V ešte platných učebniciach Literatúra pre 4. ročník gymnázií a stredných škôl (1997) sa síce nachádzajú informácie o literatúre dolnozemských Slovákov, t. j. Slovákov žijúcich v Maďarsku, vo Vojvodine a v Rumunsku, ale doslova len encyklopedické. V Slovenských národných novinách (č. 48/2009) sme už uviedli možnosti práce s básnickým textom Gregora Papučka v štvrtom ročníku strednej školy a teraz na doplnenie k tejto vedúcej osobnosti slovenského literárneho diania v Maďarsku ponúkame niekoľko informácií.
V stredoškolskej učebnici literatúry sú z jeho tvorby totiž uvedené len faktograficky vymenované názvy zbierok básní, kniha veršov pre deti, výber z jeho veršov a kniha ľudových piesní spod Pilíša do polovice 80. rokov 20. storočia. Určite by bolo dobre, keby aspoň študenti gymnázií spoznali bližšie túto osobnosť Slováka žijúceho v Maďarsku, lebo je to nielen v prvom rade popredný básnik, ale pre Slovákov v Maďarsku aj významný verejný činiteľ publicista, prekladateľ, redaktor, zberateľ ľudových piesní a bádateľ histórie (najmä pilíšskych Slovákov). Narodil sa 24. júna 1938 v podpilíšskej obci Mlynky (Pilisszentkereszt). Študoval na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe a diaľkovo vyštudoval slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity ELTE v Budapešti. Pôvodným povolaním bol vojak. Prvé básne písal už na základnej škole. V polovici 70. rokov 20. stor. bol jedným z aktívnych aktérov čulého literárneho života Slovákov v Maďarsku, ktorého významným výstupom bola antológia básnických a prozaických prác pod názvom Výhonky (1978). Od tohto obdobia pravidelne publikoval najmä v Ľudových novinách, ale aj v časopisoch na Slovensku. V týždenníku Slovákov v Maďarsku dlhé roky viedol rubriku pod názvom Škola milovníkov literatúry, ktorej cieľom bolo získavať a vychovávať literárne talenty najmä z radov mládeže. S tým je spojená aj jeho tvorba pre deti. Popritom sa venuje tiež prekladaniu z maďarskej poézie a z tvorby v Maďarsku žijúcich národnostných autorov. Ako aktívny publicista zasa neúnavne obhajuje práva a záujmy Slovákov v Maďarsku.
Podľa viacerých literárnych kritikov svojráznou črtou jeho básnickej tvorby je národnostná problematika. Toto upevňovanie identity domácej Slovače sa pre vonkajšieho pozorovateľa môže zdať už akýmsi nepochopiteľným anachronizmom. Bližšie to vysvetľuje Peter Andruška v knihe venovanej literárnej tvorbe Slovákov z Dolnej zeme: „Zanedbať nemožno ani to, že táto literatúra vzniká v maďarskom prostredí, v ktorom je otázka národného povedomia (vlasteneckého cítenia) výraznejšia aj v súčasnosti ako napríklad na Slovensku...”
V centre Papučkovho poetického videnia sveta je najmä jeho rodný Pilíš, ktorý sa aj jeho zásluhou stal najvýraznejším symbolom Slovákov v Maďarsku. Básnická tvorba tak vyrastá z pevných koreňov, ku ktorým prináša nové básnické výhonky. Na ne však paradoxne pôsobia verše o odumieraní slovenských slov. Spolu s ďalšími príslušníkmi tvorivej inteligencie čoraz ochabnutejšej Slovače si kladie aj otázku, pre koho vlastne písať v Maďarsku po slovensky. Už aj preto treba poskytnúť mladým ľuďom v rámci stredoškolského literárneho vzdelávania viacej informácií o tvorbe Gregora Papučka.
Pokúsme sa preto aspoň čiastočne vstúpiť do básnickej tvorby Gregora Papučka niekoľkými interpretačnými sondami. Poézia tohto autora aj napriek existencii zrodu za humnami Slovenska je obsahovou a výrazovou konšteláciou slovenská. Poetický výraz modeluje z genetického prazákladu spojeného pupočnou šnúrou so slovenskými predkami, ale bez toho, aby popierala istý medzinárodný rozmer vychádzajúci z koreňov európskej kultúry. Vyviera totiž z dejinných mytologických prítokov gréckych, ale i egyptských, orientálnych, a samozrejme kresťanských vôd so silnými rozprávkovými motívmi, čím takáto poézia získava nádych istej romantickosti. Núti to položiť si otázku, prečo v poézii tohto autora hrajú svojskú úlohu aj romantické prvky, najmä v obranných snahách slovenskej identity na území Maďarska. Pre ľudí žijúcich na tomto kúsku svetového priestoru má mimoriadne veľký význam napájanie sa z rodných koreňov, aby nedošlo k asimilácii tam žijúcich Slovákov. Tento zamotaný gordický uzol, ukotvený na kotve v cudzom prístave, chce Papuček rozťať svojím poetickým výrazom plným slovenskosti napríklad v básni Naša reč (z básnickej zbierky Pilíšske ozveny, 1982) s príznačným rozpamätaním sa na niekdajšie snahy štúrovcov, samozrejme s pozmeneným obsahom a formou. Takto vytvorený poetický obraz predstavuje v dobrom slova zmysle osvetársku prácu oblečenú v romantickom rúchu v záujme zachovania identity Slovákov v Pilíšskej oblasti Maďarska hlavne prostredníctvom jazyka ako výrazného neodmysliteľného identifikačného znaku tu žijúcich Slovákov. Básnik apeluje na všetkých, ktorí chcú zanevrieť na reč predkov v záujme kohosi záujmov a tak, poeticky povedané, odlupovať pomaly kôru z koreňov slovenskostí. Takáto poézia nadobudla v 70. rokoch 20. storočia nádych nevyhnutnej angažovanosti za humnami Slovenska. V tom čase vo vtedajšom Slovensku prekvitala „spoločenská angažovanosť” poetického slova kropeného vodou naberanou z ideologických prameňov konsolidácie a normalizácie, ktorá ak čosi obraňovala, tak len kohosi v záujme udržania moci. Chýbal jej v mnohých prípadoch prepotrebný ľudský rozmer, ktorý naopak v ideovej rovine nechýbal Papučkovi. V tomto ponímaní možno istý romantický náter i chápať. Napokon v prípade Papučkovej poézie nejde o romantizmus či postromantizmus 19. storočia, ale skôr v daných podmienkach o zdravo pôsobiaci neoromantizmus alebo realistický romantizmus v poslednej štvrtine 20. storočia na poetických lúkach za humnami, kde tiež žije slovenský duch. A to aj zásluhou poeta Gregora Papučka, ktorý v podobe lyrického subjektu je zdravo nahnevaný na všetkých, ktorí chcú v inom prostredí zabudnúť povedané hviezdoslavovsky „...že mojej matky reč je krásota”.
Papučkova poézia je lyrická s istým epickým náterom, čím sa básne stávajú akýmisi miniatúrnymi obrázkami predstavujúcimi život Slováka v regióne štátneho útvaru iného národa. Jeho radosti a starosti sa nevymykajú z rámca každodennosti i slovenského „piľnieho domajšieho”, čiže poeticky rieši všeľudské problémy súvisiace s rozporuplnosťou ľudskej bytosti ako takej. Aj v jeho poézii sa stretávame s večnou témou lásky, ľúbosti medzi mužom a ženou tak v jej pozitívnej, ako i negatívnej konštelácii. A nechýba ani vyjadrenie vzťahu k národu. G. Papuček využíva prostriedky veľmi jasné a zrozumiteľné, lebo pomocou nich má snahu jeho poézia spĺňať osvetu poukázať na krásu slovenského jazyka. Z toho vyplýva príklon k ľudovosti, zemitosti vyvierajúcej z typických prejavov ľudovej slovesnosti. Je to poézia zdanlivo jednoduchá, baladická, mysliaca hlavne na človeka. Z uvedeného vyplýva, že poetické fluidum je výsostne humanistické s príklonom k tradicionalizmu.
V Papučkovej poézii nachádzame aj isté pohrávanie sa so slovami, napr. zaujímavé je žonglovanie v kratučkej básni V Bratislave: „Sedím na Kobyle / dívam sa na Devín / aké je to milé / hľadieť si do dejín”. Na ploche štyroch veršov s minimálnym počtom slov je vyjadrená aforisticky ladená myšlienka zachovania si vzťahu ku koreňom slovenského národa. Vtipným spôsobom je zachytená neodmysliteľná kontinuita človeka, tvorcu, básnika, Slováka žijúceho mimo územia Slovenska, ale súčasne prichádzajúceho načerpať do slovenského prostredia životodarné sily z minulosti národa, z ktorého pochádzajú jeho predkovia. V poetickej rovine sa k nim hlási i spomínaním krížov (v inej básni), ktoré po nich zostali v pilíšskej hline. Obrazne povedané, autor z tej hliny (pralátky, hmoty) modeluje ducha, ducha slovenského upevňujúceho aj mimo územia Slovenska.
