Komlóšan osobnosťou Slovákov z Maďarska
Ondrej Beňo - roľník s prirodzenou autoritou, verejný a cirkevný činiteľ, ktorého všetci uznávali a hovorili o ňom s obdivom. V obidvoch prostrediach, v ktorých žil a pracoval na národnom poli, si za svoje národné, kultúrne, cirkevné a hospodárske snaženia zaslúži úctu Slovákov na obidvoch stranách Dunaja.
Miesto v galérii významných komlóšskych rodákov z konca 19. storočia a prvej polovici 20. storočia nesporne prislúcha aj roľníkovi, verejnému a cirkevnému činiteľovi Ondrejovi Beňovi. Narodil sa 19. novembra 1880 v roľnícko-remeselníckej rodine, keď jeho otec Ján Beňo popri menšom roľníckom majetku sa zaoberal hlavne kolárstvom. Jeho matkou bola Zuzana, rodená Tóthová. Ondrej Beňo s manželku Máriou, rodenou Hovorkovou, mal 6 detí (2 z nich umreli ako maloleté, dvaja synovia padli v 2. svetovej vojne). Vo svojom povolaní pokračoval v šľapajach svojich predkov, ktorí prišli na Dolnú zem v čase feudalizmu; v národno-kultúrnej a duchovnej práci 
nadviazal na ich činnosť. Už jeho pradedo Pavel Beňo v začiatkoch založenia Slovenského Komlóša dovolil postaviť na jeho pozemku modlitebnicu. Pri prvej storočnici založenia osady jeho starý otec Ondrej Beňo daroval so svojou manželkou evanjelickej cirkvi sto centov pšenice a založil pamätnú Zlatú knihu, ktorá slúžila na zapisovanie darov. Ako prvý sám venoval 250 zlatých.
Ich potomok Ondrej Beňo si pri rodičoch a starých rodičoch osvojil poctivú roľnícku prácu. Neskôr sa v nej začal špecializovať na zeleninárstvo, ktoré mu prinášalo úspechy. Už ako mladý človek sa aktívne zapájal najprv do kultúrno-výchovnej činnosti medzi svojimi rodákmi v Slovenskom Komlóši a neskôr aj v národno-uvedomovacej práci. Keď sa vrátil ako demobilizovaný vojak z mesta Javorovo v Haliči, už v roku 1906 zorganizoval prvý programový večierok s koncertom. Pevný charakter, usilovnosť a úcta, ktorú požíval už ako 24-ročný mladý človek, mu čoskoro vyniesla, že v roku 1907 bol zvolený za člena vedenia obce, kde zotrval plných šesť rokov. V tom istom roku bol nielen zvolený aj do cirkevného predstavenstva ako presbyter, ale na kultúrnom poli zorganizoval aj prvé divadelné predstavenie, keď bol roku 1907 organizátorom a režisérom divadelnej veselohry od Jozefa Hollého „Kubo“. Táto divadelná hra bola 
zakončená slovenskou veselicou, čo sa od tohto času stalo zaužívanou komlóšskou tradíciou.
Ďalším jeho významným organizátorským činom v tomto čase bolo založenie cirkevného spevokolu, a to bez pomoci učiteľov a farárov. Jeho spoluzakladateľmi boli Pavel Varga - zvolený za prvého predsedu, Ondrej Hudák st., Ján Hudák ml, Adam Venarčan, Michal Hudák, Štefan Hirka, Matej Bencúr, Ondrej Kulík, Michal Krajčík, Juraj Rusnák, Pavel Bobor, Ján Matajs, Adam Račko a Ondrej Vajda v úlohe zbormajstra spevokolu.
Ondrej Beňo patril tiež medzi spoluorganizátorov akcie - Memorandum dolnozemských Slovákov v roku 1919 za vytvorenie administratívneho centra na Dolnej zemi, ktoré reprezentovalo 30 tisíc 
obyvateľov z okolia. Za týmto účelom sa uskutočnilo v Békešskej Čabe veľké slovenské ľudové zhromaždenie, kde bol jedným z hlavných rečníkov aj Ondrej Beňo. Na zhromaždení bola prijatá aj petícia a delegáti sa ju pokúsili dostať aj na mierovú konferenciu do Paríža.
Keď mal O. Beňo 48 rokov, zisk z úspešného gazdovania, najmä zeleninárstva sa rozhodol investovať do výstavby nového „sálaša“. V čase, keď už O. Beňo žil na Slovensku, v päťdesiatych rokoch, v období kolektivizácie poľnohospodárstva, budovu jeho „sálaša“ dali zbúrať. V jeho múroch sa našiel 9. októbra roku 1928 „Pamätný list zostavený z príležitosti stavania tohoto domu“ a zostavil ho v tom čase komlóšsky učiteľ Ondrej Vajda. Text bol napísaný na štyroch stranách s ďalšími dvomi prílohami. V spisovnej slovenčine napísaný dokument obsahuje rodinné personálie, charakteristiku O. Beňa a jeho rodiny, jeho organizátorskú činnosť v kultúrno-spoločenskom, cirkevnom a verejnom živote Slovenského Komlóša, jeho snahy zachovať slovenské národné povedomie a mravnosť. Z textu sa možno dozvedieť aj to, že už v tom čase sa osobne poznal s predsedom Matice slovenskej Jozefom Škultétym, tajomníkmi Štefanom Krčmérym, ako aj s Rudolfom Klačkom, Antonom Granatierom, Fedorom Houdekom...
V prvej prílohe Ondrej Beňo uvádza, že hodnota stavby stála päťtisíc pengő, čo predstavuje vtedajšiu cenu 200 metrických centov pšenice. Uvádza tiež, že rok 1928 bol veľmi horúci s ukrutnou suchotou. Končí peknou poznámkou „Veru je tu krásne pri tomto našom Íre, a ešte kde sa nachodia takie peknie asi storočnie stromy, ako u mňa. Moji starí dedovia sadili a pestovali a ja zeleninu a dom postavým“. V druhej prílohe je okrem iného tento údaj: „Rok 1835, kedy ešte Židom nebolo dovolené zakúpiť grunt, môj praotec zakúpil ten grunt, kde dnes stojí židovský kostol a dovolil Židom komlóšskym, aby si tam postavili chrám. A ony z vďačnosti mu postavili kamenný pomník v starom cintoríne. Starý otec zase daroval pre svoju 
cirkev Zlatú knihu so základinou 300 zlatých“.
V súvislosti so stavbou nového Beňovho „sálaša“ treba uviesť, že po jeho užívaní Ondrej Beňo zintenzívnil pestovanie zeleniny, k čomu vybudoval na ten čas vysokovýkonné zavlažovacie zariadenie so zakúpeným moderným strojovým vybavením. Je pozoruhodné, že popri náročnom a úspešnom gazdovaní si našiel čas aj na národnobuditeľskú činnosť. Svedčia o tom hlásenia „Vládneho komisára pre veci Tótov v Maďarsku“, čiže úradného „špióna“ Adolfa Pecháňa o Beňovom zapájaní sa do viacerých zápasov za národnostné práva Slovákov. Napríklad tento vládny „špiceľ“ strážiaci maďarské vlastenectvo v jednom z hlásení z 30. apríla 1930 okrem iného v správe ministerskému predsedovi Istvánovi Bethlenovi píše o charakteristike podozrivých osôb v 
Komlóši aj toto:
- Koľkokrát je len reč o nejakom národnostnom pohybe, vždy je tam meno Ondreja Vajdu, ktorý zorganizoval a vedie v Tótkomlóši evanjelický spevokol. Popri tomto mene sa často objavovalo aj meno Ondreja Beňu. Aj tento človek rád veľa hovorí a budí v človeku dojem akéhosi obšťasňovateľa ľudu.
V iných hláseniach A. Pecháň spomína Ondreja Beňa, že v roku 1930 sa snaží na Slovensku preskúmať možnosť presídlenia na „Felvidék“. K slovenskému kolaborantovi v službách maďarskej iredenty Adolfovi Pechányovi, rodákovi z Ilavy (1859) sa žiada ešte dodať, že ako horlivý maďarizátor slovo Slovák a slovenský nikdy nepoužil, ale jeho slovníkom bolo iba výlučne „tót“, „tótsky“.
V medzivojnovom období bol Ondrej Beňo aj funkcionárom a predsedom Roľníckeho spolku v Tótkomlóši a spoluzakladateľom ilegálneho spolku „Kultúrna jednota Slovákov v Maďarsku“. V rokoch druhej svetovej vojny bol zapojený do ilegálneho odboja a vytvorenia skupiny Slovenská brigáda, ktorá po oslobodení regiónu bola premenovaná na Klub slovenských demokratov, ktorému bol predsedom. V januári r. 1945 po vytvorení Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku sa stal jeho podpredsedom. V tom čase prispieval aj do časopisu Sloboda.
Ondrej Beňo bol známy aj ako verejný rečník. Pamätné je jeho vystúpenie na manifestačnom zhromaždení Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku v Békešskej Čabe, kde prehovoril za Slovákov prihlásených na presídlenie. To bola už nová významná etapa v jeho živote. V roku 1947 sa na výzvu „Mať volá!“ na základe Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva presídlil s celou rodinou na Slovensko a usadil sa v Galante a Matúškove. Už predtým, r. 1946, keď sa v Slovenskom Komlóši pripravovali osláviť dvojstoročnicu založenia lokality uverejnil v ročenke s názvom Almanach oslobodeného ľudu fundovaný príspevok o minulosti a prítomnosti svojich rodákov a nutnosti presídliť sa do krajiny svojich predkov.
Po presídlení vo svojom povolaní pracoval naďalej ako poľnohospodár. Stal sa spoluorganizátorom tamojšieho cirkevného zboru a spolupracovníkom predsedu Osídľovacieho úradu evanjelickej cirkvi Júliusa Dérera. Keď sa na južnom Slovensku po presídlení vytvorilo 23 nových presídleneckých cirkevných zborov, na konvente ich nového Dunajského seniorátu konaného v roku 1949 v Komárne prehovoril ako jeho zvolený administrujúci dozorca a v tejto funkcii zotrval tri roky. V rokoch 1948-1954 bol poslancom SNR a podpredsedom Osídľovacieho úradu SNR.
Báťa Ondrej, ako ho jeho známi volali, umrel 29. januára 1961 v Galante a pochovaný je v Matúškove. Ondrej Beňo v obidvoch prostrediach, v ktorých žil a pracoval na národnom poli, si za svoje národné, kultúrne, cirkevné a hospodárske snaženia zaslúži úctu Slovákov na obidvoch stranách Dunaja. Aj z toho dôvodu v minulom roku jeho rodáci pôsobiaci a žijúci v Galante pripravili o jeho živote a diele výstavnú expozíciu a predstavili ju záujemcom v Galante a v Bratislave.
