Čo ešte nevieme o rodine Madáchovcov?
Dolnostrehovská evanjelická cirkev pod ochranou rodiny Madáchovcov prekvitala ● Vyšiel z nej dramatik a básnik, autor svetoznámeho diela Tragédia človeka I. Madách ● Horlivosť a nábožnosť Madáchovcov ● Slovenský evanjelický farár krstným otcom dramatika-katolíka I. Madácha ● Literárne činný rod
Dolnostrehovská evanjelická cirkev
pod ochranou rodiny Madáchovcov prekvitala
Dejiny obce Dolná Strehová a jej evanjelického cirkevného zboru sú výrazne spojené so strehovskou vetvou šľachtickej rodiny Madáchovcov. Obec sa v roku 1430 stala hlavným sídlom tejto rodiny, ktorej mužskí predstavitelia zastávali nielen najvyššie miesta v 
Novohradskej župe, ale celé dve storočia boli patrónmi a dozorcami evanjelického cirkevného zboru. Jedným z nich bol aj zanietený podporovateľ dolnostrehovského evanjelického cirkevného zboru, literárne činný prastarý otec básnika a dramatika Imricha (Imre) Madácha - Ján Madách (=Madáč) II. (?-1765), ktorého štvrťtisícročie úmrtia si dolnostrehovskí evanjelici pripomenuli na službách Božích, 8. nedeľu po Svätej Trojici. Pri tejto príležitosti sa uskutočnila aj prednáška o významnom podiele a účasti Madáchovcov na úspešnej činnosti miestneho cirkevného zboru.
Literárne činný rod
Kolískou zemianskeho rodu Madáchovcov (Madáčovcov) bola Zvolenská stolica, kde za vojenské a iné zásluhy v službách uhorských kráľov dostali svoje majetky už v polovici 13. storočia (Čerín, Hronsek, Zolná). Ich potomkovia postupne získali rovnakým spôsobom majetky v okolí Veľkého Krtíša, kde sa nakoniec definitívne usadili v Dolnej Strehovej. Celú druhú polovicu 16. storočia bola Dolná Strehová okupovaná Osmanmi a patrila pod Sečiansky sandžak (Szécsény, mesto na ľavej strane Ipľa). V roku 1552 osmanskí ozbrojenci vtrhli do 
Dolnej Strehovej a okrem veľkých škôd, ktoré spôsobili, zajali aj niekoľko obyvateľov, medzi nimi bol aj Peter Madáč, ktorého odvliekli do tureckého zajatia. Bolo to v čase Lutherovej reformácie, ktorá si už v tom čase v Novohrade razila svoju cestu a prvých prívržencov mala už aj v Dolnej Strehovej. Keďže Osmania bojovali proti Habsburgovcom, Lutherova reformácia im vlastne neprekážala a tak evanjelická viera sa v Novohrade šírila slobodnejšie ako v iných, vzdialenejších slovenských krajoch. Jedným z jej šíriteľom bol aj švagor Petra Madácha - Ján Rimai (matka Kristína Madáchová), neskôr diplomat a barokový básnik. Keď sa Petrovi Madáchovi podarilo utiecť z tureckého väznenia prezlečeného za žobráka, vrátil sa do dolnostrehovského kaštieľa. Roku 
1585 ho Ján Rimai presvedčil, aby prestúpil na evanjelickú vieru augsburského vyznania. Ján Rimai bol významným diplomatom uhorských stavov (Š. Bátori, Š. Bočkai, I. Turzo, G. Bethlen), písal latinskú, slovenskú a maďarskú poéziu. Po roku 1621 sa zdržiaval vo svojej kúrii v D. Strehovej, kde spravoval rodinný majetok, začas pôsobil ako kazateľ. Syn Petra Madácha a synovec Jána Rimaia - Gašpar Madách bol prvým literárne činným členom z rodiny Madáchovcov. Gašpar Madáč (1590 D. Strehová - 1647 D. Strehová) - podobne ako jeho predkovia - zastával viaceré funkcie v správe Novohradskejstolice. Obidvaja zaoberajúci sa literatúrou, vytvorili v rokoch 1620 - 1638 rukopisný súbor literárnych žánrov (poézie), zostavených do zborníka, ktorý dostal názov „Rimay - Madách kódex“ (nájdeme ho uložený v Széchenyiho národnej knižnici v Budapešti). Gašpar Madáč bol dvojjazyčným autorom. Písal rovnako maďarské, ako aj slovenské verše a slovenská literatúra mu môže byť vďačná, že za evanjelického farára do Dolnej Strehovej roku 1639 priviedol a chránil prenasledovaného Štefana Pilárika, významného predstaviteľa slovenskej barokovej literatúry. Pilárik počas pôsobenia v Dolnej Strehovej sa zaslúžil aj o záchranu dokumentov, začo bol v marci roku 1645 na zhromaždení novohradského bratstva v Pôtri vymenovaný za verejného rečníka. Gašpar Madáč do slovenčiny preložil spis Apatéka domácí od talianskeho botanika P. 
Matthioliho. Napísal viac nábožno-etických veršov venovaných Anne Czoborovej a rovnako r. 1636 do maďarčiny preložil štyri slovenské náboženské piesne od Anny Czoborovej. Okrem uvedeného je autorom satirickej básne o pôtorskom evanjelickom farárovi (Ján Leonardy) s názvom Reverende pater, pán farár potrenský... Gašparovho syna Jána však nachádzame už v službách Františka Vešeléniho. Bol aj podžupanom Novohradskej stolice. Jeden z jeho potomkov, tiež Ján (?-1697 D. Strehová), po účasti na vojenských výpravách viackrát zastupoval Novohradskú, Hontiansku a Zvolenskú stolicu pri rokovaniach u palatína, krajinského sudcu. Pokladá sa za jedného z navrhovateľov zákonov z roku 1681. Hospodáril na svojom dolnostrehovskom majetku a bol iniciátorom a podporovateľom 
latinskej strednej školy, kde časť svojho začínajúceho štúdia absolvovali viacerí významní evanjelici, napríklad roku 1693 aj polyhistor Matej Bel Funtík z Očovej. Madáčovská rodina bola medzi významnými podporovateľmi dolnostrehovského evanjelického cirkevného zboru od začiatku jeho existencie a aj potom, ako prestúpila na katolícku vieru. Napríklad v roku 1652 jeho patrónom bol Ján Madáč I., Michal a František Libertšej. Keď v roku 1653 navštívil cirkevný zbor superintendent Dávid Láni, privítal ho aj patrón cirkvi Ján Madáč. V roku 1717 inšpektorom (dozorcom) cirkevného zboru bol Ladislav Madáč (otec Jána Madáča II.).
Horlivosť a nábožnosť Madáchovcov
Rodina vynikala nielen svojou obetavosťou, ale aj svojou evanjelickou horlivosťou a nábožnosťou. Gašparov syn Ladislav sa vrátil k pokojnejšiemu životu - pôsobil ako župan a podžupan Novohradskej stolice. Viac vieme o Ladislavovom synovi Jánovi Madáchovi II. (matka Zuzana Ujfalušiová), ktorého 250. výročie úmrtia si koncom júla 2015 dolnostrehovskí evanjelici pripomenuli. Vyštudoval právo, aj on bol podžupanom Novohradskej stolice. Počas advokátskej práci v Banskej Bystrici sa zapojil do protestantského hnutia, pomáhal evanjelickej cirkvi finančne a obhajoval ju na cisárskom dvore vo Viedni, odkiaľ bol ako burič r. 1735 
vykázaný. Je autorom pohrebnej piesne, ktorá vyšla r. 1743 v Tranovského kancionáli a potom aj vo funebráli. Písal aj slovenskú a latinskú gratulačnú poéziu, ktorú venoval svojej matke Zuzane Ujfalušiovej. Jeho druhou manželkou bola Eufrozína Fabríciová, syn z druhého manželstva Alexander. V druhej polovici 18. storočia sa hospodárska situácia Madáčovcov zhoršila. Niektorí historici túto situáciu pripisujú Jánovi Madáčovi, ktorý sa vraj viac ako zveľaďovaniu majetku zaoberal otázkami evanjelickej viery, písal liturgické básne a keď v roku 1758 rozsiahly požiar zničil aj rodinný kaštieľ, zvyšok svojho skromného majetku venoval evanjelickej cirkvi. Pravdou však je, že po jeho smrti majetok, ktorý bol už dávnejšie v zálohu Révaiovcov, zostal nekrytý a tak veritelia prinútili vdovu aj so synom Alexandrom vysťahovať sa nielen z kaštieľa, ale aj zo Strehovej.
Strehovský, ale už katolícky návrat
Vdova so synom sa po smrti Jána Madáča (1765) usadila v neďalekej Vieske a neskôr presťahovala sa do Vacova. Tútorstva nad malým Alexandrom sa ujal biskup Migazzi, ktorý sa postaral o to, aby chlapec vyštudoval právo. Biskup vykonal aj ďalší šľachetný skutok. Za 80-tisíc zlatých vyplatil veriteľov madáčovského majetku. Vdova so synom sa vrátili do Dolnej Strehovej a stali sa oddanými stúpencami katolíckej cirkvi. Alexander v dedine, kde sa dovtedy väčšina obyvateľstva hlásila k evanjelickému vierovyznaniu, odkúpil pôvodný majetok, dal postaviť katolícky kostol s farou (1811) a dokončiť renováciu kaštieľa. Jeho syn Imrich(1781-1834, manželka Anna Majténiová)sobášom získal ďalšie majetky. Jeden z nich bol aj v Častve (Maďarsko). Aj keď v dôsledku rodinnej hospodárskej krízy Madáchovci prestúpili na katolícku vieru, akési už v tom čase ekumenické spolužitie pretrvávalo. Ani potom ako sa Madáčovci stali stúpencami katolíckej cirkvi, nezanevreli na evanjelické korene a evanjelickému cirkevnému zboru boli vždy nápomocní.
Slovenský evanjelický farár krstným otcom básnika a dramatika-katolíka
Nachádzame o tom obojstranne veľa príkladov a faktov. Dobré vzťahy a susedské spolunažívanie môžeme priložiť aj nasledujúcimi faktami, ktoré sú v tomto ohľade veľavravné. Napríklad nezodpovedanou otázkou zostáva, že prečo si otec, už katolík Imrich Madách popri krstnej matke, barónke Antónie Czetvicz, za krstného otca svojho syna Imricha (básnika) pozval práve dolnostrehovského evanjelického farára, Slováka, rodáka z Mošoviec - Juraja Bukvu, ktorý v Dolnej Strehovej pôsobil v rokoch 1810-1852. Pravdepodobne preto, lebo mali dobrý vzťah, dôverovali si a uznávali sa. Autentické údaje o jeho narodení podľa matriky rímskokatolíckej cirkvi v Dolnej Strehovej sú nasledovné: „Nr. 1. 1823. 21. Januarii. Baptizans: Idem Parochus (krstil plebán Gašpar Hlinický). Baptisatus: Emericus. Parentes: Illustrissimus D(omi)nus Emericus Madách de Sztregova et Kelechín, Illma Anna 
Majthényi de Keseleokeo. Rom. Cath.
Conditio: Donatarius Nobilis Hungarus suae Majestatis Caesareo-Regiae Camerarius.
Levantes: D. Ceorgius Bukva, Illma Domina Baronissa Antónia Czetvicz. Alsósztregova.
Pre básnika a dramatika, píšuceho po maďarský Imricha Madácha, autora svetoznámeho diela Tragédia človeka, ktorý ovládal slovenský jazyk rovnako ako maďarský, dôveryhodným a spoľahlivým priateľom bol ďalší nástupca po farárovi Jurajovi Bukvovi: evanjelický farár z Turca (Necpaly) - August Henríci, ktorý v Dolnej Strehovej pôsobil v rokoch 1852-1908. Toho si v čase svojej manželskej krízy pozýval básnik na pomoc, keď si sám nenachádzal rady. Jeden raz sa stalo, že básnikova manželka Alžbeta Fráterová, evanjelička (1827 Csécse, krstil ju v Siráku ev. farár Ján Valentini) - 1873 Oradea) sa rozhodla svojvoľne odísť bez manžela do Lučenca na bál. Keď neprichádza v riadny čas domov, básnik požiadal farára Henríciho, inak aj veršovníka, s ktorým si Imrich rozumel aj v tomto ohľade, aby sa odviezol jeho kočiarom do Lučenca a priviezol jeho manželku domov. August Henríci svoju misiu úspešne dokončil. To bol však signál, že toto manželstvo dlho nevydrží, čo sa aj čoskoro v roku 1854 stalo skutočnosťou. O desať rokov neskôr básnik zomrel. Alžbeta 
Fráterová zomrela roku 1873.
Pomoc evanjelikom Madáčovcami pokračovala
Veď ako evanjelický kostol a kaštieľ Madáčovcov stáli a dodnes stoja tradične vedľa seba, tak aj vzájomná susedská pomoc a porozumenie bolo stále nadštandardné. Svedčia o tom ďalšie príklady porozumenia a spolupráce.
V roku 1758 cez nešporové služby Božie zhorela časť najstaršej fary. Ďalšia fara postavená v roku 1798 nevyhovovala a tak 16. mája 1860 postavili novú murovanú faru. Okrem 
cirkevníkom na stavbu fary prispel finančnou čiastkou 100 zlatých už v tom čase katolík, dramatik Imrich Madáč. Pri príležitosti postavenia fary vtedajší dolnostrehovský farár August Henrícizložil v bibličtine báseň:
Který sám dům stavíš silný hospodine,
k tobě vroucí prosba lidu tvého plyne.
Čos skrz nás učinil cirkvi každodenní,
nech nám to neštestí v prach popel nezmení.
Ty sám, který velíš životu všelikému,
nedaj ten dům zrušiť k želi lidu tvému.
Co naše mozole težsce vystaveli,
uč se kdo žít budeš, z toho každou chvíli.
Keď v roku 1829 sa poškodil vežový zvon, na nový zvon Imrich Madáč st. s manželkou venoval 20 zlatých. Dolnostrehovský evanjelický zbor mal už dávnejšie vlastnú školu. Ten 30. januára 1814 na zborovom konvente, za prítomnosti inšpektora (dozorcu) cirkevného zboru Petra Dúbravického, rozhodol o výstavbe novej budovy školy. Aj vtedy na ňu najväčšou čiastkou prispeli Imrich a Alexander Madáč, v tom čase už katolíci. Alexander dal 40 zlatých, Imrich 30 zlatých, ale ten ešte okrem toho daroval pozemok ležiaci vedľa susedného domu. Na zborovom konvente odznela aj potešiteľná správa, že zemepán Imrich Madáč zamenil pôvodný darovaný grunt na stavbu školy za väčší a lepší, ležiaci medzi Jurajom Ferkom a Adamom Balážom, čo cirkev s vďačnosťou prijala. Pôtorský evanjelický farár Ferdinand Freňo, ako vplyvný evanjelický farár medzi novohradskými Slovákmi, zohral významnú úlohu pri podpore dramatika Imricha Madáča 
pred voľbami za župného poslanca v Balašských Ďarmotách. Po zvolení Madáč v slovenčine poďakoval slovenským voličom a dvakrát to uverejnil aj v novinách Pešťbudínske vedomosti. V jednej životopisnej knihe o I. Madáčovi sa píše, že keď ho 12. marca 1861 zvolili za župného poslanca Novohradu, chcel sa Ferdinandovi Freňovi osobne poďakovať a odvďačiť, lebo bol zvolený iba zásluhou Slovákov, na čom mal svoj veľký podiel práve pôtorský farár. Z toho dôvodu hneď po voľbách dal vyhotoviť medirytinu s ďakovným textom a jeho prvá cesta viedla rovno do Pôtra, aby sa osobne poďakoval pôtorskému farárovi za úspech vo voľbách a na pamiatku mu odovzdal medirytinu s nasledovným nápisom: „Na pamiatku horlivému farárovi Svätého Petra Ferdinandovi Freňovi, ktorý mňa ani na kikiríkanie kohúta nezaprel a tomu aj ja privolávam: Tu es Petrus! Madach Imre“. ( V tom čase bol názov Pôtra - Svätý Peter).
Nedávno opravený a zrekonštruovaný madáčovský kaštieľ, rodný dom básnika a dramatika, slúži ako vysunutá literárna expozícia Múzea kultúry Maďarov na Slovensku, ktorá predstavuje život, tvorbu a dielo Imricha Madácha. Najviac návštevníkov prichádza do tohto z modernizovaného literárneho stánku z Maďarska.