Jozef Podhradský v Pešti a na Dolnej zemi
Štúrovcom, ktorý po skončení štúdií na Slovensku celý svoj ďalší život pôsobil na Dolnej zemi, bol farár, učiteľ a spisovateľ Jozef Podhradský. Narodil sa 19. apríla 1823 v Skalici na Jedličkovom majeri v rodine súkenníka. Základnú školu navštevoval vo Vrbovciach, ako 12-ročný odišiel najskôr s cieľom naučiť sa po maďarsky do Šamorína a v r. 1836 na nižšie gymnázium do Komárna, ktoré ukončil r. 1839.
V rokoch 1839-48 absolvoval evanjelické lýceum a teológiu v Bratislave, kde sa stal členom Štúrovej družiny. V roku 1848 zložil na peštianskej univerzite profesorskú skúšku z filozofie, klasických jazykov, nemeckej a maďarskej literatúry. V tom istom roku ho pozval farár slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti Ján Kollár za pomocného farára a učiteľa. Nakoniec po odchode Jána Kollára stal sa v Pešti v rokoch 1850-1862 jeho nástupcom. Bolo to dramatické obdobie patentálnych bojov, kde bola snaha maďarských vrchností spojiť evanjelikov augsburského vyznania (väčšinou Slováci) s evanjelikmi helvétskeho vyznania (väčšinou Maďari) do únie. Jozef Podhradský išiel proti prúdu a nesúhlasil s úniou. Tvrdil, že únia je výsledkom dogmatického oslabenia a v žiadnom prípade nie syntéza obidvoch smerov, ale iba prostriedok pre maďarizáciu cirkvi. Odporcovia mu to neodpustili, prenasledovali ho a tak sa nakoniec vzdal úradu farára. Keď hneď po odstúpení nemal sa kde nasťahovať, pomoc a prístrešie jemu a celej rodine poskytol Ján Michal Seberíni (syn superintendenta Jána Seberíniho), vtedy farár v Banskej Štiavnici, neskôr zakrátko vojenský kňaz a vojenský superintendent, ktorý funkciu vojenského kňaza vybavil aj pre Jozefa Podhradského.
Keď sa stal Ján Michal Seberíni roku 1863 profesorom cirkevného práva na evanjelickej teológii vo Viedni, Jozef Podhradský v tom istom roku odchádza do Nového Sadu. Pozval ho tam vladyka Platon Atanackovič za profesora na srbské gymnázium. S týmto mal dobré vzťahy aj Pavol Jozef Šafárik a odporučil Podhradského historikovi Pogodinovi za profesora filológie a filozofie. V novosadskom prostredí Podhradský spolupracuje a priatelí sa so spolužiakmi z bratislavských štúdií, najmä Svetozárom Miletičom. V ovzduší hlbokých sympatií vtedajšieho slovenského kultúrneho života k srbským pravoslávnym vodcom, prijíma rozhodnutie konvertovať na pravoslávie. Začiatkom osemdesiatych rokov prichádzajú ďalšie skúšky a tak v roku 1872 odchádza za profesora na novozaložené maďarsko-srbské gymnázium do Sombora. Tam po jeho márnom úsilí udržať srbské oddelenie neuspel a v roku 1879 odchádza predčasne do dôchodku. Pre svoju existenciu potrebuje pracovať však ďalej a s pomocou F. M. Rajevského odchádza za knihovníka do Petrohradu, ale po niekoľkomesačnom pobyte sa vracia späť do Srbska. Roku 1882 dostal miesto profesora na gymnáziu v Leskovci na srbsko-bulharských hraniciach, kde pôsobil do roku 1888, kedy nastúpil v Belehrade za profesora gymnázia a pôsobil na ňom do roku 1898.
Jozef Podhradský literárne bol aktívny ako básnik, dramatik, publicista, redaktor a prekladateľ. Do literatúry vstúpil romanticky ladenou drámou Holuby a Šulek (Pešť 1850), v ktorej sa pokúsil stvárniť tragický osud a smrť slovenských martýrov v revolučných udalostiach roku 1848. V Pešti napísal aj svoju prvú prózu Liptovský a Hrajnoha alebo Svátek řízeník božího (1857), v ktorej si zvolil zbojnícku tematiku. V novosadskom období je mimoriadne dôležitá publicistická činnosť (J. Hodoličová). V publicistike je autorom politických brožúr a statí o obrane slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti, o slovenskom mesianizme, teoretických úvah o prozodických otázkach klasicizmu a romantizmu, autobiografických a biograficko-literárnych príspevkov. V Novom Sade v r. 1864-65 začal vydávať a redigovať aj časopisy pre deti Slávik a Zornička, v ktorých publikoval aj dramatické práce Anjel strážca, Malá Marienka, Korheľ a jeho nebožiatka, Dobré dieťa zlých rodičov. V Zorničke uverejnil aj dramatické práce, ktoré sa neskôr stali známe v širšej divadelnej verejnosti, najmä „divadlo pre slovenské panny a mládencov“, podľa poviedky z dávnych tureckých časov Švárna Skaličanka, čili: Ach tie ľudské jazyky, to sú veľké praktiky, ďalej „tragiko-satira veku našeho“ Prvá slza v nebi a Hora stratenej nádeje. Jozef Podhradský sa stal zakladateľom slovenskej dramatickej literatúry pre deti a mládež nielen v prostredí dolnozemských Slovákov, ale aj na Slovensku (J. Hodoličová). Na sklonku života písal drámy aj v srbochorvátčine. Články publikoval v Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Slávikovi a Zorničke a v cirkevnej tlači. Ako redaktor a vydavateľ roku 1852 vydával s Andrejom Radlinským Prostonárodnú bibliotéku, v rokoch 1860-1862 bol spoločne s Jánom Seberínim ml. vydavateľom a redaktorom Ewangelických Cirkewných nowín. Do slovenčiny preložil knihu Šimona Stonojeviča Vplyv židovských mravov v ľudskej spoločnosti (Sombor 1880). Roku 1897 bol vyznamenaný Radom sv. Sávu. V posledných rokoch života písal aj po srbsky - Leposova Ifigénia bulharská. Nakoniec roku 1915 utiekol pred príchodom frontu spolu s rodinou do Banjici a potom do Jagodiny, kde 13. 11. 1915 umrel.