A. Grünhut - Bratislavský rodák, záchranca Židov
www.oslovma.hu/XXX/Grunhut.pdf
V Múzeu a dokumentačnom stredisku holokaustu na ulici Páva v Budapešti sa 24. marca 2015 za účasti mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Rastislava Káčera, predsedu Nadácie dokumentačného strediska a múzea holokaustu Györgya Harasztiho, riaditeľa Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriela 
Hushegyiho a kurátora výstavy Martina Mózera konala vernisáž výstavy venovanej životu bratislavského rodáka, záchrancu Židov Arona Grünhuta (1895-1974).
Meno Arona Grünhuta je pre širokú verejnosť neznáme, a to aj napriek tomu, že v období medzi dvomi svetovými vojnami, ale predovšetkým v dobe tzv. Slovenského štátu, ako aj počas vojnových rokov zohral významnú úlohu na poli záchrany prenasledovaných Židov. Aron Grünhut sa v medzivojnovom období v rodnej Bratislave venoval obchodovaniu s rôznym tovarom a istý čas vlastnil židovskú jedáleň. Bol členom Obchodnej a priemyselnej komory, funkcionárom ortodoxnej židovskej náboženskej obce, rôznych dobročinných spolkov, viedol židovské pohrebné bratstvo (Chevra Kdiša), atď...
Vystavené dobové fotografie zavedú návštevníka do už neexistujúcej židovskej štvrti Bratislavy, ktorá sa kedysi nachádzala pod Hradom a na priestranstve pred mestskými hradbami a ktorá bola - vrátane synagógy - v šesťdesiatych rokoch kvôli výstavbe Nového mosta cez Dunaj úplne zdemolovaná. Zo zachovalých rodinných 
fotografií, vyložených na paneloch sa návštevníci dozvedeli, že mnohopočetná Grünhutova rodina (mala päť synov) bývala na Ventúrskej a neskôr na Heydukovej ulici.
Grünhut prvé svoje záchranárskych aktivity začal rozvíjať na jar roku 1938, po obsadení Rakúska nacistickými vojskami (anšlus), v súvislosti so židovskými utečencami z okolia Kopčian (Kittsee), ktorých vysídlili do Maďarska, kde im hrozilo, že skončia v koncentračnom tábore. Grünhutovi sa ich podarilo dostať na Slovensko. Pri Dunajskej Strede dal vybudovať stanový tábor pre týchto Židov bez domovskej príslušnosti a zariaďoval im útek do Palestíny.
Ďalšou významnou akciou, na ktorej sa podieľal, bol prevoz židovských detí z pomníchovského Česko-Slovenska do Anglicka. Otcom myšlienky tejto záchrannej akcie bol bankový úradník a pracovník Britského výboru pre utečencov z Česko-Slovenska Nicolas Winton. Pomoc potrebovali tisíce detí. V časovom rozpätí od 14. marca 1939 do 2. augusta 1939 sa im podarilo vypraviť celkom 9 vlakových transportov a evakuovať do Veľkej Británii 669 detí.
V júni 1939 začal Grünhut organizovať ďalšiu záchrannú akciu, ktorej cieľom opäť bolo prepraviť čo najväčšie množstvo ohrozených Židov do Palestíny. Začiatkom júla 1939 prenajal dva riečne parníky Erzsébet Királyné (Kráľovná Alžbeta) a Cár Dušan, ktoré po nalodení pasažierov vyplávali z bratislavského prístavu. Na ich palubách cestovalo spolu 1.365 židovských utečencov nielen zo Slovenska, ale aj z Maďarska, bývalého Rakúska a z Protektorátu Čechy a Morava. Po Dunaji sa doplavili do bulharského mesta Ruse, odkiaľ mali vlakom cestovať do Varny. Plavba loďou pôvodne mala trvať šesť dní. Bulharské orgány však loď s utečencami zastavili a chceli ich vrátiť naspäť. Loď bola nútená vyčkávať viac ako štyri týždne v medzinárodných vodách, kým sa Grünhutovi podarilo presvedčiť bulharské úrady, aby im povolili pokračovať v plavbe. V rumunskom 
prístave Sulina potom utečenci prestúpili na nákladnú loď Noemi Julia a po 83 strastiplných dňoch sa židovskí utečenci doplavili do Haify.
Aron Grünhut sa vrátil na Slovensko a zostal so svojou rodinou v Bratislave aj počas prvých rokov druhej svetovej vojny. Pôsobil v Ústredni Židov a bol aktívny v židovskom odboji. V roku 1943 ho slovenské úrady za jeho odbojovú činnosť zatkli a potom niekoľko mesiacov väznili v Ilave. Jeho manželke a najmladšiemu synovi sa medzitým podarilo utiecť zo Slovenska do Maďarska. Keď Grünhuta prepustili z ilavského väzenia, prešiel ilegálne 
hranicu do Maďarska, kde potom žil so svojou rodinou pod falošnou identitou Vitéz Kálman Beja.
Ani život v ilegalite a neustálej hrozbe odhalenia Grünhuta neodradil od ďalších odvážnych plánov na záchranu Židov, pri ktorých uplatnil svoje skúsenosti, organizačný talent a šikovnosť. Bol v spojení s budapeštianskymi židovskými odbojármi, ktorým sa podarilo zorganizovať a finančne zabezpečiť vlakový transport so židovskými utečencami. Oficiálnym cieľom bol v tomto prípade vzdialený Irán. Vlak so židovskými utečencami bol vypravený z Budapešti, ale nakoniec namiesto Teheránu dorazil do Damasku. Odtiaľ ho presmerovali do 
skutočnej cieľovej stanice - Palestíny. Vďaka tomuto transportu sa zachránilo ďalších viac ako tristo detí.
Maďarská tajná polícia v roku 1944 odhalila falošnú identitu Grünhuta a začal sa jeho boj o vlastný život. V tom mu pomohol odvážny Čech Emanuel Zima, ktorý žil toho času v Budapešti a pracoval ako kurič. Ukryl ho v pivnici budovy bývalého československého vyslanectva v Budapešti na rohu ulíc Rózsa a Szegfű, ktorá sa po rozbití Československa dostala do rúk nemeckých orgánov. Spolu s Grünhutom a jeho manželkou sa v priestoroch bývalej ambasády skrývali aj ďalší židovskí utečenci. Všetci v počte 13 ľudí prežili až do 
príchodu Červenej armády. Pán Zima zomrel začiatkom 60-tych rokov, ale Aron Grünhut nezabudol na jeho hrdinstvo. Podarilo sa mu dosiahnuť, aby pánovi Zimovi za jeho preukázanú odvahu bolo v roku 1971 udelené najvyššie izraelské vyznamenanie in memoriam „Spravodliví medzi národmi“. Dokument uznania aj s medailou zostal v pamätníku Jad Vašem, pretože v čase hlbokého socializmu ho Zimovcom nemohli odovzdať. Po viac ako 40 rokoch ho za už nebohého záchrancu Židov prevzal v roku 2014 v Budapešti jeho pravnuk Miklós Zima.
Aron Grünhut sa po druhej svetovej vojne vrátil do Bratislavy a venoval sa obchodovaniu s husacou pečienkou, ktorú kupoval od chovateľov a vyvážal do Francúzska. Po komunistickom prevrate v roku 1948 s rodinou emigroval do Izraela. Tam pomáhal 
slovenským Židom. Bol predsedom Spolku bývalých Bratislavčanov v Izraeli, predseda Výboru na výstavbu Pressburg synagógy a ješivy, správca Bratislavskej synagógy v Jeruzaleme. Takto symbolicky preniesol časť svojho mesta do svojej novej krajiny a tieto stavby predstavujú unikátne dedičstvo bratislavského židovstva.
Aron Grünhut aj po svojej emigrácii do Izraela udržiaval so židovskou komunitou v Bratislave živé kontakty a veľmi citlivo vnímal hrubé zásahy štátnej moci do židovskej kultúry. Snažil sa finančne pomáhať a z Izraela organizoval zbierky na pomoc bratislavským Židom. Podporoval ich aj zasielaním rituálnych predmetov. V roku 1966 pricestoval do 
Bratislavy zachraňovať ortodoxný židovský cintorín, ktorý chcelo vtedajšie vedenie mesta zlikvidovať a presunúť do Rače. Mesto nakoniec od svojho zámeru ustúpilo. Zásluhu na tom mal aj Aron Grünhut, ktorý veriacich Židov vyzval, aby finančne prispeli na záchranu cintorína. Tiež sa angažoval za obnovu hrobky a pamätníka židovského náboženského učenca, zakladateľa slávneho rabínskeho učilištia (ješivy) v Prešporku Chatama Sofera.
Osobitný panel výstavy bol venovaný osudom synov Arona Grünhuta. Najstarší, Otto (nar. 1921) zahynul severne od Haify v roku 1947. Pomáhal zakladať jednu zo židovských osád, ktorú obklopovali arabské dediny. Býval v drevenej chatrči, ktorá v noci počas podpaľačského útoku zhorela.
Leo (nar. 1922), slúžil počas 2. svetovej vojny v zahraničnej československej jednotke. Zúčastnil sa bojov v Líbyi, vrátane slávnej bitky pri Tobruku. Neskôr sa zapojil do bojov v Normandii, kde bol ťažko ranený. Po vojne obchodoval s diamantmi v Londýne. V roku 1978 ho prepadli pred jeho domom, olúpili a zavraždili. Jozef Akiva (nar. 1923), nádejný futbalista, zomrel tragicky v roku 1934, keď mu protihráč pri hre spôsobil smrteľné zranenie. Pochovaný je na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave.
Viliam (nar. 1931) po absolvovaní dôstojníckej školy slúžil v izraelskej armáde v blízkosti Golanských výšin. Padol v boji po explózii ručného granátu. Zomrel na následky zranení v deň svojich 21. narodenín.
Benny (nar. 1928), architekt, po vysokoškolských štúdiách pôsobil vo svojom odbore a realizoval množstvo stavebných projektov. Ako jediný zo synov Arona Grünhuta žije dodnes. V súčasnosti býva v Spojených štátoch amerických na Floride.
Výstava, ktorá potrvala v Budapešti do 30. apríla 2015, upútala pozornosť návštevníkov okrem životného príbehu Arona Grünhuta aj množstvom fotografií, kníh, obrazov, cestovných dokladov, korešpondencie, ako aj iných osobných dokumentov.