Všetky jeho knižky vychádzajú výlučne na vlastné náklady. Bohaté fotografické ilustrácie pochádzajú zväčša z archívu autora. Prekladmi slovenských historických románov sa R. Fraňo pričinil o lepšie poznanie našich spoločných dejín.
Vo svojej najnovšej publikácii sa autor zameral na najstaršie a najtypickejšie remeslá Pilíšanov. Opisuje prácu vápenkárov, kamenárov, ľudí vyrábajúcich drevené uhlie, rodín, ktoré sa živili zberom a spracovaním lesných plodov a vedľajších produktov lesa. Obyvatelia pilíšskych obcí sa zaoberali aj chovom zvierat a pestovaním obilia či viniča.
„Práca nie je iba činnosťou, ktorú vykonávame vo všedné dni v čase, ktorý je naň vymedzený, lebo priamo alebo nepriamo je našou hlavnou témou aj počas voľného času doma alebo v dišputách v krčme,“ začína svoju publikáciu R. Fraňo. Zmieni sa aj o základných dobre známych porekadlách, ktoré vznikali pri práci, ako napríklad Bez práce nie sú koláče. Ale hlavnou náplňou jeho knihy je opis ľudových remesiel a povolaní a zvečnenie niektorých historiek.
Vápenkárstvo poskytovalo živobytie väčšine Slovákov obývajúcich západné svahy Pilíša. V Santove, Mlynkoch, Číve, Huti a Pilíšskej Čabe až do 20. storočia sa našli vápenkári. Remeslo sa dedilo z otca na syna. Bola to ťažká práca, ale príroda ponúkala k jej vykonávaniu všetko: vápenec aj drevo. Technológia sa ani po stáročiach veľmi nezmenila: vápno pálili v milieroch vykurovaných drevom. Časom sa začalo míňať drevo v lese a bolo ho treba privážať zo vzdialenejších oblastí. Hoci vápno pálili aj v bakonských a bukových horách, pilíšske vápno bolo známe po celom Maďarsku. Vápenkári ho rozvážali až na Dolnú zem: najprv na konskom záprahu, neskôr na nákladnom aute.
Okolie Senváclavu je bohaté na kamene vhodné na stavby. Ich dolovaním sa živili kamenári. Bola to tiež ťažká fyzická práca. Ťažké kamene treba najskôr vyhrabať spod zeme, spracovať a dovážať zákazníkom. Z takýchto kameňov robili základy budov.
V horskom kraji sa ľudia živili lesmi. Boli zdrojom palivového dreva, stavebného materiálu, ale aj potravy: húb ovocia i mäsa. Niektoré rodiny predávali raždie, mach, lesné plody (imelo, šípky, maliny, huby, listy), seno, ale i výrobky z dreva.
R. Fraňo vo svojej publikácii spomína aj tradičné slovenské povolania, ktoré sú bežné na území dnešného Slovenska. „Kolískou drotárov je Veľké Rovné. Chudobnejší drotári opravovali zlomené taniere a misy tak, že ich pripevnili drôtom. Zaplátali, zafľakovali aj hrnce, panvy, kotlíky a vedrá,“ uvádza R. Fraňo v časti o drotároch a dodáva niekoľko historiek, ako napríklad o narodení dieťaťa. „Ak sa narodil v rodine drotára chlapec, priviazali ho na chlebovú lopatu, ktorú niektorá zo žien vysunula oknom von a pri tom odriekala: „Svetom moje, svetom“, aby chlapec už od malička privykol k drotárskemu remeslu.“
Útla publikácia vyšla vo vydavateľstve Thora Bt. v náklade 500 výtlačkov. Veľká škoda, že nie je k nej aspoň slovenské resumé, keď už nie je dvojjazyčná, čo by opodstatnil aj výber témy.
