Z histórie stredovekej slovenskej dediny Pleš
Počiatky histórie pradávnej dediny Pleš (dnes Mlynky, po maďarsky Pilisszentkereszt) siahajú hlboko do stredoveku. ● Od konca 19. storočia v kostole a škole: nemilosrdná maďarizácia. Žiaci, deti slovenských rodičov, za slovenské slovo dostávali morálnu a telesnú pokutu, za maďarské slovo - odmenu.
MLYNKY (Pilisszentkereszt, pôvodne: PLEŠ)
Históriu pradávnej dediny Pleš (dnes Mlynky, po maďarsky Pilisszentkereszt) podrobne obsahuje jej monografia, publikácia Samosprávy obce Mlynky (Gregor Papuček: Mlynky a okolie, 2000 - ďalej len MO). Počiatky tejto histórie siahajú hlboko do stredoveku. Podľa svedectva vykopávok pod vrchom Pleš (dnes Pilíš) kedysi stál benediktínsky kláštor, ktorý tu 
v 12. storočí už opustený chátral. Nadhodí sa otázka, kto a kedy ten kláštor postavil? Najlogickejším sa zdá, že ten kláštor postavili tí, ktorí aj nášmu slávnemu vrchu dali meno Pleš - naši slovenskí predkovia. Keď r. 1183 z francúzskeho Acey prišli cisterciti k uhorskému kráľovi Belovi III. so žiadosťou, aby aj im udelil také práva, aké tu majú ostatní rehoľníci, kráľ im vyhovel a za sídlo im vyznačil práve toto miesto. Cisterciti z niekdajšieho sídla benediktínov postupne vytvorili mohutný kláštor s impozantným kostolom. Tak tu vzniklo silné cisterciánske Plešské opátstvo, ktoré tu pretrvalo až do 7. septembra 1541.
Či už aj za benediktínov tu bola dedina Pleš, to nevieme. Ale svetoznámy slovenský slavista prof. Ján Stanislav tvrdí, že „Dnešný Pilisszentkereszt sa zaznačuje v 13. storočí tiež ako Pleš“. Uhorský historik Samu Borovszky tiež píše, že našu dedinu „už v 13. storočí často spomínajú ako majetok Plešského cisterciánskeho opátstva“. Že dedina Pleš tu bola už aj v predtureckej dobe, dokazujú aj slová Károlya Galgócziho, ktorý o našej dedine píše, že „aj toto je jedno z tých miest, ktoré v tureckom svete boli zničené. Ale má viacero pamiatok 
o svojej staršej dobe“. Máme aj dve mapy z 18. storočia, na ktorých naša dedina figuruje ešte pod menom Pilis. Tento názov sa zachoval aj v pamäti okoložijúcich Slovákov, ktorí práve nás nazývajú Pilíšanmi! Nie preto, že bývame pod Pilíšom (veď aj oni tam bývajú!), lež preto, lebo práve naša dedina sa volala Pleš. V r. 1541, keď Turci tiahli na Budín, cisterciti svoj kláštor opustili. Budín 7. septembra padol, a Turci v ten istý deň aj cisterciánsky kláštor podpálili. V ňom zhorela aj jeho bohatá knižnica, v ktorej by sme pravdepodobne boli mohli nájsť aj presnejšie údaje o pradávnej histórii našej dediny. Po mohutnom kláštori ostalo tu len rumovisko, a po dedine Pleš - možno ani to.
Prešlo vyše poldruha storočia. Turci už dávno zmizli. Peštianski pavlíni si začali vymýšľať, 
že na mieste toho rumoviska stál ich odveký kláštor. Cisterciti, ktorí toho času už sídlili v Brne, boli prekvapení, že si pavlíni kladú nároky na ich majetok. Po roku 1712 medzi dvomi rehoľami vznikol dlhý súdny spor, ktorý sa skončil až r. 1748. Ako inak, víťazstvom pavlínov! Tí, pravda, potrebovali nie to rumovisko, lež ten veľký chotár, ktorý k nemu patril. Keď ho už mali, zverbovali si na západnom Slovensku ľudí, usadili ich na mieste niekdajšej dediny Pleš, pridelili im pozemky a vyrubili na nich obrovské dane, čiže priživovali sa na ich práci (Viď Pilíšsky prosbopis z r. 1771). Prvé údaje o znovuzakladajúcej sa dedine sa objavia r. 1747: šesť rodín popísaných pod názvom: Sub Monte Pilisiensi. R. 1752 tu žije 20, a r. 1760 už 100 rodín. Medzitým bola zhotovená aj prvá pečiatka dediny s nápisom SANCTA CRUCEM 1758 (odtiaľ je meno Szent - Kereszt).
Naši predkovia to na začiatku nemali ľahké. Prišli na zdivočené miesto, ktoré už vyše 200 rokov nikto neobrábal. Museli si dočasne postaviť aké-také chatrče, aby sa mali kam utiahnuť, a postupne si vyklčovali miesta pre pozemky, aby ich mohli poorať a obrábať. Od začiatku (1747) mali ťažný dobytok (kone, voly), kravy, hydinu… Postupne si pozemky rozširovali, vysádzali si vinohrady, siali, sadili a rúbali drevo. Zriadili si 
obchod, krčmu… Pavlíni tu dali postaviť aj tri malé vodné mlyny (odtiaľ je meno Mlynky), prvými mlynármi boli Remešovci. R. 1762 sa otvorila matrika a zapísali do nej prvého zomretého. V rokoch 1765-66 bol postavený kostol, v ňom prvý farár Pavol Jurkovič pravidelne koná bohoslužby, začínajú sa evidovať aj pokrstené deti. Dedina ako filiálka susedného Santova nemá vlastného farára. Prvá správa o tom, že v dedine sa aj vyučuje, pochádza z r. 1772. Prvým učiteľom je Martin Čebák. Zomretých pochovávali okolo kostola. R. 1783 bol vyznačený a vysvätený cintorín, ktorý sa používa až podnes.
Kruté daňové ťarchy naši predkovia ťažko znášali. Po r. 1773 a neúspešnom prosbopise pavlínskemu priorovi obyvateľstvo značne pokleslo. Pavlíni si museli priniesť ďalších 
poddaných z iného kraja, a tak r. 1784 tu usadili okolo 130 Nemcov, čo bola asi štvrtina celkového počtu obyvateľstva. To bol aj ich posledný čin u nás, lebo cisár Jozef II. príživnícku pavlínsku rehoľu - ako naničhodnú - r. 1786 zrušil. Panovali u nás necelé štyri desaťročia.
R. 1800 vedľa kostola bola postavená aj farská budova, v nej býval miestny kaplán (Gabriel Jozef Richter) a notár. Prestávame byť filiálkou Santova. Farára platia a všetkým možným zásobujú obyvatelia dediny, ktorá prešla do majetku Pilismarótskeho cirkevného fondu a pod dozor biskupstva Stoličného Belehradu. Podľa svedectva zápisníc kanonických vizitácií (1805, 1817) „Nemci už len v rodinách hovoria po nemecky, na ulici sa všetci zhovárajú po slovensky“.
Dalo by sa očakávať, že po odchode pavlínov život našich predkov sa zlepší. Nestalo sa tak. Výmena zemepána 
bol tu iba krok z bariny do kaluže. Celé 19. storočie prešlo v znamení obrovskej biedy a veľkých utrpení. Svedčí o tom aj katastrofálna úmrtnosť v rokoch 1816-18 (-117 ľudí) a 1830-31 (-120 ľudí)! Bieda bola taká nesmierna, že v rokoch 1831-35 napr. nikto sa nedožil viac než 40 rokov! A keď sa dedina konečne z tejto hrôzy horko-ťažko spamätala, v druhej polovici 19. storočia prišli opäť aj dve ďalšie pohromy: v noci 1. októbra 1867 sa rozpútalo peklo - zhorelo 34 domov! A akoby to nestačilo, r. 1869 pilíšske vinice napadne a spustoší filoxéra!
Aj napriek tomu, dedina sa aj rozvíjala. (napríklad r. 1815 na Hlavnej ulici oproti kostola bola postavená špeciálne školská budova s jednou veľkou učebňou a s učiteľským bytom). Kladne ju ovplyvnilo, že mala niekoľko významných kňazov: Štefan Habáň (1802-1817), 
Andrej Czimboray (1817-1825), Jozef Thurzo (1825-1858), Ignác Červeň (1859-1872) a učiteľov: Martin Kavan (1839-1874), Baltazár Kavan (1874-1888). Bohoslužby sa konali po slovensky, aj školské vyučovanie prebiehalo v tejto reči. Nemci splynuli so Slovákmi a dedina rečovo bola čisto slovenská s nesmierne bohatou ľudovou slovesnou kultúrou (piesne, rozprávky, anekdoty, žarty a pod.).
R. 1809 dedina prestane používať pavlínsku pečiatku a začne používať dve nové s nápisom: SIG: COM: PILIS & SZ: KERESZT, 1809. R. 1876 medzi Pilíšmarótskym panstvom cirkevného fondu a bývalými urbárnymi poddanými a želiarmi Mlynkov bola uzavretá urbárska zmluva o vyplatení výkupného. Mnohí si to nemajú z čoho splácať a tak r. 1880 Kráľovské riaditeľstvo verejných základín podáva na súd 121 Mlynčanov. Medzitým už nielen chudoba, dane, požiar a filoxéra trápi našich ľudí, ale začína sa aj nemilosrdná maďarizácia.
R. 1880 „dedina“ (lepšie povedano: jej panstvo) si schváli opäť novú pečiatku s nápisom PILISSZENTKERESZT KÖZSÉG PECSÉTJE 1880 a s vyobrazením Arpádovho hradu (ktorý na Pilíši nikdy nebol! - pozn. G. P.). R. 1883 do dediny dali maďarského farára Jánosa Budaváryho, ktorý začal maďarizovať bohoslužby. R. 1888 Školská rada (v skutočnosti J. Budaváry a Géza Prokop) vyniesla ortieľ nad naším 
učiteľom Baltazárom Kavanom, poslala ho preč zo školy (lebo nevedel po maďarsky!). Potom prechodne sme mali dvojjazyčných, a čoskoro len takých učiteľov aj farárov, ktorí už slovenčinu neovládali. Ich hlavným poslaním bolo: čím skôr pomaďarčiť našu dedinu. Týmto cieľom boli postavené aj nové budovy materskej a základnej školy (1910). Obidve tieto inštitúcie, ako aj kostol účinkovali v znamení maďarského vlastenectva. Slovenčina z nich bola vyobcovaná a prísne zakázaná. Výrečne o tom píše jeden z tých učiteľov, Gyula Szűcs: „… z historického, ale hlavne z národného hľadiska som pokladal za potrebné napísať túto knižku, lebo s väčším turistickým ruchom aj svätá vec pomaďarčovania by rýchlejším tempom postupovala…“ (Szűcs Gyula: Pilisszentkereszt és környéke, Bp. 1913, Predslov). Spomína aj santovského statkára br. F. Orosdyho, ktorý vyznamenával úspešných učiteľov, ako aj žiakov, ktorí najviac pokročili v učení sa maďarčiny. 
Žiaci, deti slovenských rodičov, za slovenské slovo dostávali morálnu a telesnú pokutu, za maďarské slovo - odmenu. V tejto veci sa angažovali: farár F. Mátrai, hl. notár V. Hetényi, riaditeľ školy R. Bartha, učitelia Gy. Janda ml., E. Dudásová, I. Ölbeyová a ďalší. Pomaďarčili názvy všetkých našich ulíc, organizovali kultúrne a športové podujatia, vtĺkali do detí maďarské vlastenectvo, duch iredenty, robili všetko, čím sa dalo našich (predovšetkým mladých) ľudí prevychovať na Maďarov. V záujme „veci“ zakladali sa všelijaké spolky (Mládežnícky spolok - 1911, Patronátny spolok - 1912, vznikla polovojenská organizácia Levente, strelecký krúžok, hasičský zbor…To všetko malo svojich maďarských vedúcich, či inštruktorov. Medzitým prehrmela I. svetová vojna, ktorá neobišla ani našu dedinu. Na bojiskách padlo aj 43 Mlynčanov. Keď r. 1919 vznikla tzv. Republika rád, aj v Mlynkoch si zvolili 5-členné direktórium.
V r. 1925-35 bola vybudovaná makadamová cesta (hradská) od Pomázu na Chotárnu skalu. Slávnostne ju odovzdal sám predseda vlády „vitéz Jákfai Gömbös Gyula“ 30. 7. 1935. Dedina sa rozvíjala, mnohí začali podnikať (obchodníci, kováči, stolári, pekári…). Zámožnejší gazdovia mali kone, voz, pálilo sa vápno. Celý chotár bol usilovne obrábaný. Bolo aj mnoho chudobných ľudí, ktorí sa živili z hôr (huby, plody, liečivé rastliny a pod.). V rokoch 1944-45 na dedinu ťažko dopadli udalosti druhej svetovej vojny.