alt : header1.swf



Sun11182018

Posledná aktualizácia07:45:58

Výročie maďarského povstania z roku 1956

1956Maďarsko si v týchto dňoch pripomína 62. výročie povstania z roku 1956, ktoré bolo rozdrvené sovietskymi tankami a prišli v ňom o život tisíce ľudí. Protikomunistické povstanie sa začalo 23. októbra 1956 demonštráciou na podporu protestov v Poľsku. Proti tyranii, chudobe, cudzej okupácii a poručníctvu

Maďarskí študenti už deň predtým sformulovali svoje požiadavky, ktorých súčasťou bolo aj stiahnutie sovietskych okupačných jednotiek a vypísanie slobodných volieb za účasti viacerých strán. 23. októbra potom v štátnom rozhlase ohlásili „tichú demonštráciu” pred poľským veľvyslanectvom. Napriek tomu, že v priebehu dňa ju najvyšší predstavitelia komunistickej strany zakázali, prišlo na ňu 250 000 ľudí. V tento deň prepukli aj ozbrojené boje v budove Maďarského rozhlasu, čo vyústilo do celonárodnej revolty. Premiérom sa stal proreformný komunista Imre Nagy. Zostavil vládu z viacerých strán a 1. novembra oznámil, že Budapešť vystupuje z Varšavskej zmluvy.

Už o tri dni nato povstanie ukončil krvavý zásah sovietskych vojsk, pri ktorom prišlo o život približne 2800 ľudí. Na pád komunizmu sme tak museli v Maďarsku čakať až do roku 1989. I. Nagya, ktorý bol premiérom len desať dní, po potlačení revolúcie zatkli, obvinili z vlastizrady a o dva roky neskôr popravili. Spolu s ním popravili aj ministra obrany Pála Malétera a ďalších približne 400 Maďarov. Sovietske vojská vyniesli k moci Jánosa Kádára, ktorý o inváziu oficiálne požiadal. Kádárova éra trvala nakoniec 33 rokov. Až po revolúcii v roku 1989 všetkých odsúdených a popravených účastníkov revolúcie rehabilitovali.

Povstanie robí imidž krajine

Sovietsky útok bol v roku 1956 nevyhnutný

Proti tyranii, chudobe, cudzej okupácii a poručníctvu

vyro56-2„V Maďarskej ľudovej republike,“ píše sa v ústave z roku 1949, „patrí všetka moc pracujúcemu ľudu“. Nepokoje v Maďarsku boli ľudovým hnutím proti tyranii, chudobe, cudzej okupácii a poručníctvu. Na krátky okamih sa toto tvrdenie tohto roku na jeseň stalo pravdou. Ľudia ochutnali moc a nevzdávajú sa jej bez vytrvalého zápasu.

Každý deň od skončenia bojov prichádzajú správy, ktoré potvrdzujú hlavnú myšlienku tejto knihy: že nepokoje v Maďarsku boli ľudovým hnutím proti tyranii, chudobe, cudzej okupácii a poručníctvu. - Takto sa o maďarskom Októbri 1956 vyjadril spravodajca britských komunistických novín Daily Worker Peter Fryer, ktorý sa stal očitým svedkom spomínaných udalostí. Čo však k nim viedlo? A k čomu mali viesť ony?

Kým predvojnové Maďarsko bolo súčasťou „sanitárneho kordónu“, slúžiaceho na izoláciu sovietskeho Ruska od Západu, po vojne sa karta obrátila. Stalinom vytýčená línia sovietskej politiky prikazovala vybudovať zo štátov východnej Európy hradbu, ktorá by bránila ďalším útokom na Východ, ako bol ten Hitlerov. Pevnosť svojho „širšieho pohraničia“ si ZSSR zaistil tým, že dosadil k moci svoje verné spojenkyne - komunistické strany. V Maďarsku sa komunistická strana dostala k moci „salámovou taktikou“. Dostala pod kontrolu bezpečnostný aparát štátu, pod vedením ministra vnútra Lászlóa Rajka vytvorila tajnú polícia ÁVO (neskôr ÁVH), a hoci bola vo výraznej menšine, „okresávala“ postupne svojich politických protivníkov, až napokon zaistila vznik diktatúry. ÁVH pozatýkala tisíce obyvateľov, z ktorých mnohí boli mučení, väznení v koncentračných táboroch či popravení. Obeťou mašinérie, ktorú pomáhal stvoriť, sa nakoniec stal aj sám Rajk, podobne ako Slánsky v ČSR. Paradoxne získal svätožiaru mučeníka a hrdinu.

altNepôvodnosť maďarskej „ľudovej demokracie“ jasne ukázal aj vývoj po úmrtí Stalina v roku 1953. Keď sa v Moskve zablýskalo, v Budapešti sa otvárali dáždniky. Za nástupu miernej liberalizácie bol vládnuci tyran Rákosi od moci odstavený a na jeho miesto sa dostal Imre Nagy, stúpenec uvoľnenia. No Nagyova vláda dlho nevydržala a bývalý diktátor sa opäť dostal k veslu. Po tajnom prejave Nikitu Chruščova, odsudzujúcom Stalinove zločiny, donútili Sovieti Rákosiho znovu k rezignácii. Na jeho miesto však nastúpil druhý najväčší maďarský stalinista menom Ernő Gerő.

Rákosiho odstúpenie napriek tomu vyvolalo v spoločnosti kvas, v rámci ktorého sa začala aktivizovať „tvorivá inteligencia“. Vznik takzvaných Petőfiho krúžkov znamenal možnosť diskutovať otvorenejšie o otázkach, ktoré pálili obyvateľstvo. Napokon, príklad Poľska, v ktorom sa v októbri 1956 aj vďaka ľudovému tlaku dostal k moci kedysi väznený „národný komunista“ Władysław Gomułka, viedol k začiatku udalostí, ktoré sa čoskoro začali valiť samospádom.

Prvý strieľal štát

Na dvadsiateho tretie októbra 1956 naplánoval Maďarský zväz spisovateľov demonštráciu solidarity s Poľskom. Mala sa uskutočniť pri soche generála Józsefa Bema, hrdinu maďarskej revolúcie roku meruôsmeho, ktorý pochádzal z Poľska. Zhromaždený dav sa neskôr vydal smerom k budove parlamentu, kde napokon okolo šiestej večer demonštrovalo viac ako dvestotisíc ľudí. O ôsmej večer odvysielal rozhlas prejav prvého tajomníka strany Ernő Gerőa, v ktorom namiesto očakávaného oznámenia zmeny politiky označil demonštrantov za reakčnú zberbu. Pobúrené zhromaždenie sa rozhodlo naplniť jednu zo svojich požiadaviek samo a zvrhlo z piedestálu desaťmetrovú sochu Stalina. Zároveň sa množstvo ľudí zhromaždilo v okolí Rádia Budapešť, ktoré strážili príslušníci ÁVH. Skupinu, ktorá chcela dosiahnuť odvysielanie požiadaviek, zatkli. Napokon začali tajní policajti páliť do davu.

Touto streľbou sa revolúcia začala. Vojaci, ktorí boli privolaní na pomoc ÁVH, sa totiž pridali na stranu demonštrantov. Na miesto sa vydali aj obyvatelia robotníckych štvrtí Budapešti, ako Csepel a Újpest. Zbrane získavali od policajných jednotiek i od armády, ktorá sa postupne prakticky rozpadla - okrem jednotiek, ktoré sa priamo pridali na stranu povstalcov.

Na druhý deň ráno budapeštiansky rozhlas oznámil, že za nového premiéra bol vymenovaný Imre Nagy. Zároveň však boli po meste rozmiestnené sovietske tanky. Spočiatku boje väčšinou neprebiehali medzi nimi a povstalcami - hlavným terčom rozhnevaných davov boli príslušníci nenávidenej ÁVH. To sa však čoskoro zmenilo, keď dvadsiateho piateho októbra pred budovou parlamentu začali Sovieti páliť do neozbrojeného davu. Pouličné boje medzi povstalcami a sovietskymi vojskami prebiehali do 28. októbra, keď nová vláda Imreho Nagya dosiahla prímerie a postupné stiahnutie tankov.

Súčasne s budapeštianskymi udalosťami sa začali po celej krajine tvoriť revolučné výbory a robotnícke rady, ktoré preberali kontrolu nadtovárňami, organizovali dodávky potravín, dopravu i ďalšie nevyhnutnosti života. Tieto výbory a rady mali vlastnú dynamiku vývoja, ktorá viedla k tomu, že naplno sa stihli prejaviť dokonca až po vojenskom potlačení revolúcie.

Pád režimu

Dvadsiateho deviateho októbra Nagy ohlásil zrušenie ÁVH. Tým fakticky padol dovtedy existujúci režim, pretože diktatúra strany sa bez jedinej svojej ozbrojenej opory už nemohla udržať. A tak v nasledujúci deň vznikla ďalšia nová vláda, tentokrát už otvorene tvorená zástupcami viacerých strán. Jej komunistickí členovia, vrátane Nagya i Jánosa Kádára, predstavovali odpor voči nenávidenému Rákosiho režimu. Kádár sám bol za jeho vlády v rokoch 1952 - 55 väznený a mučený. Ostatní ministri zastupovali Sociálnodemokratickú stranu, Stranu maloroľníkov a Národnú stranu roľníkov (práve premenovanú na Petőfiho stranu). Spomínané štyri strany predpokladali, že na isté obdobie budú vládnuť spolu v rámci „demokratickej spolupráce“, no logickým dôsledkom vývoja mali byť napokon slobodné voľby.

V ten istý deň dopoludnia povstalci zaútočili na sídlo budapeštianskeho výboru strany, v ktorom boli usadení príslušníci ÁVH. Po dobytí budovy ich štyridsaťpät zlynčovali. Nebolo to prvýkrát v týchto dňoch. Niektoré zložky povstalcov, ako bola takzvaná Dudásova milícia, sa na vešanie tajných policajtov i iných svojich nepriateľov priam špecializovali, hoci na druhej strane mnohí vodcovia revolúcie sa usilovali takýmto činom predchádzať. Ako sa neskôr ukázalo, v tomto prípade utrpeli nevinní. Neboli to mučitelia, ale mladí odvedenci, ktorí mali tú hrôzostrašnú smolu, že ich namiesto k armáde privelili k ÁVH. Medzi obeťami bol aj budapeštiansky tajomník strany, človek s uznávanou morálnou povesťou, veterán španielskej občianskej vojny i francúzskeho hnutia odporu, protivník Rákosiho a Nagyov osobný priateľ.

Tridsiateho októbra zasadlo aj sovietske politbyro. Maršál Žukov síce novinárom povedal, že „situácia v Maďarsku sa zlepšila, vytvorila sa vláda, ktorá má našu dôveru“. No už deň potom padlo na zasadaní rozhodnutie Nagyovu vládu zvrhnúť a maďarské povstanie rozdrviť. Stalo sa tak ešte pred tým, ako prvého novembra Maďarsko ohlásilo vystúpenie z Varšavskej zmluvy, uzatvorenej len rok predtým, a nasledovalo vzor Rakúska, ktoré sa takisto rok predtým stalo neutrálnym.

Štvrtého novembra zaútočili sovietske tanky plnou silou na Budapešť. Hoci odpor pokračoval takmer ešte mesiac, výsledok bol jasný od prvého dňa. Najdlhšie trvali boje v robotníckych štvrtiach Budapešti, najmä v Csepeli. Oblasti, kde stáli vilky stredných vrstiev, zostali, naopak, prakticky nedotknuté.

János Kádár, ktorý mal byť jednou z kľúčových postáv Nagyovej vlády, ju zradil. Nevrátil sa z návštevy u Sovietov - a neskôr sa zrazu objavil na čele „robotnícko-roľníckej vlády“, ktorá ich údajne pozvala „obnoviť poriadok“. Pritom ešte deň pred návratom sovietskych vojsk odvysielal rozhlas prejav, v ktorom sa hlásil k „národnému hnutiu“.

Nie je nezaujímavé, že konvenčný pohľad obmedzuje trvanie revolúcie na dva týždne od 24. októbra do 4. novembra. Trvalo však takmer do konca decembra, kým Kádárova „robotnícko-roľnícka vláda“ skutočne nadobudla kontrolu nad krajinou. Práve v tomto období sa totiž zjednotili robotnícke rady jednotlivých oblastí, a vyhlásili generálny štrajk. Hoci povstanie už bolo vojensky porazené, politicky bola nová vláda donútená s robotníkmi rokovať a usilovať sa ich aj napriek očividným faktom presvedčiť, že stále sleduje ciele revolúcie.

Za čo, proti čomu?

vyro56-4Čo sa to v Maďarsku v októbri a novembri 1956 vlastne stalo? Propagandisti na oboch stranách železnej opony sa vzácne zhodli: bolo to protikomunistické povstanie, alebo - po sovietsky povedané - kontrarevolúcia. „Oficiálna“ interpretácia je aj dnes rovnako jasná a priamočiara, ibaže tam, kde predtým bolo mínus, dáva znamienko plus. Dáva to zmysel. Veď predsa všade, kde sa dalo, ničili davy povstalcov symboly nenávideného režimu, strhávali červené hviezdy z budov i z vlastných vojenských čapíc, vystrihovali diery do zástav, aby z nich odstránili štátny znak MĽR, a najmä „vešali komunistov“.

Lenže... Krajina nebola rozdelená na komunistov a nekomunistov, nevypukla v nej občianska vojna. Naopak, mnohí komunisti sa na povstaní sami so zbraňou v ruke zúčastnili. Na sovietsku stranu sa nepridal takmer nikto, s výnimkou tých, ktorí bojovali o záchranu holého života - príslušníkov tajnej polície. A komunista stál aj na čele vlády, ktorej boli povstalci ochotní sa podriadiť.

Opíšme si ešte raz abstraktne, čo sa vlastne udialo. Obrovské davy ľudí vystúpia proti diktátorskému režimu. Armáda sa rozpadá alebo prechádza na stranu milícií, „ozbrojeného ľudu“. Kontrolu nad továrňami i celými oblasťami preberajú revolučné výbory a robotnícke rady, ktoré sa napokon organizujú do celoštátnej siete.

Tento opis by znel veľmi povedome Marxovi i Leninovi. Je priam klasickou víziou toho, ako malo vyzerať proletárske povstanie - a s malými obmenami by platil pre Parížsku komúnu i ruskú revolúciu. Práve preto sa neznámy satirik mohol tak ľahko vysmiať oficiálnym tvrdeniam o tom, kto stál za povstaním: „Po krajine sa poneviera desať miliónov kontrarevolucionárov. Bývalí aristokrati, kardináli, generáli a ďalší stúpenci starého režimu šíria v prestrojení za robotníkov a roľníkov propagandu proti našej vlasteneckej vláde a našim ruským priateľom.“

Zostáva však faktom, hlboko ironickým faktom, že táto revolúcia bola namierená proti „socialistickému štátu“. Bola tým namierená aj proti myšlienke socializmu?

V danom čase mnohé vyjadrenia tvrdili opak: „Myslím si, že nikto nechce obnovovať svet aristokratov, bankárov a kapitalistov. Tento svet sa definitívne pominul“ - takto sa napríklad vyslovil Béla Kovács zo Strany maloroľníkov. Podľa Ferenca Farkasa z Národnej roľníckej strany sa zase mali uchovať „zisky a výdobytky socializmu do najväčšej miery, ktorá môže byť užitočná v slobodnej, demokratickej a socialistickej krajine, v súlade s vôľou ľudu.“

Na tom, že väčšina obyvateľov Maďarska si návrat „kapitalistov a veľkostatkárov“ neželala, sa zhodli mnohí pozorovatelia udalostí. A ako sme už spomenuli, riadenie tovární a podnikov preberali robotnícke rady, presne v súlade s klasickou predstavou o „robotníckej samospráve“, ba v súlade s pôvodnou myšlienkou „sovietov“.

Uťatá vetva dejín

Lenže to všetko mohol byť iba klam a mam. Maďarská revolúcia roku 1956 netrvala ani dva týždne. Pri pohľade do dejín ľahko zistíme, že to, kam skutočne podobné udalosti vedú, sa dá reálne zistiť až po niekoľkých rokoch. To, čo si na začiatku väčšina neželá, sa poľahky môže stať skutočnosťou. Koniec koncov, podľa prieskumov verejnej mienky z onej doby si predsa obnovu kapitalizmu neželala ani väčšina obyvateľov Česko-Slovenska v roku 1989. A medzi maďarskými revolucionármi bolo dosť takých, ktorí mali celkom iné plány. Maďarský emigrant György Mikes, ktorý pracoval pre stanicu BBC, o októbri 1956 povedal: „Niektorí ľudia vytiahli zo skrýše svoje horthyovské uniformy a začali sa v nich predvádzať... V krátkom období víťaznej revolúcie sa obnovili aj reakčné strany silne zapáchajúce neslávnou minulosťou... Uznávam, že medzi revolucionármi boli reakcionári, ba dokonca fašisti. Takéto živly existujú v každom národe, a keďže maďarská revolúcia zahŕňala celý národ, fašisti museli byť aj medzi povstalcami.“

Sovietsky štát také niečo riskovať nemohol. V genetickej výbave sovietizmu bol princíp sformulovaný kedysi Leninom po porážke kronštadtského povstania. Kronštadskí námorníci, pôvodne radikálni stúpenci boľševikov, sa obrátili proti nim ako proti novým tyranom. Mysleli si - vyhlásil Lenin - že v Rusku môže byť socializmus, ale bez nás. Lenže v Rusku sú možné len dve vlády: boľševická alebo biela. Žiadna tretia možnosť neexistuje - a tak kronštadskí boli „objektívne“ na strane kontrarevolúcie, čo ako si subjektívne mysleli pravý opak. Táto lekcia zaliezla sovietskemu vedeniu pod kožu a to už nikdy neuvažovalo inak.

Maďarsko mohlo začať experimentovať so samosprávnym socializmom dovtedy nevídaného druhu. Mohlo sa stať konvenčnou kapitalistickou demokraciou so sociálnym podtónom podľa rakúskeho vzoru. A mohlo aj dospieť k pravicovej diktatúre typu, ktorý zavládol napríklad v Grécku. Všetky tieto možnosti boli otvorené. Sovietsky vojenský zásah násilím rozhodol inak - a až do súčasnosti nás napokon doviedol práve on.

Michal Polák (Slovo)