Neuralgický bod - Ajhľa, Maďar o Štúrovi
Pre maďarského čitateľa je osobnosť Ľudovíta Štúra neuralgickým bodom. - Ak si človek dovolí položiť otázku náhodnému metropolitnému, ale nie hornovidieckemu, čiže z územia Slovenska pochádzajúcemu Maďarovi, čo mu napovedá meno Štúr, ten si akiste spomenie iba na miestny názov Štúrovo. A so Štúrovom nemal Štúr jakživ pranič spoločné. Slovenského pedagóga v Maďarsku to nemôže prekvapiť. Mladí ľudia vychádzajú z maďarských škôl s faktickou neznalosťou neoddeliteľnej slovenskej súčasti multietnickej minulosti Uhorska.
Pre maďarského čitateľa je osobnosť Ľudovíta Štúra neuralgickým bodom
Navyše sú v tomto regióne Európy zjavné prejavy národnej privatizácie uhorského historického a kultúrneho dedičstva. Tón v nej udáva politika jednotného maďarského národa. V tejto súvislosti je očividná tendencia nielen opäť zjednocovať uhorské s maďarským, ale aj stotožňovať Maďarsko s Uhorskom. Preto si nasledujúce vety z pera mladého maďarského autora zaslúžia úctu: „Štúr nie je iba významnou osobnosťou slovenskej, ale aj maďarskej minulosti. (...) On bol predsa prvý, kto jednoznačne a zrozumiteľným spôsobom aj pre široké masy vymedzil základné charakteristické (poznávacie) znaky slovenského národa.” (s. 301)
Kto napísal našu hymnu?
Pôvodcom tohto výroku je József Demmel (ročník 1982) a zverejnil ho v svojom druhom knižnom súbore štúdií Zrod slovenského národa. Ľudovít Štúr a slovenská spoločnosť v Uhorsku 19. storočia. Demmel je jedným asi z pol tucta maďarských historikov najmladšej generácie, ktorá sa so znalosťou slovenčiny venuje štúdiu a skúmaniu slovenských dejín. Demmel si osvojil slovenský jazyk na takej úrovni, že si ľahko poradí aj s predštúrovskou slovenčinou, ako aj s bibličtinou, respektíve češtinou. Táto orientácia sa prejavila už v neobyčajne bohatej knižnej prvotine Celé Slovensko sa zmestilo na jednu plť... V knihe o Štúrovi nájdeme na 300 stranách textu 1 235 poznámok a odkazov pod čiarou. Autor v súpise prameňov a literatúry uvádza 674 položiek, z toho 48 archívnych súborov, 25 súvekých periodických tlačí, 26 príručných encyklopedických publikácií, 220 pramennej literatúry, 355 odbornej literatúry a 3 tematické internetové stránky. 
Čo autor nevie presne zdokumentovať, to prijíma skepticky, ale nadobro nezatracuje. Skeptický je aj jeho náhľad na možnosť spoločných slovensko-maďarských dejín, keďže národné historické naratívy obdobne ako moderné nacionalizmy sa nestretajú, ale zrážajú.
Mladý vedec si uvedomuje, že Štúrova osobnosť je pre maďarskú verejnosť neuralgickým, najzávažnejším nárazovým bodom, ktorý dosiaľ nezvládla. (Podobne ako slovenská Lajosa Kossutha.) O Štúrovi doteraz nevyšla samostatná maďarská monografia ani menší či väčší súbor jeho prác preložený do maďarčiny. (Obdobne na Slovensku zasa o Kossuthovi.) Mladý historik si nekladie za cieľ rúcať slovenský kánon, doslova jeho zbožštenie, respektíve na druhej strane ani vyvracať mýtus o jeho „maďarskej” zrade, čiže zrade Uhorska, ale usiluje sa Štúra alternatívnym diskurzom umiestniť do spoločenskej skutočnosti Uhorska 19. storočia, keď vznik slovenského národa bol tak skutočným vývinovým procesom, ako aj konštrukciou Ľudovíta Štúra. 
Jeho život skúma v štruktúre dejín uhorskej svetskej a cirkevnej spoločnosti. Fragmentárne skladá celok, ale z celku neodvodzuje detaily. Osobitne hodno vyzdvihnúť, že v práci nepoužíva dôsledne zemepisnú a historickú terminológiu, ktorá by v konotáciach mohla vyvolávať nepríjemné (etnické aj politické) negatívne asociácie. Vedome sa vyhýba aj zaužívaným dejepisným šablónam, stereotypii a stereotypným združeným pomenovaniam. Nezmieňuje sa o úslužnom, „trpiacom slovenskom ľude” v premodernom období jeho vývinu, ale o „modernom imaginárnom slovenskom národe,” ktorého štátna samostatnosť sa stala skutočnosťou až koncom 20. storočia.
Slovenská odborná aj laická verejnosť by zakrátko mala dostať do rúk naozaj precízny slovenský preklad knihy, aby sa mohli dopovedať mnohé nastolené, nadhodené otázky a zavše aj autorove opodstatnené, dobromyseľné pochybnosti. Napríklad taká maličkosť: Kto a kedy vlastne napísal text súčasnej slovenskej hymny (ako je známe, z roku 1843, respektíve 1844), keď ju podľa zistenia Demmela Ľudovít Štúr spomína už v roku 1841?
Kniha Józsefa Demmela chváli vydavateľstvo Kalligram za iniciatívne vydanie, lebo ide o rukolapný príspevok, ktorým maďarský autor vykročil na cestu vzájomného poznania a porozumenia. Je nepochybné, že bez nich sa nezaobíde (poväčšine ako prázdna floskula bez faktov) deklarované slovensko-maďarské zmierenie a vyrovnanie aspoň na krátke časy.