(Ladislavovi Tomáškovi)
Nečakane mu píše staršia sestra, zistil ešte vo dverách. Čo sa deje? Bez vážnejšej príčiny mu predsa nikdy ani len pohľadnicu neposlala. Prvé, čo ho napadlo, že mu akiste posiela pozdrav k blížiacim sa šesťdesiatym piatym narodeninám. Ale tie predsa bude mať až o tri týždne! Nie, nie. Sestrička má naisto niečo iné za lubom.
„Drahý braček! Prosím Ťa o pomoc,“ čítal list už za kuchynským stolom. „Vieš, že sme sa dali na chov ošípaných a tri svine sú už teraz ťažšie než je určený limit. Nie a nie ich predať, nikto ich nechce kúpiť. Veď sám vieš, že masť a mastné výrobky sú pre mnohých často i prehnane postrachom. U nás ale po večeroch mastíme nielen karty, a tak teda zakáľať budeme, aj keby sme to museli urobiť my sami. Ak môžeš, príď a pomôž nám. Keby sa otec bol dožil, on by nás určite podržal: na svitaní zaklať brava, zakúriť pod kotlom, brava obariť a opáliť, to bolo jeho. Ani s mamou nemôžeme rátať, veď dobre vieš, že je veľmi chorá, v nemocnici... Nuž, mysleli sme aj na Teba, na Tvoju pomocnú ruku, veď zakáľačka je predsa len zakáľačka. Teda aj nevšedná rodinná udalosť... A neobávaj sa, aj zakáľača už máme, sľúbil sa mäsiar Janko, šikovný a veselý mládenec, čo i pri robote má vždy naporúdzi huncútstvo... Čakáme Ťa, neobanuješ!“
Vonku sa už rozvidnieva. Tíšinu v spálni pretne ostrý zvuk budíka. Jozef Pokorád sa prehodí na druhý bok a ďalej nerušene rovnomerne dýcha.
- Jožko, preboha, zmeškáš! - potriasa spiacim chlapom pozorná manželka.
Mužovi sa sníva o otcovi. Je tuhá zima, dvor pokrýva hrubá vrstva snehu. Vidí ho pri veľkom koryte z topoľového pňa, práve obára vriacou vodou veličizného brava, ktorého najprv pichol dlhým ostrým nožom do srdca, no teraz už vedno so starým otcom ho pomocou dvoch reťazí obracajú v horúcej vode. On sa už medzitým presunie k horiacej slame, pripravený pokryť ňou viac než dobre vykŕmenú sviňu, aby ju zbavil zvyškov srsti, čo ešte prípadne ostala aj po pekelne horúcej zabíjačkovej oblievačke. Cíti, ako mu ohník príjemne zohrieva zimou skľavené prsty na rukách a vracia farbu do vymrznutej tváre. Z ohňa sa potom pred ním odrazu vynorí obraz čistej ošípanej, visiacej už na hákoch dolu hlavou a otec, známy majster dedinských zakáľačiek, sa práve púšťa do jej rozoberania. Keď porcuje čerstvú bravčovinku, má okolo seba plný dvor divákov...
Pekný sen sa však rozplynie ako dym, jeho sluch čoraz zreteľnejšie vníma už iba manželkine zdravo mastné hromženie, nesporný znak návratu do reality.
Jozef Pokorád, pravdaže, zmeškal a mrzutý sa vyhováral na raple budíka. Z tých troch prekŕmených a už krvi zbavených ošípaných dve ležali vystreté na doskách, kde osvedčeným propán-butánom a klampiarskou lampou dokončia ich očistu. Jedna bola ešte v koryte, v horúcej vode. Mäsiar Janko, spokojný profesionál, si teraz zaslúžene, ako inak, dopraje štamperlík domácej pálenky. Pochváli a keď núkajú, spolu s ostatnými dobrými pomocníkmi neodmietne ani do druhej nohy. Udobrí sa aj s krásavicou Zuzkou od druhých susedov, čo sa ohlásila na zakáľačku zo zvedavosti a ktorá ešte nepoznala Jankove žartíky a naletela. Zobudili ju, keď kohút zakikiríkal, nech sa rýchlo dá do poriadku a ujme sa vlády, veď ju práve zvolili za Miss zakáľačky. Figliar Janko ju slávnostne dekoroval stužkou pri koryte, v ktorom ležala pred dobrou chvíľou obarená sviňa, tretia obeť zabíjačky. Než začnú, hneď po nároku na štamperlík, úlohou Zuzky je vyloviť si sponzorovaný zlatý prsteň, ktorý „padol“ do dreveného koryta. Ešte napoly spiaca krásavica poslušne šmátrala a šmátrala v dosť horúcej zakalenej vode - a prsteňa nikde. Tá nenásytná sviňa ho musela zhltnúť! Treba nastaviť prstenník, ako jej to názorne ukázal Janko. Zuzka sa ani nenazdala a jej vztýčený prst posúvaný na dne koryta mäsiarovou rukou zrazu vnikol do niečoho mäkkého.
- Sláva, máme! - zvolal figliar, pomohol oťapenej dievčine vytiahnuť ruku z koryta a ukázať čudnú korisť okolostojacim. Zapáchajúci prstenník vyvolal búrlivý smiech. Jasné, dievčina strčila prst do dierky, ktorú majú živé stvorenia v zadku.
Zuzka prejavila zmysel pre humor. Nijaká urážka, ani šerpu ako Miss zakáľačky nevrátila. Všetci uznali, že je ozaj pekná, sexi baba a mimoriadne sympatická.
Janko si aj s Jozefom Pokorádom dobre rozumie. Muž podľa jeho pokynov, ako vždy, aj teraz vykonal spoľahlivo, čo bolo treba. Aj sestra sa mu nápadne veľa venovala, jej starostlivosť cítil po celý deň, najmä keď mu ponúkala krištáľovo čistú a ohnivú slivovicou, ktorou nepohrdol.
Po očistení a dôkladnom umytí všetkých troch ošípaných sestra nariadila raňajkovať.
Raňajky - akože ináč? - boli tradičné: krv opražená na cibuľke. Pravda, komu toto - mimochodom, mnohými snobmi opovrhované jedlo - nebolo po chuti, mal na výber aj z dávnejšie zhotovených zásob dobre vyúdených domácich štipľavých klobás a chrumkavých oškvarkov. Tieto dobroty, pochopiteľne, zapíjali nápojom bohov, znamenitým domácim bielym i červeným vínom, chýrnym produktom viníc z chotára rodnej dediny Jozefa Pokoráda. Ten sa až tu, pri stole, stihol rozhliadnuť po účastníkoch zakáľačky. Okrem švagra a synovca raňajkoval v spoločnosti mäsiara Janka a prekrásnej Zuzky od druhých susedov, ktorú poznal takmer od jej narodenia, a pri stole sedeli ďalší traja veselí, azda už aj mierne podpití mládenci. Prezrádzalo to ich hlučné správanie sa pri stole. Jedli rýchlo, priam chvatne, napchávali sa sťa po pôste, pritom často vrhali zvedavé pohľady na muža z hlavného mesta, premeriavali si ho očami a priateľsky sa naňho usmievali. Naostatok, pri predstavovaní sa vysvitlo, že sú vlastne zo strany synovcovej manželky rodina a po ďalších pohárikoch vína vyšlo najavo aj to, že za prácu im sľúbili pol brava.
V letnej kuchynke sa začalo spracovanie odrezkov z rozporcovaných prasiat.
- To všetko pôjde do klobás! - rozhodla synovcova manželka.
- Alebo skôr na salámy, - dodal švagor. - Pre tú sa ľudia jašia, kupujú do zásoby ako cukor po zlacnení.
- Ani šunka by nebola na zahodenie, - pridala sestra svoj nápad a zahľadela sa do bratovej tváre.
- Veruže nie, - pritakal Jozef Pokorád.
Napriek tomu, že nebolo ešte ani poludnie, ako prvý sa podgurážil švagor. Bolo o ňom známe, že keď prekročí mieru, vystrája, je protivný, hľadá zámienky na zvady, do každého, a najmä do žien, nepríjemne zabŕda. Na dvore naštartoval motorku a s burácajúcim motorom by bol raketovou rýchlosťou vyletel do sveta, nebyť zatvorenej brány. Našťastie však bola. V okamihu pribehli k nemu chlapi z letnej kuchynky.
- Čo je to za gazdinú, čo nemá v dome schladené pivo? - vrieskal švagor rozhorčene. - Čo je to, keď si človek nemôže dať ani pivo s pálenkou? Hé? Kvôli tomu má ísť do krčmy, či čo?
Švagor len po dlhočiznom upokojovaní sa dal presvedčiť, aby sa vzdal úmyslu ísť do krčmy na pivo. Uchlácholili ho prísľubom, že kým si trošku odpočinie, poriadne vychladené pivo ho už bude čakať pri šezlóne.
V kuchynke bolo už poriadne teplo, ale nikto na obed ani len nepomyslel. Veď kto chcel, mohol jesť už zo zabíjačkových jedál, ale zasadnúť si za stôl nikto nechcel. Postojačky si sem-tam zobli z vyložených dobrôt. Každý sa činil ako sa na fachmanov patrí. Muži triedili a mleli mäso do klobás, krájali slaninu na oškvarky. Ženy sa starali o čistotu, strážili dva veľké kotle na dvore, v ktorých sa varili hlavy, paprčky a niektoré vnútornosti do tlačenky, varili huspeninu a ryžu do domácich jaterníc a najmä do široko-ďaleko známych krvavničiek.
Ako druhý z roboty vypadol synovec. Neboli ešte ani dve hodiny, keď sa najskôr ošíval, naostatok však chlapsky priznal, že je prenáramne ustatý a zdvorilo žiadal o prepáčenie, že si musí trošku oddýchnuť. Na počudovanie pridal sa k nemu aj mladý mäsiar, večne čulý Janko. Pri odchode každého ubezpečoval, že si ako špecialista splnil svoje, očami ešte zagánil smerom k Miss zakáľačky, ktorá ostala v obkolesení rozjarených mládencov, ale navidomoči jemu adresovala víťazný úsmev na rozlúčku.
Jozef Pokorád lišiacky usúdil, že po lukulských hodoch z najčerstvejších produktov zo štedro vykŕmených ošípaných dozrel čas, aby prevzal velenie nad ďalším pokračovaním zakáľačky. Traja mladíci, ktorí sa hneď po jeho príchode presvedčili, že ten pán z hlavného mesta je skúsený zakáľač, striehli na každé jeho slovo. Vďaka tomu urobili všetko tak, ako im povedal. Elektrickým mlynkom pomleli mäso a potom im mašinka poslúžila pri plnení podľa domácich receptov pripravenej masy. Raz-dva porobili klobásy, salámy, ba aj dvojaké, čierne a biele hurky, ako oni nazývali jaternice. Ostalo už iba pridať správne množstvo korenia a naplniť tlačenky, ale to už braček ponechal na zodpovednosť sestry, keby schybil, na jeho hlavu by sa sypali slová nespokojnosti budúcich konzumentov.
Keď teplý večer sadol na dvor, v kuchynke bolo už všetko porobené. Nie div, že sem viedla prvá cesta švagra, len čo sa zobudil. Vyschnuté hrdlo prahlo po čerstvo schladenom pive. Spokojnosť prezrádzal jeho blažený úsmev na tvári.
Dajako veľkú chuť do jedla pri podávaní večere neprejavil nikto. Všetci boli dosť umorení na to, aby ich viac lákala posteľ ako zabíjačkové pochúťky. Aj keď tie nemali chyby, boli chutné, radosť bola čo i len pozrieť na ne. Zabíjačková polievka s knedličkami z bravčovej pečene, plnená kapusta, čerstvá pečená klobása a jaterničky. Každý iba koštoval, každý sa v jedle iba trochu porýpal. Niečo sa predsa v takýto čas, v čase zabíjačkových hodov, patrí jesť, aspoň ochutnávať. Nuž teda jedli, ochutnávali.
Ihneď po večeri odišla kráska Zuzka, domov sa pobrali aj traja mladíci a rozlúčil sa aj čoraz viac ukonaný švagor. V kuchyni ostal iba Jozef Pokorád so sestrou. Pri stole sedeli oproti sebe. Akoby sa boli dopredu dohovorili, braček ako hosť začal pomaly, ťahavo spievať: „Bola jedna preneščasná hodina, / kerú si ma, má mamenko, zrodila, / mohla si ma, má mamenko, utopiť, utopiť, / ej, jako já čil za vojáčka mosím ísť...”
Sestrine oči sa zarosili, len - len že neprepukla v plač:
- Myslíš na otca, že? Bola to jeho najobľúbenejšia pesnička.
Muž pokračoval: „Ked už došel do peščanskej kasárni, / vítali ho vojenskí oficíri, / vítaj, vítaj, preneščasný vojáčku, vojáčku, / hej, pripneme ti na lavý bok šabličku...”
Sestra sa už potichu rozplakala, slzy jej tiekli po tvári.
- Zomrel už dávno, je tomu už šesť rokov. Prečo nemôžeš naňho zabudnúť a upokojiť sa? - pýtala sa brata.
Muž neodpovedal, len spieval ďalej: „Jak mu šablu na lavý bok pripali...”
Sestra sa pridala, spievali spolu: „Jeho oči horké slzy zaléli...”
Pieseň, a nie menej i ohnivá slivovica, pohli mužovou dušou. Cítil, že stoj čo stoj musí ísť k otcovmu hrobu.
- Poďme do cmitera, - navrhol sestre.
- Bojím sa, - utierala si žena zaslzenú tvár.
- Čo tu smútite? - objavil sa vo dverách synovec s rozveselenou tvárou. - Radšej si zaspievajme tú, že: „Masár, masár, masárečku, / nezabi tú jalovičku...”
- Choď do riti! - vstal muž od stola a pohol sa k dverám. Pred nimi sa náhle zastavil a nečakane zaútočil:
- Radšej mi vysvetli, si predsa straník a miestny politik, prečo je to, že každý vykorisťuje iba tých úbohých sedliakov?. Sedliak u nás ešte nie je bohatý, ale už honosne nazývaný farmár, je nútený za haliere predať dopestované ovocie, zeleninu alebo aj mäso. Často ani za haliere nie. Každý sa naňho vykašle. Na toto mi daj odpoveď, ty mudrc!
- Prečo, neviem, - poddal sa synovec. - Iba to je každému jasné, že to bolo a ostáva veľmi zložité.
- Hovno veľké zložité! Vy, politici, ste presrali celé poľnohospodárstvo s tou vašou nedočkavou a chamtivou privatizáciou. Mnohí z toho bohatnú, iba tí nie, ktorí obrábajú pôdu alebo vyrábajú mäso, - rozhorčuje sa sklamaný muž.
- Vravím, že je to zložité, - vzdoruje synovec.
- Vy, politici, pojebte si celý váš režim, celú krajinu! - mávol hosť rukou a náhle vyšiel von.
Bol už tmavý večer. Jozef Pokorád cestou na autobusovú stanicu ešte stihol zájsť do cintorína. Pobozkal mramorový náhrobný kameň s otcovým menom.
- Odpočívaj v pokoji! - zašepkal a zdvihol zrak na mesiačik, čo svietil rovno na miesto otcovho večného odpočinku.
Keď prišiel domov, bola už neskorá noc. Manželka však bola hore, sedela pred televízorom.
- Aká bola zakáľačka? A čo výslužka?- úprimne sa zaujímala. Bola by si aspoň trochu pochutila.
- Á, nič zvláštne. Vlastne, že sme uťahaní ako kone, bolo čo robiť, - odpovedal bez toho, že by sa bol pozrel na manželku.. - A, musím sa ti priznať, na výslužku som celkom zabudol.
- Ožran, zasa si ako sviňa nacicaný! - mávla žena rukou. - Lepšie bude, ak sa vyspíš, - povedala opovržlivo a vyšla z obývačky.
Muž počul, ako v spálni zaklapla zámka. Ihneď mu došlo, že manželka sa zamkla.
- Vraj ožran, dokonca sviňa nacicaná, - hundral si popod nos a začal sa vyzliekať.
Bez pyžamy si ľahol v obývačke na gauč. Cez okno videl, ako si ho prezerá zvedavý mesiac. Bol v splne a celú izbu zalial svojím jasom a aj jeho polonahé telo bez zábran prikryl modrastou, studenou žiarou.
