Významný dokument Slovákov v Maďarsku

Zamlčaný protipól

V roku 1989, niekoľko mesiacov pred zmenou spoločenského zriadenia, sa skupinke príslušníkov slovenskej tvorivej inteligencie v Maďarsku v dovtedy nevídanej miere podarilo obrátiť pozornosť domácej a zahraničnej verejnosti na problémy našej Slovače.

Vďaka signatárom protestného otvoreného listu Zamlčaný protipól sa dostali na povrch dlho tabuizované témy, bytostné otázky Slovákov v Maďarsku. Začalo sa konečne hovoriť a písať o reálnych potrebách našej národnosti, o nutnosti presadzovania demokratických princípov a praktík v menšinovom verejnom živote, no a v neposlednom rade o (odvtedy veľa diskutovanej) reciprocite. Ak sa raz vydá zbierka najdôležitejších publicistických príspevkov uplynulých desaťročí, Zamlčaný protipól v nej bude dozaista znamenať pevný východiskový bod, ktorý ani jeho najtvrdší kritici nijako nemôžu obísť.

X X X

Člen predsedníctva, predseda Masovokomunikačného výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM) Gregor Papuček, tajomník Literárnej sekcie DZSM Štefan Kraslán, predseda Literárnej sekcie, šéfredaktor časopisu SME Alexander Kormoš, predseda Prírodovednej sekcie DZSM Alexander Zderka a redaktor týždenníka Ľudové noviny a časopisu SME Imrich Fuhl svoj otvorený list uverejnili pôvodne v našom týždenníku (Ľudové noviny, č. 23 / 1989). Zamlčaný protipól neskôr vyšiel v plnom znení aj v maďarčine, nemčine a angličtine a dodnes je jeden z najčastejšie citovaných prameňov pri spracúvaní najnovšej histórie Slovákov v Maďarsku.

Signatári otvoreného listu veľmi ostro vystúpili proti tendenčnému, nepravdivému, Československo osočujúcemu programu televíznej relácie Alajosa Chrudináka Panoráma, odvysielanej pod názvom Maďarský národnostný osud. Autori svoj príspevok zaslali nielen šéfredaktorovi Maďarskej televízie A. Chrudinákovi, ale aj predsedovi Maďarskej televízie Gy. Bereczkému, štátnemu ministrovi, členovi Predsedníctva ÚV MSRS I. Pozsgaymu, predsedovi Národného zhromaždenia MĽR M. Szűrösovi a šéfredaktorom ústredných denníkov Népszabadság a Magyar Nemzet.

Prvé reakcie na počin „našich nespratníkov“ snáď najvýstižnejšie charakterizujú slová A. Kormoša: „Príznačné je pre maďarské médiá, že v televízii ukázali mená signatárov Zamlčaného protipólu s deprimujúcim komentárom, ale z obsahu dokumentu neukázali divákom nič. Prečo? Lebo v tom dokumente pre jeho signatárov nebolo nič deprimujúce.“

Iniciátor otvoreného listu G. Papuček nato spomína takto: „Boli sme ohúrení jednostrannosťou, nespravodlivosťou a drzosťou programu Panoráma. Rozoslali sme svoj protest na rôzne miesta, ale napríklad ústredný denník Népszabadság na náš list ani neodpovedal. Ďalší denník Magyar Nemzet zareagoval, vyslal k nám svojho novinára Dénesa D. Istvána, ale list - tak ako sme im ho poslali - uverejniť nechcel, namiesto toho urobil s nami rozhovory, ale ani náhodou neakceptoval našu žiadosť, aby sa aspoň opieral aj o náš dokument. Keď náš list vyšiel v Ľudových novinách, ihneď ho prevzal na Slovensku Literárny týždenník, potom aj časopis Výber zo svetovej a československej tlače. Zamlčaný protipól v maďarčine vyšiel v plnom znení až v nasledujúcom roku (1990) v Segedíne, v historicko-vednom časopise AETAS.“

http://www.dtic.mil/cgi-bin/GetTRDoc?AD=ADA345075&Location=U2&doc=GetTRDoc.pdf

Zamlčaný protipól

Ohlas na reláciu Maďarskej televízie Panoráma

Ohlas na reláciu Panoráma odvysielanú na I. programe Maďarskej televízie 3. apríla 1989, ktorá sa zaoberala osudom príslušníkov maďarskej národnosti na Slovensku. Autori zaslali tento svoj príspevok ako otvorený list šéfredaktorovi Maďarskej televízie A. Chrudinákovi, predsedovi Maďarskej socialistickej robotníckej strany I. Pozsgaymu, predsedovi Národného zhromaždenia MĽR M. Szűrösovi a šéfredaktorom ústredných denníkov Népszabadság a Magyar Nemzet.

Vážený pán Chrudinák!

My, v Maďarsku žijúci Slováci, sme s veľkým záujmom sledovali Váš program, vysielaný 3. apríla 1989 v relácii Panoráma pod názvom „Československo. Osud maďarskej národnosti“. A pravdepodobne nielen my. Veď zrýchlený priebeh udalostí vo východnej Európe sleduje celý svet s čoraz väčším záujmom. Zvlášť my, tunajší Slováci. Už aj preto, lebo maďarská menšina na Slovensku z určitého hľadiska je chtiac-nechtiac naším zrkadlom: Oni žijú na Slovensku a sú Maďari, my žijeme v Maďarsku a sme Slováci. Oni žijú na Slovensku preto, lebo štátne hranice sa tiahnu južnejšie od ich územia a my žijeme v Maďarsku preto, lebo štátne hranice sa tiahnu severnejšie od nás. Z tohto hľadiska sme rovnakí. A podobáme sa aj tým, že Maďarovi na Slovensku siahajú nohy po zem presne tak, ako v Maďarsku Slovákovi. I keď u nás sa zrodili osobitné teórie o tom, že nie sme rovnaké národnosti, lebo vraj „ich opustila vlasť zmenou hraníc, ocitli sa v zahraničí zostávajúc vo svojich sídlach, kým my sme sa z vlastnej vôle presťahovali do našich dnešných bydlísk, poddávajúc sa tak dobrovoľnej asimilácii! Len jedno nechápeme: odkiaľ sme sa to vysťahovali a kam sme sa to nasťahovali, veď sa to stalo ešte v rámci jednej a tej istej krajiny!? O tom ani nehovoriac, aké odlišné privilégiá môže znamenať dnes, koncom 20. storočia skutočnosť, že maďarské masy „príchodom do vlasti“, alebo neskôr, útekom pred Turkami, sa dostali do oblasti slovenského etnika, zatiaľ čo my, Slováci, zostávajúc vo svojich sídlach, alebo práve v dôsledku preľudnenia, vyplývajúceho z vyššie uvedených príčin a úteku pred hladom sme dospeli tam, kde podnes žijeme?! Jedno je isté, my neuznávame také teórie, na základe ktorých by sme boli „oprávnenejšie“ asimilovateľní ako maďarská menšina na Slovensku. Ani jedna menšina nemôže mať predurčený osud asimilácie.

Za uplynulých 40 rokov sa u nás sotva stalo niečo, čo by bolo hatilo, alebo hoci len trošku spomaľovalo asimiláciu slovenskej národnosti. Zašli sme už tak ďaleko, až máme obavy, že túto vážnu chybu čoskoro nebude možné napraviť. “Avšak náš zánik - podľa povahy politických spojených nádob - neprispeje k dobrému pocitu Maďarov na Slovensku“ (László Dobos, Magyar Ifjúság, č. 9/1989).

K vášmu vysielaniu máme výhrady, keďže:

a) objektívne podporuje asimiláciu oboch spomínaných národností;

b) je krajne naivný, keď hovorí o polarite tak, že si jeden z pólov (v Maďarsku žijúcich Slovákov) vôbec nevšíma. Ale veď severný pól sa bez južného nedá definovať! V porovnávaní s čím je severný pól severným, ak nejestvuje jeho protiklad: pól južný?

c) každej strane škodí: maďarskej väčšine, maďarskej menšine na Slovensku, ale aj nám, Slovákom v Maďarsku;

d) ešte viac dezinformuje tú časť širokej maďarskej verejnosti, ktorá prax maďarskej národnostnej politiky, nech je to hocijako divné, pozná takmer iba z neopodstatnených prejavov Otta Habsburga.

Súhlasíme s tým, že „nadišiel čas, aby sme sa poučili z chýb minulosti, z histórie - a aby sme konali!“ Ale takto?

V roku 1848 krátkozraká maďarská národnostná politika najprv odpudila od seba všetkých potenciálnych spojencov (pozri materiály bratislavského krajinského snemu v r. 1848), a keď Maďari ostali už len celkom osamotení, vystúpili proti Rakúsku. Na bravúrny čin to nie je zlé, ale na metódu je to slabé. I keď aj napriek tomu mnohí národnostní príslušníci bojovali na strane Maďarov, väčšina národností sa bojov nezúčastnila, časť bojovala proti, a boj za slobodu neuspel.

Ani po vyrovnaní r. 1867 Slováci sa nemienili odtrhnúť od Uhorska. Žiadali si autonómiu, no nedostali ju. Miesto toho uhorské orgány zatvorili zo slovenských halierov postavenú Maticu a všetky tri slovenské gymnáziá, a dôsledne pokračovali v pomaďarčovaní. Po tom všetkom nebolo náhodné, že po rozpadnutí monarchie Slováci si radšej zvolili žiť v spoločnom štáte s Čechmi.

Povedzte nám, z ktorej časti Vášho programu vysvitá, že by ste sa boli poučili z chýb minulosti, z chýb histórie? Nie násilím, nie štvaním, lež iba otvoreným srdcom a rozumom sa dajú riešiť problémy národnosti. O tom hovoril už aj Oszkár Jászi.

Hovoríte, že je „veľmi dôležité kriticky bilancovať“. My súhlasíme. Lenže tu zase chýba ten protipól: sebakritika. Kritika bez sebakritiky je iba jednostranným nezodpovedným vyčítaním!

Vy ste sa „s ľudovou diplomaciou vydali na cestu dozvedať sa, ako ľudia, aj ako Maďari“. Ale na jednu veľmi dôležitú vec ste zabudli! Skôr než by ste sa boli vydali na cestu, zabudli ste sa pozrieť, ako žijú v Maďarsku bratia tamojších Slovákov. Keby ste to boli urobili, ihneď by ste boli videli, že v porovnaní s nami sa Vaši bratia majú celkom dobre, neporovnateľne lepšie ako my tu. Ukážky zo Sedmohradska pokladáme za úder pod pás, lebo ste použili na vzbudenie protislovenskej nálady takú pasáž, ktorá so Slovákmi nemá nič spoločného. Aj napriek tomu nesúhlasíme s tými, ktorí sa Vám vyhrážali v anonymných listoch. Avšak tomu, že Vás obviňovali z rozdúchavania nacionalizmu, sa už ani my nečudujeme.

Konštatujete: „Aj predtým zastrašená, takmer trištvrte miliónová maďarská menšina sa prebúdza.“

Dá sa to tak povedať. Len či sa to oplatí? Lebo ak vy môžete hovoriť, tak môžeme aj my. Ako dlho bola zastrašená tá malá časť Maďarov, ktorá žila na Slovensku? Dva roky? Aj keď nesúhlasíme ani s takým krátkodobým zastrašovaním, toľko zato už aj len kvôli objektivite musíme poznamenať, že to zastrašovanie existenciu celého maďarského národa neohrozovalo. Celý slovenský národ viac než sto rokov bol v takom ohrozenom položení, a išlo už o jeho existenciu! Po Trianone tá časť Slovákov, ktorá ostala v Maďarsku, sa znovu ocitla v ukrutne ponižujúcom položení, a zase nie na dva, lež na 27 rokov! Príliš „ľahké“ sú tie dva roky (bársaké ťažké boli pre tých, ktorí ich pretrpeli) v porovnaní s našimi cca 150 rokmi. Nie je ťažké uznať, že tieto dve veci sa nedajú merať na jedných váhach. Poznamenávame, že práve podstatný rozdiel v rozsahu a v trvaní ohrozenosti je príčinou toho, že kým my, v Maďarsku žijúci Slováci, trpíme nedostatkom sebavedomia, zatiaľ značná časť našich na Slovensku žijúcich osudových druhov trpí na značný prebytok sebavedomia (napr. nie je ochotná osvojiť si slovenský jazyk). A aby sme hovorili nielen o minulosti, národnostná politika Maďarska aj dnes v neobyčajnej miere zneužíva nedostatok sebavedomia našej národnej menšiny. A necení si ani tú skutočnosť, že československý štát v r. 1968 nielen veľmi veľa deklaroval, ale v skutočnosti aj veľa dal Maďarom žijúcim na Slovensku.

Oni sa prebúdzajú. A my tu stále ešte spíme. Nám uspávacie prášky trocha predávkovali. Smutné je len to, že u nás v Maďarsku si v súvislosti s národnosťami mnohí myslia, že lekár, ktorý takto predávkuje uspokojivo vyrieši osud chorého. Jedno je isté: nikdy viac nebude mať poruchy identity.

Maďari na Slovensku si „žiadajú svoje ľudské a národnostné práva. Viac demokracie a viac slobody. Ak sa totiž vyučovanie v materinskej reči spochybní, alebo sa postupne zruší, to nevyhnutne povedie k zakrpateniu maďarskej jazykovej kultúry, k chradnutiu národnej identity“.

Znie to tak, ako keby ste boli analyzovali a zhrnuli situáciu Slovákov žijúcich v Maďarsku. Lebo u Maďarov na Slovensku ste zatiaľ ešte veľa takých skúseností získať nemohli, veď tam nájdete veľa takých národnostných ustanovizní, akých u nás niet, a ani nikdy nebolo. Napríklad komárňanské maďarské divadlo, ktoré je oblastné, putuje po okolí a div divúci, môže tam aj vystupovať, lebo existujú domy kultúry, javiská v Maďarmi obývaných obciach. Aj my sme mali divadelníctvo (pravda len ochotnícke): v Békešskej Čabe, v Slovenskom Komlóši, v Pitvaroši atď. - do r. 1947! A práve v tom čase, keď „nám už bolo lepšie“, odrazu zanikli. Dodnes ich niet. Herci slovenského pôvodu (Juraj Meliš, Zuzana Ďurkovičová, Adam Svitek /Szirtes/ atď.) zveľaďujú slávu maďarského divadelníctva. I keď, verte nám, aj my by sme v divadle radi počuli slovenské slovo.

Hovoríte, že títo „horniacki“ (!) Maďari majú takú „nedeľnú materinskú reč“. Že „v nedeľu je rodina pospolu a zhovára sa po maďarsky. Po maďarsky hovorí aj farár v kostole“. Príčinu k ohromeniu budete mať vtedy, ak sa v nedeľu maďarská matka (alebo otec) bude po slovensky prihovárať svojmu dieťaťu, a ono nebude rozumieť, čo hovorí matka otcovi, ak sa budú zhovárať po maďarsky! Žiaľ, my už vieme, čo znamená vychovať v slovenskej rodine dieťa, ktoré nevie po slovensky. A ani v našich kostoloch nehovorí farár našou materčinou ani len vo sviatočné dni. Ba čo viac, nedávno sa stalo, že počas omše, keď veriaci spievali po slovensky, sa farár ozval: „Máme maďarských hostí, spievajte po maďarsky!“ A veriaci, keďže sú neuvedomelí, poslúchli. Lebo „v našej vlasti si vyžiadalo veľa pozornosti a veľa trpezlivosti, kým sa rôznym tunajším národnostiam podarilo zabezpečiť rovnaké práva a možnosti, a príslušné záruky zakotviť v zákone. Vlastne za posledné dve desaťročia sa stali skutočne činnými, organickými, a predsa samostatnými časťami maďarského verejného života tie spoločenstvá, ktoré využívajú - lebo môžu využívať - možnosti výuky v materinskej reči, pestovania a zachovania svojej národnej kultúry. Tento proces, ktorý sa u nás nedávno odohral, zahojil rany minulosti, odstránil skamenelú nedôveru, podozrenie, a učinil plodnou spoluprácu rôznych národností žijúcich v jednej vlasti, zvýšil pocit našej zodpovednosti za Maďarov mimo našich hraníc, za ich úspechy a vývoj ich menšinového osudu“ (Tibor Thurzo, Magyar Nemzet, 14. 2. 1987).

Vidíte, pán Chrudinák, aký pekný sen mal pán Thurzo roku 1987! A ako dobre, že pred verejnosťou celej krajiny miesto nás povedal, že my, národnosti, sa dobre cítime! On to už vie! Veľká škoda, že z tohto „sna“ nie je nič skutočnosťou. Ale oplatilo by sa raz rozlúštiť, čo vlastne znamená, ak niekto v Maďarsku tak pekne sníva o národnostných záležitostiach.

Veľmi pekne sa vyjadrujete, keď hovoríte: “A potom čarovným prútikom internacionalizmu premenili vysneného kráľoviča na žabu.“ Veru tak. Ale po príklad ste nemuseli ísť na Slovensko. Tu na mieste, by ste boli našli aj lepší.

Nemôžeme vedieť, od čoho ste taký smelý, že máte odvahu na takúto výzvu: „Ale načrime k tomu trocha do histórie!“ A začínate letom 1944.

Pane, veď história sa začína nie tam. Ani len história tých protikladov národ - národnosť, o ktorej sa tu hovorí. Mali ste začať tak rokom 1790! Alebo materiálmi posledného krajinského snemu slávnych Stavov a Rádov, ktorý sa konal r. 1847 v Bratislave! Lepšie urobíte, ak uznáte, že operovať proti nám krivdami zašlých čias je pokus beznádejný. My by sme mohli uviesť nepomerne viac a ťažších krívd. Preto radšej prijmite náš návrh: I keď skúmame tie zašlé časy, lebo poznať ich musíme, nevyužívajme proti sebe naše niekdajšie krivdy, lebo to nevedie k zahojeniu našich dnešných bolestí.

Po Vašej otázke „Ale čo čaká našich vnukov?“ sa sťažujete, že v posledných troch desaťročiach na Slovensku zaniklo 233 maďarských škôl. Viete vy, koľko slovenských škôl je v Maďarsku? Bolo to spolu 5 (t.j. päť) základných škôl. Aj to len v rokoch 1949 až 1960. Vtedy tí „kompetentní“ usúdili (miesto nás), že ich nepotrebujeme. Odvtedy nemáme ani jednej.

Vy sa sťažujete, že z 18 tisíc maďarských škôlkárov takmer jedna tretina chodí do slovenských škôlok. Tým však zároveň vypovedali aj to, že na Slovensku vyše 12 tisíc maďarských detí chodí do maďarských materských škôl! Viete koľko slovenských detí chodí v Maďarsku do slovenských škôlok? Budete prekvapený: ani jedno!

Vy sa sťažujete, že „Ministerské nariadenie, upravujúce školský zákon vydaný pred 10 rokmi, povoľuje v jednotlivých okresoch iba po jednom maďarskom gymnáziu! Viete koľko slovenských gymnázií je v Maďarsku? Neprekvapte sa: ani jedno! Iba 10 rokov sme mali 1 gymnázium a 1 učiteľský ústav, pravda, nie v každom okrese, lež v celej krajine! Aj to sa u nás považovalo za veľa, a - zrušili to.

Ale boli by sme nespravodliví k tunajšej národnostnej politike, keby sme tvrdili, že v oblasti výuky sme nič nedostali. Máme dve inštitúcie, pri vchodoch do ktorých sú tabule s takýmto dvojjazyčným nápisom: „Všeobecná škola a gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským“. Jedna je v Budapešti a druhá v Békešskej Čabe. Avšak v týchto školách sa po slovensky vyučujú iba 3 predmety! Všakže by to bola veľká urážka, keby podľa maďarského príkladu aj na Slovensku „zabezpečili“ maďarskej menšine takéto školy? Dúfame že tomu tak nebude. Ale k tomu by sa aj u nás malo urobiť viac, než je toto lacné pseudoriešenie.

Podľa László Dobosa, ktorý mimochodom bol aj národnostným ministrom na Slovensku (pán Chrudinák, ukážte nám aspoň jedného človeka, ktorý bol v Maďarsku národnostným ministrom!) „v poslednom desaťročí o nich utvárané situačné obrazy sú skresľované smerom k skrášľovaniu“. U nás boli za posledných 40 rokov obrazy o nás celkom skreslené, a takými ostali až podnes. Lebo ak sa u nás spomenú národnosti, vzťahuje sa to v prevažnej väčšine na Maďarov žijúcich mimo našich hraníc. O nás sa mlčí. Nemôžeme vynechať tú Vašu vetu, podľa ktorej „... čestný človek len o svojej hanbe mlčí“.

Teda v tom je príčina toho veľkého mlčania! Nuž áno. Avšak nájde sa ešte aj poriadny človek, ktorý pred čitateľskou verejnosťou aj miesto druhých uzná: „... Máme sa za čo hanbiť“ (Magyar Nemzet). Ale potom ako chápať to Vaše rozhorčenie? Žijete tu, v Maďarsku, a nepoznáte situáciu u nás žijúcich národností? Aby ste mali aspoň akýsi náhľad o nej, pozrite si porovnanie v pripojenej tabuľke.

Na prvý pohľad je nápadná asymetria na úkor v Maďarsku žijúcich Slovákov. Bez ohľadu na to maďarská tlač túto situáciu hodnotí nasledovne: „Maďarsko predovšetkým praxou svojej vnútornej národnostnej politiky ukazuje príklad svojim susedom. „ (Magyar Nemzet, 9. nov. 1988). Nech Pán Boh chráni Maďarov na Slovensku pred tým, aby vedúci predstavitelia ČSSR chytili raz za slovo takýchto tárajov!

Vážený pán Chrudinák, možno teraz už chápete, za čo by sa - v porovnaní s tým „takmer ničím“, čo majú Slováci v Maďarsku, - mali maďarskí vedúci predstavitelia poďakovať v Československu. Ba čo viac, teraz už musíte chápať aj to, prečo generálny tajomník Károly Grósz nemohol ešte viac žiadať pre tamojších Maďarov, než ako aj bez jeho žiadostí dostanú.

Vieme, že v záujme Maďarov žijúcich na Slovensku ste prehovorili nielen Vy. Urobil to aj dr. Zsolt Zétényi v otvorenom liste generálnemu tajomníkovi Károlyovi Grószovi. Vymenúva tam veľa sťažností a nakoniec píše: „Preto žiadame a očakávame, aby MSRS a jej generálny tajomník aj v otázkach týkajúcich sa osudu maďarskej menšiny postupoval tak, aby jeho postup a postoj nenarúšali záujmy maďarského národa, jeho národné sebavedomie, ale naopak: nech odzrkadľuje pevný úmysel všetkými prostriedkami uľahčiť osud maďarských menšín.“ Dá sa predpokladať, že píše tak preto, lebo vďaka „dobrej tunajšej informovanosti ani on nepozná (alebo nechce poznať?) pravú tvár národnostnej politiky Maďarska, a preto nevidí od slnka jasnejšie súvislosti.

Prehovorili aj „o osud národnostných škôl sa obávajúci pedagógovia“. Ak vôbec niekto, potom oni vedia, že „Kľúčovou otázkou zachovania národnosti je školstvo“. Samozrejme, to vieme aj my. Preto už vyše 20 rokov prosíme a žiadame, aby aj nám postavili v Budapešti poriadnu školu. Vyše 20 rokov - márne!

Na Slovensku existuje vyučovanie v maďarskej reči. Ale Maďarsko je jediný štát v stredovýchodnej Európe, ktorý má školy s vyučovacím jazykom národnostným iba na papieri, čiže v skutočnosti ich nemá. Za takých okolností je ťažko kdekoľvek prehovoriť v záujme maďarskej menšiny!

„Podstata väzí v tom, či sa bude dať presvedčiť vedenie miestneho (okresného) školstva, že budúcnosť Československa záleží nie na asimilácii národností“ - píšu pedagógovia. Podľa našej mienky takúto skutočnosť by mali uznať predovšetkým tam, kde sú s asimiláciou národností v najpokročilejšom štádiu, kde niet ani jedinej školy s vyučovacím jazykom národnostným, ani jedného národnostného vydavateľstva, kde aj z tých najzávažnejších veci (škola, tlač...) je nanajvýš len jedno na ukážku, aby sa nedalo povedať, že tam nie je nič. Taká krajina je medzi zainteresovanými socialistickými krajinami len jedna: Maďarsko.

Podľa B. I.: „... to, čo sa s Maďarmi na Slovensku stalo za uplynulých 20 rokov, nebolo príliš viditeľné, senzačné. Bolo to jednoducho len tragické“. Avšak ani jediným slovom sa nezmieňuje o tom, ako by kvalifikoval to, čo sa za uplynulých 40 rokov stalo so Slovákmi v Maďarsku! Ako keby sme my neexistovali. Lebo to, čo sa stalo s nami, bolo ešte menej viditeľné! Prázdne reči a samoľúbe heslá (niektoré z nich aj tu citujeme) to tak zakryli, že aj v samotnom Maďarsku to sotva niekto zbadal, azda len tí najuvedomelejší príslušníci národnosti a ich materského národa. Keby okolo nás žijúce maďarské menšiny boli mali za posledných 40 rokov len toľko práv a možností, len toľko škôlok, škôl, divadiel, vydavateľstiev, časopisov atď., ako mali národnostné menšiny v Maďarsku, ani ony by už tak pekne neovládali svoju materčinu. Niet múdrej ani hlúpej národnosti. Je len národnosť. Je však nešťastná národnosť, ako napríklad Slováci v Maďarsku, ktorí k zachovaniu svojho národnostného bytia nemajú zabezpečené ani tie najzákladnejšie podmienky, a je menej nešťastná národnosť, ako napríklad Maďari na Slovensku, ktorí ešte aj dnes majú neporovnateľne viac zabezpečeného, ako všetky národnosti v Maďarsku dohromady.

My, v Maďarsku žijúci Slováci, neželáme maďarskej menšine na Slovensku, aby ich raz postihol náš osud, aby Československo nasledovalo prax národnostnej politiky maďarského štátu. Neprajeme zlé našim osudovým druhom. Tým viac si želáme, aby maďarský štát nasledoval prax československej národnostnej politiky, alebo aby jednoducho len konal to, čo vraví. Lebo praxi „iné vravieť a inak konať“, alebo vodu kázať a víno piť už ukrutne vytŕčajú kopytá. Rozhliadnite sa po našich slovenských dedinách. Kde sú slovenské škôlky či školy? Ak nájdete čo len jedinú, ukážte ju aj nám, pán Chrudinák!

Po tom všetkom nevieme, čo si myslieť, keď z úst Mátyása Szűrösa počujeme, že: „Koncom XX. storočia si nemôže nárokovať úctu štátov sveta tá krajina, ktorá nezabezpečuje národnostiam práva, ktoré im patria.“ Lebo ak vedenie Maďarska si je vedomé tejto všetky pochybnosti vylučujúcej pravdy, potom musí vedieť aj to, že doterajšiu prax svojej národnostnej politiky bude musieť veľmi rýchle a radikálne zmeniť, keďže pri doterajšej praxi nemajú národnosti v Maďarsku žiadne šance na zachovanie svojej identity.

Ak niečo ohrozuje bytie maďarskej menšiny na Slovensku, tak to je asimilácia Slovákov v Maďarsku. Lebo jedno je isté: rozkvet maďarských menšín mimo našich hraníc za podmienok asimilácie našich menšín je iluzórna predstava. Je pravda, že Československo sa zatiaľ ešte pridržiava toho aj u nás hlásaného neudržateľného princípu, podľa ktorého „treba prijať ako skutočnosť, že usporiadanie pomerov národnostných menšín je vnútornou záležitosťou každej krajiny“ (Tibor Thurzo, Magyar Nemzet, 14. 2. 1987). Ale dokiaľ? Maďarsko (ako to aj Váš televízny program pekne ukazuje) už neprijíma tento princíp. My, Slováci v Maďarsku, dúfame, že podľa Vášho príkladu raz sa aj náš materský národ prebudí a opýta sa, čo ste urobili s jeho príslušníkmi, kam sa podel v Maďarsku ten ani zďaleka nie malý počet Slovákov, o ktorom hovorí oficiálna štatistika, alebo hoci aj váš vlastný hanblivý odhad. Čo mu poviete? Že oni sami si vybrali spomedzi slovenského a maďarského jazyka ten krajší? Alebo si vyberiete zo zásuvky ten „vážny“ argument, ktorý v roku 1847odznel na krajinskom sneme v Bratislave, že „oni sami sa chceli pomaďarčiť“? Akiste budete s nami súhlasiť, pán Chrudinák, že by to na konci XX. storočia znelo už trochu čudne.

Aby náš obraz pred maďarskou verejnosťou nebol natoľko zdeformovaný a jednostranný, žiadame vedenie maďarskej televízie, aby po nespočetnom množstve Vašich programov, ktoré sa zaoberali maďarskými menšinami mimo Maďarska, konečne predstavili aj nás, Slovákov v Maďarsku, a samozrejme aj ostatné tunajšie národnosti! Len nie tak jednostranne, ako ste to urobili vo Vašom na Slovensku nakrúcanom programe.

Nechceme sa predstaviť maďarskej verejnosti ani v krajšej, ani v pochmúrnejšej farbe, lež reálne, podľa skutočnosti. Máme právo na to, aby si o nás konečne mohli utvoriť pravdivý obraz. A na to má právo aj maďarská väčšina. Dokonca vyžaduje si to aj česť, statočnosť.

Budapešť, 24. mája 1989

Gregor Papuček,

člen predsedníctva,

predseda masovokomunikačného výboru DZSM

Štefan Kraslán,

tajomník Literárnej sekcie DZSM

Alexander Kormoš,

predseda Literárnej sekcie,

šéfredaktor časopisu SME

Alexander Zderka,

predseda Prírodovednej sekcie DZSM

Imrich Fuhl,

redaktor týždenníka Ľudové noviny

a časopisu SME

Ľudové noviny (č. 23 / 1989)

Literárny týždenník (7. júla 1989)

.

.

.

.

.

.

.

.

.

........................................................................................................................................