Ján Pravdoľub Bella - Dolná zem mu prirástla k srdcu
Liptákom, ktorý na Dolnej zemi dlhé roky pôsobil a zanechal tam výrazné slovenské stopy, bol pedagóg a publicista Ján Pravdoľub Bella. Narodil sa 15. decembra 1836 v Liptovskom Mikuláši vo viacpočetnej a národne založenej rodine kožušníka Jozefa Pravoslava Bellu. Po vychodení ľudovej školy v rodisku, roku 1847 na jeden rok sa odišiel zdokonaliť v nemčine do Matejoviec pri Poprade. V revolučných rokoch 1848-49 jeho otca za národné presvedčenie spolu s ďalšími uvedomelými Slovákmi uväznili v Debrecíne. Vtedy už bol doma a pokračoval v učení v mikulášskej škole. A keď sa vrátil z väzenia otec, ten rozhodol, že Ján Pravdoľub sa vyučí remeslu. V roku 1850 nastúpil na tri roky za učňa v Banskej Bystrici, kde sa vyučil za remenára. V roku 1853 odchádza ako tovariš na vandrovku po viacerých južných stoliciach bývalého Uhorska. Počas nej určitý čas pracoval a pobudol v Pešti, kde sa zoznámil s viacerými významnými Slovákmi.
Potom opäť pokračoval v dolnozemskej vandrovke ďalej, až v roku 1859 sa opäť ocitol v Pešti, kde sa v roku 1861 oženil s dcérou slovenského hostinského Mateja Fábryho, v ktorého pohostinstve sa schádzala slovenská spoločnosť. To bola pre Jána Pravdoľuba ďalšia príležitosť byť v styku s poprednými Slovákmi a tiež aktívne zapájať sa do kultúrneho a cirkevného života slovenskej komunity v hlavnom meste Uhorska. Jeho želaním už v mladosti bolo nie remeslo, ale povolanie, ktorým by mohol viac byť užitočnejší svojmu národu. Trúfol si byť učiteľom a preto oslovil aj vedúcich cirkevných činiteľov na Slovensku, aby mu v tomto pomohli. V roku 1864 sa mu podarilo nastúpiť na učiteľské miesto v Párnici a roku 1868 - 1873 učil v Kostolnom.
V roku 1873 sa vrátil do Pešti, kde sa nakrátko zamestnal ako bankový úradník. O rok neskôr (r. 1874) sa ocitol v Čabe, kde ho najväčšia evanjelická cirkev v Uhorsku jednohlasne zvolila za svojho evanjelického učiteľa. V dolnozemskej Békešskej Čabe prežil najplodnejšie roky svojho života. Bol poverený zostavením školských učebníc a čítaniek. Najprv to bol v roku 1892 Slovenský abecedár a Prvá čítanka pre I., prípadne II. triedu škôl evanjelických, a.v. O rok neskôr Druhá čítanka pre II., prípadne III. triedu a Výbor biblických histórií k potrebe škôl ev.a.v. slovenských. Usilovnosť a odborný rast Jána Pravdoľuba Bella spôsobil u neho aj vyššie ambície. Začal zostavovať čítanky a učebnice pre vyššie ročníky. V roku 1894 mu vyšla tlačou Učebnica a čítanka pre vyššie triedy škôl ev.a.v. slovenských. O ich úrovni svedčí aj to, že vychádzali vo vysokom náklade a používali sa aj na Slovensku.
Bohatá bola aj jeho publicistická činnosť. Články s pedagogickou tematikou publikoval v časopisoch Dom a škola, Dolnozemské listy, Národné noviny, Slovenský obrázkový kalendár... Významnú časť jeho publicistickej tvorby tvorili články zamerané na dejiny a národopis, ktoré uverejňoval v Slovenských pohľadoch. V ostatnej časti svojho plodného života na Dolnej zemi sa venoval včelárstvu a ovocinárstvu. Svoje skúsenosti z tejto ním vykonávanej praktickej činnosti uverejňoval najmä v časopise Obzor. O tejto záujmovej činnosti prednášal ľuďom v celom okolí. Ján Pravdoľub Bella učil Slovákov v Békešskej Čabe dvadsať rokov a tridsaťosem rokov v nej býval. Ako penzionovaný učiteľ sa roku 1896 vrátil do rodného Liptova, ale v ďalšom roku bol už opäť v Békešskej Čabe, kde prežil najplodnejšie roky svojho života a kde sa naďalej mohol venovať včelárstvu a ovocinárstvu. Pritom sa mohol lepšie sústrediť aj na literárnu tvorbu a udržiavať písomný styk so slovenskými národovcami. Veľa jeho čabianskych prác zostalo v rukopisoch.
Po smrti manželky sa roku 1912 presťahoval k svojmu synovi do Ružomberku, roku 1920 s ním do Novák a neskôr do Bratislavy, kde Ján Pravdoľub Bella 27. marca 1924 umrel. Po dlhej dobe si na jeho významné pôsobenie v dolnozemskej metropole spomenuli potomkovia tých slovenských predkov, ktorých učil nielen rodnú reč, ale aj včeláriť, štepiť a pestovať ovocné stromy. Na jeho počesť mu v decembri roku 2011 slovenské čabianske organizácie na priečelí Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe odhalili pamätnú tabuľu.
