http://oslovma.hu/index.php/sk/nazory/160-nazory3-nazory3/847-hu-a-chu-chutn-slovensk-ivot-v-maarsku
Sú miesta, na ktorých pracovití ľudia umocňujú absolútne dobro prírody a slovenskí Pilíšania sú toho príkladom. A sú chvíle, kedy sa všetky prírodné a ľudské dobrá spoja do nevídaného telesného a duševného zážitku.
VI. Stretnutie pilíšskych slovenských osád v Huti
Slovenská samospráva v Huti (Pilisszentlélek - dnes mestská časť Ostrihomu) usporiadala 25. augusta 2012 VI. Stretnutie pilíšskych slovenských osád. Na lúke za kostolom a školou sa už v predpoludňajších hodinách zišli účastníci súťaže vo varení perkeltu. Oficiálny program sa začal slávnostnou dvojjazyčnou svätou omšou. V bohatom kultúrnom programe na prírodnom javisku sa potom vystriedali folklórne skupiny pilíšskych slovenských osád. - Toľko správa zo slovenských médií v Maďarsku.
Zachovanie slovenskosti, či maďarskosti alebo asimilácia
nie je otázka zemepisná, ale politicko-kultúrna
Stretnutia som sa zúčastnil už po druhýkrát. Aj teraz to bol výborný zážitok. Po všetkých stránkach. Pre telo i ducha. Ale najprv širšie súvislosti, ktoré sú určené najmä Slovákom v materskej krajine. Často sa uvádza ako príčina asimilácie Slovákov v Maďarsku ich rozptýlenosť po maďarskej krajine. Slováci tam žijú (žili) najmä na juhu, známa je predovšetkým Békešská oblasť pri rumunských hraniciach. Často sa spomína aj v strede (niekdajšej uhorskej) krajiny ležiaci Sarvaš. Len skutoční záujemcovia o tamojší slovenský život vedia, že silná slovenská väčšinová populácia bývala v Níreďháze (Nyíregyháza) na východ od rieky Tisa a v obciach okolo Pešti na ľavom brehu Dunaja. Slovenský bol / je aj južný Novohrad a vrchárske dedinky v Matre, Zemplínskych a Bukových vrchoch pri Miškovci. A silným „slovenským ostrovom“ sú aj pilíšski Slováci v dunajskom ohybe nad Ostrihomom a Vyšehradom, kde sa odohrávalo spomínané stretnutie. Ako protiklad sa uvádza že Maďari na Slovensku obývajú súvislý pás územia popri južnej hranici krajiny. Nesúhlasím s tým! Veď aj slovenské ostrovy v Maďarsku tvoria takisto súvisle obývané slovenské územie. Určite „slovenský pás“ na západe ohraničený Tardošom neďaleko Dunaja, kde začína pilíšsky „slovenský ostrov“, ktorý je Budapešťou napojený na východopeštianskych, novohradských a spomínaných vrchárskych Slovákov až po Nové Mesto pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) východne od Košíc. Najmenej 250 km! A že sú medzi nimi maďarské dediny? A je to na Slovensku inak? Napríklad Palárikovo, Komjatice, Šurany a ďalšie tvoria „slovenský ostrov, zo všetkých strán obklopený maďarskými dedinami. Podobne maďarské dediny východného Slovenska sú oddelené od „súvislého“ maďarského osídlenia čisto slovenskými obcami od Košíc po Bodrog a na juhu nielen po maďarskú hranicu, slovenské dediny ju plynule prekračujú v Zemplínskych vŕškoch. Zachovanie slovenskosti, či maďarskosti alebo asimilácia nie je otázka zemepisná, ale politicko-kultúrna. Slováci v Maďarsku nemali, resp. nemajú možnosť sa k svojmu jazyku a kultúre hlásiť, nemôžu ich pestovať tak ako Maďari na Slovensku. Nie sú tam k tomu, na rozdiel od Slovenska, vytvorené potrebné legislatívne a organizačné podmienky.
Prevažuje maďarčina, ale zato Slováci v Maďarsku ešte žijú
- Vyhráva gastronomická pridaná hodnota
Napriek tomu Slováci v Maďarsku ešte žijú! Dokladom bolo aj spomínané stretnutie v Pilíši. Mnohí naši slovenskí rodáci by boli určite prekvapení a možno sklamaní z prejavov súčasného slovenského života v Maďarsku. Určite sa tam nemáva lesom slovenských vlajok, dvojjazyčná svätá omša neobsahuje slovenskú hymnu. Slovenčina sa ozýva (slovenské sú predovšetkým piesne, ktoré tu znejú, sú prekrásne!), ale určite prevažuje maďarčina. Dalo by sa povedať, že je „rokovacím“ jazykom podujatia. Nečudo! Veď jej rozumejú všetci, okrem mňa a mojej rodiny. Nedivím sa, posledné slovenské školy v Maďarsku zavreli okolo roku 1960. Už 50 rokov sa v jednojazyčných slovenských školách nevychováva „slovenský dorast“, schopný slovensky čítať a písať. Tí, čo to dnes dokážu, sú hodne skoré ročníky narodenia alebo študovali na Slovensku. Prípadne mali či majú osvietených slovenských rodičov, ktorí ich to naučili doma v rodine. Nie je ich veľa. Napriek tomu počet účastníkov stretnutia slovenských osád v Huti sa rátal na niekoľko stovák. A napriek skutočnosti, že ich slovenčina sa stráca s „ubúdajúcim“ vekom (čo mladšie, hovorí horšie, alebo nehovorí slovensky vôbec), hlásia sa k slovenskosti svojich obcí. Prečo je to tak, je hodné vedeckej analýzy. Osobne si myslím, že svoju slovenskosť čoraz viac chápu ako regionálne špecifikum. Povedia si, som Maďar (občan Maďarska) - Slovák. Tak ako na Slovensku obyvateľ okolia Malaciek povie: som Slovák - Záhorák. Možno aj preto obsahom takýchto stretnutí sú čoraz menej programy viazané na slovenský jazyk a čoraz viac sa Slováci v Maďarsku bavia inými zručnosťami. Vyhráva gastronomická pridaná hodnota. Napríklad: šiškový festival, varenie halušiek, robenie vína, či ochutnávka dobrej slivovice.
V Huti sa organizátori tohto roku orientovali na súťaž vo varení perkeltu. Encyklopédie na túto tému píšu: „Pörkölt (perkelt) je vyrobený z mäsa, cibule, sladkej papriky a korenia. Papriky, paradajky alebo paradajkový pretlak, majorán a cesnak sú obyčajné dodatky k základnej receptúre. Toto jedlo je možné pripravovať z bravčového, teľacieho, kuracieho alebo z baraniny. Čím jemnejšie mäso, tým kratšia doba dusenia.“ Pod Pilíšom súťažilo šesť družstiev. Z Kestúca (Kesztölc), Mlynkov (Pilisszentkereszt), Dorogu, Senváclavu (Pilisszentlászló), Moďoróšu (Mogyorósbánya) a domáci. Každý postupoval inak. Prví urobili najprv lečo a v ňom dusili mäso, iní pridali ku klasickému postupu aj huby, ďalší fazuľu a drobky z cesta, jeden z tímov nespravil základ z dusenej cibule, ale začal mäso dusiť len na trošku masti. Výsledok: všetky perkelty boli prudko jedlé! A pre všetkých účastníkov bol k dispozícii perkelt (ja by som povedal, že skôr guľáš) z diviaka, ktorí ešte deň predtým behal po okolitých vŕškoch. Ako som už napísal. Organizátori urobili veľa dobrého pre telo (perkelty a čapované pivo na mieste) i pre ducha (omša a skutočne páčivé spevy a tančeky najmä na slovenskú nôtu).
Láska /aj k slovenskému životu v Maďarsku/ ide cez žalúdok
Nie som prorok, jasnovidec, dokonca ani prognostik. Neviem, ako to dopadne so Slovákmi v Maďarsku. Viem však určite, že ak nepomôže materská krajina, pozitívna zmena v zachovaní slovenskosti nepríde. Záchova je potrebná v dvoch smeroch. Po druhé: v podpore ich hrdosti na slovenské korene! To znamená spojiť naše kapacity s miestnymi slovenskými pri odhaľovaní slovenského podielu, či podielu Slovákov v Maďarsku na uhorskej, či maďarskej histórii. Ich podiel nebol o nič menší ako maďarský. Viesť našich krajanov k prehlbovaniu slovenskej hrdosti, ktorá rešpektuje ich maďarské občianstvo, aj našou masovejšou účasťou na ich podujatiach. Aby sa presvedčili, že nie sme im ľahostajní. Po druhé: v poslovenčovaní prostredia, čo znamená predovšetkým nielen kvalitnú a dostupnú výučbu slovenčiny (či už prostredníctvom maďarského alebo slovenského štátu), ale aj dostupnosť slovenského slova. Aby počuli a videli slovenské slovo. Aby sa mohli porozprávať, čo ako kostrbato, po slovensky.
Často sa hovorí, že láska ide cez žalúdok, verme, že to platí aj pre lásku k slovenskému životu v Maďarsku...
Text: Jozef Schwarz
Foto: Imrich Fuhl
Fotogaléria
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.311168425648807.66458.147596498672668&type=3&l=697fa6d5a2
Z archívu:
Chuť slovenského slova v Maďarsku
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/184-archiv-kultura/457-chu-slovenskeho-slova-v-maarsku
http://hu.fotoalbum.eu/fuhl/a644948/slideshow
V. Stretnutie slovenských pilíšskych osád v Huti
http://www.luno.hu/content/view/11800/56/
