Hlboké veľkomoravské korene na južnom Slovensku
Vzácne a zabudnuté miesta dramatických stretov kultúr a náboženstiev - Východ Podunajskej nížiny a Dolné Pohronie sú pomerne málo známe svojím osídlením z čias Veľkej Moravy. A pritom môže niekedy ísť o unikátne veľkomoravské centrum významné nielen z hľadiska našej krajiny, ale dokonca z hľadiska celej Panónskej panvy.
Vzácne a zabudnuté miesta dramatických stretov kultúr a náboženstiev
Východ Podunajskej nížiny a Dolné Pohronie sú pomerne málo známe svojím osídlením z čias Veľkej Moravy. A pritom môže niekedy ísť o unikátne veľkomoravské centrum významné nielen z hľadiska našej krajiny, ale dokonca z hľadiska celej Panónskej panvy.
Dodnes žijeme v tesnej blízkosti niekdajších domovov Slovanov. Častokrát sa pohybujeme popri veľkomoravských centrách bez toho, aby sme to čo len tušili. Na ich pôvodnom mieste už nenájdeme takmer nič, ich stopy nás zavedú už len do múzeí. Ale pod zemou je toho na objavovanie ešte dosť aj pre nasledujúce generácie.
Pohronské (veľkomoravské) opevnenie - „panónsky div a záhada“
Bíňa je neobyčajné miesto. Archeologické výskumy tu prebiehajú takmer nepretržite a dokazujú, že tu dejiny hlboko vryli svoje odtlačky. Dolný tok Hrona sa za Bíňou asi po 15 km vlieva pri Štúrove do Dunaja a poskytuje priľahlému územiu úrodnú pôdu. Ľudia si bíňanskú oblasť vyhliadli už pred 6000 rokmi ako vhodné miesto pre svoj domov. Postupne tu vznikali prvé pevné obydlia a neskôr kultúrne a náboženské centrá - románska rotunda, kláštory, klasicistická bazilika. Bíňa sa však preslávila najmä obrovskými valmi, postavenými oveľa skôr ako kultúrne centrá. Opevnenie v takomto rozsahu neexistuje v celej Panónskej panve. Jeho tvar je výnimočný a mohutnosť extrémna.
Valy pôvodne tvorili tri prstence navŕšenej zeminy rôznej veľkosti s jedným centrom napojené kolmo na Hron. O dĺžke 5 km dodnes chránia viac ako 100 ha pôdy vrátane súčasného bíňanského obydlia. 
Do takej obrovskej plochy by sa zmestilo asi sto futbalových ihrísk. Dnes možno tušiť monumentalitu opevnenia za zachovanými až desať metrov vysokými a naspodku až dvadsaťosem metrov širokými valmi. Na niektorých miestach valy ukrývajú domy, inde na nich domy doslova sedia.
Kto a prečo ich vybudoval stále nie je jasné. O ich pôvode rozmýšľal už Matej Bel a doposiaľ vzniklo niekoľko teórií. Samotní Bíňania im dodnes hovoria avarské valy. Jedna zo súčasných predstáv hovorí aj o veľkomoravských koreňoch. Vnútorný priestor opevnenia v blízkosti dodnes stojacej rotundy a baziliky je bohatý na archeologické nálezy z čias Veľkej Moravy, no najdôležitejšie sú nájdené veľkomoravské zvyšky stavieb s pokladom železných hrivien, hrobov a ostané nálezy zapustené do valov, ktoré dopomohli k presnejšiemu datovaniu vzniku valov. Valy stavali v 9. až 11. storočí bez akejkoľvek súvislosti s predchádzajúcim osídlením a neovplyvnili ani jeho neskorší vývoj. V závere ich funkčnosti historici predpokladajú, že opevnenie poslúžilo vojenským účelom kráľa Štefana v boji proti maďarskému pohanskému veľmožovi Kopáňovi.
S vývojom obydlia sa valy rozrušovali, na niektorých miestach ju preťali koľajnice, inde v ich blízkosti vyrástli roľnícke družstvá, či iné spoločnosti. Bíňu osídlilo maďarské obyvateľstvo a na tamojšie veľkomoravské korene nedokázali z národného pohľadu nadviazať ani slovenské kolonizačné snahy po vojne. Zachoval sa iba pôvodný slovanský koreň Byn v názve obci podľa mena jedného zo synov slovanského rodu Hunt-Poznanovcov. Oživovanie slovanského ducha však neustáva a archeológia a história si kladie ďalšie otázky - prečo vzniklo takéto zvláštne opevnenie a prečo práve na tomto mieste?
Jediné známe podunajské veľkomoravské centrum
Pozdĺž Dunaja v oblasti prírodných lesných rezervácií v Čenkove pri Mužli, len niekoľko kilometrov západne od Štúrova sa tiahne dlhá dunajská terasa, obľúbené miesto stavania obydlí Veľkomoravanov. Dnes už ťažko identifikovateľné veľkomoravské centrum leží vo výške miestami až päť metrov nad hladinou Dunaja. Obohnané je zemným valom, kedysi spevneným palisádami, takže terén vo vnútri hradiska je asi tri metre pod valmi. Vnútro hradiska má ešte aj dnes akustiku podobnú uzatvorenému priestoru. Aké asi veľké muselo byť v tom čase, keď sa doposiaľ zachovalo v dĺžke až pol kilometra? Zistilo sa v ňom nezvyčajne veľké sústredenie sídliskových objektov, až 271, hoci sídlisko neobývalo viac než 150 obyvateľov. V porovnaní s nitrianskym veľkomoravským centrom, ktoré malo približne dvetisíc obyvateľov, čenkovské centrum bolo menšie hradisko a ani svojou stavbou sa nijako neodlišovalo od ostatných centier v Nitriansku. Jeho poloha ho predurčila najmä k obchodnému charakteru, hoci malo, tak ako ostatné centrá, aj svoj správny charakter a plnil strážnu a vojenskú funkciu. Veľkomoravské centrum v Čenkove je dosiaľ pravdepodobne jediné na Slovensku známe veľkomoravské centrum pri Dunaji. 
Zaujímavé je, že ani čenkovské hradisko nenadviazalo kontinuálne, tak ako bíňanské, na predveľkomoravské osídlenia v okolí Štúrova a Radvane nad Dunajom, kde sa našli slovansko-avarské hroby. Nepotvrdili sa totiž žiadne dôkazy ich vplyvu na čenkovskú materiálnu kultúru. Vznik tohto centra v 9. storočí sa vysvetľuje ako kolonizačný proces vtedajšej spoločenskej štruktúry, možno ako budovanie a územné zjednocovanie Nitrianskeho kniežatstva. Dunaj, ako prirodzená hranica spočiatku predurčila centrum na militantné postavenie, neskôr, keď bolo k Veľkej Morave pripojené územie od Ostrihomu k Vesprému, Bakonskému lesu a dolnému toku Ráby, sa centrum pravdepodobne z tohto dôvodu orientovalo viac na hospodársky charakter. Ale dôvodom mohlo byť aj spojenie oboch dunajských brehov. Napokon, takéto prepojenie zhodou okolností na tomto mieste fungovalo aj pred desiatkami rokov, kedy zo slovenského brehu prevážala kompa našich zamestnancov na maďarskú stranu. Zánik veľkomoravského centra v Čenkove pri Mužli síce nastal po obsadzovaní tohto územia maďarským etnikom, ale archeologické výskumy nepotvrdili priamy vojenský zásah. Z čenkovského veľkomoravského centra sa začali Slovania vytrácať pravdepodobne postupne, prirodzene a dobrovoľne, aby v 12. storočí uvoľnili miesto novým obyvateľom a objektom malej osady rozptýleného typu známej pod názvom predium in villa Chenka.
Prienik kultúr, náboženstiev a jazykov
Prečo je výskyt veľkomoravských centier na juhu Slovenska ojedinelý je tajomstvom aj pre archeológov. Ale tie, ktoré tu existovali, predstavovali prvý a najužší kontakt s cudzími etnikami a náboženstvami. Pokiaľ si Slovania kontaktom s Avarmi zachovali svoju identitu a pretrvali, príchodom maďarských kmeňov v týchto centrách tomu už tak nebolo. Spočiatku maďarské kmene osídľovali iba neobývané a málo osídlené oblasti Pohronia a Podunajska a pretrvávala symbióza Slovanov a Maďarov, čo dokladajú aj odkryté spoločné hroby. Spolužitie oboch kultúr nefungovalo za každú cenu na vojenskom konflikte, napokon aj maďarskí vojvodcovia mali záujem podmaniť si existujúci systém a využiť ho vo svoj prospech. Veľkomoravské centrá na dnešnom južnom Slovensku netvorili iba hranicu a kontakt niekedy aj viacerých kultúr a náboženstiev, ale aj stret dvoch kresťanských rítov a jazykovú hranicu v rámci vlastnej kultúry. Pohronie patrilo odjakživa do západnej kresťanskej duchovnej sféry, neskôr sa hranica stretu západnej a východnej sféry kresťanstva posunula priamo na Dolné Pohronie. Aj v jazykovej oblasti to bolo práve Pohronie, ktoré tvorilo najbližší kontakt medzi jazykovými tradíciami juhu stredného a západného Slovenska. Veľkomoravské sídliská a centrá sa počnúc 10. storočím pretavovali na komitátnu sieť, začlenili sa do uhorského kráľovstva a na dlhé storočia stratili svoju národnú štátnosť.
Text a foto:
Daniela Devínska
