„Svetom, moje, svetom...“ - Vrátili sa spoza Ipľa
Vandrovníci z Javorníckych vrchov
Život a prácu slovenských drotárov z okolia Javorníkov plasticky zobrazil vo svojom výbornom diele „Svetom, moje, svetom...“ slovenský spisovateľ Vladimír Ferko. V stredisku tejto „Drotárie“ - vo Veľkom Rovnom začína aj príbeh vysťahovalcov, ktorí v období dožívajúcej Rakúsko-Uhorskej monarchie hľadali šťastnejší život na Dolniakoch, na terajšom území Novohradskej župy v Maďarsku.
V osade u Bachroních, patriacej do katastra obce Veľké Rovné, žilo počas prvej svetovej vojny sedem rodín: Olšinkovci, Svítkovci, Zelení, Bavlšíkovci, Čikotovci, Šebeňovci a Cisáríkovci. V týchto končinách od nepamäti bývalo zvykom, že v tomto chudobnom kraji sa celoročne v domoch tunajších obyvateľov zdržiavali väčšinou ženy a deti. Muži prevažne s krošňou na chrbte vandrovali po svete, ale na druhej strane pred zánikom monarchie všetci mladší muži narukovali a bojovali na frontoch prvej svetovej vojny. V drotárskej rodine Bavlšíkovcov bol v roku 1917 taký stav, že kým syn Jozef Bavlšík narukoval k povestnému 71. pešiemu pluku do Trenčína a stál aj v nastúpenom rade v júni 1918 v Kragujevci, keď zastrelili 44 slovenských vojakov za vzburu, otec Bavlšík, ktorý mal už dosť vandrovky po svete, zatúžil po vlastnej úrodnejšej zemi. A keď turzovský farár v kostole vyhlásil, že hladu v tejto hornatej časti Uhorska možno čeliť aj vysťahovaním a odporučil im aj miesto, dedinu Kisecset, ležiacu na ľavej strane Ipľa (v terajšom Maďarsku). Tam bol v tom čase na predaj majer a na jeho odporučenie, trinásť rodín pochádzajúcich z Veľkého Rovného, Turzovky, Zákopčia a Vysokej, sa solidárne rozhodlo odkúpiť celý majetok baróna Kürtyho a natrvalo osídliť miesto s úrodnejšou zemou. Takto čisto maďarská obec ležiaca v južnej časti Novohradskej župy dostala nových obyvateľov viacpočetných rodín pre tunajších ľudí nezvyčajných priezvisk: Cisarík, Bavlšík, Husárik, Pištek, Sčúrik, Slíž, Kultán, Soviar, Polka, Šamaj, Zbončák, Salaj, Poláček, Golis.
„Keď sme odišli, ostatní tri dni za nami plakali“
- Keď sme odišli z našej rodnej osady, ostatní tri dni za nami plakali - zaspomínala si na časy vysťahovania Anna Bavlšíková, rodená Cisaríková v roku 1987. Narodila sa roku 1898 a keď odchádzali do tohto neznámeho a cudzieho kraja, bola už dospelá. Bola ešte slobodná a išlo jej na devätnásty rok. Roku 1921 sa vydala v Kisecsete za krajana a spoluosadníka Jozefa Bavlšíka, ktorý ešte z rodného kraja chodil po „drotárke“. V Rakúsku sa vyučil aj za mäsiara a doma bol zase známy ako hudobník. Rodičia Anny Bavlšíkovej - Cisaríkovci boli v osade, ale i vo Veľkom Rovnom zase známi ako „všemajstri“, lebo otec popri gazdovstve bol aj stolárom a laickým lekárom a matka vyhľadávanou kuchárkou i pôrodnou „babou“. Do Kisecsetu prišli Cisaríkovci desiati, jedna dievka a 9 chlapcov. Staršia Katuša sa vysťahovala za prácou do USA ešte z Veľkého Rovného.
Rodina Cisaríkovcov bola v blízkom príbuzenstve aj s rodinou Jozefa Belona, ktorý býval v osade Solné a ktorý z vandrovného drotára sa vypracoval na podnikateľa a mal firmu Belon v Tiflise (dnešné Tbilisi) a pobočky v ďalších mestách. Anna Bavlšíková - Cisaríková vychodila štyri triedy v rodnom kraji, v lazníckej škole Pod Ivorom, kde pešo každý deň dochádzala 4 kilometre. Po vychodení štyroch zím, už ako maloletá slúžila v Žiline v zámožnejších rodinách. Pri mojom stretnutí s ňou obraz vysťahovania mala natrvalo vrytý do svojej pamäti. Hoci jej počas mojej návštevy v Hrkovciach išlo už na deväťdesiaty rok, pamätala sa aj na podrobnosti zo sťahovania. Napríklad aj to, že rodina sa na konských vozoch dopravila do Turzovky na železnicu a keď na vagóny naložili všetok svoj majetok, vydali sa na cestu za novým domovom. Keď prišli do cieľa, vystupovali z vlaku a z vagónov vykladali svoj majetok, domáci Maďari sa na nich pozerali ako na nejaké čudo, nerozumeli ich reči, aj ich oblečenie a veľa detí spôsobovali u starousadlíkov údiv.
Kým zo začiatku osídlili len obytné časti majera, neskoršie si všetci začali stavať domy aj v obci. Postupne v tejto novej komunite vznikali ďalšie slovenské manželstvá a rodili sa slovenské deti. Do školy museli chodiť do obce, kde sa vyučovalo len v maďarčine. Prvá slovenská zdvojená svadba v Kisecsete sa uskutočnila 31. januára 1921 a ženíchmi boli Jozef Bavlšík a spomínaná Anna Cisaríková a Husárik - Cisaríková. Svadobníkov na tejto slovenskej svadbe zabávala v tom čase v okolí najchýrnejšia kapela Cigána Rigu z Romháňa, ktorá rovnako dobre vedela nôtiť popri maďarských i slovenské piesne.
Uvedomelí a aktívni aj medzi budapeštianskymi Slovákmi
V manželstve Bavlšíkovcov sa potom narodilo päť detí - štyria chlapci a jedno dievča. Jeden chlapec im v Kisecsete zomrel. Kým bývalý drotár, najstarší Bavlšík hospodáril na zakúpenej pôde, novoženáč Bavlšík sa hneď po svadbe vybral za prácou do Budapešti. Pokračoval v drotárskom remesle svojich predkov, keď pracoval v drotárskej dielni Jozefa Baranca a tiež ako vandrovný remeselník. Keď sa v tomto veľkomeste zmohol, roku 1935 sa za drotárskym remeselníkom Jozefom Bavlšíkom odsťahovala do Budapešti aj manželka s deťmi. Novopostavený dom z nabíjanej hliny v Kisecsete dali na desať rokov do prenájmu. V Budapešti získali dom v slovenskej robotníckej časti, nachádzajúcom sa v 8. obvode. Otec Jozef Bavlšík pracoval ako vandrovný remeselník - drotár, ktorému pridelili číslo 18. Po roku pobytu aj najstarší syn Jozef sa začal v súkromnej firme bratov Vozilovcov učiť za automechanika.
Popri náročnej práci sa aktívne zapájali do kultúrneho života budapeštianskych Slovákov. Spolu s otcom sa stali aktívnymi členmi Slovenského remeselníckeho kultúrneho spolku, ktorý v Budapešti vznikol už roku 1902 a rovnako sa zúčastňovali v kultúrnej činnosti spolku s názvom „Pešťbudinský katolícky delnícky kruh“ (v 40. rokoch minulého storočia slovo delnícky bolo zmenené na robotnícky). Tento kultúrny spolok vyvíjaj na kultúrnom poli v medzivojnovom období veľmi dôležitú národnú činnosť medzi slovenskými robotníkmi v hlavnom meste Maďarska. Veľmi 
bohatú činnosť vyvíjal najmä divadelný krúžok a potom aj spevokol a tanečný súbor.
Rodina Jozefa Bavlšíka bola všade, kde sa niečo slovenské v tomto veľkomeste dialo. Veď tam žili ešte ďalšie tisíce povedomých Slovákov. Obsadzovali divadelné hry ako herci, spievali, hrali na hudobné nástroje a tancovali. Svedčia o tom i zachované vzácne fotografie, ktoré dokresľujú vtedajšiu činnosť slovenských robotníkov v Budapešti. Okrem kultúrneho spolku boli slovenskí drotári združení vo „Vandrovnom remeselníckom spolku“. Z fotografie možno vyčítať, že bol v ňom Ľudovít Bielik, Ján Salaj, Jozef Bavlšík, Jozef Baranec, Ján Zbončák, Peter Slíž, Jozef Bialko, Vojtech Hirš, Jozef Cisarík - predseda spolku, Štefan Gavlas - podpredseda, Jozef Salaj, Ignác Vlček, Demeter Korista a Jozef Husárik.
Smutné udalosti druhej svetovej vojny zastihli takmer všetkých v Budapešti. Rodina Bavlšíkovcov tu zostala až do skončenia vojny. Jozef Bavlšík mladší narukoval a po skončení vojny pracoval na Spojeneckom vojenskom súde v Budapešti ako vodič a tlmočník. Obidvaja sa po vojne za svoj antifašistický postoj stali poprednými funkcionármi Krajinského výboru Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku. Po skončení druhej svetovej vojny sa roku 1945 vrátili do svojho domu v Kisecsete.
V Hrkovciach: „Tí, ktorí sa sem prisťahovali...“
Nebyť repatriácie im tak hrozila úplná asimilácia
V rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom sa z Kisecsetu roku 1948 po 30-ročnom pobyte v Maďarsku vrátila celá rodina do rodnej vlasti. S rodičmi prišli aj deti - synovia Jozef, Štefan a Ľudovít a dcéra Anna. Spolu s nimi sa vrátili aj ďalšie slovenské rodiny - Husárikovci, Golisovci, Petrežalovci, Zacharovci, Gaviarovci, Grendárovci, Koristovci, Salajovci, Pištekovci, Ščúrikovci, Slížovci, Palkovci. Za svoj nový domov si vybrali blízke miesto na druhej - pravej stane Ipľa v malej dedinke pri Šahách - v Hrkovciach. Krátka zmienka o ich prisťahovaní sa nachádza v čerstvo vydanej pamätnej publikácii s názvom Obec Hrkovce na brehu Ipľa 1156 - 2006, autorom ktorej je László Tipary. Pod titulkom „Tí, ktorí sa sem prisťahovali“, sú uvedené mená manžela, dievčenské meno manželky a miesta ich narodenia. Viacerí z nich sa narodili ešte na Slovensku v obciach: Veľké Rovné, Dolné Pole, Zákopčie, Čadca, Ráztočné, Podvysoká, Turzovka. Celkom sa do Hrkoviec prisťahovalo 20 slovenských rodín z Kisecsetu (Novohrad) a 17 rodín z Márianostry (Peštianska župa).
Príchodom týchto Slovákov sa značne zmenila národnostná štruktúra obce. Akoby autorovi táto skutočnosť vadila, keď v krátkom texte namiesto zaznamenania ich prínosu v povojnovej histórii obce sa snaží ich príchod charakterizovať v negatívnom svetle a doslova hanlivo. László Tipary napríklad 
okrem iného uvádza: „V zmysle svojich práv požadovali slovenské omše, ale nevedeli sa modliť po slovensky. Po omši ich kanonik učil modlitby“. Toto tvrdenie Slováci v Hrkovciach odmietajú, veď mnohí z ich starých rodičov sa pred vysťahovaním do Maďarska roku 1917 narodili a žili na Slovensku. A keď sa našiel jednotlivec z navrátených mladších Slovákov, narodených už v Maďarsku a nevedel sa modliť po slovenský, to potom jasne vypovedá o tom, že aké národnostné práva mali Slováci pred povojnovým presídlením v Maďarsku. Napríklad v Kisecsete, kde si Slováci postavili nové domy a vytvorili celú ulicu, žili desiatky školopovinných detí a ani jedno nemalo možnosť učiť sa v slovenskom jazyku. A dospelí o slovenských omšiach mohli len snívať a svoje deti boli nútení učiť rodnému jazyku iba v súkromí, aj to s obavou. Nebyť repatriácie im tak hrozila úplná asimilácia. Autor obecnej pamätnice si pravdepodobne neuvedomil, že v snahe pohaniť prisťahovaných Slovákov z Maďarska obžaloval vlastne Maďarov za národnostný útlak Slovákov v Maďarsku, čo bol jedným z hlavných dôvodov, prečo sa Slováci v povojnovom období vracali do starej vlasti. V roku 2006 ešte z početnej rodiny Bavlšíkovcov narodených v Kisecsete žil v Podunajských Biskupiciach 83-ročný Štefan Bavlšík a v Brezne jeho 71-ročná sestra Anna a, samozrejme, už na Slovensku narodené široké potomstvo - deti a vnuci všetkých Bavlšíkovcov.
Ján Jančovic
Fotografie: archív autora
