Denníky slovenského vojaka z prvej svetovej
Na začiatku bol článok uverejnený na našom portáli:
Samuel Činčurák - Náboženský spisovateľ z Pivnice
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/1211-s-inurak-naboensk-spisovate-z-pivnice
Vydané denníky slovenského vojaka z prvej svetovej sú obdobou Švejka
http://www.teraz.sk/kultura/vydane-denniky-slovenskeho-vojaka-z-1/217900-clanok.html
Stáva sa, že človek pri pátraní po jednej veci objaví inú, rovnako alebo možno ešte i viac zaujímavú. Potvrdzuje to pátranie Miša Šestáka, fanúšika regionálnej histórie, ktorý ako člen neformálnej skupiny, združujúcej sa okolo časopisu novohradskej obce Hradište - Frfľoš, zameriavajúcej sa aj na vydávanie kníh, surfovaním po internete na portáli Slovák v Maďarsku www.oslovma.hu narazil na článok publicistu Jána Jančovica o zabudnutom náboženskom spisovateľovi, ktorý mal názov Samuel Činčurák - Náboženský spisovateľ z Pivnice a s ním prišiel vyššie spomínaný objav. V poslednom odstavci Ján Jančovic v biografickom profile o S.Č. píše: „Zo 75 príspevkov - príbehov zo života približne 50 zostalo v rukopise. Hodnotný sa zdá denník (dva zošity) z 51-mesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny, ktorý výstižne zachytáva priebeh vojny a úlohu samotného autora a jeho veliteľa, ktorému bol Samuel Činčurák osobným sluhom. Jeho spracovanie a vydanie by odhalilo veľa zaujímavých postojov, príbehov a udalostí, ktoré Samuel Činčurák ako „pucák“ vysokého dôstojníka počas štyroch rokov na fronte pozoroval a prežil.”
Prečo sa teda na spracovanie a vydanie zápiskov Samuela Činčuráka nepodujať? - uviedol Mišo Šesták v 
uverejnenom úvodnom avíze o pripravovanom zámere vydať zachovaný rukopis z bojiska prvej svetovej vojny. Ján Jančovic, potešený z dlhoročného snaženia upozorniť vhodného vydavateľa na tento vzácny rukopis, s radosťou dal Hradišťanom kontakt na vnuka Samuela Činčuráka, profesora Ivana Mojmíra Zoborského. Potom už ako napísal Mišo Šesták „Slovo dalo slovo a mohla vzniknúť kniha, ktorá je so svojim pohľadom na prvú svetovú vojnu vskutku jedinečná“. Ďalej už pokračuje ním spracované zoznámenie s obsahom knižky.
Text a foto: (oslovma.hu)
ČÍM SÚ ZÁPISKY SAMUELA ČINČURÁKA UNIKÁTNE?
Rozsahom. 300 strán rukopisu dáva záruku, že zápisky Samuela Činčuráka nekĺžu po povrchu, ale vtiahnu čitateľa priamo do virvaru prvej svetovej vojny. Nechcené 51-mesačné dobrodružstvo Samuela Činčuráka sa začalo v Srbsku (Vojvodina), Chorvátsku (Slavónia), presun pokračoval cez Maďarsko (Segedín), Rumunsko (Banát), na ruskom fronte na Ukrajine (región Halič, Bukovina, Besarábia) a skončilo v Taliansku. S. Činčurák zovšadiaľ ponúka podrobné svedectvá, vďaka priebežne písaným poznámkam je veľmi konkrétny, čo sa týka miest pobytu a ďalších podrobností.
Obsahom. Samuel Činčurák slúžil v zásobovacej kolóne rakúsko-uhorského vojska, prevážajúcej zásoby z tylových oblastí na front. Ešte počas pobytu v Srbsku sa stal dôstojníckym sluhom. Možno aj preto čitateľa pri spracovaní jeho spomienok viackrát napadne paralela so Švejkom. Kým je však Švejk napísaný s humorom, Činčurákove spomienky zachytávajú realitu naturalisticky verne. Píše o tom, ako dôstojníci okrádali mužstvo, o správaní vojakov voči civilistom, smilstve a znásilňovaní, rabovaní, chaose... Samuel Činčurák bol literárne nadaný, vďaka čomu sa jeho spomienky čítajú veľmi dobre a plynulo.
Na prebale knižky čítame: „Vojnový denník a zápisky, písané s malým časovým odstupom od opisovaných 
udalostí, patria najautentickejším prameňom dobových udalostí. Väčšinou ich po sebe zanechávajú vysokopostavení príslušníci armády. O to unikátnejšie a vzácnejšie sú rozsiahle zápisky Samuela Činčuráka, vojaka rakúsko-uhorskej armády, ktorý prešiel srbským, ruským a talianskym frontom. Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Pútavým jazykom zaznamenal nielen vlastné zážitky a skúsenosti, ale prezentuje aj názory z pozície obyčajného človeka. V etickej rovine najviac odsudzuje morálku dôstojníkov a niektorých vojakov, najmä za smilstvo, podvody, a ďalšie väčšie a menšie zlodejčiny a šmelinárstvo, ktoré bolo každodenným javom, predovšetkým v dôstojníckych kruhoch. Analyzuje sociálne, stavovské, triedne, i náboženské rozdiely vypuklo sa prejavujúce v blahobytnom postavení generality, dôstojníctva, a čiastočne poddôstojníctva 
na jednej strane, na strane druhej vykresľuje obraz ponižovaného mužstva, zajatcov, a civilného obyvateľstva, ktorých údelom bola len všadeprítomná smrť a mátajúci moloch hladu. Realisticky to dokumentuje množstvo autorových otrasných svedectiev, až naturalistických obrázkov“.
Editormi tohto jedinečného diela sú PhDr. Pavel Mišianik, PHD., doc. PaedDr. Július Lomenčík, PHD. a Mišo Šesták. Doslov napísal prof. Ing. Ivan Mojmír Zoborský, CSc. Rozsiahly text knižky vhodne dopĺňa množstvo fotografií z bojísk prvej svetovej vojny. Súhrn je v angličtine, nemčine, taliančine, srbčine a ruštine.
Tvorcov portálu oslovma.hu - Slovák v Maďarsku teší, že v úvodnom poďakovaní sa vo vydanom diele uvádza, že poďakovanie patrí nášmu spolupracovníkovi Jánovi Jančovicovi za zmienku o spomienkach Samuela Činčuráka v jednom z jeho článkov na našom portáli. A doslovne sa píše, že nebyť tejto poznámky, k vydaniu tejto knihy by nikdy nedošlo. To isté napísal v doslove aj majiteľ autorského práva profesor Ivan Mojmír Zoborský.
KTO BOL SAMUEL ČINČURÁK
Dolnozemský Slovák Samuel Činčurák sa narodil v roku 1883 v Pivnici v Báčke (dnešné Srbsko), neskôr žil v Iloku na pravej strane Dunaja, kde sa vyučil za kolára. V roku 1903 narukoval do Stoličného Belehradu (Székesfehérvár), vrátil sa na jar 1905. Bol veľmi zbožný, zúčastňoval sa na podujatiach vnútromisijného spolku evanjelickej cirkvi Modrý kríž. Jeho túžbou bolo dostať sa na Slovensko, najmä do Starej Turej a spoznať sa so sestrami Royovými. To sa mu aj podarilo. Od roku 1912 sa natrvalo usadil na Slovensku, keď sa oženil so Zuzanou Betinovou z Ozdína v okrese Poltár. Mal päť detí a okrem toho, že sa zaoberal roľníctvom, stál v obci na čele odbočky Modrého kríža. Výrazným duchovným vplyvom na širokú verejnosť dosiahli napríklad aj to, že v Ozdíne nebola krčma.V literárnej tvorbe Samuela Činčuráka prevažuje náboženská tematika. Súhrn jeho prozaickej tvorby vyšiel od roku 1909 do roku 1948 v štrnástich tituloch. Zomrel v roku 1952. Pochovaný je v Ozdíne.Z článku Jána Jančovica, celý článok tu:
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/1211-s-inurak-naboensk-spisovate-z-pivnice
UKÁŽKY ZO ZÁPISKOV (ALKOHOL, PROSTITÚTKY, SMRŤ)
Kapitola VII. (Srbsko)
Stotník P. si nevedel dať rady s ľuďmi, ktorých mal pri koňoch - tí, čo mali s koňmi ísť, bo sa veľmi opíjali. Chlapi mali denne tri koruny a stravu, nič nerobili a aby si čas ukrátili, pili ako dúha a opilí sa váľali. Stotník P. bol prísno zakázal, že nesmia piť, no kto zakáže svini, keď je v kaluži, aby si neľahla do nej? Kto zakáže opilcom piť, keď on chce a má k tomu príležitosť? Stotník bol zakázal, že nesmie nikto do dediny a tým, čo predávali medzi nás, nesmeli sa ku nám priblížiť, no čo nevyhútajú ženy, ktoré prinášali a predávali - tie sa ošmietali po kukuriciach kolo nás a keď dakto šiel ta na svoju potrebu, tak ho ponúkali s páleným. Boli sa tak naučili, že každú chvíľku bežali do kukurice a tam sa kšeft robil.
Jedného dňa náš jeden vojak popil jednej dievčiny pálené a oraboval ju o šesť korún. Tá prišla ku feldvéblovi, čo bol nad koňmi. Že feldvébl bol tiež kamarát z mokrej štvrti, bo i on chodieval do kukurice píjať, stal podľa dievčiny a aby sa stal veľkým, dal nás všetkých autretovať, aby ona ukiazala toho, čo ju okradol. Bolo nás drahne, no predsa poznala, maďarského cigáňa. Ako tak stojíme a čakáme dlhú kázeň, príde kadet a spýta sa, prečo je autret. Feldvébl predstúpi pred neho a vyrozpráva mu udalosti. Kadet sa obrátil, k devuche a krikom na ňu: „Ako si sa smela sem opovážiť prísť predávať, keď je to prísne zakázané? Dobre urobili, že ti peniaze zobrali, mali ťa ešte do zadku vykopať, marš preč! A vy abtreten!“
„Nak žije pán kadet!“ znelo z viacej hrdiel, aj sám som schvaľoval rozsudok mladýho dôstojníka, bo keď by neboli tie ženštiny priniesli tu otravu, neboli by sa mohli ľudia tráviť, bo z toho už bola aj cholera začala.
Kapitola XXIII. (ruský front na Ukrajine)
Poobede každý deň behali kočiare z mesta do mesta, vozili sa na nich dôstojníci rozličných trúp a oddielov, každý mal po boku v kočiare neviestku, ktorej sa do zubov vyškieral. Videl som vyšších lekárov od zdravotníckeho oddelenia, kde sa vozili s takými potvorami, daktorý aj dve mal vedľa seba. Hrozil som sa nad tou bezbožnosťou, ktorá sa prevádzala, no čo mohlo byť iné? Dámy sa žobrať hanbili, robiť sa im nechcelo, no a takto to bolo predsa veselo! Čo tam po mužovi, ktorý je v zákopoch alebo padol do zajatia. Ženštiny sa boli tak rozpustili, nielen že sa s dôstojníkmi vozili až do zákopov, ale aj samé ta chodili a v zákopoch smilnili. Lekári si už nevedeli rady, bo denne celé húfy prichodilo nakazených oboch pohlaví. Boli vydali rozkaz také ženy pochytať, čo sa nachodili kolo zákopov, čo ich nebolo málo nazbieraných, no tie mestské, fajnejšie, trávili hlúpych mužov ďalej.
Vrchné vojenské veliteľstvo bolo zakázalo, že dôstojníci a poddôstojníci aj vojaci, ktorí nemajú prácu v meste, nesmú do mesta, bo dôstojníci chodili každý večer do Czernowitza do kina a odtiaľ ku neviestkam. Bolo vraj zistené, že jeden večer dvaja ruskí dôstojníci boli v kine ako špióni prezlečení v civilnom obleku a tu pozorovali, čo sa deje v Rakúsku. Druhé, že v zákopoch nebolo dôstojníkov, že sa vraj po meste prechodili. Nové nariadenie naviedlo dôstojníkov na novú špekuláciu. Neviestky sa prezliekli do dôstojníckych šiat a na cudzie dovolenie prechodili cez most, chodili do frontu, veď vojak na varte čítať nevedel a potom či on pozná všetkých dôstojníkov? Hlavne keď ukázal kus papiera a ešte lepšie ak posotil fľašku s rumom, za ktorú by bol aj celú ruskú armádu pustil a nie dôstojníka alebo poddôstojníka zo svojho vojska. Veselý vojenský život v Czernowitzi neprekazilo ani vyššie komando.
Kapitola Offenzíva (Taliansky front)
Pri západe slnca prišiel znovu ku mne Štefanko, syn môjho brata, len už nie ako pred týmto. Bol zamazaný od päty až po uši a s poviazanou rukou.
„Čo sa s tebou Štefanko stalo?“ spytujem sa na smrť bledého synovca.
„Ja som už svoje dostal, strýčko! Mám dve rany na dlani,“ vravel, chvejúc sa. „Ďakujem aj za to Pánu Bohu, bo som tým vyviazol z istej smrti.“
„Čo sa robilo na predku?“ spytujem sa zvedavo.
„Prosím vás, strýčku, umyte ma trochu, budem vám rozprávať, čo sa stalo!“ Umyl som mu tvár a ruky od krvi, dal som mu moju večeru, aby si zajedol a on rozprával nasledovne:
„Včera, keď som odišiel od vás a prišiel do leženia, už všetko bolo na nohách, zobral si svoje veci a zastal do radu. Bolo nám vravené, že ideme do štelungu, a keď prerazíme a prídeme do nepriateľskej zeme, že sa nám prísno zakazuje niečo ničiť, kto čo zjesť môže, nak zje, čo popiť, nak popije, ostatné nahať, že za nami pôjdu vozy a budú všetko rekvirovať. Každý z nás dostal jednu konzervu a pol bochníka, že nám to musí postačiť než prídeme do Itálie a tam vraj už všetkého nájdeme. Páni dôstojníci nabrali si veľké prázdne chrbtové vrecia (ruksaky), čo ešte dosiaľ nemali, to si už hotovali na to rekvirovanie. Večer šli sme do štelungu, celá naša divízia zaujala miesto hneď vedľa vašej 42. Dohnali nás všetkých do prvých zákopov, aby sme na povel vyskočili, prerazili a mašírovali kupredu. V noci o dvanástej začali Taliani bubnovú paľbu do nás, mlátili nás strašne, veľmi veľa popadalo. Keď prestali Taliani strieľať, my pohotove robili útok, prišli sme do talianskych zákopov a ani jeden Talian tam. V talianskych zákopoch našli sme biely chlieb, konzervy, zaváraniny, marmeládu, pustili sme sa do toho jesť, ani divá zver! Čo sa tak hostíme, začnú naši delostrelci strieľať do talianskych zákopov, v ktorých sme sa my hostili. Telefón bol prestrihnutý, hlásiť sme nemohli a než zvedeli, čo sa robí, tak spústu našich pobili. Pohli sme sa za Talianmi, našli sme ich až v tretích ich zákopoch, no ale beda, oni nás tu dostali do krížovacieho ohňa, tak málokto živý ostal. Ja, že som bol trochu pozadu so strojnou puškou, bol som aj s jedným šikovateľom skrytý v jednej jame, a keď skríkli ‚Rikzug!‛ zodvihnem sa, aby som videl, či je pravda, tu bums! A už som mal v ľavej dlani dve guľky, bežal som k lekárovi a lekár mi dal lístok, aby som šiel do poľnej nemocnice. Cestou som videl pole mŕtvolami pokryté, takže som ich musel prekračovať. Dostal som sa na cestu a tu vozy, automobily rozbité, dohonil som jedného šikovateľa raneného, bol celý krvavý, guľa zahvižďala, praskla a šikovateľ predo mnou rozletel sa na kusy. Skočil som do hory a zamieril krížom, a tak som sa dostal až sem.“ S čím som mohol, s tým som ho zásobil a poslal ho nie do poľnej nemocnice, ale do Grigna, aby tam vysadol na vlak a šiel do vnútrozeme, čo on aj poslúchol, a tak sa ratoval tej ošklivej fronty.