Žena položila na stôl hrniec s horúcou pariacou sa melencovou polievkou, od nepamäti podľa receptov starých mám známou ako zámelkovou.
Melencová polievka dnes nebude s párkami ani s kúskom klobásky, ale s hríbikmi, ktorých omamná lesná vôňa privábila jej muža zo zadnej izby až ku kuchynským dverám skôr než mu stihla, ako zvyčajne, zakričať, nech už ide, obed je hotový. V tom okamihu sa už otvárajú dvere a do kuchyne vstupuje pomalým, ťažkým krokom a trochu i ostýchavo hospodár, lebo nechce, aby ho tu mali za nedočkavého hladoša.
- Máš už navarené? - opýtal sa pokorne, až ponížene úctivo.
- Ale také! - uškrnula sa žena posmešne, zopäla ruky a pritisla ich na mohutné, vyvinuté prsia. - Jaký to máš žalúdek, Jožo, len mi povedz! Hádám len v nem nemáš budík, taký vekker, kerý ti akurátne poví, že tu je čas a treba íst obeduvat? No, povedz mi!
- Ešče aj čil vyzváná hore na kostelnej veži zvon, - vyhováral sa muž ledva čuteľne a len s vypätím síl si sadol k stolu. Vidieť na ňom, že je prenáramne ustatý, že jeho vycivené telo, samá kosť a koža, už neslúži tak, ako by malo.
- No a potom čo je, ked zvoní kostelný zvon!? - zlostne odvrkla žena mužovi. - Ten zvon nevyzváná len tebe, ale každému v celéj dedine a v celém chotári. Mosím ti povedat aj to, čo každý ví, že mnohých statečných ludí ten zvon volá k obedu podaromnici, lebo aj tak nemajú čo do úst. Darmo zasannú za stól, len sliny jím tečú a daleko čuť, jak jím v bruchu cigáni hrajú... Veru, v dnešných časoch je bída preveliká, - zahorekovala žena. - Dneská mnohé rodiny vyšli na psí triccátek, sú také chudobné jak kostelná myš. A tí úbohí bedári, čo robá v téj prevelikéj núdzi? No, povedz, čo móžu robit?! Já ti povím: ništ inšé, len sa haščerá medzi sebú a sa hryzú jako psi z retaze pustení. Šak víš, že hlad je čertu brat.
- Ale né v každéj rodine. Uznaj, že sú aj také famílie, keré majú svój každodenný poránný kus chleba, - strojeným úsmevom dával kontru muž a narovnal si pritom chrbát.
- Uznávám, ale nemysli, že my nemóžeme pannút medzi tých bedárov ubídených, - pridala varovanie žena z vlastných skúseností starostlivej gazdinky. - Jak to takto pójde nadálej, že tolko penazí mosíme vydat na chovu, veru nezadlho aj my sa dočkáme teho, že nebudeme mat ani na seba, ani do seba. A neveril by si, šeckému temuto na vine je pán dochtor. Veru on. Dost sa mi nahučal do hlavy, aby som ti varila len ten najlepší a najvýživnejší pokrm. Aby som kupuvala len velmi fajnové maso, drahé sýry, zrelé ovocí a boh ví čo ešče... Prisámbohu vinovatý je pán dochtor...
- Ale nevyprávaj také somariny! Prečo by bol na vine akurát on?
- Čo to hovoríš - somariny? Kde ty žiješ? - reč nenechala stáť manželka, jej zvýšený hlas prezrádzal, že sa prestáva ovládať. Oheň je na streche, z poludňajšej pohody sa pomaly vyparuje aj vôňa hríbikovej zámelky. Žena znova pripomenula, ako prísne jej lekár prikázal variť manželovi najchutnejšie a najvýživnejšie ľahké jedlá, aby sa čím prv zotavil po smrteľne vážnej operácii žalúdka. Viackrát zdôrazňoval, že iba dobrou a kvalitnou stravou sa môže ako tak uzdraviť. Úplne zdravý však už nemôže byť nikdy. Ironické úškrny na tvári ženy pritom jednostaj sprevádzali jej pripomienky na adresu lekára. Pán doktor totiž o tom už nehovoril, odkiaľ má brať toľko peňazí na mäso, syry, ovocie a na všelijaké iné produkty, ktoré si telo aj samo vyžaduje? Na tieto a iné luxusné potraviny recepty nevypíše, ale bez váhania naordinuje všakovaké a čoraz drahšie lieky, a pritom, ako potvrdzuje prax, tie nestoja ani za fajku močky. Jeden horší ako druhý. Škoda o tom aj hovoriť...
- Jako máme takto žit? - rozhorčila sa žena a jej guráž vydebatovať si všetko, čo ju z hĺbky duše kvári, navidomoči stúpla. - Na toto mi daj odpoveď, ty mudrc!
- Nejako bolo, nejako bude, - pokúšal sa muž zakončiť nepríjemný rozhovor diplomaticky a tichým hlasom, podobne ako hovorcovia v televízii, keď nevedia kam z konopí.
- Máš pravdu, nijako ozaj nebude. Ale to neni šecko jenno, že to nejako či nám zbabre alebo nezbabre život. Len si pomysli, o kolko by nám ostalo vácej ve vačku, keby som nemosela furt behat Tónovi do masárstva...
Zdalo sa, že čo kriticky naladená žena chcela mužovi povedať, už povedala, po chvíľke mlčania však zaútočila aj na mäsiara. Vraj je to podvodník, ktorý neplní presne, čo si zákazníci žiadajú, ale robí, čo sa jemu práve hodí. Aj pred dvoma týždňami daromne mu povedala: Tonko, nože, odmeraj mi tri štvrte kila hovädzieho na polievku. A Tonko čo urobil? Odmeral kilo a sedem dekov. Inokedy si pýtala pol kila z bravčového pliecka a on hodil na váhy tri štvrte kila. Tono vždy meria viacej. A to nielen jej, ale aj iným poctivým zákazníkom. Tomu Tonovi je ľahko, aby ho čert vzal, veď nie on platí za mäso, on iba inkasuje a zákazníci mlčky mrhajú peniaze, bez rozmýšľania platia za väčšie kvantá mäsa, z čoho iba Tono má zisk, iba on sa obohacuje.
-. Nejako bolo, nejako bude, - opakoval muž a cítil sa čoraz horšie a horšie.
- Ale nebude! - vyhŕklo zo ženy a ešte si na posmelenie aj rezko dupla. - Len si pomysli, že jeden jediný obed s masom nás stojí okolo tisíc, ale mnohoráz aj poldruha tisíca forintov. Panenkamária, veru pod tisícku sa to už nedá vygazduvat! A čil rátaj, keby si nebol taký naništ človek, taký denglavý jako si, já by som vedela jeden obed bez masa vygazduvat aj z dvesto-tristo forintov. Veru vedela. Uver mi. A tedy konečne by sme cére mohli kúpit tú šijacú mašinu, aby nevyhadzovala penáze na šatstvo, ale sama si šila. Ved víš, jaká šikovná krajčírka je už z nej. Švadlena prvej klasy! Velmi by jej bola potrebná tá mašina, lebo aj oni, s tými dvoma večne hlannými deckámi šecko prejedá, tým veru od výplaty do výplaty neostane ani jeden díravý groš.
Muž zbledol. Žilnaté, upracované ruky sa mu triasli. Sprvu sa pozeral na ženu nechápavo, akoby ani nevnímal, čo si to vlastne melie dookola. Z pevne zovretých úst na kamennej tvári sa len po dobrej chvíli zmohol na niekoľko slov. Potláčal nimi svoj hnev a usiloval sa zachovať pokojnú myseľ.
- Zuzana Urbanová, kam si sa to len na staré kolená dostala? - odpoveď muž nachádzal v tvári svojej manželky, od zlosti červenej ako pečený rak. - Ty si zabulla na prevelice moc vecí. Snád by si nescela povedat, že si to ani nebola ty, tá švárná čérnooká, veselá dívka, kerú som predvédol pred oltár? Ty si sa celkom, ale na nepoznaní celkom zmenila. Nedodržíš ty už ništ z teho, čo si pri oltári slúbila. Kde je už tá tvoja láska, to pochopení a tá úcta ke mne? No kde? Povedz mi! Prevelice dávno si zabulla aj na ten svadebný slub, že až po hrob vydržíš se mnú nélen v dobrém, ve zdraví, ale aj ve zlém, v chorobe. Už prevelice dávno ta poznajú jako držgroša a čil si už stará chamtivá skupaňa. Tvojím najvyšším komandírom je lakomost a tá u teba nemá dna. Len si spomen, jako som ta nahováral, aj prosil, aby sme mali ešte jenno decko, prevelice by som bol scel k cérke aj synčeka, ale ty si sa ždycky vyhovorila s tým, že decko je drahý špás, čo stojí prenáramne moc penazí.
- Ale ideš ho, klamár jakýsi! To neni precca pravda! - rozhorčene vykríkla žena.
- Ale veruže je, - pokračoval muž aj naďalej pokojným hlasom. - Či sa už nepamatáš, že aj tvojí rodičé ta nahovárali, sceli mat vácej vnúčat? Ale ty né a né! No, ale čo bolo, bolo. Ešče sa ta opýtám aj na to, že prečo varíš na obed už vyše mesáca každý druhý alebo tretí den len zámelky? Prečo, povedz mi! Né pre tú tvoju lakomost?
- Né! - zrúkla manželka. - Šak já do téj polévky ti ždy dám aj jennu viršlu alebo doprajem kúštek klbásky a ked sú, móžu byt aj hríby. Jako aj dneská. To mi mosíš uznat.
- Uznám, prečo by som neuznal? - pokračoval muž. - Ale neboj sa, dlho už nebudem jest ani té tvoje slávné zámelky, - vzápätí muž veľavravne dvihol zrak smerom k stropu a chvíľočku z výrazu jeho tváre bolo možné vyčítať, že sa tu deje niečo tajomného, akoby videl nejaké zjavenie. - Vím, čo hovorím, neboj sa. Pri téj operáciji som videl, že si ma tedy dobre pozrela tá kosatá. A aj ottedy chodí ke mne skoro každú noc. Ked pes zaskučí, já som si už istý, že o chvílku vrznú dvere a v tých dverách sa objaví kosatá. Aj to vím, že chvílku nehybne bude v ních stát a bude sa pozírat na mna jako kupec, kerý na rínku šacuje, či konečne našel takú dojnicu alebo kona, čo akurát hledá. Každý, na keho toto ráz príde, ví, že takéto sa nestáva len tak, bez príčiny, alebo len tak ze zábavy. Já sa mojej prevelice čunnéj náštevníčky preto ždy úctivo opýtám, či sa mám už pobrat a íst s nú. Já precca nikemu som neni ništ dĺžný a som na bárjakú cestu už prichystaný. Ale smrtka mi zatál nikdy ništ nepovedala, furt sa len tvárí, jako keby ma ani nečula. Potom pristúpi k posteli, dotkne sa mójho pleca a o chvílku potichu, jak došla, tak sa aj vytratí ven z izby. Na začátku som sa jéj nebál, ale hamba-nehamba, čil sa už bojím, lebo ze dna na den ma sily precca len opúščajú. Neboj sa, pre mna, to jest pre tvójho volakedy miluvaného muža nebudeš už dlho odnášat penáze masárovi. Toto si dobre zapamataj!
Žena sa strhla. Nečakala, že sa reči pri obede o drahote tak citlivo dotknú manžela a obrátia proti nej. Úporne hľadala v myšlienkach slová ako to zahovoriť a udobriť si svojho chlapa, hoci necíti vinu, veď zo všetkých strán dnes počuť: Šporuj! Šporuj! Šporuj!
- Jožo, preboha! Šak já nescem tvoju smrt, - začala sa vyhovárať. - Pozri sa, já som hovorila len o tem, že tvój kost s masom, na kerý sme si zvykli, ide veru stále do vaččej kopy penazí. Vyrátala som, lebo prečo by som nebola vyrátala, že na chovu vydáme ročne vyše pól milióna. Ale pravda je, v tem sú aj frištuky aj večere. Je to už aj na nás prevelice moc. A čil, ked vyrátám, že za desat rokov kolko vyplatíme len na kost, tak, ani neuveríš, bude to celých pet miliónov. Je to proti Bohu! Neuveríš, ale je to tak. Aj dneská ráno som kúpila len pár dekov dijétnéj salámy, kerej sa ti nékedy tak zažádá. A neuveríš mi, že za tú trolilinku salámy, čo ani neni čisté maso a aj kočke by bola len na okoštuvaní, som tam nechála stoosemdesát forintov! Tí v tem sklepe nemajú ani kožu na papuli. Že sa nehambá!
- Ty šanuješ ode mna už aj tú trošku salámy? - znezrady zdvihol aj muž hlas. - Pomály šanuješ aj chléb, čo si nékedy odkrojím. Šanuješ, lebo som už naništ človek, lebo už nevládzem robit a je už načase hodit ma do téj hlbokéj jamy. Dobre vím, že já pri stole už zavadzám... Ale ty si už celkom zabulla, že čo som sa já v živote nadrel...
Muž sa na chvíľku odmlčal. Oči sa mu zarosili a triasol sa na celom tele. Cítil sa veľmi slabý, zraniteľný, celkom na pokraji síl. Hlava mu odkväcla a klesala čoraz nižšie. Cez slzy uprene civel do prázdneho taniera, čo sa pred ním pomaly strácal v hlbokej, čiernej tme.
- Čobych zabulla! Nezabulla, - vyhŕklo zo ženy a z jej vypúlených očí len tak sršali blesky hnevu a rozhorčenia. - Já nehovorím, že si sa v živote dost nenamordoval. To nikto nemóže povedat. Bol si usilovný jak včela, ale čil si... Ale nehajme to tak... Daj sem tanírek, naberem ti polévky, pokál je horúcá...
Mužom však ani jej pekné slová, ani dráždivá vôňa čerstvých hríbikov nepohli. Ostal sedieť ako keď vošiel, kým sa žena miesto modlitby neosopila na neho s karhavou kázňou o drahej žranici. Sprvu odpovedal, ale odrazu zmĺkol, stratil záujem, ani čoby ho už aj hlad prešiel.
- No, daj už ten tanírek! - strácala nervy čoraz zlostnejšia žena. - Či sa ti už nelúbá ani moje chutné zámelky? Hádam som ta len nedourážala? Povedz už volačo!
Neprišla žiadna odpoveď. Zuzana Urbanová až v nasledujúcej chvíli, keď sa obrátila od šporáka k prestretému stolu, zdesene vypleštila oči na muža, ktorý tu sedel nehybne a mal hlboko sklonenú hlavu na prsiach.
V tom hrobovom tichu letného poludnia ešte doznieval, ale akosi smutnejšie, hlahol posledných úderov kostolného zvona. Daromne bol čas obeda. Zámelky ostali na studenom šporáku chladnúť tentoraz nedojedené...
.
.
.
.
.
....................................................................................................................................
