Podporuje to aj názov tohto vrchu, symbolu pilíšskych Slovákov, ktorého pôvodné meno bolo Pleš, ale aj niekdajší kláštor benediktínov, ktorý tu už r. 1184 opustený chátral, čo sa na základe známych historických udalostí logicky nedá inak vysvetliť, ako predpokladom, že kláštor tu stál už pred obsadením týchto priestorov siedmimi kočovnými kmeňmi z východu. Oni boli príčinou úteku benediktínskych mníchov. Staroslovenský charakter okolia potvrdzuje aj množstvo ďalších zemepisných názvov. Aj samotná dedina Mlynky pôvodne mala meno Pleš, o čom svedčia aj dve mapy (jedna nemecká, druhá latinská). Toto meno si zachovala aj ľudská pamäť. Obyvatelia okolitých slovenských dedín Mlynčanov ešte aj v 18.-19. storočí nazývali Pilíšanmi, čo sa čiastočne zachovalo až podnes. V chotári sa nachádza niekoľko zaujímavých pamätihodností.
Na mieste niekdajšieho benediktínskeho kláštora r. 1184 sa usadili cisterciti. Postupne si ho rozšírili na rozsiahly kláštor s mohutným kostolom, ktorý sa stal strediskom niekdajšej Pilíšskej župy. Za Turkov zmizla nielen dedinka, ale 7. 9. 1541 Turci podpálili aj cisterciánsky kláštor a po páde Ostrihomu dali aj jeho múry rozobrať. Po vyhnaní Turkov ruiny kláštora aj jeho rozsiahly chotár dlhodobo chátral. Prvých sedem rodín tu bolo popísaných až r. 1747 pod titulkom Sub Monte Pilisiensi (Pod vrchom Pilíš). To sa už niekdajší majetok cistercitov dostal do rúk rádu pavlínov. Pavlíni potrebovali ľudí na obrábanie zdivočeného chotára. Získali ich z preľudneného severu - zase Slovákov. Tak vlastne znovu založili dedinu, ba ju aj prekrstili. Na prvej pečiatke stojí text: SANCTA CRUCEM ● 1758. Čiže dedina sa volala Sancta Crux, neskôr Szent Kereszt, čím pavlíni chceli zdôrazniť, že je to ich dedina, keďže oni mali v neďalekom kestúckom chotári kostolík postavený na počesť nájdenia Svätého kríža.
Najväčšou udalosťou toho času tu bezpochyby bolo dostavanie barokového kostola r. 1766. Ešte sem stihnú priviesť nemeckých obyvateľov (asi ¼ celkového počtu obyvateľstva osady) a pomaly prestanú byť majiteľmi dediny, lebo 7. 2. 1786 cisár Jozef II. rád pavlínov zrušil. Pod vplyvom trojnásobnej väčšiny Slovákov Nemci si čoskoro osvojili slovenčinu. Pri návšteve dediny r. 1817 biskup Jozef Wurum zistil, že „...na ulici sa už všetci zhovárajú po slovensky“. Čas ďalej plynul. Mlynčania obrábali polia, pálili vápno, rúbali horu - takmer dve storočia.
Dnes je tretia budova od kostola obecný dom. Typický mlynský viacgeneračný obytný dom z druhej polovice 19. storočia. V ňom sídli národopisná zbierka obce. Pôvodne to bol rodinný dom Jána Mikušíka, miestneho kováča, ktorý zdedil remeslo od svojich predkov. Výstava je inštalovaná v prvých troch izbách. Okrem nábytku (posteľ, skriňa - kasňa, kolíska) a zariadenia sú tu uložené časti odevov (fertuška, sukňa, pruclek, spodná sukňa), ktoré nosili ženy na začiatku 20. storočia, ale sú tu aj časti mužského odevu. Tu sú vystavené aj hudobné nástroje (akordeóny, bubon). V kuchyni a komore je kuchynský riad, náradie a nádoby, ktoré používali hlavne koncom 19. a začiatkom 20. storočia. V zadnej časti budovy je autenticky zariadená kováčska dielňa bývalého majiteľa. Sú tu kováčske náradie, železné výrobky, ba i kováčske mechy s vyhňou. Vystavené exponáty darovali obyvatelia obce.
Prvá národopisná výstava prezentujúca hmotnú ľudovú kultúru obce bola umiestnená v škole. V r. 1997 obecná samospráva zakúpila typický miestny dom, aby v ňom mohla byť zriadená výstava prezentujúca miestny národopis a históriu obce. Hlavnými iniciátormi zriadenia obecného domu boli vtedajší starosta Jozef Havelka, predseda slovenskej samosprávy obce Imrich Fuhl, kurátorka verejnej nadácie Gizela Molnárová a poslanec Jozef Szivek. Obecný dom slávnostne odovzdali 5. júla 1997, pri príležitosti 250. výročia znovuosídlenia obce.
