiemu rozvoju priemyselnej výroby, hoci na slovenskom území na to boli priaznivé prírodné podmienky. Chýbal záujem zakladať nové podniky a chýbali aj pracovné sily. Rok 1830 bol veľmi neúrodný a vo viacerých oblastiach nastal hlad. Drobný zeman Ján Tašnády z Malých Raškoviec v Zemplíne začal organizovať roľníkov, ktorí si založili Hornouhorskú sedliacku konfederáciu a začali pripravovať povstanie. Bezprostredným podnetom na povstanie bola cholerová epidémia. Preto sa toto povstanie nazýva cholerové. V dôsledku nedostatočnej hygieny umieral najmä poddaný ľud. Cholerová epidémia sa rozšírila z Ruska do Poľska a napriek opatreniam vlády prenikla na východné Slovensko a šírila sa ďalej po krajine. Vrchnosť začala robiť určité hygienické opatrenia - dezinfikovali sa studne, roľníkom prikázali užívať lieky a kopať hromadné hroby, aby sa nákaza nešírila. Tieto opatrenia si však nespokojný ľud vysvetlil po svojom. Nedôvera voči vrchnosti a nenávisť voči feudálnym pánom sa premenilo na hrozné podozrenie, že páni chcú chudobný ľud otráviť. Povstanie vypuklo koncom júla 1831 v Zemplíne, v okolí Trebišova a Vranova nad Topľou. Odtiaľ sa rozšírilo na Spiš, kde sa k nemu pridali baníci. Zasiahlo aj iné východoslovenské oblasti a šírilo sa ďalej na západ. Živelná nespokojnosť a nenávisť sa premenili na drancovanie, vyháňanie zemepánov z domovov, týranie a vraždenie. Vojenské jednotky povstanie potlačili. Rovnako krutá bola aj pomsta vrchnosti. Mimoriadne súdy odsúdili vyše 4000 poddaných do žalára a na dereše. Na šibeniciach skončilo 119 povstalcov. Ďalším popravám zabránila iba amnestia panovníka. Na tzv. dlhom sneme (1832-1836) bol prijatý nový urbársky zákon, ktorý však nezlepšil postavenie ľudu.
Na sneme ako delegát Krupiny vystupoval Juraj Palkovič, ktorý sa podporoval snahy o zlepšenie postavenia poddaných. 12.12.1835 zasadala po smrti Františka I. zreorganizovaná tajná štátna konferencia. Jej predsedom sa stal arciknieža Ľudovít, členmi arciknieža František Karol, F. Kolovrat a K. Metternich. Pri neschopnosti nového panovníka Ferdinanda I. (V.) bola najdôležitejším ríšskym orgánom. Zhubný vplyv hospodárskej politiky Viedne, ktorá 
stále uľahčovala jednak umiestňovanie priemyselných výrobkov z rakúskych a českých zemí na uhorskom trhu, jednak lacný nákup priemyselných surovín a potravín, postihoval na Slovensku takmer všetky odvetvia priemyselnej výroby. Tak sa napr. v 40.rokoch vyviezlo z Uhorska ročne do západných častí ríše približne za 800 000 zlatých surového a kujného železa. Súčasne sa však odtiaľ doviezli hotové železiarske výrobky v hodnote takmer 2 miliónov zlatých. Najťažšie však colná politika Viedne a konkurencia zahraničných výrobkov na rozvoj slovenského textilného priemyslu, čo po dlhom živorení spôsobilo zánik šaštínskej kartúnky. Hodnota produkcie bavlnárskeho priemyslu v Uhorsku nepresahovala 800 000 zlatých, dovoz z Rakúska a českých zemí 19 miliónov zlatých. Roku 1848 bolo v celom Uhorsku 242 km železníc, z toho na Slovensku 82 km, v Nemecku ich už bolo vyše 2000 km, v Anglicku vyše 4000 km. Počas rokovania snemu r.1839 vymenila viedenská vláda zdiskreditovaných najvyšších úradníkov a pod tlakom šľachtickej opozície prepustila z väzenia Lovassyho a Kossutha, ktorý dostal povolenie vydávať noviny. V januári 1841 začal vychádzať Pesti Hírlap, Peštiansky spravodaj, ktorý redigoval Kossuth. Opozičné hnutie sa v 40.rokoch rozdelilo na pravé krídlo na čele s Františkom Deákom, a ľavé, ktorého dušou bol Kossuth. Časom sa vytvoril aj stred, tzv. centristi. Základom ľavice sa stalo tzv. desať szatmárskych bodov, deklarovaných ešte r.1841. Ich jadrom bola požiadavka povinného dedičného výkupu poddaných z urbára, zrušenie aviticity, oddelenie súdnictva od verejnej správy a zdanenie šľachty. Aby zbavila opozíciu politickej opory, dosadila Viedeň do stolíc administrátorov. Proti Kossuthovi verejne vystúpil aj Štefan Széchényi. Na sneme r. 1842-1844, do ktorého Kossuth vkladal veľké nádeje, nepostavila sa za jeho návrh značná časť opozície, a tak sa jeho snahy skončili neúspešne. Na istý čas dokonca prestal redigovať Pesti Hírlap.
Výbuch revolúcie roku 1848
Roku 1848 prebehla celou Európou revolučná vlna. Príčiny vypuknutia revolúcie i ciele revolucionárov boli vo viacerých krajinách rovnaké. Bola to nespokojnosť s reakčnými vládnymi režimami, nastolenými po Viedenskom kongrese. Viaceré európske národy dospeli k „svojej jari“ a vystúpili s národnými požiadavkami. Bezprostredným impulzom bola dlhotrvajúca hospodárska kríza v celej Európe a napokon veľká neúroda a hladomor roku 1847. Medzi revolučnými programami jednotlivých krajín boli však dosť podstatné rozdiely. V Habsburskej monarchii sa všeobecná nespokojnosť obrátila proti politickému systému metternichovského absolutizmu, proti šľachtickým výsadám a proti poddanským povinnostiam, ktoré ujarmovali poddaných roľníkov a 
bránili rozvoju priemyslu i poľnohospodárskej výroby. Čoskoro tu však vystúpila do popredia národnostná otázka, ktorá často odsunula sociálne problémy do úzadia. Proti centralizačným snahám viedenského dvora stálo niekoľko programov - federalizácia ríše, austroslavistická koncepcia samostatného a maďarského Uhorska i požiadavky malých národov, požadujúcich jazykové i politické práva - vlastný snem, samosprávu na určitom území a pod. V Rakúsku sa revolúcia začala v marci 1848. 11.marca sa v pražských svätováclavských kúpeľoch zišli predstavitelia českého národného hnutia a sformovali národné a sociálne požiadavky pre panovníka Ferdinanda V. Už o dva dni, 13.marca, vypukla revolúcia aj vo Viedni. Vyľakaný cisár prepustil Metternicha a prisľúbil ústavu. Napätá situácia bola aj v Uhorsku. V Bratislave zasadal už od novembra 1847 uhorský snem. Hlavnou požiadavkou stúpencov reforiem na sneme bolo zrušenie poddanstva. V tomto radikálnom krídle aktívne na sneme vystupoval Ľudovít Štúr, ktorý už pred otvorením snemu a potom aj počas jeho zasadnutia, doformuloval slovenský národný a politický program. Tento program požadoval zrušenie poddanstva výkupom, uzákonenie politických práv pre ľud, najmä aby všetok ľud bez rozdielu mal právo voliť svojich zástupcov do snemu a do stoličných zastupiteľstiev, zrušenie šľachtických výsad a zrovnoprávnenie všetkých národov Uhorska. Uhorský stavovský snem bol búrlivý, ale väčšina šľachty dlho neprejavovala príliš veľkú ochotu k radikálnejším reformám. Až keď sa dostali do Bratislavy správy o revolúcii vo Viedni a o radikalizácii ľudu v Pešti, vyľakaný snem prijal zákon o zrušení poddanstva, ktorý navrhol Lajos Kossuth a zákon o nezávislosti Uhorska, ktoré malo byť s Rakúskom spojené iba osobou panovníka. To boli najdôležitejšie uznesenia zo sústavy tzv. marcových zákonov, ktoré panovník prijal 11.4. Marcové zákony tvorilo 31 zákonov.
Uzatvárali dlhé obdobie feudalizmu a éru metternichovského absolutizmu a otvárali cestu občianskej spoločnosti. Zaviedli miestodržiteľskú radu a uhorskú Dvorskú kanceláriu, zrušili aviticitu (nescudziteľnosť). Uhorsko si veľmi posilnilo nezávislosť od Viedne, ustanovilo prvú samostatnú vládu, ktorá podliehala uhorskému snemu. Jej predsedom bol Ľ. Baťáni, ministrom financií Košut. Zrušenie poddanstva sa týkalo všetkých tzv. urbárskych roľníkov, ktorí pracovali na urbárskej pôde a ktorých povinnosti, určené urbárom boli prakticky jednotné pre celú krajinu od reformy Márie Terézie. Oslobodení roľníci nemuseli viac vykonávať poddanské povinnosti a služby šľachte. Šľachta za to dostala od štátu výkupné. Postavenie sa nezmenilo pre tých roľníkov, ktorých povinnosti boli založené na iných ako urbárskych vzťahoch. Zhodou okolností práve v niektorých oblastiach Slovenska bolo dosť takých roľníkov, ktorí boli naďalej nespokojní. Už koncom marca ( 27.-30.3.) sa začali búriť roľníci, ktorých postavenie sa nezlepšilo ani po prijatí marcových zákonov. V Hontianskej stolici sa na čelo nespokojných roľníkov postavili slovenskí radikálni demokrati - básnik Janko Kráľ a učiteľ Ján Rotarides. Oboch spolu s niekoľkými roľníkmi uhorská vrchnosť zatkla a uväznila. 28.3.1848 na ľudovom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši boli prijaté Liptovské žiadosti. Zostavili ich na fare 
M. M. Hodžu 27.3.1848. Boli pokrokovejšie ako marcové zákony. Žiadali uzákonenie svojbytnosti slovenského národa, jeho primerané zastúpenie v uhorskom sneme, slovenské vyučovanie na ľudových školách, uznávali maďarčinu ako diplomatický jazyk a požadovali len skromné jazykové práva. Po príchode vojenskej jednotky iniciátori akcie na nátlak výboru stolice petíciu stiahli. Úrady sa ňou ďalej nezaoberali. Inšpirovali sa ňou Nitrianske žiadosti.
Po vyhlásení marcových zákonov nemali maďarskí šľachtickí revolucionári ďalší záujem na demokratických reformách a svoje úsilie sústredili na uskutočnenie idey jednotného uhorského štátu. Slovenský národný program sa tak dostal do rozporu s maďarským programom nielen v národnostnej, ale aj v sociálnej otázke a v otázke demokratizácie politického systému. Jar roku 1848 bola v slovenských stoliciach búrlivá. 28.4.1848 prijalo trojtisícové zhromaždenie v Brezovej pod Bradlom Nitrianske žiadosti. Tým vyvrcholilo ľudové hnutie na juhozápadnom Slovensku, vedené J. M. Hurbanom. Prebrali viaceré body z Liptovských žiadostí, navyše žiadali slovenské vyučovanie na vyšších školách, slovenskú zástavu, prepustenie Kráľa a Rotaridesa z väzenia.
Požadovali zrušenie poddanstva a pridelenie lesov, pasienkov a polí, ktoré v minulosti šľachta zabrala kopaničiarom. Uhorská moc legálnu petičnú akciu označila za buričstvo, do oblasti vyslala vojsko. Viacerých jej organizátorov ako napr. Bórika a Šuleka, ktorí chceli predložiť Žiadosti stoličnému zasadnutiu v Nitre, uväznila. Niektoré body petície prešli do Žiadostí slovenského národa. Slováci Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža patrili k iniciátorom a aktívnym organizátorom stretnutia predstaviteľov slovanských národov - Slovanského zjazdu, ktorý bol zvolaný v júni do Prahy. Slovenská revolučná aktivita vyústila do sformulovania a verejného vyhlásenia celoslovenského revolučného a národného programu, ktorý prijali na zhromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši 11.mája 1848 a je známy ako Žiadosti slovenského národa. Žiadosti obsahovali 14 bodov. Slováci v nich žiadali uznanie a zabezpečenie slovenskej samobytnosti, Uhorsko sa malo premeniť na krajinu rovnoprávnych národov s vlastnými národnými snemami. V celouhorskom sneme mali mať národy rovnomerné zastúpenie. Slovenčina sa mala stať úradným jazykom v slovenských stoliciach. Okrem týchto národných požiadaviek Žiadosti obsahovali aj požiadavky reforiem politického systému, všeobecné a rovné hlasovacie právo, zrušenie poddanstva pre všetkých roľníkov a vrátenie pôdy. Tiež sa požadovalo prepustenie Kráľa a Rotaridesa, Žiadosti slovenského národa sú jedným z najdôležitejších dokumentov v dejinách Slovákov. Je to národný, no súčasne aj politický program s výraznými demokratickými črtami, ktorý svojím chápaním politických a sociálnych reforiem išli ďaleko za marcové zákony prijaté snemom. Súčasne je to prvý ucelený slovenský štátnoprávny program, ktorý obsahoval zárodok požiadavky slovenskej autonómie a v konečnom dôsledku národnostnú decentralizáciu Uhorska. Uhorská revolučná vláda ich nehodlala akceptovať. Na slovenský revolučný pohyb reagovala vyhlásením 
stanného práva v hornouhorských stoliciach a vydaním zatykača na Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu, ktorí sa pred maďarským zatykačom zachránili útekom do Čiech. Do revolučnej Prahy však mali pôvodne namierené, keďže sa tam konal Slovanský zjazd. Slovenský nacionalizmus na zjazde dozrel k sformulovaniu priority národného princípu nad štátnym. Slováci neakceptovali politické spojenie Slovenska s českými krajinami. J. M. Hurban sa vyjadril v tom zmysle, že „ak nám Maďari dajú, čo nám patrí, nemôžeme proti nim meč tasiť. Ak ale nedajú, potom ovšem boj“. Už v tom čase bolo Hurbanovi jasné, že Maďari nehodlajú dať Slovákom ani minimálne jazykové práva a že boj je nevyhnutný.
Jeho výrok možno preto chápať ako zdvorilé odmietnutie českých návrhov. Slovanský zjazd napokon prijal v slovenskej a rusínskej otázke rezolúciu, ktorá vychádzala zo slovenských Žiadostí a z predpokladu zachovať celistvosť Uhorska. Slovákov a Rusínov mali Maďari uznať za rovnoprávny národ. Mali mať svoje národné snemy a permanentný výbor, ktorý mal kontrolovať, či sa ustanovenia snemu plnia. Požadovali sa školy s vyučovacím jazykom slovenským od základných až po univerzitu. Nijaký národ sa nemal vyhlasovať za panujúci. Ďalej sa požadovali demokratické slobody. Počas rokovania Slovanského zjazdu vypuklo v Prahe povstanie, ktoré vyprovokovalo vládne vojsko na čele s generálom Windischgrätzom. Do bojoch na barikádach sa zapojili aj slovenskí účastníci zjazdu. Povstalci však po niekoľkých dňoch podľahli presile organizovaného vojska. Porážka pražského povstania a Windischgrätzove delá namierené na Prahu - to bol prvý vážny neúspech revolučných síl v Habsburskej monarchii. Postupne sa viedenskej vláde podarilo potlačiť povstania aj v ostatných častiach monarchie. Slovenské povstanie rokov 1848-1849
Po porážke pražského povstania presunuli Slováci ťažisko svojej činnosti do Viedne a začali sa pripravovať na vystúpenie za svoje požiadavky v Uhorsku. Koncom augusta a začiatkom septembra sa začal vo Viedni z iniciatívy slovenských vodcov a pod vedením českých vojenských odborníkov Františka Zacha a Antonína Bloudka organizovať slovenský dobrovoľnícky zbor. 16.9.1848 vznikla vo Viedni Slovenská národná rada ako najvyšší slovenský politický a vojenský orgán. Na čele boli Štúr, Hurban a Hodža. 19.9.1848 vyhlásila Slovenská národná rada na Myjave neposlušnosť peštianskej vláde a vyzvala slovenský ľud na celonárodné povstanie. Po miestami urputných bojoch však maďarské ozbrojené gardy do konca októbra vytlačili slovenských 
dobrovoľníkov na Moravu. Uhorská vláda nastolila na Slovensku teror. Štúra, Hurbana a Hodžu vyhlásili za vlastizradcov a zbavili ich štátneho občianstva. Koncom októbra po hromadnom prenasledovaní a zatýkaní vlastencov popravili pri Hlohovci dvoch povstalcov - študentov Karola Holubyho a Vilka Šuleka.
Keď sa vo Viedni rozchýrilo, že vláda poslala proti Maďarom vojsko, vypuklo 6.10.1848 povstanie aj vo Viedni. Cisár a snem ušli na Moravu. Svoje vojenské sily proti Viedni sústredil generál Windischgrätz a ten koncom októbra potlačil povstanie. Po upevnení svojej moci slabý a nie celkom svojprávny cisár Ferdinand V. odstúpil a 2.12.1848 nastúpil na trón mladý, vtedy osemnásťročný František Jozef I.
Slovenská národná rada začala organizovať druhú výpravu na Slovensko. Viedeň sústreďovala všetky svoje sily na potlačenie maďarskej revolúcie. Slovenská výprava sa stala súčasťou tohto ťaženia. Táto, tzv. zimná výprava sa uskutočnila v dvoch smeroch. Prvá skupina dobrovoľníkov prenikla na Slovensko v decembri 1848 smerom od Těšína k Žiline. Ovládla severné a postupne aj časť stredného a východného Slovenska. V obsadených oblastiach preberali správu Slováci. Druhá skupina pôsobila na juhozápadnom Slovensku. V oblastiach Slovenska kontrolovaných cisárskymi vojskami preberali moc vládni komisári, ktorí sa o národné záujmy Slovákov nezaujímali. Napriek určitým vojenským úspechom podstata slovenskej otázky tak, ako ju vyjadrovali Žiadosti slovenského národa a vyhlásenia Slovenskej národnej rady, bola stále ďaleko od uskutočnenia. Ríšsky snem zasadal počas revolúcie v moravskom Kroměříži. František Palacký predložil snemu návrh na federalizáciu ríše. V podstate zopakoval návrh, ktorý bol predložený na Slovanskom zjazde. Windischgrätz medzitým dosiahol koncom februára 1849 vojenské víťazstvo nad maďarskými revolučnými silami. Nebolo to definitívne víťazstvo, no panovník sa už cítil byť víťazom a tak snem rozpustil. 7.3. vyhlásil silne centralistickú ústavu. V tejto situácií sa v marci 1849 predstavitelia Slovenskej národnej rady obrátili so slovenskými návrhmi na cisára v Olomouci. V petícii sa žiadalo zriadiť samostatné slovenské územie v rámci Habsburskej ríše, Slovensko malo mať vlastný snem, vlastnú štátnu správu podliehajúcu Viedni a na tomto autonómnom území mala byť 
úradným jazykom slovenčina. Cisár vymenoval slovenských vládnych dôverníkov, ktorí mali pri vláde zastupovať slovenské záujmy, na zásadné slovenské požiadavky však panovník odpovedal iba neurčitým sľubom.
14. 4. 1849 vyhlásil v Debrecíne uhorský snem vedený Kossuthom detronizáciu Habsburgovcov v Uhorsku a vytvorenie samostatného Uhorska. Pri tejto príležitosti deklaroval jednotné maďarské Uhorsko bez najmenších práv pre iné národy. Kossuth ostal osamotený a po vyhlásení detronizácie Habsburgovcov popudil proti sebe aj európsku reakciu. Napokon ruský cár poslal Františkovi Jozefovi na pomoc ruské vojská. S ich pomocou porazil rakúsky cisár v auguste 1849 pri Világoši maďarský odboj. Revolúcia v Habsburskej monarchii sa skončila porážkou. Viedenská vláda využila porážku revolúcie na upevnenie svojej moci a na centralizáciu štátu. Nastalo obdobie neoabsolutizmu, ktoré je najviac späté s osobou bývalého liberála, ministra vnútra Alexandra Bacha. Požiadavku federalizácie štátu či národnej autonómie tak, ako to požadovali Slováci, nebolo možné po porážke revolúcie uskutočniť. V slovenskom národnom hnutí však aj napriek sklamaniu ostala táto požiadavka prítomná ako základný politický cieľ Slovákov.
Revolúcia na Slovensku (1848-1849)
Roky 1848-1849 boli v Európe revolučné. Revolúcie sa uskutočnili napríklad v Taliansku, Nemecku, Francúzsku, či v Rakúsko-Uhorsku. Ich cieľom bolo zlikvidovať absolutizmus, poddanstvo, uzákoniť rovnosť pred zákonom, ústavný režim, zastupiteľstvo ľudu a zaistiť slobodu národom. Z Francúzska a nemeckých štátov sa revolučná vlna 13.marca rozšírila do Viedne, kde povstanie zvrhlo metternichovský absolutizmus a otvorilo cestu konštitučnej monarchii. Panovník vyhlásil základné občianske slobody a novú ústavu. Čoskoro zasiahla celú monarchiu, jej výsledkom v Uhorsku boli marcové zákony, prijaté Uhorským snemom 15. marca 1848 v Bratislave. Podľa týchto zákonov sa Uhorsko konštituovalo ako nezávislý štát s vlastnou vládou, spojenou personálnou úniou s Rakúskom. Tieto slobody však namiesto priznania národných práv Nemaďarom otvorili cestu radikálnej maďarizácii, čo aktivizovalo ich národné hnutia, ktoré žiadali územno-politické vyčlenenie svojich etnických území. Slovenské národné hnutie vedené štúrovcami zvolávalo petičné zhromaždenia v regiónoch, výsledkom čoho boli Liptovské žiadosti, prijaté 28. marca 1848 a Nitrianske žiadosti, prijaté 28. apríla 1848. Slovenský pohyb na jar 1848 vyvrcholil vyhlásením Žiadostí slovenského národa 11. mája a vystúpeniami jeho reprezentantov na Slovanskom zjazde 2.-12. júna v Prahe. 
Jeho hlavnou úlohou bolo vypracovať program pretvorenia Rakúska na spolkový štát s rovnoprávnym postavením Slovanov. Rokovanie zjazdu bolo prerušené pražským povstaním, ktoré bolo neskôr potlačené. 16. septembra 1848 vznikla vo Viedni Slovenská národná rada.
Po Slovanskom zjazde sa začali vyhrocovať mocenské rozpory medzi uhorskou mocou, na čele ktorej stáli predstavitelia maďarského reformného hnutia a Viedňou a hnutiami Nemaďarov, čo vyústilo do občianskej vojny a ťaženia cisárskej armády do Uhorska. Súčasťou týchto ozbrojených konfliktov bolo aj septembrové povstanie (18.-28.), zimná výprava (4. december) a letná výprava (10. mája 1849). Keďže viedenská vláda a Habsburgovci sľubovali uchovať výdobytky revolúcie, zaistiť rovnosť národov a ríšu prebudovať na federatívny štát, slovenská politika sa pridala na jej stranu. Stotožnila sa so zásadami austroslavizmu (2. december) a svoj nový program panovníkovi oficiálne predložila v marcovom prosbopise 20. marca 1849. Po rozpustení ríšskeho snemu 7. marca 1849 bola vyhlásená oktrojovaná ústava.
Po jej vydaní a predovšetkým po kapitulácii maďarskej armády pri Világoši viedenská moc nabrala centralistický kurz, ktorý vyústil do nastolenia neabsolutizmu. Preto bolo neúspešné aj petičné hnutie na jeseň 1849 (7. októbra). V riešení slovenskej otázky revolúcia priniesla chabé výsledky. Slovensko zostalo súčasťou Uhorska, niekoľko Slovákov sa dostalo do úradov, vychádzali Slovenské noviny, na niektorých školách sa vyučovalo slovensky, dočasne sa pribrzdila maďarizácia.