Svedectvá vzájomnej pomoci Slovákov v Uhorsku
Na margo osídlenia Slovákov na Dolnej zemi ● Pôtorčania pomáhali iným evanjelikom a aj oni žiadali o pomoc svojich súkmeňovcov. ● Uvedené fakty a fragmenty z dejín evanjelického cirkevného zboru v Pôtri sa dajú považovať aj ako jeden z malých kamienkov zapadajúcich do bohatej mozaiky slovenských národných dejín.
Vyše sedemstoročné dejiny novohradskej obce Pôtor sú nerozlučne spojené s vyše štyristoročnou existenciou evanjelického cirkevného zboru. Z jeho bohatej histórie sa dajú vybrať mnohé zaujímavé dejinné udalosti, z ktorých som vybral také príklady, keď Pôtorčania pomáhali iným evanjelikom, ale aj také, keď aj oni žiadali o pomoc svojich súkmeňovcov. Pokladničné knihy inšpektorov a kurátorov prezrádzajú, že pôtorskí evanjelici podľa svojich možností každoročne prispievali okrem cirkvám na terajšom Slovensku aj cirkevným zborom nachádzajúcich sa mimo jeho územia. Vybral som najmä také, ktoré súvisia s osídlením Slovákov na Dolnej zemi.V roku 1783 odišiel pôtorský farár Matej 
Barány po 16-ročnom pôsobení za prvého evanjelického farára na vtedajšiu vojenskú hranicu do juhoslovanského Banátu. Hneď po príchode za farára do Banátskeho Komlóša ho požiadal majiteľ rozsiahleho bardánskeho panstva, gróf Gabriel Buttler, aby mu pomohol osídliť slovenskými evanjelikmi jeho panstvo v Bardáni. Na základe zmluvy o osadení sa Matej Barány stal organizátorom príchodu prvých slovenských evanjelických rodín do týchto končín Dolnej zemi. Prvé rodiny v Bardáni pochádzali prevažne z Novohradu, teda z územia, ktoré Barány dôverne poznal. Keď tento farár predčasne zomrel, gróf si prestal plniť zmluvné záväzky a tak Slováci usadení v Bardáni sa rozhodli roku 1788 túto osadu opustiť a usadiť sa o kúsok ďalej na majetku Jána Lazara v Ečke, kde sa novohradskí Slováci rozhodli roku 1798 postaviť si kostol. Vtedy bol farárom slovenských prisťahovalcov Ján Basilides. V roku 1793 pôtorský inšpektor Martin Hriech a kostolník Ján Demeter okrem iných záznamov zapísali: „Dal sem zase na kostol Ečskánsky 5 zlatých“, čiže na kostol, ktorý si začali stavať prví novohradskí prisťahovalci v Banáte. Prispievali priebežne aj ďalším mimo Slovenska o čom svedčia tieto zápisy uvedených kurátorov - inšpektorov: Martin Hriech roku 1793 „Dal sem na kostol Kecskemétsky 5 zlatých“. Roku 1795 inšpektor Fabian (kostolník Ján Ďuriš) „Dal sem dvom kompanom Šopronskym po 14 grajciarov“, „Dal sem na chrám Sudický (Szügy v Maďarsku)“. 1798 inšpektor Martin 
Kukučka (kostolník Ondriš Kukučka) „Na novú cirkev v Baraňskej stolici 30 grajc.“ 1816 inšpektor Ján Ďuriš na cirkev Neográdsku (Nógrád v Maďarsku) 1 zlatý, 1818 inšpektor Martin Kukučka na cirkev Ceglédsku (Maďarsko), na chrám Nagy Köröšsky po 1 zl“,1819 inšpektor Ján Kukučka „na cirkev Dolnozemskú N.N. 2 zlatky“, 1822 „na školu a chrám Ipoly Večjansku 1 zlatku“, 1823 „na cirkev Banátsku Sent Miklóšsku a Sentešskú po 1 zl“, 1824 „na cirkev Ujvidecku (Novi Sad, Srbsko) 1 zlatku, 1826 „na cirkev Apoštasku (Apostag, Maďarsko) 1 zl“, 1830 inšpektor Martin Kukučka „na cirkev Legeňsku (Legénd, Maďarsko) 1 zl“, 1836/37 „na cirkev Huďacku (Hugyag, Maďarsko), Dengelacku (Dengeleg, Maďarsko) po 50 grajciarov“, 1838/39 „na Miškovskú školu (Miskolc, Maďarsko),30 grajciarov“.
V súvislosti s odchodom novohradských Slovákov v čase feudalizmu na Dolnú zem, nachádzajú sa v 
pôtorskom pokladničnom denníku aj dary odchádzajúcich cirkevníkov. Roku 1764, keď odovzdával Fabian Hriech kostolníctvo Lukášovi Kukučkovi, je záznam „Jedna z Dolnej zemi dala 1 grajc“, to isté aj v roku 1769. Roku 1784 - 14. mája - „tí, ktorí sa na Dolnú zem odsťahovali oferovali 1 zl. 90 grajc.“. Roku 1813 inšpektor Ondriš Kukučka poznamenal „podarúnok pri odchode na Dolnú zem 10 zlatých“.
Veľmi staré a pohnuté dejiny má aj pôtorský kostol, ktorý evanjelici dostali do rúk počas reformácie. Pôvodný kostol obnovili a prispôsobili ho protestantskému smeru. Neskoršie gotickú stavbu kostola z 15. storočia od konca 16. storočia výrazne nemenili, ale významne opravili a doplnili interiér kostola. Aj neskôr sa často opravoval a nakoniec už bol v takom stave, že sa v roku 1870 uvažovalo o jeho zbúraní a postavení nového. Vtedy bol farárom cirkevného zboru Ferdinand Freňo a kurátorom Pavel Čižmár. Na základe žiadosti zboru dostali Pôtorčania od Uhorsko-kráľovského ministerstva vnútra v Budapešti dňa 7.11.1870 povolenie na vykonanie zbierky v štyroch superintendentúrach (dištriktoch) bývalého Uhorska. K tomuto účelu musel zbor zriadiť suplikantské knižky, osobne pre každého suplikanta. Každá z nich musela byť autentizovaná a predložená na Župný úrad v Balašských Ďarmotách (Balassagyarmat). Tam hlavný slúžny Miklós Szilasy 
28. novembra 1870 potvrdil podpisom a úradnou pečaťou knižku suplikantovi Pavlovi Dudokovi, ktorý na základe tohto potvrdenia mal určené miesta zbierky, cirkevné zbory patriace do Preddunajského dištriktu. Pavel Kukučka, st. cestoval s knižkou s určením do dedín a cirkevných zborov tiež v Preddunajskom dištrikte, Michal Šimák a Pavel Kukučka, ml. do obvodu zborov v Potisskom dištrikte a piaty Juraj Daniel v Banskom dištrikte. Na druhej strane knižky bol uvedený a vysvetlený dôvod zbierky s podpismi a pečaťami, a to dozorcu pôtorského evanjelického zboru šľachtica Eduarda Čemického a farára Ferdinanda Freňu. Bolo to tesne po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, teda v čase najtuhšej maďarizácie. Pôtorský chrám si aj vtedy, a to zásluhou farára Ferdinanda Freňu, udržal slovenského ducha. A práve aj z tohto dôvodu sú v jednotlivých knižkách veľmi zaujímavé a cenné podpisy z miest, obcí a vo veľa prípadoch v tom čase viacerých osobností zo slovenských národných 
dejín. Zo slovenskej časti Uhorska spomeniem literáta Samuela Godru, vtedy farára v Stredných Plachtinciach, štúrovského básnika Daniela Maróthyho, farára v Ľuboreči, literáta Jána Kalinčiaka (vtedy podpísaný ako Kalinčák) zdržiavajúceho sa v Martine, staroturianskeho farára Augusta Roya a iných významných ľudí z miest a dedín.
Cieľom tejto faktografie je zaoberať sa viac Slovákmi na Dolnej zemi, kam sa za zbierkou vydal Juraj Daniel v rámci Banského dištriktu a Pavel Kukučka v Potisskom dištrikte do Níreďházy a jej okolia. Zo Slovákmi obývaných dedín Novohradskej župy, nachádzajúcich sa v Maďarsku, sú to v každej z nich desiatky slovenských priezvisk, ale najviac, a to vyše sto slovenských evanjelikov z Balašských Ďarmôt, ktorí sa stali štedrými darcami.. Po tomto navštívenom meste nasledujú s najväčším počtom darcov slovenské priezviská zo Šámšonházy, Sudíc, Sečian (Szécsény), Dengelegu, Siráku... Z Peštianskej stolice je v najväčšom počte zastúpený Asód a napríklad aj Vacov, kde pri desiatkach slovenských priezvisk prispela aj srbská pravoslávna cirkev. Významné miesto v knihe patrí darujúcim z hlavného mesta Uhorska - Pešti. Tu ako štedrých darcov môžeme nájsť podpísaných veľa významných osobností: napríklad literáta, matičiara a politika Viliama Paulíny-Tótha, vydavateľa Viktora Horňanského, architekta, podnikateľa a publicistu Jána Nepomuka Bobulu, publicistu 
Jána Babilona, výnalezcu-zvonára Jozefa Pozdecha a jeho pokračovateľa zaťa Jána Thuryho, spisovateľa Móra Jókaiho a celý rad darcov z radov vyššej i nižšej šľachty, majúcich majetky na Slovensku a žijúcich vo tomto veľkomeste. Najviac daroval gróf Karol Ziči 100 zlatých. A keďže som už uviedol, že ťažisko článku je o slovenských evanjelikoch žijúcich v tom čase na maďarskej Dolnej zemi (vynechávam obce v Novohradskej a Peštianskej župe), z čitateľných priezvisk uvádzam z jednotlivých dolnozemských stredísk tieto mená a priezviská:
Békešská Čaba: Martin Vlčko, Pavel Badinka, Andrej Valent, Juraj Drienovský, Michal Valašský, Matej Kešjar, Ján Michna, Ján Hrabovský, Juraj Badinka, Ján Liker, Pavel Vrbovský, Andrej Macík, Juraj Kociha, Strhársky, Ján a Juraj Machlík, Ján Kešjar, Ján Achim, Matej Vlčko, Ján Fruda, Michal Torický, Ján Vrbovský, Michal Žilinský, Juraj Žilinský, Juraj Miťko, Ján Pálenkáš, Andrej Záhoran, Ján 
Movnár, Pavel Záhoran, Andrej Ďurko, Pavel Žilinský, Juraj Záhoran, Juraj Príbojský, Pavel Kozár, Juraj Kešjar, Andrej Medovarský, Ján Achim a niekoľko nečitateľných.
Sarvaš: farár Ján Šarkáň a Štefan Jančovič (jazykovedec), za mesto Ján Kolár a Andrej Arnócky, richtár, ďalej Juraj Meliš, Ján Sekera, Štefan Belopotocký, Samuel Kondač, Juraj Palka, Pavel Sirácky, Samuel Molnár, Andrej Smida, Samuel Pijáček, Andrej Lesenický, Michal Galát, Ján Mikľa, Pavel Benka, Lujza Kalmárová, Ján Kvačala (komeniológ), Juraj Plavec, Andrej Krajčovič, Pavel Gráfik, J. Slovák, Michal Brusnický, Matej Fedeš, Pavel Sebedinský, Andrej Konečný, Samuel Mačanský, Samuel Kršnjak, Samuel Šinkovič, Martin Borguľa, Pľačko, Juraj Borguľa, Michal Mihalik, Pavel Lešťan, Ján Domčák, Michal Vaľkovský, Samuel Tóth, Štefan Fabríci, Štefan Zvarini, Štefan Prevaľa, Samuel Rohoška, Ján Janovský, Michal Davida, Ján Podaný, Tomáš Fedor, Ján a Michal Kepeneš, Ján Prevala, Martin Melich, Ján Gál, Martin Komár, Juraj Bakuľa, Michal Podaný, Michal Košík, Michal Tomka, Martin Sebedinský, Martin Janič, Pavel Zima, Pavel Šlosjar, Samuel Trnovský, Ján Medveď, Pavel Frčka, Michal Tóth, Pavel Krajčovič, Andrej Kršnjak, Ján Pliešovský, Daniel Semian, Jozef Sepčík, Andrej Mojžík, 
Ján Podaný, Pavel Brachna, Kolársky cech a niekoľko nečitateľných darcov.
Poľný Berinčok: Karol Jesenský (osvetový pracovník), Michal Petro, Ján Baláž, Ján Bartoš, Juraj Černák, Július Michal, Juraj a Martin Moťovský, Ján Hetrik a farár Július Petz...
Níreďháza: Mánik, Fábry, Kollár, Rotarides, Lenhard, Holík, Takáč, Kocka, Marko a veľa nečitateľných priezvísk.
Dnes sú už veľmi zaujímavé a cenné priezviská darcov - Slovákov zo Zadunajska, kde je už asimilácia Slovákov v pokročilom stave, takmer pred dokončením.
Čerňa: Michal Boroš, Pavel Valášek, Samuel Šulák, Matej Fábry, Pavel Černaj, Ján Michna, Ján Boroš - horný, Michal Nochta, Ján Gaboš, Černin, Kadlečík, Ján Bajza, Ján a Juraj Nochta, Ján Bajza, Juraj Nemček...
Ďurovo: Salaj, Németh, Sutšan, Sabo, Rozbora, Lazar, Tóth, Žilanič, Koňa, Pastor, Puškáš, Kečkeméty, Nosáľ, Maďar, Varga, Riti, Minárik, Žabka, Brezina, Adolf Binder - farár.
Tardoš: Kiš, Žacho, Veselý, Kacko, Pintér, Podhradský, Kľúčik, Kiráľ, Stehlík, Popelka, Bradák, Németh, Prachár, Varga, Mesároš...
Orosláň: Ján, Pavel a Jozef Vicena, Ján Likerec, Ján Kositský, Ján a Pavel Daniš, Pavel Junáček, Ján Hanzelík, Michal Potren, Andrej Struhár, Ján Šuvada - richtár, Martin Tomášik, Štefan Habakus, Ján Košťál, Štefan Šili, Ján Rajčáni, Ján Sunovský, Andrej Turan, Pavel Senkrik, Martin Križan, Juraj Dolinka, Ján Lahvička, Ján Cablk, Ján Majorovič, Pavel Takáč, Štefan Smilek, Ján Krišák, Pálený, farár Juraj Moštenán (súdený v národnostnom procese).
Šúr: Michal Čibrický, Michal Kuliška, Michal Maďar, Juraj Babula, Štefan Kadlečík, Štefan Kadlečík, st., Pavel Maďarov, Július Turčáni - farár.
Veleg: Gregor Molnár, Ján Jakuš, Štefan Jakuš, Ján Skok, Ján Sabo, Jozef Greg, Ján Horvát, Jakub Penz, Pavel Sloboda, Pavel Trusek, Pavel Farkaš.
Nakoniec celková zbierka na stavbu kostola nestačila. Vyzbierané peniaze sa neskôr použili na opravu kostola, ktorý stojí dodnes a je významnou, zachovanou a vyhľadávanou kultúrnou pamiatkou celého kraja a popritom trvalo slúži pôtorským evanjelikom k ich bohoslužobným účelom. Zostal aj vďaka sústavnej pamiatkovej starostlivosti štátu ozajstným chrámom dýchajúcim dávnou históriou, v ktorom sa schádzajú evanjelici už celé štyri storočia. Pri vizitácii zboru sa v minulosti zúčastnili a v kostole kázali superintendenti z Dolnej zemi roku 1767 Michal Pohl, vtedy farár v Jači, roku 1798 Martin Hamaliar, vtedy farár v Sarvaši, roku 1876 Dr. Gustáv Seberíni, vtedy farár v Békešskej Čabe, roku 1899 Bedrich Baltík, vtedy farár v Balašských Ďarmotách. Zachované dokumenty spred viac ako 130 rokov vypovedajú, že Pôtorčania sa za zbierkou vybrali po všetkých stranách Uhorska, do miest a obcí, kde výlučne žili evanjelici a na vtedajšej maďarskej zemi boli evanjelici spravidla všetko Slováci. To by podľa všetkého malo platiť dodnes. Cenné sú najmä zápisy z obcí Zadunajska, ktorých obyvatelia v roku 1871 ešte prevažne komunikovali v materčine. Uvedené fakty a fragmenty z dejín evanjelického cirkevného zboru v Pôtri sa dajú považovať aj ako jeden z malých kamienkov zapadajúcich do bohatej mozaiky slovenských národných dejín.
Ján Jančovic
